Žáner, nezriedka označovaný za skostnatený, neschopný regenerácie, vzdialený mentálnej a estetickej výbave mladej generácie, vo všetkých kútoch sveta rázne vyvracia akékoľvek existenčné spochybňovania. Odmieta kráčať po vyšliapaných chodníčkoch, vzpiera sa klišé, stáva sa otvorenou a liberálnou tribúnou bez zábran lomcujúcou diváckymi emóciami, provokujúcou k diskusiám. A polarizuje verejnú mienku. S rizikom prešľapov opera dnes búra hranice vžitého, siaha predlohám na dreň a nie raz dreň aj transplantuje.
Alfa a omega
Ak som v úvode celkom cielene zameral pozornosť čitateľa na „modernistické“ trendy v súčasnom svetovom opernom dianí (pri otvorených hraniciach ich odčítame poľahky, naživo či cez internet), zároveň dodávam aj to, že vlna tzv. postmoderny nie je cestou jedinou a už vonkoncom nie nespochybniteľnou. Dnes sa rovnako stretávame s operou v dobových kostýmoch a v scénografiách fotografujúcich reálie príbehu, dobu života autora.
Operná prax v 21. storočí je úžasná v tom, že dokáže pod svoj pláštik skryť celé spektrum názorov a estetických vyznaní. „Modernosť“ či „tradičnosť“ inscenácie nie je však kritériom kvality. Tvoria ho iné princípy profesionality.
Keďže opera nie je činohra s hudbou, východisko v partitúre by malo byť alfou a omegou každej dôveryhodnej produkcie. Hudbu a libreto však možno prečítať tisícorako, presne tak, aká rôznorodá je recepcia publika i kritiky. Pojem „objektívnosť“ je jednoducho floskulou. Každý hodnotiaci postoj v umení – či sa to dakomu páči alebo nie – podlieha veľkej miere subjektívnosti. Čím väčšia množina subjektov prijíma istý produkt podobne, tým viac sa blíži k pomyslenej objektívnosti. Hoci, ako to platí vo všeobecnosti, ani väčšina nemusí mať pravdu.
Za meradlo vcelku univerzálne možno považovať schopnosť réžie vyhmatať tep predlohy, jej atmosféru. A nemusí to byť ani metafora, ani realizmus, môže to byť každá z týchto metód, aj ich kombinácia. Bez vymodelovania profilov postáv a ich vzájomných vzťahov je živé divadlo chimérou. Emóciami diváka môžu pohnúť protagonisti rovnako v historických kostýmoch ako moderných, ba – podľa čerstvého príkladu Edity Gruberovej a Pavla Bršlíka z koncertného uvedenia Donizettiho Lucrezie Borgie na ostatných BHS – aj v civilnom oblečení.
Operné „provokácie“ a dnešné obecenstvo – to je kapitola sama osebe. Svet si zvykol, inscenačné tímy s týmto fenoménom kalkulujú. Neraz platí, že čím intenzívnejšie bučanie publikum do vienka inscenácie vtlačí, tým väčší je o ňu záujem. Nahota a sex na javisku už dávno nie sú tabu. Čoraz viac operných interpretov má zovňajšok filmových hviezd a herectvom konkuruje činoherným kolegom. Aj s „devízou“ odhaľovania tiel režiséri počítajú a vôbec nemusí byť k dielu kontraproduktívna. Veď operné príbehy sú zväčša o mladých, o ich ľúbostných peripetiách, ku ktorým erotika patrí.
Ruku na srdce
No otočme list od všeobecných konštatovaní k slovenskej realite. Hoci „železnú oponu“ si už generácia pod 25 nepamätá, v našom maličkom opernom priestore ju imaginárne nahmatá. Žijeme v akejsi klietke konzervatívnosti a uzavretosti pred svetom. Či je takým aj naše publikum, zmerané nemáme.
Martin Bendik sa v eseji písanej pre decembrový Hudobný život domnieva, že pomer tradične zameraných divákov oproti divákom otvoreným moderne je 9 : 1. Je to jeho odhad. Možno pravdivý, možno skreslený. Príklad na ilustráciu: Gluckovho Orfea v exemplárne novátorskom poňatí Mariusza Trelińského stiahli z programu vraj pre slabú návštevnosť. Či však príčinou bol nestráviteľný zrakový vnem, alebo nepripravenosť publika vnímať operu spred Mozarta, je otázkou bez zdôvodnenej odpovede. Derniéru avizuje aj Madama Butterfly v réžii Petra Konwitschného, pre údajný rozpor s vkusom verejnosti skončila nedávno Rusalka v poňatí Jiřího Nekvasila. No pravdou je aj to, že s takzvanými modernými či nadčasovými licenciami inscenátorov slovenský divák nemá šancu ani byť konfrontovaný. Jednoducho, vedenia operných domov ich odmietajú.
Ruku na srdce, kedy – okrem Cikkerovho Coriolana v réžii Romana Poláka v Banskej Bystrici – sme na Slovensku zažili niečo vizuálne apelatívne, vzrušujúce, ladiace s medzinárodným trendom? Čosi, čo by rezonovalo dlhšie než jedno ráno po premiére?
Žezlo na prvej scéne drží košickou érou opuncovaný konzervatívec Peter Dvorský. Svojho obľúbeného Trošku nahradil v SND troška menej ilustratívnym Průdkom, Grisom a opatrnou, hoci najmladšou slovenskou režisérkou Hlinkovou. Scény mimo Bratislavy od tejto sezóny zmenili umeleckých šéfov (Košice majú staronového Karola Kevického a Banská Bystrica Šimona Svitoka) a na ich výsledky si musíme počkať. V prvom prípade išlo o náhlu zmenu, v druhom sa adept na nástup do funkcie, tak ako by to malo byť samozrejmé, istý čas pripravoval.
Méta nedostižná…
Boľačiek má v súčasnosti slovenská opera viac. Dramaturgických, umeleckých, manažérskych. Vypuklé sú tam, kde sa od divadla očakáva najviac.
Najmenší z našich operných domov, banskobystrická Štátna opera, má zadefinovanú pozíciu dramaturga, v rámci možností pestrú programovú ponuku (ako jediná hrá dva tituly slovenských velikánov Eugena Suchoňa a Jána Cikkera) a pravidelne rozširuje celoštátny repertoárový obzor. Ráta s úzkym kruhom pevne angažovaných sólistov a s pozývaním hostí, spestrujúcich divadelný plagát.
V Opere Štátneho divadla v Košiciach nástup nového vedenia priniesol badateľný posun (plánovaný Janáček i Offenbach, nové tváre v obsadeniach), divadlo angažovalo dramaturgičku a ako prvé oficiálne zverejnilo dramaturgický plán na budúcu sezónu. Divák sa môže tešiť na slovenskú premiéru Poulencových Dialógov karmelitánok.
Zástoj oboch scén, oproti Slovenskému národnému divadlu neporovnateľne slabšie dotovaných, nevylučuje, že dvojka či trojka môžu byť rovnako, ba aj viac kreatívne a nadregionálne príťažlivé.
Nedávno som navštívil rakúsky Graz a dve predstavenia v ani nie 300-tisícovom meste zahanbili slovenskú metropolu. Alebo počtom obyvateľov len nepatrne väčšia Ostrava. Naštudovať v rozpätí desiatich mesiacov popri inom Hindemithovho Cardillaca, Gounodovho Romea a Júliu, Janáčkovu Vec Makrupulos a Stravinského Život zhýralca, to je méta pre nás asi nedostižná. Nehovoriac o povestnom súbore v poľskom Vroclave, meste síce väčšom, ako je Bratislava, no s repertoárom obsahujúcim Wagnerovho Parsifala, Ženu bez tieňa Richarda Straussa či Verdiho Janu z Arcu.
Keď nevidno za horizont
Výkladnou skriňou slovenskej kultúry by mala byť jej „erbová“ inštitúcia. Podčiarkujem, mala by byť. S jasným profilom, zadefinovanou víziou, dramaturgickými horizontmi a interpretačnými ambíciami, s pevným a dodržiavaným hracím plánom. Fluktuácia na pozícii riaditeľa súboru (za ostatné desaťročie sa ich vystriedalo šesť a výberové konanie na post generálneho riaditeľa je predo dvermi) je jednou, nie však jedinou príčinou nestability.
Od poslednej ucelenejšej éry Mariána Chudovského (2002 – 2006), ktorej plusom bolo prelomenie zdedenej stagnácie, nik nemal buď čas, alebo úmysel načrtnúť smerovanie divadla v strednodobom horizonte. V horšom prípade názor ani nemal. Posledná dostupná výročná správa je z tohto hľadiska semeniskom fráz.
Žiaľ, po necelých dvoch rokoch šéfovania Petra Dvorského ťažko vystopovať ambíciu navigovať súbor do konkurencieschopných vôd operných domov 21. storočia. Zrušil sekciu dramaturgie, plán kreuje na základe osobného vkusu a obsadzuje inscenácie tímami zastávajúcimi konzervatívnu názorovú platformu. Výnimkou bude azda len odsunutá premiéra Manon Lescaut, projektovaná ešte predošlou dramaturgiou.
Chýba návrh titulov, ktoré by rozšírili profil divadla a obzor diváka. Poslednými takými titulmi boli Belliniho Puritáni a Verdiho Dvaja Foscariovci z éry Pavla Smolíka (ich realizácia už zasiahla do Dvorského sezón), tohtoročný výber nevidí za konvenčný dramaturgický horizont a nedvíha latku umeleckých kritérií. Nespochybňujem prítomnosť Verdiho Otella, Straussovho Netopiera či Janáčkovej Jej pastorkyne (prečo pod názvom Jenůfa, ktorý využívajú inojazyčné divadlá?), nie však v túto chvíľu a s týmito tímami. Totálne ignorujeme podstatnú časť odkazu Richarda Wagnera. Neoficiálne avizovaný Lohengrin až takou dramaturgickou bombou nebude, hral sa roku 1976, je však niekoľko veľdiel budúceho jubilanta, s ktorými sa Opera SND v novodobej histórii ešte nepopasovala. Je tu opomínaný Richard Strauss (plánovaného Gavaliera s ružou Dvorský zrušil), predmozartovská či francúzska grand opera, sú tu piliere svetovej spisby 20.storočia.
A bezzubá dramaturgia, naopak, našla nový titul z pera sotva známeho „neoromantického“ Rakúšana Rolanda Baumgartnera. V jeho muzikáli Sisi Peter Dvorský kedysi spieval.
Ide predsa o živý druh umenia
Priľnutie k muzeálnemu typu inscenácií je možno ústretovým krokom k menej rozhľadenému a konzervatívnemu divákovi. Odmietanie súčasných trendov vizualizácie opery vo svete je kráčaním do slepej uličky. Je povinnosťou národnej scény informovať publikum aj o tom, že opera je živý druh umenia, vie byť aktuálna, má silu vyvolať prudké polemiky.
Komunikácia s verejnosťou viazne. Žiadne nové formy kontaktu divadlo nenašlo, niet propagačného bulletinu, niet diskusií. Nevyvážené je sólistické obsadenie jednotlivých hlasových odborov a ešte zreteľnejší nepomer vládne vo využívaní domácich síl.
Ak napríklad niektoré speváčky majú pridelenú o polovicu menej rolí ako ich porovnateľné kolegyne, ak jedna protagonistka má v sezóne štyri premiérové šance a druhá žiadnu, niečo tu nesedí. Pokiaľ súbor v súčasnosti nedisponuje dramatickým tenorom v stálom úväzku a prizývaní hostia (z navštívených repríz Rafael Alvarez v Dvoch Foscariovcov a Boldizsár László v Turandot) nedosahujú niveau prvej scény, ak sa v kvalitne obsadených sopránových roliach pravidelne ocitá Anna Ryan (o každom jej predstavení vyjde článok na rakúskom opernom portáli), niečo tu tiež nehrá do karát.
Absolútne nepochopiteľné je, že šéfdirigent Rastislav Štúr musí na premiérovú príležitosť čakať vyše dva roky (!), pričom napríklad Netopiera zverí vedenie divadla do rúk dirigenta, pod ktorého rukami sa ansámbel rozsypáva.
Určite nepatrím k tým, čo každý problém v divadle stotožňujú s kreslom riaditeľa. Organizmus inštitúcie nie je v zdravej kondícii dlhší čas a sezóna ho nevylieči. Pri účinnej terapii a koncepčnej práci by sa však príznaky zlepšenia už objavili. Zatiaľ ich v Opere SND nevidno. Navyše, divadlo stojí opäť pred výberovým konaním na post generálneho riaditeľa, ktorý má kompetenciu zvoliť si vedenie súborov. Opäť to bude narýchlo, bez prípravnej fázy, s už overenými rizikami. Nehovoriac o tom, že termín v polovici februára znova prekryje obdobie predvolebného boja a nových volieb.
V tejto chvíli predsa len neostáva iné, ako želať si, aby plody konkurzu boli stráviteľnejšie, ako to bolo pred necelými dvoma rokmi.