Keď som na druhý deň po vstupe SR do EÚ pozval našich krajanov na čašu sektu, zišlo sa nás na schodoch slovenskej ambasády zo tridsať. Írsko na rozdiel od bohatých, historicky a najmä geograficky nám bližších krajín (Rakúsko, Nemecko) neuzavrelo svoj pracovný trh pre nových členov únie. Dôsledok bol okamžite viditeľný a je nutné dodať, že pre obe strany vzájomne prospešný.
Každý rok tam postupne pricestovalo približne ďalších desaťtisíc našich občanov. Než som ukončil misiu v roku 2008, počet Slovákov zodpovedal jednému stredne veľkému mestu.
Bolo to niečo výnimočné. Vedľa niekoľkých „starousadlíkov“ so silnými ľudskými príbehmi mi priamo pred očami pribúdala riava slovenského živlu, ktorému sa na írskej pôde darilo a ktorý bol miestnymi partnermi oceňovaný.
Nikde inde vo svete som sa nestretol s javom, aký som zažíval na cestách do mesta Cork, na romantickom írskom juhu, alebo Galway, šľahanom atlantickým vetrom na západe ostrova. Idúc po chodníku som mohol počuť súvisle slovenčinu ľudí, ktorí ma míňali. Bez toho, aby sa medzi sebou poznali!
Čítajte viac Krajania sú ľudsky najpôvabnejšou súčasťou slovenskej diplomacie
Starší ako Česko-Slovensko
Zo starších emigrantov musím spomenúť aspoň dve mená – Joe Veselský a Tomi Reichental. Trnavčan Veselský sa narodil v rakúsko-uhorskej monarchii týždeň pred vznikom Československa.
Pôsobil v SNP, jeho rodičia a brat zomreli v Osvienčime. Krátko po vojne pracoval pre Zbor povereníkov a ešte pred zmenou politického režimu emigroval do Írska, kde prežil plnohodnotný život v novej krajine.
Foto: ARCHÍV TOMIHO REICHENTALA
Na úžas mnohých Joe úspešne ignoruje svoj vysoký vek a viaceré diagnózy, ktoré takýto vek prináša, a je stále aktívny. Počas mojej misie v Dubline sme často, niekedy každý týždeň, debatovali pri našich spoločných obedoch v jeho obľúbenej reštaurácii. Fascinovala ma na ňom najmä jeho pamäť.
V tom čase už postupne odovzdával svoju klenotnícku firmu synovi. Mal preto viac času a zapísal sa na najznámejšiu írsku univerzitu Trinity College v Dubline. Samozrejme, na kurz histórie. Stal sa najstarším študentom v dejinách Írska, o ktorom sa píšu knihy ako o dôkaze možnosti celoživotného štúdia.
História z prvej ruky
Joe mi líčil situáciu, keď mali študenti prednášku o tzv. Mníchovskej konferencii. Profesor prerušil svoj výklad a poprosil ho ako pamätníka doby, aby sa ujal slova a mladej generácii priblížil atmosféru oných dní.
Joe si pamätal veľmi dobre aj návštevu rumunského kráľa Michala v Bratislave krátko po druhej svetovej vojne, ktorého stretol na recepcii organizovanej čs. vládou na počesť nášho spojenca. O viac ako 60 rokov neskôr som ako slovenský veľvyslanec v Rumunsku mal možnosť stretnúť kráľa Michala, žiaľ, krátko pred jeho smrťou. Posledného žijúceho európskeho monarchu, ktorý reálne vládol svojej krajine počas druhej svetovej vojny.
Idúc po chodníku som mohol počuť súvisle slovenčinu ľudí, ktorí ma míňali. Bez toho, aby sa medzi sebou poznali!
Joe nikdy nezabudol na Slovensko a svojimi skutkami to potvrdzoval. Prezident SR Ivan Gašparovič po svojej návšteve Írska akceptoval môj návrh a udelil mu štátne vyznamenanie – Rad Bieleho dvojkríža. Tomi Reichental sa narodil v Merašiciach neďaleko Hlohovca. Počas vojny prišiel v dôsledku holokaustu takmer o celú svoju rodinu. Ako malé dieťa prežil hrôzy vojny v koncentračnom tábore Bergen-Belzen, po vojne odišiel do Izraela a neskôr sa usadil v Írsku.
Po celé desaťročia nedokázal hovoriť o svojich desivých zážitkoch, dokonca ani jeho manželka o nich nevedela. Až vo vysokom veku sa rozhodol vyrozprávať svoj príbeh. Začal navštevovať írske školy a poskytovať rozhovory médiám – všetko s cieľom, aby ľudstvo nezabudlo na vojnové hrôzy. Bol o ňom natočený dokumentárny film – Chlapec z Bergen-Belzenu.
Čítajte viac Ohliadnutie za jedným štátnym rozvodom
Sobáše na ambasáde
Veľa energie sme venovali čoraz väčšiemu počtu slovenských občanov, ktorí prichádzali do Írska za prácou alebo štúdiom. Keďže ich potreby súviseli s praktickými vecami, najväčšia ťarcha spočívala na našej konzulárnej pracovníčke. V niektorých otázkach som bol však z titulu funkcie nezastupiteľný.
Najradšej spomínam na sobáše mladých ľudí na veľvyslanectve, ktorých bolo nemálo. V jednom období som takmer každý druhý týždeň oddával nový pár. Bola to príjemná práca, ak sa to dá nazvať prácou, a neľutoval som ani situácie, keď to ukrojilo z môjho víkendu.
Časom som si všimol, možno pri desiatom sobáši, že nikdy neboli prítomní rodičia mladých ľudí. Zvláštne, pomyslel som si, nie sme predsa tak ďaleko od domova. Nuž, súčasná generácia má asi iný prístup k tomuto životnému rozhodnutiu. Raz sme sobáš v piatok popoludní museli odložiť, lebo nevesta vo štvrtok v noci porodila dieťa.
Identifikujúc rýchly trend rastúcej komunity som využil každú dôležitú návštevu zo Slovenska, aby sa stretla s krajanmi a vedela o ich problémoch. Súčasne som nenápadným spôsobom povzbudzoval tých ľudí, ktorí mali širší záujem o život komunity a nielen o samých seba. Postupne začali vzájomne spolupracovať, napríklad na tom, ako zabezpečiť, aby školopovinné deti nestratili kontakt so svojím materinským jazykom.
Čerešnička na torte
Blížil sa koniec mojej misie. Slovensko-írske vzťahy sa, vďaka dobrému nastaveniu európskych hviezd, ale aj vôli oboch strán, vyvíjali dynamicky. Počas tejto misie sa v Írsku „vyskytlo“ asi všetko – stretnutia najvyšších ústavných činiteľov, špičkové slovenské umenie, konferencia o Dubčekovi, štátna opera, futbalová reprezentácia…
Dumal som, čo by mohlo byť pred mojím odchodom z Írska akousi čerešničkou na torte, ktorá by organicky spojila výborné medzištátne vzťahy s našou rastúcou a životaschopnou komunitou. Prvý slovensko-írsky bál, napadlo mi. Priznávam, že som sa inšpiroval slovenskými krajanskými plesmi v Chicagu a New Yorku.
Foto: ARCHÍV JÁNA GÁBORA
Zástupcom slovenskej komunity som navrhol, že zabezpečím priestory na bál a jeho finančné krytie. Oni mi pomôžu s organizačnou prípravou, ktorá bude časovo náročná, keďže na ambasáde na to nemám ľudí. Dohodnuté, bol september 2007, o dva mesiace sa k tomu opäť zídeme, či je to reálne.
Spomenul som si na dávnejší rozhovor s írskym podnikateľom Derekom Quinlanom, ktorý (mal aktivity v SR) mi kládol na srdce, aby som ho neobišiel pri slovenských prezentačných projektoch na ostrove. Pár dní som čakal na stretnutie, keďže Derekov bežný pracovný týždeň bol rozdelený na tri časti. Dva dni v Dubline, dva dni v Londýne a tri dni v USA. Išiel som za ním s jasnou predstavou, na čo on veľmi pozitívne reagoval.
Jediný deň, keď o ruku žiada žena
„Takže, ambasádor, potrebuješ v Dubline podporu pre svoju ideu? Čo, kedy a ako by to malo vyzerať?“ Áno, potrebujem priestor pre tristo ľudí, polovica bude zo Slovenska a druhá z Írska. Bude to večer, ktorý prezentuje bezproblémovú integráciu slovenskej komunity v írskom prostredí a jej prínos. Uskutoční sa v piatok 29. februára 2008. V piatok, aby si ľudia cez víkend oddýchli.
Podľa starej írskej tradície je priestupný deň v roku jediným, keď môže žena požiadať o ruku muža a nie naopak ako zvyčajne. Môže byť lákadlo pre niektoré nerozhodné páry, keďže priestupný deň pripadne na piatok raz za generáciu.
Námet oslovil Dereka od prvého momentu. Také niečo v Írsku ešte nebolo. Íri spolu s komunitou z východnej Európy, prednedávnom ešte za železnou oponou. O legende priestupného dňa (roka) počul dávno ešte od starej mamy, bude to oživenie.
„Nevieš, ambasádor, či cez víkend, po bále bude v Dubline ligový zápas? To je kľúčová otázka, kvôli hotelom.“ Nuž, to som nemohol v čase nášho rozhovoru ani tušiť. Derek to hneď vyriešil. Telefonicky mu jeho manažér potvrdil, že v onen víkend v meste veľký šport nebude. Pred druhým telefonátom mi hovorí: „Ambasádor, môžem zabezpečiť na túto skvelú myšlienku hotel Four Seasons (bol jeho majiteľom).
Akceptuješ túto ponuku?“ Bol to jeden z tophotelov v Dubline, čo mimoriadne zvýši prestíž nášho bálu, nemohol som zaváhať. Po mojom súhlase Derek volal do hotela a rezervoval na svoj účet najväčšiu sálu (ballroom) na potrebný dátum. Dotelefonoval a hovorí, že má podmienku.
Moderátorkou večera bude jedna z najznámejších írskych televíznych hlásateliek. Nemohol som nesúhlasiť a doplnil som, že my „dodáme“ do dvojice moderátora muža.
Trochu opatrne som uviedol, že ak chceme zabezpečiť väčšiu účasť slovenských (aj bežných) ľudí, nemala by vstupenka byť drahšia ako 50 eur, čo nám však sotva vykryje ďalšie náklady (kuchyňa a obsluha v drahom hoteli, hudobná produkcia). Derek navrhol, aby sme tretinu miest vyriešili sponzorskými stolmi.
Desať stolov pre sto ľudí, ktorí by zaplatili 20-násobok bežnej vstupenky. On si berie prvý stôl ako majiteľ hotela, ostatné bude na mne. Ak si nebudem vedieť dať rady, mám prísť za ním. Bola to ďalšia výzva pre mňa.
Čítajte viac Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
Najkrajší bál, ktorý sa neuskutočnil
Nasledujúcich desať dní bolo akousi previerkou kvality vzťahov s (nielen) írskymi partnermi, ktorých som počas misie poznal a pri viacerých podujatiach sme spolupracovali. Mal som príjemný pocit, keď všetci oslovení reagovali pozitívne.
Firma Ballymore Properties (Eurovea), (vtedy existujúca) letecká spoločnosť SkyEurope, výrobca slávnej whisky Jameson (ponúkol tiež firemnú hudobnú kapelu do programu), hotel Sheraton, VW, BMW, hodinky Raymond Weil. Keď mi bolo jasné, že predajom sponzorských stolov si o náklady na bál v luxusnom hoteli už nemusím robiť starosť, myšlienku som posunul trochu ďalej.
Írskym partnerom som uviedol, že súčasťou plesov na Slovensku je tombola, z ktorej výťažok môže ísť napríklad na detskú onkológiu. Trochu odbočím – ak by boli olympijské hry v charite, Íri by boli dozaista vo finále. Začiatkom roka 2007, krátko po tragickom cunami v Thajsku sa len v jednu nedeľu v dublinských kostoloch vyzbierali štyri milióny eur na obete nešťastia. A tak som do tomboly postupne získal troje hodiniek RW, ročné bezplatné zapožičanie Mini cooper (BMW), víkendový pobyt v hoteli Sheraton.
Predajcu VW, s ktorým sme spolu prezentovali bratislavský Tuareg pri viacerých príležitostiach, som z taktických dôvodov navštívil na koniec. Keď zistil prístup iných írskych firiem, zareagoval takto. Presonduje v nemeckej centrále, či by mohli prispieť do tomboly novou edíciou „Chrobáka“. Mal však podmienku, že ich autíčko bude prvou cenou a že firma bude mať prémiové miesto medzi sponzormi na pozvánkach, jedálnom lístku, v médiách a pod.
Vďaka takejto veľkorysej ponuke, a keďže má SR veľmi dobrý vzťah s automobilkou VW, som v tom nevidel problém. Koncom októbra 2007 bol projekt prvého slovensko-írskeho bálu viac ako dobre rozbehnutý, stále však zostávalo doriešiť veľa časovo náročných realizačných otázok. Potreboval som potvrdenie záujmu slovenskej komunity, ktorá bola stále len vo fáze sebauvedomovania. Po našom spoločnom stretnutí som precitol z pekného sna.
Bol to pre nich príliš ambiciózny „smokingový“ projekt, na ktorý sa ešte necítili. Rozumel som im veľmi dobre. Počkal som ešte dva týždne, či si to nerozmyslia, a tak som Derekovi, s ťažkým srdcom, oznámil zrušenie plesu. Tento bál zrejme zostane, asi natrvalo, niekde navrchu môjho zoznamu neúspešných projektov…
Spomienky diplomata
Je to 30 rokov, čo existuje samostatná Slovenská republika a diplomat Ján Gábor v troch dieloch spomína na to, aké to bolo rozvíjať vzťahy s krajanmi v Európe aj za oceánom.
1. časť: O krajanoch za oceánom
2. časť: Írsko
3. časť: Rumunsko, 23. júl