Diskusia o rôznych energetických otázkach sa dnes vyznačuje skôr snahou zastávať vyhranený postoj, ktorý často nie je jasne podložený, ako hľadať najlepšie možné riešenie kritickým zhodnotením dostupných informácií. No zaujať k energetickým témam komplexný postoj nie je vôbec ľahké. Na mieste je opatrnosť a rozvoj dialógu.
Energetika sa v poslednom období stala veľmi významnou témou diskutovanou na všetkých úrovniach, od globálnej cez európsku a národnú až po úroveň verejnosti. Hrá totiž dôležitú úlohu tak v hospodárstve štátov, ako aj v našom každodennom živote. A to, aká je nenahraditeľná, sme na Slovensku zistili až vtedy, keď sme ju nemali. Práve preto bola plynová kríza z januára 2009 taká závažná nielen pre nás, ale pre celý región strednej Európy.
A hoci neprišlo, na rozdiel od Bulharska, k priamemu ohrozeniu zásobovania domácností zemným plynom, 11 dní bez stabilných dodávok z Ruska, ktoré dodáva 98 percent našej spotreby, naplno poukázalo na limity našej energetickej bezpečnosti. Sen o nikdy sa nekončiacich dodávkach ruského plynu sa rozplynul pri pohľade na nulový tlak vo Veľkých Kapušanoch.
No diskusia o potrebe zvyšovania energetickej bezpečnosti, ktorá sa po tejto udalosti na Slovensku rozprúdila, má okrem pozitívnej stránky aj negatívnu. Energetika je špecifickou oblasťou, pretože pri tvorbe politických rozhodnutí (teda vytváraní energetickej politiky) musíme prihliadať aj na technické možnosti a obmedzenia jednotlivých návrhov, nielen na ich politickú priechodnosť. A tu práve nastáva problém.
Môže sa totiž stať, že to, čo sa nám zdá ako prezentácia lobistických návrhov, môžu byť racionálne argumenty, vychádzajúce z hĺbkového poznania problematiky a, naopak, zdanlivo jasné a kvalitné argumenty môžu slúžiť len ako jednostranná podpora konkrétnych záujmov.
K hlavným negatívam súčasnej diskusie o smerovaní Slovenska v oblasti energetiky patrí v prvom rade nedostatočne kritický pohľad na tradičné argumenty. Rád by som sa dotkol niektorých z nich a poukázal na to, že všetky energetické otázky majú vždy najmenej dve stránky. Na ilustráciu je preto zaujímavé porovnanie s Rakúskom, ktoré zohráva v slovenskej energetike pomerne významné miesto už od začiatku 90. rokov. Hoci je problémových miest viac, nemám v úmysle rúcať rôzne energetické mýty. Skôr apelujem proti skratkovitej argumentácii. Otázku klimatickej zmeny vynechám, lebo si vyžaduje omnoho väčší priestor.
Už len prehliadka pre verejnosť
Najdiskutovanejším energetickým zdrojom na Slovensku je určite jadro. No v tejto diskusii sa prejavuje problém, ktorý je jedným z kľúčových – jednostranný postoj zúčastnených strán. Na jednej strane ide o obrovské investície, a tak je tu veľký záujem zástancov napojených na tieto projekty, aby sa jadrová energetika využívala na Slovensku dlhodobo.
Podporovatelia predkladajú argumenty o nízkych nákladoch na výrobu elektriny a o vysokých bezpečnostných štandardoch. Na druhej strane stoja odporcovia, ktorí často apelujú na strach z jadra ako niečoho neznámeho a ľudstvom nezvládnuteľného. Hovoria okrem iného o bezpečnostných rizikách, nenávratnom zamorení v prípade nehody alebo o doteraz nevyriešenom probléme s ukladaním jadrového paliva. Obom stranám chýba (viac alebo menej) snaha pochopiť argumenty tých druhých, čo výrazne sťažuje hľadanie kompromisu.
Už od začiatku 90. rokov sa do diskusie o slovenských jadrových zariadeniach intenzívne zapája Rakúsko. Predovšetkým v období tesne po revolúcií rakúski predstavitelia, ale aj verejnosť vyjadrovali pochybnosti o bezpečnosti reaktorov v Jaslovských Bohuniciach a neskôr aj v Mochovciach. Počas 90. rokov prijal rakúsky parlament niekoľko uznesení požadujúcich zatvorenie slovenských jadrových reaktorov. Téma sa pravidelne prerokúvala aj na najvyššej úrovni a rakúske a slovenské ochranárske organizácie spájali sily proti spoločnému nepriateľovi.
Ešte aj dnes môžete v centre Viedne stretnúť aktivistov zbierajúcich podpisy pod petíciu žiadajúcu zastavenie prevádzky jadrových zariadení v okolitých štátoch. Správy rakúskych bezpečnostných komisií z prvej polovice desaťročia boli však jediné, ktoré pokladali stav slovenských atómových elektrární za taký zlý, že by si vyžadoval okamžité zastavenie reaktorov. A to si rôzne medzinárodné bezpečnostné komisie tak v Jaslovských Bohuniciach, ako aj na stavbe v Mochovciach v tomto období takpovediac podávali kľučky.
Paradoxom však zostáva, že Rakúsko má dokončenú jadrovú elektráreň vo Zwetendorfe, ktorú po odmietavom referende nikdy nespustili do prevádzky. Dňa 5. novembra 1978 sa 50,47 percenta Rakúšanov vyslovilo proti výrobe elektrickej energie z jadra. Elektráreň ešte stále stojí a je sprístupnená pre verejnosť v podobe prehliadok.
Ako nahradiť jadro
Ak by aj chcelo Slovensko vyhovieť požiadavkám svojho suseda a uzavrelo by jadrové elektrárne, nevyhlo by sa množstvu komplikácií s nahradením výpadku. Rakúsky recept na bezjadrovú energetiku nie je použiteľný, keďže krajiny sa nachádzajú v diametrálne rozdielnej situácii, ktorá im predurčuje možnosti v energetike. Toto sa snažia krajiny strednej Európy tlmočiť aj na úrovni EÚ a odmietajú snahy Európskej komisie zjednotiť energetický mix. To by v praxi znamenalo, že komisia by bola schopná určiť množstvá jednotlivých druhov energií využívaných v hospodárstvach členov EÚ. Napríklad Rakúsko má na rozdiel od Slovenska veľké možnosti využitia obnoviteľných zdrojov.
Okrem silnejšieho vetra, ktorý je základom pre veternú energiu, môže Rakúsko omnoho viac využívať energiu Dunaja. Jadrovú energiu a veľké vodné zdroje pritom spája jeden technický prvok. Oba dokážu produkovať tzv. základné zaťaženie, ktoré je potrebné na dobré fungovanie prenosovej sústavy.
Výpadky výroby elektrickej energie následkom odstavenia jadrových elektrární by síce mohlo Slovensko sčasti nahradiť zvýšenou produkciou v tepelných elektrárňach, ale to by ďalej sťažilo snahu redukovať produkciu skleníkových plynov. Výroba elektrickej energie v paroplynových cykloch by ešte viac zvýšila závislosť Slovenska od dovozu plynu z Ruskej federácie, ktorú chce práve po skúsenostiach z krízy v roku 2009 obmedziť.
Aj keď stále neexistuje konsenzus ani vzhľadom na existenciu zmeny klímy, je zrejmé, že výroba energie negatívne vplýva na životné prostredie. Priaznivci jadrovej energetiky radi poukazujú na fakt, že práve tento spôsob výroby elektrickej energie neprodukuje oxid uhličitý ani iné skleníkové plyny.
Týmto argumentom prvotne zobrali vietor z plachiet odporcom jadra, ktorí však neskôr začali predovšetkým v západnej Európe, ale aj v Českej republike poukazovať na vysoké náklady na výstavbu atómových elektrární. Predpokladaná cena výstavby 3. a 4. bloku českej jadrovej elektrárne Temelín je približne 200–300 mld. českých korún (8–12 mld. eur), cena dokončenia dvoch blokov v Mochovciach je takmer 2,8 mld. eur.
Premostenie medzi jadrom a obnoviteľnými zdrojmi nie je náhodné. Pre energetiku je typické, že jednotlivé oblasti sú na seba nadviazané, a preto je ju potrebné vnímať v celistvosti. Na Slovensku tvoria obnoviteľné zdroje 9 percent celkovej spotreby energie, v Rakúsku 25 percent, pričom na výrobe elektriny sa podieľajú až 65 percentami.
Tento stav je výsledkom niekoľkých desaťročí rakúskej energetickej politiky zameranej na obnoviteľné zdroje, pričom väčšinu elektriny z obnoviteľných zdrojov, rovnako ako na Slovensku, produkujú veľké vodné elektrárne. No dobiehať Rakúsko bude Slovensko asi len ťažko, lebo potenciál na výstavbu nových vodných elektrární je už takmer vyčerpaný a ostatné obnoviteľné zdroje čelia technickým, ekonomickým, environmentálnym a iným problémom.
Obnoviteľné zdroje ako alternatíva?
Obnoviteľné zdroje už nie sú považované za univerzálne riešenie našich energetických výziev. Mnoho skúseností zo zahraničia, ale aj z domova poukázalo na to, že vysoké dotácie na podporu týchto zdrojov energie sú príliš veľkým lákadlom. Napríklad v roku 2010 vyšlo najavo, že v Španielsku dokázali vyrábať slnečnú elektrinu 24 hodín denne. Na Slovensku ,,vyrábalo" elektrinu množstvo fotovoltických elektrární ešte pred dokončením, keďže nechceli prísť o dotáciu, ktorá bola nadviazaná na ich pripojenie do siete do konca júna 2011.
Podpora obnoviteľných zdrojov sa premieta do konečnej ceny elektrickej energie pre odberateľov, keďže prenosové sústavy sú povinné ju vykupovať za zvýhodnené ceny. Zvýšenú cenu za elektrinu z obnoviteľných zdrojov teda nakoniec zaplatia firmy a domácnosti, čo z nej robí politickú otázku.
V Nemecku predpokladajú z dôvodu vysokého využívania obnoviteľných zdrojov nárast cien v budúcom roku o 11 percent. Preto pristúpili k obmedzeniu celkového výkonu slnečných elektrární na približne dvojnásobok súčasnej hodnoty.
Nehovoriac o tom, že mnohé z obnoviteľných zdrojov energie majú technické obmedzenia. Len veľmi krátko dopredu vieme totiž určiť, kedy bude svietiť slnko a kedy zafúka vietor. Z dôvodu stabilného fungovania siete však potrebujeme stabilné, veľké a predpovedateľné zdroje. Na Slovensku sú takými jadrové elektrárne a Vodné dielo Gabčíkovo, Rakúšanom slúžia vodné elektrárne na Dunaji. Elektrinu nevieme uskladňovať, a preto sa prebytky musia z krajiny vyviezť alebo inak spotrebovať (napríklad spustením prečerpávajúcich elektrární).
Po tom, čo Nemci zavreli v roku 2011 časť svojich reaktorov (8 zo 17), začali nahrádzať časť výpadkov produkcie veternou energiou. No vyrábajú ju najmä na severe krajiny a juh trpí jej nedostatkom. Keďže vnútroštátne vedenia nepostačujú, elektrická energia správajúca sa podľa fyzikálnych zákonov prúdi na juh Nemecka, ale aj do Rakúska cez okolité štáty, najmä Českú republiku. Tu spôsobuje nepredpokladané preťaženie siete do takej úrovne, že Česi plánujú výstavbu blokačných transformátorov na svojich hraniciach. Tento problém sa týka aj Slovenska, pretože máme s ČR veľmi dobré elektrické prepojenie ešte z čias federácie a Nemecko časť svojej produkcie vyváža aj na juh Európy cez naše územie.
Závislosť od Ruska a energetická bezpečnosť
Slovensko je veľmi závislé od dodávok zemného plynu z Ruska, a preto sa snaží diverzifikovať svoje zdroje. Ako sa však ukazuje, aj táto minca má dve strany. Projekt severojužného prepojenia, ktoré má spojiť krajiny strednej Európy novými plynovodnými spojkami (viesť má z Poľska až do Chorvátska), nám vie zlepšiť energetickú bezpečnosť, ale nevie nahradiť súčasné dodávky. Koniec koncov, to nie je ani zámerom tohto projektu. Na druhej strane nové plynovody (hotový Severný prúd, pripravený Južný prúd a plánované Nabucco) to síce dokážu, ale môžu reálne ohroziť status Slovenska ako tranzitnej krajiny ruského plynu na západ.
Staré členské štáty nezdieľajú obavy úniových nováčikov o energetickú bezpečnosť, lebo nie sú natoľko závislé od ruských dodávok a sú výraznejšie diverzifikované. Rakúsko je v tomto ohľade špecifické – dováža síce veľký podiel celkovej spotreby zemného plynu z Ruska, ale má diverzifikované dodávky a dva nové plánované plynovody – Južný prúd a Nabucco majú ústiť práve na území Rakúska, v obci Baumgarten (kam sa dostane aj plyn zo Severného prúdu), z ktorej sa v posledných rokoch stal hlavný plynový uzol strednej Európy.
Celková spotreba zemného plynu sa však nevyvíja tak, ako sa predpovedalo v rokoch 2004 – 2005. Ekonomická kríza spomalila hospodárstva európskych krajín, ktoré znížili svoju spotrebu a v súčasnosti sa ukazuje, že v prípade vybudovania všetkých navrhovaných nových plynovodov nebudú tieto využité ani na polovicu. Prvá vetva Severného prúdu spustená v novembri 2011 prepravila za prvých 10 mesiacov fungovania len tretinu predpokladaného objemu zemného plynu, pričom druhá vetva bola spustená len prednedávnom. Situácia je o to komplikovanejšia (a vlastne aj horšia), že Slovensko sa na rozdiel od Rakúska priamo nezapája do týchto hlavných diverzifikačných projektov a je z veľkej časti ovplyvňované udalosťami, na ktoré nemá dosah.
Ako rozhodovať?
Energetická politika by mala byť koncipovaná dlhodobo a vychádzať z koncepčných riešení a nielen zo súčasnej situácie. A hoci sa dá len ťažko povedať, na aké časové rozmedzie by mala byť takáto politika navrhnutá, základné smerovanie by malo byť rozhodne stabilné dlhodobo. Neuváženosť sa ukázala a ešte stále ukazuje v prípade Nemecka ako nie veľmi optimálne riešenie. V roku 2000 prijali Nemci zákon, podľa ktorého mali byť všetky jadrové elektrárne zatvorené do roku 2022. Toto rozhodnutie prehodnotili na jeseň 2010, keď predĺžili životnosť 17 reaktorov v priemere o 12 rokov. Havária vo Fukušime na jar 2011 spôsobila návrat k plánom uzatvoriť všetky jadrové elektrárne. V súčasnosti sa však opäť otvorila diskusia o ponechaní niektorých reaktorov v činnosti ako následok problémov s dodávkami elektrickej energie. Šírka a hĺbka energetickej politiky si vyžadujú kombináciu technických znalostí a schopnosti rozhodovať predvídavo. Náročné? Nevyhnutne.
Matúš Mišík
Pôsobí na katedre politológie Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa najmä energetickej bezpečnosti malých štátov EÚ v rámci projektu Meniaci sa systém zahraničnej politiky EÚ a malé členské štáty. Absolvoval výskumné stáže v Nórsku, vo Fínsku, v Anglicku a postdoktorandský pobyt na Viedenskej univerzite, pravidelne publikuje v odborných časopisoch.