Mama má hokej

22.05.2011 07:00
hokej, fanúšikovia
Ilustračné foto Autor:

Mám v tom hokej! Povedal by dnes na Slovensku azda každý, kto by niečomu nerozumel. Aby sme sa rozumeli. Ak je niečo nezrozumiteľné, komplikované či vyslovene zmätočné, jednoducho je to hokej. Zvyčajne len pre niektorých. Tí druhí hokej mať nemusia celý život, čo ako by sa rozkrájali. Hoci aj majstrovskými korčuľami.

Máloktorý z novodobých frazeologizmov vystihuje lepšie našu dvojznačnosť a protirečivé pocity, ako práve ten, ktorý trefne a aktuálne pomenúva našu celonárodnú hrdosť a zároveň slabé miesto. A najväčším paradoxom asi bude, že najväčší hokej máme práve v hokeji. Okrídlené športové úslovie napriek svojej vonkajšej priamočiarosti vyjadruje skôr celkom nešportové rozpaky a nerozhodnosť, než rovný a neochvejný postoj. Presne ako náš vzťah k hokeju. Presnejšie: ako náš vzťah k mnohému.

Aj ustálené slovné spojenie môže ukazovať na nestálosť. Predtým, ako nám táto formulácia vrástla do jazyka, predtým, než vyšla z prvých úst a usadila sa nám v hlavách, musela vzísť z konkrétnej reálnej skúsenosti. Preto nečudo, ak vecná lapidárnosť a popularita tejto čarovnej formulky dosiaľ neboli výhodne speňažené ani len v reklamnom slogane. Ibaže by sme sa chceli pýšiť tým, že máme hokej aj vo futbale, vlastnej rodine, kúpeľni či rovno vo všetkom. A nebolo by práve to najbližšie skutočnosti?

Hokej v krvi, v krvi jazyka

Tí, ktorým hokej nič nehovorí, alebo ich jeho výsadné postavenie na mediálnej scéne potichu rozčuľuje, môžu sa iba s blahosklonnou trpkosťou prizerať ostatným. Môžu pozorovať chorobný ošiaľ, ktorý pravidelne postihuje celé rodiny, priateľov, kolegov, čo sa sčista-jasna do práce dovalia v dresoch. Alebo dokonca velebných pánov duchovných, ktorí sa večer čo večer modlia za nepoškvrnenosť našej bránky.

Intenzita, s akou žijeme touto nadnárodnou športovou disciplínou, našťastie, nie je výnimočná ani v bratskom Česku. S našimi susedmi nás pokrvným riečiskom bývalej spoločnej republiky spája aj tento kolektívny zimný šport, aj inkriminované výstižné prirovnanie. S hokejom vraj žijeme, s hokejom zaspávame. Doslova ho máme v krvi. Dokonca teraz už aj v krvi jazyka. Jeho vysoké promile nám koluje v žilách občas až v nezdravých pomeroch a jeho obľúbenosť sa zďaleka nemôže porovnávať s nijakým z národných športov, akými sú riadna ľudová tlačenica či predbiehanie sa v radoch. Veď len kreativita a vynaliezavosť samotných hokejových komentátorov a ich beletrizovaného slovníka ozaj vyráža dych a privádza do nemého úžasu či závisti – a nielen kolegov zo spravodajstva, ktorí sa pohybujú v omnoho prozaickejšej sfére. Napokon, sme len ľudia. A tí čítajú aj bulvár, aj vášnivo sledujú hokej. Byť človekom v dnešnej dobe znamená byť aj fanúšikom. Zostáva už len jediná otázka. Aký hokej to teda máme?

Nekrytá bránka bez brankára

Hokej už dávno nepatrí všetkým. Len lístky na zápas niečo stoja, a ceny vstupeniek na domáce majstrovstvá sveta 2011 vysoko prevýšili všetky očakávania priaznivcov aj čiernych trhovníkov. Dávno sú preč časy, keď k radosti z telesnej aktivity stačila improvizovaná ľadová plocha na obyčajnom rybníku, na tele po domácky zhotovená výstroj. To je dnes žalostne málo na nevinnú hru, nieto na vrcholový šport. Rodinné športové klany sa celkom bez preháňania ponášajú čoraz viac na ľudské stajne, v ktorých sa drezúruje potomstvo s vidinou bezstarostnej penzie ich sploditeľov pod malorským slnkom. Obrovské materiálne náklady, nehovoriac o časovej investícii a starostlivosti o nádejného hokejistu, si môže dovoliť naozaj len máloktorý z rodičov, a to iste nie ten, čo má chuti aj času nazvyš vďaka dlhodobej nezamestnanosti. Azda sa nemusíme ani pozastaviť nad tým, že v našich končinách medzi hokejistami neuvidíte žiadneho Róma ani syna chudobných rodičov. Ak vôbec niekde. Ale na domácej ploche sme popravde znevýhodnení v podstate takmer všetci.

Po 40. rokoch plánovanej totality a riadeného myslenia sa u nás otvorili hranice a v zovretí neporovnateľne silnejších hráčov v stredoeurópskom geopolitickom priestore naša maličká republika až nápadne pripomína otvorenú bránu. Nekrytú bránku bez brankára. Majstri politici sa po rokoch pohybujú po klzkej ploche s jasnou istotou a bravúrou galantného Golonku tancujúceho na rezké rytmy Senzusu. Vyberajú si bez opýtania z našich vreciek nekresťanské vstupné, pália na vlastnú bránku a pochopiteľne aj skórujú. Celkom nepochopiteľne však za to aj žnú ovácie – od nás všetkých. O výnosných prestupoch a prešľapoch teraz radšej pomlčme.

A že to myslia celkom vážne, potvrdzuje aj najnovšie požehnanie štátnej stávkovej kancelárii, ktoré povoľuje vyberať stávky na politických hráčov. Otvorené bránky k nám okrem dýchateľnejšieho ovzdušia vpustili aj svetové ceny, s ktorými sa dokážu vyrovnať naozaj iba majstri kľučkujúci podľa vlastných pravidiel. Dlh na obyvateľa pritom utešene rastie a z občana sa zrazu stáva iba zmätene pobehujúci akcionár na burze bezcenných papierov. A reálne hodnoty, tie zostali za dverami. Inak, na koho si stavíte v budúcich voľbách? Mám pre vás dobrý tip. Skúste zlého politika.

Chlap. Hrdina. Hokejista

Demonštrácia mužskej sily a inštinktov v tímovej podobe svorky sprevádzala ľudskú spoločnosť od jej afrického zrodu. Aj korene hokeja siahajú omnoho hlbšie do čiernej minulosti a nehostinných príbytkov jaskynného človeka. Pohanské kolektívne hry ako napríklad starorímska paganica dali neskôr pevný základ športu, ktorý oficiálne vznikol na sklonku 19. storočia v kanadskom Montreali. Jeho dynamika aj tvrdosť do našich končín ľahko prekorčuľovali cez nezamŕzajúci oceán a otvorili cestu aj našim vytrvalcom, aby mali tiež možnosť zviditeľniť sa v čoraz sploštenejšom, zglobalizovanom sve­te.

Zatiaľ čo slovenské mamičky pred televízorom tíško ronia slzy za našich junákov, feministky si musia vystačiť so ženským hokejom bez priamych prenosov aj verejnej podpory. Tobôž by sa odvážili nárokovať si na trénerskú stoličku mužskej národnej reprezentácie podľa vzoru ich čoraz úspešnejších politických kolegýň na štátnych a politických postoch. To by predsa už nebol hokej, poučí vás múdro nejedno nežné pohlavie. No nemajte v tom hokej.

Fanúšikovia bez rozdielu pohlaví a farby pleti vytvárajú dúhový sprievod, pochod mieru tiahnuci sa do nepoznaných dimenzií. No na svoje si stále prídu aj milovníci bezmedznej maskulínnej moci – prípadný akútny nedostatok násilia a hrubosti v laickom publiku adekvátne nahradí klubový rasizmus. A my ostatní sme aj po tisíckach rokov rovnako v strehu ako starí Gréci, keď počujeme, že na mesto tiahnu Sparťania.

A veď sme nejakí majstri

Keď som sa raz dávno na toaletách zimného štadióna opýtal náhodného fanúšika, aký je stav zápasu, iba sa zasmial. Tiež sedím dole v bare, odpovedal a odplazil sa späť doplniť prečerpané tekutiny. Výsledok som sa nakoniec dozvedel až na druhý deň z novín, podobne ako denne tisíce iných fanúšikov, považujúcich šport za bujarú oslavu života, z ktorej je najlepšie nič si nepamätať. Horšie je to s tými, ktorí si pravidelne prichádzajú udrieť a zdemolovať nejaký ten verejný majetok.

Napriek všetkým negatívam však masové športy ako hokej spájajú nielen svojich nadšených priaznivcov, ale aj zaprisahaných nepriateľov, akí by inak vôbec nenašli spoločnú reč. A veď sme nejakí majstri. Ak stačí jeden vybojovaný titul na to, aby zakryl všetky prehry. História našepkáva, že sa možno viac ako s prehrami nedokážeme vyrovnať s občasnou výhrou. Jedno víťazstvo síce možno robí majstra, ale nie skutočného športovca, ktorý aj neúspech musí vedieť prijať športovo. Tých prehier máme koniec koncov na rozdávanie – od vyhlasovania vojen USA až po tanky na Budapešť a Malinovú ako čerešničku na torte. A v tomto nebudeme vôbec malicherní, ak prijmeme za svoj každý jeden poklesok. Kým nepriznáme, že sami sme na smiech a sami sa nezačneme zabávať na sebe, budú sa na náš účet baviť druhí, spolu s našimi mocipánmi.

Z dlhodobého hľadiska nie sú večné ani víťazstvá a šampionáty, ani porážky, a dokonca ani samotný hokej. Nielen globálne otepľovanie s topiacimi sa ľadmi a ľadovcami môžu celkom ľahko spôsobiť, že už o niekoľko rokov bude niekomu poriadne horúco. Aj keby mal pritom drkotať zubami v tej najmodernejšej ľadovej aréne s dokonalou klimatizáciou a grátis hotelom načierno k tomu. No keď sa aj všetko raz naozaj pominie, isté pravidlá zostanú. Prinajmenšom to jedno, že všetko sa raz končí.

V nahote aj pod dresmi

Že na Slovensku máme hokej v kadečom, je jasné na prvý pohľad. Kvitnúca korupcia, vrodená nedôvera k hodnotám alebo ignorancia pravidiel môžu ctiť nanajvýš umelca, nie politika, ktorý nerešpektuje ani povestný chlieb a hry. Z toho chleba beztak zostali už len omrvinky pod válovom a z pohanských hier na slávu života sa dávno stal výnosný biznis spríbuznených oligarchov.

Vzhľadom na počet obyvateľov sa Slovensko môže pýšiť hneď niekoľkými titulmi miss na hlavu a k tomu sa nebojte prirátať kvantum talentových šou hneď na troch televíznych kanáloch či nespočetné udeľovania cien a štátnych rádov zaslúžilým fabrikantom aj našim hokejistom. Nablýskaný úsmev hier a lesk zábavného priemyslu slúžia iste najlepšie v prípadoch, keď treba opticky zakryť nejaké tie rozrastajúce sa kazy. Zatajiť, čo nám chýba, zahovoriť, v čom zaostávame. Čo potom tak bolestne bije do očí, keď otvoríme vlastné brány svetu a svet nás vidí v plnej nahote aj pod športovými dresmi. Čo nám však vôbec nebráni v našej povestnej pohostinnosti, srdečne a bez rozpakov pozývať ctených hostí na náš vysoko úsporný tenký ľad, aký sa flexibilne podľa potreby dokáže zmeniť na mrazivý ľadový kúpeľ.

Vrcholom našich športových snáh na ľadovej ploche v ére novej štátnosti sú nedávne majstrovstvá, ktoré do Košíc a hlavného mesta pritiahli na naše pomery nevídaný počet zahraničných turistov. Všetci, čo si mädlili ruky, ale obišli naprázdno, podniky a taxíky so zvýšenými cenami napospol zívali prázdnotou a kýžené tržby potešili iba málokoho. Akoby mi niečo vravelo, že máme hokej aj v prehnaných očakávaniach, aj triezvych odhadoch. Nielen hokeju sa u nás pravdepodobne začne dariť až vtedy, keď v tom konečne prestaneme mať hokej. Nech všetci vyvaľujú oči ako puky.

**Agda Bavi Pain (45)

**Spisovateľ a básnik, držiteľ viacerých umeleckých identít, aktivít a ocenení z domova a zo zahraničia. V roku 2006 mu vydavateľstvo LCA vydalo román z podsvetia Koniec sveta, ktorý bol preložený do nemčiny a získal Veľkú literárnu cenu Bank Austria Literaris 2008. Podieľal sa na knihe básní európskych autorov Európska ústava vo verši (2009), ako aj na knihách fotografií Vyvolaní vyvolení (2010) a Košice – Dzivosť v srdci (2011). Vo vydavateľstve Ars Poetica mu vychádzajú dve knihy básní Rytier bez básne a Hany.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku