O strategických spojencoch. Ako to robia iní

Tento paralelný dvojživot umožňuje diplomatovi porovnávať oba štáty v reálnom čase a poznať ich historické príbehy, úspechy a pády, respektíve poučenia z nich. Môže pozorovať ako rozvíjajú strategické spojenectvá, ktoré im napomáhajú pri presadzovaní štátnych záujmov.

Budem sa tu venovať bližšiemu pohľadu na dve krajiny, ktoré som počas svojej kariéry poznal možno lepšie ako iné, i keď som v nich bezprostredne nežil. Nech vás neprekvapí veľký geografický odstup medzi nimi. Ostatne, i toto je dôkaz, že všade žijú ľudia, národy a štáty so svojimi niekedy podobnými, inokedy odlišnými výzvami, akým čelíme my. Sústredím sa na jednu tému, ktorá je podľa mňa tým najširším a najdôležitejším spoločným menovateľom v medzinárodnej politike: úsiliu národov a štátov o mierové spolužitie. A keďže konflikty rôzneho druhu sa dejú v reálnom priestore, nevyhnem sa popísaniu ich niektorých následkov. Nás zaujímajú najmä dosahy na vzťahy medzi susednými krajinami.

Laboratórium merania síl

S Kostarikou, s touto pôvabnou stredoamerickou krajinou, som sa zoznámil koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. Na začiatku mojej diplomatickej kariéry som pôsobil ako československý konzul pre štáty v Strednej Amerike, ktoré sa nachádzajú medzi Mexikom na severe a Kolumbiou na juhu. S výnimkou El Salvadoru a Belize, s ktorými sme nemali diplomatické vzťahy. Sídlo ambasády vtedajšieho spoločného štátu Slovákov a Čechov bolo v nikaragujskom hlavnom meste Managua.

Počas zúriacej studenej vojny bol tento región akýmsi laboratóriom merania síl medzi komunistickým východom, reprezentovaným najmä Sovietskym zväzom, a kapitalistickým Západom, zastúpeným hlavne USA. Rastúci vplyv Moskvy v oblasti na úkor Washingtonu logicky prekážal americkej mocnosti. Menšie štáty nemusia vždy rozumieť záujmom hráčov na globálnej šachovnici. To však nevylučuje, že za istých okolností a na nejaký čas sa (ne)vedome môžu stať súčasťou ich hry. Čím lepšie pochopia hru veľmocí a ich skutočné záujmy, tým presnejšie vedia definovať svoju prípadnú spoluúčasť a najmä budúci „profit“. Alebo rátať s prípadnými stratami. Tak to v moderných dejinách ľudstva vždy bolo a bude zrejme aj naďalej. Mení sa len kontext a použité technológie. A tiež ľudia, pochopiteľne.

Jedným z vedľajších produktov studenej vojny bola ozajstná občianska vojna v Nikarague, kam som pricestoval s rodinou deň pred Silvestrom roku 1987. Z nudného, bezfarebného, avšak „solídne normalizovaného“ Československa, kde si hrôzy druhej svetovej vojny pamätali ako-tak ľudia z generácie mojich rodičov, som sa zrazu ocitol v krajine, ktorou lomcoval ozbrojený konflikt. Boje medzi sandinovskými vojakmi ľavicovej vlády a kontrarevolučnými silami sa síce už presunuli z hlavného mesta do vzdialenej džungle, avšak neľútostnú drámu bolo cítiť v celej krajine. Mal som „výhodu“ v tom, že som býval oproti vojenskej nemocnici a podľa vrtuľníkov, ktoré privážali ťažko ranených mladých mužov som pomerne presne vedel, kedy prebiehajú boje. Inflácia dosahovala neuveriteľných 14-tisíc percent. Väčšinu aj základných potravín, sme si museli doviezť z domova alebo zo susednej Kostariky.

Až otravná zvedavosť a porovnávacia výhoda

Moje vtedajšie vedomosti o tomto regióne boli výrazne limitované, okrem mladého veku nasledujúcimi skutočnosťami. Po ukončení právnických štúdií v Prahe som sa štyri roky venoval otázkam medzinárodného práva. Neštudoval som na prestížnom moskovskom inštitúte, kde sa naši budúci diplomati cieľavedome pripravovali na toto povolanie a špecializovali sa aj na Latinskú Ameriku. Moji kolegovia teda mali predo mnou obrovský náskok. Nuž a napokon ako celá dobová spoločnosť, moje poznatky o svete boli (de)formované vtedajšími informačnými prostriedkami, ktoré nám ponúkali čierno-biele vnímanie sveta. Neskorší vývoj však ukázal, že tieto hendikepy v kombinácii s mojou niekedy až otravnou zvedavosťou, sa postupne premieňali na porovnávaciu výhodu.

Obdobie, v ktorom som vyrástol a získaval prvé pracovné skúsenosti, zvyknem definovať ako schizofréniu na druhú. Jednu vec sme si mysleli, druhú hovorili a tretiu robili. Všimol som si, že moji diplomatickí partneri zo štátov, ktoré nemali to „šťastie“ zažiť studenú vojnu v našich (politických) zemepisných šírkach, na základe tejto definície a konkrétnych situácií, ktoré som zažil, boli akosi bližšie k pochopeniu prostredia, ktoré poznačilo moju generáciu. Akokoľvek, spomínaná nespravodlivosť v porovnaní s vyspelejšou časťou sveta, mala tiež, z pohľadu totalitnej štátnej moci nechcené/neželané pozitívne efekty. Nabádala nás k vyššej tvorivosti, silnejšej odolnosti a väčšej motivácii zmeniť svet.

Čítajte viac Ján Gábor: O strategických spojencoch

Zrejme aj preto, „nezaťažený“ príliš vedomosťami, som si kládol otázky, ktoré si iní možno nekládli, keďže bolo „vsjo jasno“. Napríklad prečo je taký priepastný rozdiel medzi dvoma susednými štátmi – Nikaraguou a Kostarikou. Plynutím času a mojim postupným „ponáraním sa“ do života miestnej spoločnosti som zreteľne videl, že vývoj týchto krajín mal v priebehu niekoľkých storočí veľa spoločného aj s ostatným regiónom. Obdobie španielskej kolonizácie, neskôr dekolonizácie, postupný prechod spod španielskeho vplyvu do americkej záujmovej sféry. Nemožno zabudnúť na silný vplyv katolíckej cirkvi. Veľmi pozoruhodné, ba priam pikantné bolo zloženie revolučnej sandinovskej vlády. Až traja kňazi boli jej ministrami. A nie hocakými, ale školstva, kultúry, dokonca aj zahraničných vecí. Vláda zvrhla nenávideného diktátora Somozu podporovaného Washingtonom, aby sa neskôr vzoprela aj dominancii jeho šéfov.

Najzdravšie mäso široko-ďaleko

Niektoré rozdiely tu však boli. Paradoxne v prospech Nikaraguy, ktorá je o poznanie bohatšia na nerastné bohatstvo (zlato, meď) a miestna pôda patrí medzi veľmi úrodné, kde je možné zbierať úrodu dvakrát do roka. Podľa expertov Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo, ktorá spadá pod OSN, patrilo hovädzie mäso z tejto krajiny medzi najzdravšie na celom americkom kontinente. Pri úvahách o prieplave spájajúcom Atlantický oceán s Tichým oceánom bola a zrejme aj je vďaka miestnym geografickým podmienkam južná časť Nikaraguy silnou konkurenciou Panamskému prieplavu.

Napriek spomínaným historicko-kultúrnym podobnostiam boli odlišnosti medzi dvoma susednými štátmi priam do očí bijúce. Keď sme pri návštevách Kostariky prekračovali hranice, boli to akoby dva odlišné svety, ba dve galaxie.

Veľa odpovedí na otázky týkajúce sa chudoby v Nikarague dávala dlhotrvajúca občianska vojna. Avšak bieda a zaostalosť v krajine boli aj pred ňou. Zásadný rozdiel, zrejmý na prvý pohľad, spočíval v tom, že v Kostarike jednoducho existovali veci, ktoré ste u susedov nevideli a ktoré spoľahlivo fungovali. Chodníky, po ktorých sme sa mohli prejsť so synčekom v detskom kočiariku, na tom istom chodníku sa dalo z telefónnej búdky dovolať do celého sveta alebo ste si mohli kúpiť zmrzlinu. Nehovoriac o tom, že v obchodoch bol podstatne širší výber nielen základných potravín a tovarov, ale aj takých, o ktorých sa nám v socialistickom Československu ani nesnívalo. Pri použití dobových okuliarov by som povedal, že v Nikarague sme v porovnaní s našim domovom žili 40 rokov pozadu, zatiaľ čo v Kostarike sme si predstavovali, že takto by mohla vyzerať naša budúcnosť o 20 rokov.

Po nejakom období na adaptáciu v prostredí som ďalší čas potreboval na formulovanie správnych otázok. Postupne som si tiež získaval potrebnú dôveru miestnych ľudí, aby som tie otázky mohol aj položiť. Tu treba uviesť, že diplomat má oproti iným cudzincom žijúcim v danej krajine jednu veľkú výhodu. Môže komunikovať s takým širokým spektrom miestnej spoločnosti, s akým potrebuje. Súčasne platí, že rozsah tohto spektra záleží vo veľkej miere na jeho osobnej iniciatíve. Okrem bežných ľudí (pri všetkej úcte k nim), akými je učiteľ vášho potomka, rodičia jeho spolužiakov, lekár, majiteľ autoservisu, bankový úradník a podobne, môže „vyspovedať“ aj diplomata alebo politika danej krajiny. Prípadne novinára, univerzitného profesora, cirkevného hodnostára alebo vojenského funkcionára. Čím je mozaika oslovených ľudí pestrejšia a ich dôvera voči diplomatovi hlbšia, tým väčšia je pravdepodobnosť, že aj diplomat z opačnej pologule môže pocítiť „pulz“ cudzej krajiny, v ktorej istý čas žije.

Prečo Kostarika nemá armádu?

Zoznam mojich otázok utešene narastal. Ako je možné, že s výnimkou Kostariky je vo všetkých krajinách regiónu politicky nestabilná situácia? Dlhodobo pretrvávajúce nepokoje, „spestrené“ miestnymi konfliktami, dokonca v susednej Nikarague už takmer desať rokov zúri občianska vojna, a, naopak, Kostaričania si žijú svojim pokojným životom? Ich prezident ide pešo na futbalový zápas, čo je inde nepredstaviteľné. Každé štyri roky sa v krajine so železnou pravidelnosťou konajú parlamentné voľby, kde sa striedajú pri moci sociálni kresťania s národnými liberálmi. Vo zvyšku regiónu sa však moc preberá vojenskými prevratmi. Hotelový lekár ma ošetrí kvalifikovanejšie ako inde v nemocnici, mal som to „šťastie“, že u mňa prepukla stredne ťažká žltačka počas pobytu v Kostarike, k infekcii však došlo s určitosťou predtým v Nikarague.

Prečo nemá Kostarika armádu, keď je uprostred veľmi nepokojného regiónu, kde za každým stromom môže striehnuť ozbrojenec? Ako si Kostarika dokáže obhájiť základný štátny záujem každej suverénnej krajiny na svete – svoju teritoriálnu integritu? Čím to je, že Kostarika bez vlastnej armády má najväčší rešpekt nielen v regióne, ale aj mimo neho? Priamym dôkazom toho bola skutočnosť, že vedúcou osobnosťou mierového procesu v Strednej Amerike, známeho pod názvom Esquipulas, bol kostarický prezident Óscar Arias Sánchez, ktorý v roku 1987 dostal Nobelovu cenu za mier.

Z mozaiky jednotlivých odpovedí od rôznych ľudí, ktoré som sa snažil pospájať logickým (dúfam) úsudkom, som sa dostal k celkovému obrazu. Po krátkej občianskej vojne v roku 1948 rozhodli múdri predkovia dnešných Kostaričanov o zrušení armády a ponechali si len občiansku gardu. Takto ušetrené peniaze dávali najmä na školstvo a zdravotníctvo. Každý vysokoškolák strávil jeden rok štúdia na univerzite v zahraničí – v USA, v Kanade alebo v západnej Európe. Zo zdravotníckym systémom som mal osobnú a veľmi pozitívnu skúsenosť (vyššie). Na otázku, čo, respektíve kto chráni suverenitu ich štátu, som dostal túto odpoveď: „Máme dobré zmluvy a spoľahlivých spojencov na oboch stranách“. Koho? Na juhu je to Venezuela a na severe sú to USA. Vtedajší venezuelský prezident Carlos Andrés Pérez bol veľkým podporovateľom demokracie a pokroku v Latinskej Amerike a vo svete. Otvorene kritizoval aj diktátorov Pinocheta a Somozu, amerických spojencov v regióne.

Dvakrát stačil iba jeden telefonát

Ako to funguje v praxi? Dvakrát mala Kostarika vážne problémy so svojim severným susedom. Najprv pri zrážkach sandinovských povstalcov proti Somozovi sa obe bojujúce strany „zatúlali“ na územie Kostariky. O desať rokov neskôr v opačnom garde sandinovská vláda vytlačila kontrarevolučné jednotky z nikaragujského územia k susedovi.

V oboch prípadoch stačil jeden telefonát. Raz to bolo do Caracasu, odkiaľ prileteli dve letky stíhačiek a vyhnali votrelcov z kostarického územia. Druhýkrát bol telefonát do Bieleho domu. Z letiska v kalifornskom San Diegu ešte len vzlietli dve bojové lietadlá, nepreleteli ani ponad Mexiko (komunikačné prostriedky už boli na vyššej úrovni) a hneď sa bojovníci oboch strán „spamätali“, že operujú na cudzom území. A vrátili sa späť na svoje „ihrisko“ – do Nikaraguy. Čím platíte, pýtal som sa vediac, že Kostarika je v regióne aj najväčším poberateľom hospodárskej pomoci zo strany USA? Vieme, kde je naše miesto a aká je naša cena, znela odpoveď. Napríklad na pôde OSN sú niektoré témy, ktoré nás veľmi nezaujímajú, avšak majú veľký význam pre našich spojencov a tak im môžeme pomôcť.

Kde sú limity spojenectva, pokiaľ nejaké sú? Keď sa rozhorel konflikt v Strednej Amerike a prijalo sa rozhodnutie postaviť vojenskú základňu v regióne, prirodzeným partnerom pre Washington bola pravdepodobne Kostarika. Tá však nehodlala zmeniť svoj status neozbrojenej krajiny. Výsledkom procesu bolo umiestnenie základne v honduraskej Palmerole na sever od Nikaragui.

Ako diplomatovi z neveľkej krajiny v strednej Európe mi bolo sympatické takéto cielene sebavedomé správanie štátu. Štátu rozlohou a počtom obyvateľov trikrát menšieho ako bolo Československo. Nachádza sa pritom v prostredí, permanentne „tehotnom“ na konflikty, ktorému vždy dýcha na chrbát svetová veľmoc. Je integrálnou súčasťou svojho regiónu, avšak čo je dôležité, pozná svoje miesto na šachovnici a svoju cenu. Štát, ktorý sa dokázal relatívne suverénne správať v nerovnoprávnom vzťahu voči veľmoci a mal odvahu nájsť si spojenca aj vo svojom regióne. Spojenca, ktorý zmierňoval závislosť malej krajiny na veľmoci. Z hľadiska nami posudzovanej témy je však hlavné to, že Kostarika nielen žila v pokoji a mieri, ale obe vzácne hodnoty tiež šírila do okolitého regiónu.

Maďarsku priradíme opačné znamienko

Z exotickej Strednej Ameriky sa presunieme k nám, do strednej Európy, presnejšie k južnému susedovi. Výber tejto, pre nás veľmi dôležitej krajiny nie je náhodný. Použijeme ju ako kontrastnú látku. V predchádzajúcej časti sme si na Kostarike názorne ukázali, ako môže jeden neveľký štát v nepokojnom regióne prispieť k jeho stabilite. Maďarsku však priradíme opačné znamienko, keďže je krajinou, ktorá počas uplynulých sto rokov svojou revizionistickou politikou opakovane destabilizovala strednú Európu.

Predtým ako sa pozrieme bližšie na skvelé umenie maďarských politikov nachádzať strategických spojencov pre svoje malígne ciele, pripomeňme si základný problém (traumu) politických elít susedného národa. Z dôvodu upresnenia uvádzam, že pod pojmom „strategický spojenec“ nevnímame len konkrétny štát a jeho predstaviteľov, ale aj dôležitú agendu medzinárodného spoločenstva, respektíve vývojový trend v ňom. Pre korektnosť musím spomenúť, že som síce nikdy v Maďarsku nežil, avšak počas mojej kariéry som sa témami vo vzťahu k nemu – zdôrazňujem, že to nebola moja voľba – zaoberal dostatočne intenzívne na to, aby som sa mohol pokúsiť o kvalifikovaný pohľad na správanie nášho suseda v regióne.

Maďarské vládnuce vrstvy sa ani po sto rokoch nezmierili s rozpadom mnohonárodnej rakúsko-uhorskej monarchie, najmä jej uhorskej časti, v ktorej zohrávali dominantnú úlohu. Naopak, natoľko sa stotožnili so zaniknutým kráľovstvom, že ich dlhodobým strategickým cieľom je, ešte aj dnes, obnovenie hegemónie maďarského národa v priestore Karpatskej kotliny, geograficky pripomínajúcej svätoštefanskú ríšu. Hlavným taktickým prostriedkom k dosiahnutiu tohto cieľa je zjednotenie maďarského národa, žijúceho v Maďarsku a maďarských menšín dlhodobo žijúcich na území susedných štátov. Odborne sa táto politika nazýva revizionizmom a vinie sa ako červená niť vo vzťahu Maďarska voči všetkým jeho susedom, s výnimkou Rakúska. Kto teda bol, respektíve je strategickým spojencom Maďarska v jeho úsilí podmaňovať si okolité národy?

Maďarsko zaútočilo na všetkých susedov

Už zakrátko po rozpade monarchie, ktorý bol jedným z priamych následkov prvej svetovej vojny bol rodiaci sa ruský boľševizmus. Jeho popredným šíriteľom v strednej Európe, to bol Béla Kún, vyškolený v Sovietskom zväze. O niekoľko rokov neskôr sa kľúčovými spojencami Budapešti stali hlavní protagonisti fašizmu a nacizmu vo svete: Benito Mussolini a Adolf Hitler. Možno si niekto povie, veď s nacistickým Nemeckom kolaborovala veľká časť Európy, čo je aj pravda. Z morálneho hľadiska by sme však mali rozlišovať medzi tými ľuďmi alebo národmi, ktoré boli nútené spolupracovať s nacistickým režimom, aby vôbec prežili na svojom území, a tými, ktorí iniciatívne a cielene oslovovali Hitlera, aby im pomohol realizovať ich vlastné imperiálne plány. Presne takýto bol úmysel maďarského predsedu vlády Gyulu Gömbösa, prvého európskeho politika na návšteve v Berlíne po príchode nacistov k moci. Tento zámer sa o päť rokov neskôr podaril.

Na zámku vo Viedni ministri Ribbentrop a Ciano 2. novembra 1938 rozhodli o drastickom okyptení územia Slovenska. Dva roky neskôr bolo podobne olúpené Rumunsko o veľkú časť Sedmohradska. Maďarsko, povzbudené dobyvateľskými úspechmi, priamo vojensky napadlo Juhosláviu. A to len niekoľko týždňov po uzavretí zmluvy o trvalom priateľstve s touto balkánskou krajinou! Po boku Hitlera vpadli maďarskí honvédi aj na územie Sovietskeho zväzu. Okrem Rakúska, ktoré už bolo „zviazané" s Nemeckom, zaútočilo Maďarsko na všetkých svojich susedov! Pravdepodobne žiadny iný štát s podobnými parametrami sa v Európe nesprával tak agresívne. Po druhej svetovej vojne sa Budapešť snažila presvedčiť víťazné mocnosti o svojej „nevine" s cieľom ponechať si svoj vojnový lup. Tento zámer jej však nevyšiel. Nuž, dejiny dokážu byť aj spravodlivé.

Návrat k revizionizmu

Imperiálne chute v Maďarsku počas studenej vojny latentne driemali. Pokiaľ nerátame aktívnu účasť Maďarska na invázii vojsk Varšavského paktu do Československa v auguste 1968. Maďarské ozbrojené sily vtedy „oslobodzovali“ od demokratických reforiem približne to územie Slovenska, ktoré Budapešť „získala“ od Hitlera tridsať rokov predtým. Zdôrazňujem, že v maďarskej politike v našom regióne (na rozdiel od nás) sa nedejú žiadne náhody. Bez ohľadu na politický režim, aký tam vládne.

Skutočná politika Maďarska sa naplno prejavila po ukončení studenej vojny. Geopolitickú zmenu v strednej Európe koncom minulého storočia a možnosť rozvíjať štandardné vzťahy medzi štátmi v našom regióne Maďarsko nevyužilo a namiesto toho sa vrátilo k politike revizionizmu. Nielenže nedodržiava medzinárodné právo – príslušné dokumenty, ktoré upravujú rôzne formy medzištátnej spolupráce na báze vzájomného rešpektu. Neuznáva ani historický vývoj, ktorý viedol k dnešnému, ustálenému usporiadaniu štátov.

Faktom je, že vývoj po studenej vojne, najmä v dôsledku demokratizačných procesov v našom regióne viedol k rozpadu viacerých štátov zložených z rôznych národov. Jednou vetou odbočím: V prípade Nemecka tie isté procesy umožnili opätovné zjednotenie nemeckého národa v jednom štáte.

A tak v priebehu krátkeho obdobia malo Maďarsko väčšinu nových susedov. Rovnakou skutočnosťou je však aj to, že vonkajšie hranice susedných krajín vo vzťahu k Maďarsku sa nemenili ani o centimeter. Citlivé obdobie zložitých vnútorných konsolidačných procesov v susedných štátoch Maďarsko zneužívalo veľmi hrubým spôsobom. Nahlas spochybňovalo hranice svojich susedov. V parlamentnej debate o zmluve s Ukrajinou maďarskí poslanci odmietali prijať záväzok o uznaní hraníc s (vtedy) novým štátom. Podobné hlasy počúvala aj slovenská verejnosť spoza Dunaja v súvislosti so vznikom samostatnej Slovenskej republiky. S ohľadom na prebiehajúci vojenský konflikt na území bývalej Juhoslávie sa už Budapešť neodvážila túto otázku otvárať nahlas v tomto južnom vektore.

Úspech bledol, až upadol do zabudnutia

Keď bolo zrejmé, že medzinárodné spoločenstvo nemá (po mierovom ukončení studenej vojny) pochopenie pre „chúťky“ Maďarska na zmeny hraníc, presunula Budapešť dramatickým spôsobom svoju hlavnú pozornosť na maďarské menšiny. Na ľudí (a ich potomkov), ktorí žijú na území susedných krajín už od konca prvej svetovej vojny. Neúspech s „mierovou zmenou hraníc“ mal byť kompenzovaný koncepciou autonómie pre národnostné menšiny na etnickom princípe. Cieľom týchto autonómií bolo destabilizovať susedné štáty a tam žijúce maďarské menšiny silnejšie pripútať k „metropole Budapešti“.

Zahraničná politika Maďarska, najmä vďaka jeho (vtedy) vysokému kreditu na medzinárodnej scéne, realizovaná obratnou diplomaciou, žala spočiatku jeden úspech za druhým. Brilantným spôsobom napríklad využila neúčasť susedných štátov s početnými maďarskými menšinami (Slovensko, Rumunsko, Ukrajina, Srbsko) v Rade Európy (RE), keďže uvedené štáty sa stali členmi RE neskôr ako Maďarsko. V krátkom šesťmesačnom období sa jej v Štrasburgu podarilo presadiť (vo februári 1993) dokument politického charakteru so spomínaným konceptom autonómie. Neskôr tento najväčší maďarský zahraničnopolitický úspech v menšinovej otázke aj vďaka výraznému úsiliu mladej slovenskej diplomacie postupne bledol, až upadol do zabudnutia.

Budapešť sa nevzdávala svojich cieľov ani po zásadnom neúspechu s menšinovou autonómiou. Na prelome storočí prišla s konceptom „integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline“. Hlavným nástrojom tohto konceptu je poskytovanie maďarského štátneho občianstva príslušníkom danej menšiny, ktorí sú štátnymi občanmi susedných krajín a ktorí tam aj majú trvalý pobyt. A nikdy v Maďarsku nežili a zrejme ani nehodlajú žiť! Po nevydarenom referende o tejto otázke v Maďarsku bol prijatý maďarský zákon, ktorý je v príkrom rozpore s princípmi medzinárodných noriem poskytovať druhé štátne občianstvo.

Tu dochádza k ďalšiemu dramatickému zlomu vo vzťahu Maďarska k susedným štátom. V tej miere, v akej dotknuté krajiny „akceptujú“ maďarskú politiku druhého štátneho občianstva, dané štáty mlčky súhlasia so zdieľanou suverenitou s Maďarskom. Inými slovami, už nebudú plnohodnotne vykonávať jurisdikciu nad svojimi štátnymi občanmi a na svojom výsostnom území. Treba zdôrazniť, že práve uplatňovanie tejto jurisdikcie v súlade s daným právnym poriadkom a rešpektujúc príslušné medzinárodné zmluvy je základným segmentom suverenity štátu. Do tejto jurisdikcie bude vstupovať aj Maďarsko svojimi právnymi normami a politikami, ktoré sa budú vzťahovať na jeho občanov žijúcich v zahraničí.

Koho si v Budapešti vybrali za spojencov

Maďarsko však dokázalo na revizionistické ciele využiť, respektíve zneužiť nielen menšinovú otázku. Podobne by sme mohli rozobrať tiež tému ochrany životného prostredia (vodné dielo Gabčíkovo), prehodnocovanie historických osobností a udalostí (poslanec odsúdený za vlastizradu János Esterházy, tzv. Benešove dekréty, výmena obyvateľstva po skončení druhej svetovej vojny) alebo integračné procesy v Európe. Uveďme si však konkrétne štáty, ktoré sú z ich pohľadu možno aj nevedome, čo však nie je dôležité, maďarskou politikou využívané v jej revizionistických zámeroch.

Najviac relevantným partnerom Budapešti je Moskva. Imperiálna politika Ruska voči jeho susedom robí z tejto veľmoci najefektívnejšieho spojenca maďarského revizionizmu v našom regióne. Územie nášho najväčšieho suseda Ukrajiny sa v dôsledku rôznych politík stalo akýmsi trenažérom pokusov o prekreslenie dnešnej mapy Európy. Ostatné aspekty: výhodná energetická spolupráca a oslabovanie jednoty EÚ sú pre Budapešť z pohľadu popisovanej témy len vedľajšími „bonusmi“ v spolupráci týchto strategických spojencov. Ďalším kľúčovým spojencom Maďarska je tiež Čína.

Ak k uvedeným dvom veľmociam prirátame dôležitú časť toho republikánskeho spektra amerického establišmentu, ktorá je antagonisticky nastavená voči EÚ, môžeme dôjsť k nasledujúcemu záveru: Žiadna iná krajina podobných parametrov v strednej Európe, akou je Maďarsko nemá takých vplyvných (pochopiteľne oportunistických, avšak to nie je relevantné) spojencov v troch krajinách – v troch členských štátoch Bezpečnostnej rady OSN. Nie náhodou sú všetci spojenci mimoeurópski.

Maďarsko dlhodobo pestuje strategické vzťahy tiež s Tureckom. Pravdepodobne s ním koordinuje aj také zásadné otázky ako napríklad vstup nových štátov do NATO (Švédsko, Fínsko). Ako jediná krajina EÚ sa zúčastňuje aktivít Turkickej rady, ktorá združuje štáty politicky, ekonomicky a historicky blízke najstaršiemu kandidátovi na členstvo v únii. Najmä na vzťahu voči Turecku, Rusku a najnovšie Srbsku je možné pozorovať umenie Maďarska, ako dokázalo zo svojich (včerajších) historických nepriateľov „vyrobiť“ dnešných strategických partnerov. Či sa to niekomu páči alebo nie, popisované skutočnosti robia z nášho južného suseda štát s podstatne väčším významom, aký by mu náležal s ohľadom na jeho parametre.

Keďže iliberálny koncept demokracie, implementovaný maďarským premiérom Viktorom Orbánom, sa musel zákonite rozísť s koncepciou EÚ, získava si maďarská politika aj sympatie tých radikálnych politických síl v samotnej únii, ktoré pôsobia odstredivo v jej samotnom vnútri. V neposlednom rade sa Budapešť dlhodobo usiluje o nadštandardné vzťahy s Vatikánom, ktorý napriek svojej „zemepisnej malosti a vojenskej bezvýznamnosti“ je veľmi dôležitým geopolitickým hráčom. Prvú zahraničnú návštevu po ostatných, štvrtých vyhraných parlamentných voľbách uskutočnil maďarský politik práve vo Vatikáne a je zrejme prvým v dejinách EÚ, ktorý takýto krok urobil.

Maďarská menšina a slovenskí politici

Kto je však najväčším spojencom revizionistickej politiky Maďarska voči Slovensku? Tu musíme, žiaľ, hľadať odpovede priamo u nás. Žiadni zahraniční spojenci, respektíve zneužívanie rôznych tém by Budapešti nepomohli, pokiaľ by Maďarsko nemalo dvoch efektívnych spojencov v samotnej Slovenskej republike.

Jedným je časť politickej reprezentácie maďarskej menšiny, ktorá sa nechce identifikovať so slovenskou štátnosťou a zostať integrálnou súčasťou slovenskej (občianskej) spoločnosti. Napriek tomu, že mala a má k dispozícii všetky výhody, ktoré poskytuje demokratický systém na občianskom princípe, vrátane účasti na riadení štátu. Vďaka svojej etnickej zomknutosti je vo voľbách v porovnaní s ostatnou slovenskou populáciou podstatne efektívnejšia. Ostatným dôkazom sú októbrové komunálne voľby v SR. Navyše, dlhodobo Slovenská republika garantuje ochranu národnostných menšín a práv ich príslušníkov azda na najvyššej úrovni v Európe. V žiadnom inom štáte na našom kontinente nie je z verejných zdrojov financovaná univerzita pre národnostnú menšinu.V tomto kontexte nie je možné hovoriť o diskriminácii, respektíve o akomsi druhoradom postavení maďarskej menšiny.

Druhým spojencom je nevôľa, možno nevedomosť alebo neschopnosť slovenských politických elít pochopiť skutočné ciele maďarskej politiky voči Slovensku a paralelne s tým priam neobmedzená a dobromyseľná dôvera voči Budapešti. Politické reprezentácie od získania samostatnosti Slovenskej republiky nenašli, možno s ojedinelými výnimkami, dostatočnú politickú vôľu a odvahu, aby si uvedomili vyššie uvedené postuláty a ich synergiu. Nevnímali a nevnímajú tento nie priateľský segment susedskej politiky Maďarska (rozumej revizionizmus). A preto nie sú ochotné venovať energiu, čas a najmä odborné kapacity mimoriadne viacvrstvovým vzťahom s našim južným susedom. V kombinácii s absenciou historickej pamäte na slovenskej strane to nevytvára priaznivé podmienky pre budúcnosť dobrých susedských vzťahov.

Vyššie popisovanú (ne)akcieschopnosť slovenskej strany budeme lepšie vnímať na pozadí väčšieho obrazu. Jedným z rozdielov medzi Maďarskom, ale aj Poľskom a do istej miery Českom na jednej strane jednej, a Slovenskom na druhej strane, vo vzťahu k EÚ a NATO je to, že susedné štáty pochopili svoju integráciu do euroatlantických štruktúr ako príležitosť na presadzovanie svojich vlastných cieľov. Na rozdiel od uvedených susedov pre SR bola integrácia konečným cieľom realizácie jej politiky v euroatlantickom priestore, ba do značného rozsahu i mimo tento priestor. V tomto kontexte je ilustráciou istej rezignácie SR na vlastnú zahraničnú politiku v širšom slova zmysle skutočnosť, že o vojnovom konflikte „za našimi humnami“, o ktorom časť slovenských elít takmer konsenzuálne tvrdí, že má pre SR existenčný význam – prinášajú do nášho verejného priestoru spravodajstvo a hodnotenia novinári susednej krajiny. Ak z rôznych dôvodov zlyhá či nefunguje systém EÚ (napríklad schengenský priestor voľného pohybu osôb, covid, trh s energiami), susedné štáty na rozdiel od SR neváhajú prikročiť k „národným riešeniam“. Toto súčasne vysvetľuje vznik, respektíve v nemálo prípadoch renesanciu problémov, ktorých existenciu sme v „dobrom počasí“ nevnímali.

Priamo s vyššie uvedeným súvisí aj veľmi rozdielna miera „sebaidentifikácie“ SR a spomínaných štátov v našom susedstve s EÚ. V regióne strednej Európy bezkonkurenčne najsilnejšie stotožnenie Slovenska s európskym projektom by samo o sebe bolo priaznivým javom za predpokladu, že by sa tak nedialo na úkor identifikácie spoločnosti, najmä však jej elít so slovenskou štátnosťou. A za predpokladu, že by veci na našom „dobrom starom“ kontinente fungovali tak ako boli zamýšľané, inými slovami v peknom počasí. Toto nás môže priviesť aj k nasledujúcej otázke. Kostaričania poznajú cenu svojho štátu, rovnako tak i Maďari a Rumuni či Íri alebo iné civilizované a kultúrne národy. Poznajú občania SR bez ohľadu na svoju politickú, náboženskú, etnickú a inú príslušnosť hodnotu svojho vlastného štátu po 30 rokoch jeho existencie?

Poznámka: Text voľne nadväzuje na esej s rovnomenným názvom O strategických spojencoch z 23. septembra 2022.