Argentínska prezidentka v perónizme 21. storočia

20.11.2011 06:00

Po druhom kole argentínskych prezidentských volieb 23. októbra 2011 ostáva v paláci Casa Rosada v Buenos Aires doterajšia prezidentka Cristina Fernández de Kirchner.

Po druhom kole argentínskych prezidentských volieb 23. októbra 2011 ostáva v paláci Casa Rosada v Buenos Aires doterajšia prezidentka Cristina Fernández de Kirchner. 10. decembra 2007 sa stala v poradí 55. hlavou republiky, prvou ženskou prezidentkou Argentíny zvolenou v parlamentných voľbách, a po Isabele Martínezovej de Perón (1974 – 1976) druhou prezidentkou v dejinách krajiny vôbec. Po októbrových voľbách je vdova po Néstorovi Kirchnerovi prvou ženou Ameriky, ktorá do prezidentskej funkcie vstupuje druhý raz.

Zaujímavejšia ako to je však spojitosť s politickým dedičstvom Juana Dominga Peróna, ktorý sa v polovici 20. storočia pokúsil reformovať ekonomický model založený najmä na exporte poľnohospodárskych produktov. Posilňoval robotnícke odbory, znárodnil strategické podniky, usiloval sa rozšíriť práva žien a zamedzoval vplyvu finančných a podnikateľských kruhov USA.

Znovuzvolenie Cristiny Fernández potvrdzuje nadväzovanie na demokratizovanú formu stredo-ľavicového perónizmu, ktorý opätovne rozvinul Néstor Kirchner a ktorý v priebehu 20. a 21. storočia smeruje k odmietaniu ekonomického neoliberalizmu a politiky závislosti. Inými slovami, je ďalším krokom usilujúcim sa o nezávislosť a suverenitu Latinskej Ameriky v meniacej sa geopolitike sveta. Odborníci navyše zdôrazňujú, že Cristinino víťazstvo je predovšetkým a nadovšetko víťazstvo v tvrdej mediálnej vojne, ktoré proti nej viedli najvýznamnejšie korporátne médiá.

Argentínske paradoxy a perónizmus

Paradox sa ukrýva hneď v názve krajiny. Podľa neho by mala byť plná striebra, no v Argentíne sa striebro nikdy neťažilo. Spisovateľ Ernesto Sabato v 60. rokoch napísal, že Argentína je nielen európskou perifériou, ale je aj perifériou naruby.

Kým v iných latinskoamerických krajinách sú tance veselé a plné života, tango je „smútok, ktorý sa tancuje“; kým iné latinskoamerické krajiny boli v priebehu 20. storočia tlačené mlynskými kameňmi studenej vojny, Argentína často dokázala paralelne udržiavať dobré diplomatické kontakty s oboma hegemónmi – USA aj Sovietskym zväzom; kým v iných latinskoamerických krajinách sa s fašizmom spájajú pravicové diktatúry, bol to ľavicový populista Juan Perón, za ktorého prvej vlády Argentína prichyľovala najviac utečencov z Európy, ktorým hrozil trest za kolaboráciu s fašizmom. Ani to však Perónovi nebránilo zároveň rozvíjať mimoriadne dobré vzťahy s početnou argentínskou židovskou komunitou.

Nadväzovanie na perónizmus môže preto z hľadiska európskej skúsenosti vyvolávať zmätok. Juan Domingo Perón, ktorý stál na čele Argentíny trikrát (1946 – 1951, 1951 – 1955, 1973 – 1974), sa zvykne jedným dychom spomínať s mladšou generáciou ľavicových autoritárskych lídrov: Fidelom Castrom, Hugom Chávezom, Rafaelom Correom či Danielom Ortegom. Aj napriek tomu, že sa rovnako ako jeho brazílsky súčasník Getulio Vargas (prezident Brazílie v rokoch 1930 – 1945, 1951 – 1954) inšpiroval fašistickými režimami, ktoré sa presadzovali v Európe v období krízy 30. rokov a otvorene obdivoval rétoriku Benita Mussoliniho.

Ale podobne ako by bolo mylné označovať prvé roky Castrovej vlády na Kube komunizmom, dopustili by sme sa deformácie, keby sme zaškatuľkovali Peróna jednoducho ako fašistu. Podobne ako bol castrizmus (castrismo) svojbytným pokusom o adaptáciu v Európe zrodenej myšlienky na karibské pomery, aj perónizmus sa v Argentíne rozvíjal ako politická filozofia nadväzujúca na boje za nezávislosť, ktoré prebiehali v 19. storočí.

Tak ako v mnohých iných revolučných latinskoamerických hnutiach sú jeho základnou podstatou zbavenie sa medzinárodnej politickej závislosti, dôraz na národnú svojbytnosť a silná vláda. Perónistická strana mohla v Argentíne nadväzovať na viaceré významné jedinečnosti: Argentína bola prvou krajinou Latinskej Ameriky, ktorá získala nezávislosť (25. máj 1810), zásluhou domácich poľnohospodárskych zdrojov mala najvyššiu životnú úroveň a pomerne dobrú zdravotnú starostlivosť.

V krajine navyše existovalo silné robotnícke hnutie, ktoré v rámci kontinentu získalo mnoho prvenstiev a rozvinulo viaceré silné tradície: kooperativizmus, anarchosyndika­lizmus, robotnícke rady či argentínsky aprizmus. (Politické hnutie APRA založil Peruánec Víctor Raúl Haya de la Torre. Propagoval špecificky latinskoamerické riešenia spoločenských problémov a striktne odmietal severoamerický imperializmus, ako aj sovietsky komunizmus.) Paralelne s robotníckymi hnutiami sa rozvíjalo aj zrejme najsilnejšie feministické a anarchofeministické hnutie Južnej Ameriky. Nie je náhoda, že na hospodársku krízu v roku 2001 zareagovali najprogresívnejšie práve bývalí zamestnanci tovární.

Od neoliberalizmu k okupácii fabrík

Cristina Fernández de Kirchner získala vo voľbách takmer 54 percent hlasov, čím vysoko predbehla socialistického kandidáta Hermesa Binnera (17 percent). Zároveň je to o 9 percent viac ako v roku 2007, keď v prezidentskom paláci vystriedala svojho manžela Néstora Kirchnera. Úspech aliancie Frente para la Victoria (FPV), ktorej súčasťou je aj Justicialistická strana (Partido Justicialista), sa dá vysvetliť predchádzajúcim volebným obdobím, v ktorom nadviazala na Kirchnerovu politiku etablovanú v hlbokej hospodárskej kríze v dôsledku neoliberálnych štrukturálnych transformácií v 90. rokoch.

Justicialistická strana, ktorej reprezentantmi boli obaja manželia Kirchnerovci, je priamou pokračovateľkou Perónistickej strany. Celkom v zhode s argentínskymi paradoxmi viedol tú istú stranu Carlos Saúl Menem, za ktorého vlády (1989 – 1999) prebiehala druhá vlna neoliberálnych reforiem. Prvá sa uskutočnila za poslednej vojenskej diktatúry Jorgeho Videlu (1976 – 1983) a výsledkom presadzovania liberalizácie ekonomiky bolo vtedy podobne ako predtým v Čile okolo 30-tisíc mŕtvych a zmiznutých osôb.

Na začiatku nového tisícročia charakterizovali argentínsku spoločnosť sociálne vylúčenie, brutálny nárast chudoby, strata základných sociálnych istôt a zamestnaneckých práv, úplné zrútenie strednej vrstvy, nárast čiernej práce, korupcia a kriminalita.

Krajina, ktorá patrila k najvýznamnejším poľnohospodárskym producentom kontinentu, ostala závislá od dovozu potravín, ktoré si mohlo dovoliť čoraz menej ľudí. Továrne sa zatvárali a ich zamestnanci ostávali bez práce. Keď Medzinárodný menový fond začiatkom decembra 2001 Argentíne odmietol pôžičku 1,3 miliardy dolárov, demonštrácie a rabovanie viedli až k vyhláseniu výnimočného stavu. Decembrové protesty tzv. cacerolazos si vyžiadali 32 mŕtvych a odstúpenie prezidenta Fernanda de la Rúa.

Občianska revolta však striktne odmietla zavedenie štátneho teroru a namiesto čakania na politické kroky sa rozhodla akútne problémy riešiť sama. V mestských štvrtiach mnohých provincií vznikli spontánne susedské zhromaždenia a do popredia sa dostali hnutia „novonadobudnutých“ podnikov, resp. spravovanie zatvorených fabrík ich bývalými zamestnancami. Na význame stúpli aj tzv. piqueteros, ktorí sa prvýkrát prejavili v polovici 90. rokov. Robotníci zatvorených tovární vtedy zablokovali 77 hlavných dopravných ťahov. Piqueteros, ktorých väčšiu časť tvoria ženy, postupne vytvorili Hnutie nezamestnaných robotníkov (MTD), začali zakladať lokálne kooperatívy najrozličnejšieho druhu, ale aj okupovať vládne budovy a skrachované podniky.

Moderný perónizmus: kirchnerizmus

Časť úspechu politiky Néstora Kirchnera, ktorý sa stal prezidentom v roku 2003, spočíva v tom, že presadil viaceré z požiadaviek občanov, ktoré vyplynuli z protestných hnutí. Išlo najmä o akceptovanie politických krokov smerujúcich k väčšej autonómii a menšej závislosti od štátu. Perónizmus, ktorý sa vnímal ako jediná alternatíva voči neoliberalizmu a svojím autoritárstvom nemohol pritiahnuť viaceré ľudové ľavicové hnutia, sa za Kirchnera zásadne zreformoval a zdemokratizoval. Vláda prejavila vôľu nepotlačiť hnutie piqueteros a postupne zaviedla viaceré z neho vychádzajúce „plány“, vďaka ktorým sa výrazne zmenšil rozpor medzi podporou štátu a lokálnou autonómiou aktérov.

Pod heslom Nová továreň je naša štvrť prinieslo teritoriálne upevňovanie týchto hnutí v sociálne rozvrátených oblastiach po zastavení výroby nové druhy organizácie: rozširovanie prístupu k pitnej vode či organizáciu nezamestnaných v najohrozenejších štvrtiach začali napríklad viesť lokálne kooperatívy piqueteros spolupracujúcich s vládou.

Kirchnerovi sa podarilo znížiť nezamestnanosť aj zvýšiť HDP krajiny – najmä zásluhou exportnej politiky v oblasti pestovania sóje. S tým súvisiace rozšírenie monokultúrneho poľnohospodárstva však má za následok nové ekologické a sociálne škody. Okrem iného otvára tému, o ktorej prevládala všeobecná mienka, že dávno neexistuje: práva – či skôr ich porušovanie – domorodého obyvateľstva, žijúceho v odľahlých vidieckych oblastiach. Navyše je znepokojujúcim pripomenutím starej kritiky perónizmu, ktorá tvrdila, že silné robotnícke hnutie sa v Argentíne rozvinulo na úkor tradičného poľnohospodárstva, keď sa väčšina výroba krajiny presunula do miest.

Poľnohospodárska reforma a zavedenie vyššej exportnej dane za sóju a dobytok sa aj za prvej vlády Cristiny Fernández ukázala tou témou, v ktorej latinskoamerické pokusy o politickú a ekonomickú svojbytnosť narážajú na tradičnú prekážku politiky hegemónie. Viedla k rozsiahlej mediálnej vojne, ktorú najmä pred voľbami viedli proti prezidentke argentínske médiá, z 80. percentách v rukách poľnohospodár­skej loby.

Osemdesiat percent médií je v súkromných rukách (zväčša sú súčasťou skupiny Clarín) a ich politická línia je rovnako ako v iných krajinách Cono Sur stále podmienená zahraničnopoli­tickými doktrínami USA voči latinskoamerickým krajinám. Tie sa (tak ako napríklad v Čile) presadili v čase poslednej vojenskej diktatúry. Prívrženci staronovej prezidentky, ktorej po znovuzvolení blahoželali rovnako „populistický compa?ero“ Hugo Chávez či „neoliberálny priateľ“ Sebastián Pi?era tvrdia, že jej víťazstvo je jednoznačným odmietnutím radikálne pravicovej mediálnej oligarchie a tým aj tradičného hegemonického diskurzu vo vzťahoch medzi prvým svetom a Latinskou Amerikou.

Naopak, odporcovia a zahraničné médiá čoraz častejšie narábajú s termínom „populizmus“ a upozorňujú na ešte väčšiu možnosť koncentrácie politickej moci, ktorá by mohla viesť k novej „perónistickej diktatúre“.

Lenže práve posilnenie miery solidarity, sebavedomia a organizácie, ktorú pri prekonávaní hospodárskeho kolapsu nadobudli rozličné spoločenské skupiny, vytvára predpoklad na väčšiu kontrolu a reguláciu politickej moci. Tentoraz však už nie zo strany hegemonických záujmov, ale zo strany rôznych autonómnych sektorov samotných obyvateľov Argentíny. Kirchnerizmus by sa tak mohol stať „perónizmom 21. storočia“, moderným spôsobom, ako v hegemonizovanom svete vytvárať politickú, kultúrnu a hospodársku antihegemóniu.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
37,99
Elite žlté narcisy a modré hyacinty

Elite žlté narcisy a modré hyacinty

39,99
Flower box červený ovál červené a krémové ruže

Flower box červený ovál červené a krémové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk