Slovenský hudobný panteón vznikal a menil sa dlhé desaťročia a svoj odtlačok v ňom zanechali všetky dobové ideológie. Napríklad v čase normalizácie sa ideológovia snažili kanonizované postavy starých pánov zakladateľov využiť aj ako akúsi hrádzu proti „výstrelkom“ ich mladších kolegov avantgardistov. Takáto politizácia, samozrejme, nepomohla prirodzenej kontinuite kultúrneho povedomia. Takže niet divu, že nová doba, v ktorej sa vážna hudba tak či tak dostala na okraj spoločenského záujmu, sa k panteónu a jeho obyvateľom stavia ľahostajne.
Mozart, Wagner… Cikker
Ján Cikker zomrel už pred viac ako dvoma desaťročiami. Byť v dnešných časoch mŕtvym slovenským skladateľom nestojí za veľa. Živí autori môžu pomôcť svojim dielam, aby boli uvedené – môžu ich nosiť spriateleným interpretom, žiadať o granty, sami organizovať koncerty. Je pravda, že na mŕtvych, najmä tých z panteónu, si v čase jubileí spomenú pracovníci ministerstva, verejnoprávni redaktori, funkcionári hudobných ustanovizní. Ale dramaturgickým počinom, ktoré tak vzniknú, niekedy chýba iskra. Mal výročie, zahrali sme ho. Vydali sme poštovú známku, vyrazili (mimochodom, zvlášť škaredú) pamätnú mincu. Život ide ďalej.
Pritom boli časy, keď uvedenia Cikkerových diel boli udalosťami, a to nie iba v Československu. Od konca 50. rokov pribúdalo uvedení jeho diel, najmä opier, v zahraničí, najviac v oboch nemeckých štátoch, a to často na významných scénach.
Po druhej svetovej vojne žiaden operný skladateľ žijúci vo vtedajšom Československu nedosiahol taký ohlas na západ od železnej opony. Cikkerova opera Vzkriesenie, ktorá mala v roku 1962 premiéru v Prahe, sa dočkala za nasledujúce desaťročie pätnástich naštudovaní. Jeho ďalšia opera, Hra o láske a smrti, mala svetovú premiéru na Mníchovskom festivale 1969. Na festivalovom plagáte bola koláž podpisov zúčastnených skladateľov: Mozart, Wagner, Verdi, Strauss, Cikker.
Potlesk pre Jura Jánošíka
Ján Cikker sa narodil na sklonku monarchie v Banskej Bystrici. Jeho matka bola Slovenka, otec Maďar s nemeckými koreňmi. Otca si užil krátko, padol v prvej svetovej vojne. O to viac pozornosti a lásky mu venuje mama, ktorá bola aj jeho prvou učiteľkou hudby. Z banskobystrického klasického gymnázia vedú Cikkerove kroky na pražské konzervatórium a neskôr do Viedne.
Začína sa ďalšia vojna a Cikker ako slovenský vojak putuje na niekoľko mesiacov na východný front, na Ukrajinu, tam, kde padol jeho otec. Roky 1941 – 1944 trávi v Bratislave, učí na konzervatóriu, komponuje. Leto 1944 ho zastihne v rodnej Banskej Bystrici. Aktívne sa zapája do SNP ako člen tímu Slobodného slovenského vysielača.
Jeho povojnová kariéra sa tiež nevyvíja priamočiaro. Účastník Povstania, ale nestraník bez potrebného politického krytia, prichádza roku 1948 o miesto dramaturga v SND.
Ako skladateľovi sa mu však darí čoraz viac. V roku 1954 zožne v SND frenetický úspech s Jurom Jánošíkom, vlasteneckým operným opusom bez stôp „ľudovodemokratickej“ ideológie, v ktorom jánošíkovskú tému poetizuje skôr na spôsob ľudových rozprávok. A po Begovi Bajazidovi, príbehu z obdobia tureckých vpádov na libreto priateľa Jána Smreka, sa Cikker odkláňa od národných tém a od zdôrazňovanej slovenskosti hudobného štýlu. Jeho tretia opera Mister Scrooge, dokončená roku 1959, je dramatizáciou Dickensovej novely Vianočná pieseň.
V zákaze sa komponuje najlepšie
Že Cikker chystá tretí operný úspech za päť rokov? S tým treba niečo robiť. V lete roku 1959 klope deputácia popredných slovenských skladateľov, zástupcov zväzu, na dvere Vasila Biľaka, ktorý má v tom čase na starosti kultúru. Naliehavo žiadajú, aby operu zakázal, lebo je „ideovo v rozpore s naším svetonázorom“. Plánovaná premiéra v SND sa ruší, skladateľ dostáva dvojročný dištanc. Práve vtedy sa začína obdobie, v ktorom napíše svoje najlepšie diela.
Cikkerovo skladateľské dozrievanie bolo ovplyvnené jeho pražským učiteľom Vítězslavom Novákom. Zadanie znelo: osvojiť si európsku modernu, prípadne jej tradičnejšiu vetvu (Richard Strauss, Josef Suk, z Debussyho len niečo) a integrovať do nej slovenské folklórne inšpirácie.
Cikker nachádza veľmi osobité, nezameniteľné riešenia zadania. Dokladom toho sú napríklad krásne, rafinovane prosté Spomienky pre komorný orchester z roku 1947.
Okolo polovice 50. rokov sa skladateľ vzďaľuje od folklorizmu aj od neskororomantickej modernistickej tradície. Jeho hudobný štýl absorbuje podnety povojnovej západnej avantgardy, „Novej hudby“, ktorá vtedy fascinovala najmä mladšiu generáciu slovenských skladateľov. Jeho hudobná reč sa nestáva abstraktnou, ezoterickou, napriek zložitejšej technike, lebo si zachováva typickú cikkerovskú citovosť a pátos.
Skladateľova dramatická fantázia z roku 1957 je v hudobnom zmysle aj v zmysle výpovede (elégia za obeti vojenského zásahu proti povstaniu v Maďarsku) jasným začiatkom „Pražskej jari“ v slovenskej hudbe. Ďalšie míľniky nesú názvy Mister Scrooge, Vzkriesenie, Blažení sú mŕtvi, Orchestrálne štúdie k činohre.
Diskrétny spoluautor libreta
Cikker na seba čoskoro upozorňuje ako talentovaný a inteligentný hudobný dramatik. Počnúc Scroogeom si libretá píše viac-menej sám. Riešenia, ktoré nachádza pri „operizácii“ neoperných predlôh (noviel, románov, činohier), sú naozaj pozoruhodné.
V 20. storočí už neexistujú ustálené metódy, podľa ktorých libretisti minulosti písali operné texty, a preto si moderní skladatelia veľmi často píšu libretá osobne. Tak sa aj Ján Cikker vo svojej dobe stáva jedným z odvážnych hľadačov nových dramatických foriem opery.
Asi najhutnejšie a najviac „na úrovni doby“ sú hudobnodramatické riešenia jeho opier Mister Scrooge, Vzkriesenie a Hra o láske a smrti. Vo všetkých troch Cikker rafinovaným spôsobom kombinuje popisný psychologický realizmus a ireálne, magické výjavy.
Vo Vzkriesení, prekvapujúcej dramatizácii veľmi nedramatického románu L. N. Tolstého, sa prudko striedajú realistické obrazy a surreálne intermezzá, v ktorých postavy útržkovito, akoby vo sne reflektujú dávno minulé udalosti.
Predlohou Hry o láske a smrti je činohra R. Rollanda, ale tiež jej konkrétna inscenácia – legendárne naštudovanie režiséra Alfréda Radoka v pražskom Národnom divadle, z ktorého si Cikker prepožičal princíp delenej scény a paralelného prezentovania udalostí, čo sa v realite odohrávajú v inom čase. Libretá k Vzkrieseniu a Hre… vďačia za svoje kvality aj Cikkerovmu západonemeckému vydavateľovi a priateľovi Fritzovi Oeserovi, ktorý bol ich diskrétnym spoluautorom. Škoda, že sa s ním majster pri neskorších operných projektoch už neradil.
Humanista z Východu
Aj vďaka Oeserovi a vydavateľstvu Bärenreiter sa Cikkerove zahraničné operné úspechy sústredili najmä do západného Nemecka. Hralo sa tam šesť z jeho deviatich opier. Nebolo to však len šikovnosťou vydavateľa. Nemci v Cikkerovi videli ďalšieho veľkého umelca humanistu z Východu, zvlášť keď vo Vzkriesení nadviazal na Tolstého.
Jeho opery si získavali rešpekt umeleckou kvalitou a zároveň diváckou príťažlivosťou. Nejeden kritik na Západe v 60. rokoch videl v jeho dielach vzor toho, ako by sa mala vyvíjať moderná európska opera, ktorá nerezignuje na zrozumiteľnosť. Hlavný prúd hudobného divadla sa napokon odklonil od veľkých príbehov literárnej opery, ktorej reprezentantom bol aj Ján Cikker. Ale v 60. a 70. rokoch bol jedným z najuvádzanejších a najúspešnejších súčasných európskych operných skladateľov.
Apoliticky a bezzubo
Po úspechoch v zahraničí prišli aj domáce pocty. Titul národného umelca, post predsedu autorského zväzu SOZA. Asi najmä pričinením manželky, ktorá bola v každej dobe rada súčasťou high society, nadväzovala osobné priateľstvá s vysokopostavenými ľuďmi.
Daňou je postupný a nenápadný úbytok vnútornej nezávislosti, ktorá bývala pre Cikkera taká príznačná. Je presvedčený, že so svojím umeleckým humanizmom stojí akoby nad politikou, ale to nie je celkom možné, taký humanizmus sa stáva bezzubým. A keď na premiérach jeho opier sedia v lóži priatelia Lúčan a Biľak, v očiach mnohých divákov to zákonite ovplyvňuje vyznenie a uveriteľnosť jeho – istotne aj naďalej úprimne myslených – posolstiev.
Aj preto dávam, pokiaľ ide o Cikkerovu tvorbu zo 70. a 80. rokov, pred operami a veľkými projektmi typu Nad starým zákopom či Óda na radosť (Rúfus, nie Schiller) prednosť malým, komorným útvarom. Úpravy ľudových piesní, ktoré v tom období napísal pre Darinu Laščiakovú či pre zbor Lúčnice, sú nedostižné. Komorná hudba a úpravy folklóru kreslia vôbec inú tvár skladateľa Cikkera, ako je tá symfonicko-operná, málo známu a pritom veľmi zaujímavú. Pomôžu nám ju lepšie spoznať nové CD s jeho zborovou a klavírnou tvorbou, ktoré vychádzajú v tomto roku.
Polička s majákom
Na záver anekdota. Divadelný ústav vydal pred desiatimi rokmi slovensko-anglickú brožúrku o Cikkerovi. Dnes ju v predajni DÚ nájdete na poličke celkom dolu, označenej nápisom – Zadarmo. Ďaleká bola cesta chlapca z Banskej Bystrice na európske festivalové javiská a – keď to trochu odľahčíme – nemenej ďalekú cestu musel prejsť z festivalových javísk na poličku „zadarmo“.
To však nie je čosi, čo by sa týkalo špeciálne Cikkera a jeho odkazu. Ide o širšiu otázku nášho vzťahu ku kultúrnemu priestoru, v ktorom žijeme. Tí, ktorí dokázali byť slovenskí a zároveň svetoví, ako bol Ján Cikker, by nám v ňom mohli byť majákmi.
Foto: Archív
Vladimír Zvara (1969)
**
Je muzikológ, vedúci Katedry hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Do roku 2007 bol dramaturgom Opery SND, tento rok sa ako dramaturg podieľal na inscenácii Janáčkovej opery Z mŕtveho domu v Opere v Zürichu (réžia Peter Konwitschny, koprodukčná premiéra vo Viedenskej štátnej opere v decembri 2011). Je autorom knihy Ján Cikker: Vzkriesenie. Genéza, osudy a interpretácia operného diela (Veda, Bratislava 2000).