Hoci niektoré zvieratá v bratislavskej zoo nezavrú oči po celú noc, ten pravý ruch sa začína okolo siedmej, pol ôsmej ráno, keď prichádzajú chovatelia. Ráno zvieratám vyčistia výbehy, skontrolujú, či je všetko v poriadku, a nakŕmia ich. Stravu zvierat pritom netvoria len klasické dary prírody – napríklad lemur si rád pochutná aj na jogurte. O niečo náročnejší stravníci sú mačkovité šelmy. Pre tie zoo objednáva rôzne druhy mäsa – od konského až po jahňacie. Kŕmenie divej zveri síce nie je také divoké, ako keby si šelmy museli svoj obed či večeru priamo uloviť a zabiť, napriek tomu niektorí návštevníci tento pohľad nesú ťažšie.
„Malé deti občas bývajú zdesené, keď vidia, ako šelmy jedia zajačiky. Ale na druhej strane, na takomto názornom príklade im možno krásne vysvetliť fungovanie potravinového reťazca v prírode,“ hovorí Katarína Matejovičová z oddelenia vzdelávania a marketingu bratislavskej zoo.
Spomína si aj na jeden kurióznejší prípad rozčúlenej návštevníčky. „Raz mi prišiel mail, v ktorom sa pani rozhorčovala nad tým, že kŕmime šelmy bielymi mačkami. V skutočnosti však išlo o špeciálne pre zoologické záhrady pripravené mrazené králiky. Znepokojená návštevníčka však tomu neuverila, pretože tie zvieratká vraj nemali stojaté ušká ako králiky. Nakoniec som išla do mraziarenského boxu a nafotila som jej ich. Keďže sú tie králiky zmrazené a prešli spracovaním, ušká nestoja ako u živého. Azda ju to uspokojilo.“
Zabiť môže aj plachá žirafa
Práca chovateľa šeliem je opradená istým čarom. Mnoho ľudí si predstavuje, ako sa divoké zviera mení v opatere človeka na mačiatko a líže mu z ruky. Starostlivosť o šelmy, ale aj ďalšie zvieratá však prebieha bezkontaktne a chovateľa od zvieraťa vždy delí mreža. A to nielen pri levoch či medveďoch, ale aj pri šimpanzoch či žirafách.
„Šimpanzy sú agresívne. Ak by im niekto narušil teritórium a vošiel do výbehu, začali by útočiť. Majú veľkú silu v končatinách a vedeli by človeku ublížiť, dokonca ho zabiť. Žirafy sú síce plaché, ale ľahko sa vyľakajú a svojím kopytom by dokázali preraziť človeku lebku. Nuž a pri mačkovitých šelmách sa zlyhanie neodpúšťa. Ak sa stane chyba, väčšinou býva smrteľná. Chovatelia si musia dávať pozor a dodržiavať veľmi prísne bezpečnostné opatrenia,“ hovorí Katarína Matejovičová.
Aj keď niektoré zo zvierat ochorie, veterinár sa priblíži až vtedy, keď je oddelené od ostatných a uspané alebo utlmené. Koniec koncov aj domáce zviera reaguje nevypočítateľne, ak ho niečo bolí. „Takto sme postupovali napríklad pri samičke mačiaka Brazzovho, u ktorej si chovatelia všimli krv v moči. Keď ju veterinári uspali a vyšetrili, zistili, že má nádor na maternici. Žiaľ, už sa nedalo nič robiť a zviera uhynulo,“ spomína Katarína Matejovičová.
Práve smrť zverenca je pre chovateľa na jeho práci asi to najťažšie, hovorí chovateľka veľkých šeliem, Jana Zamecová: „Najhoršie je, keď nám uhynie zviera – hoci aj na starobu, nehovoriac o chorobe či nehode. Niekto sa možno urazí, ale pre nás je to tak ako s ľuďmi – vždy veľká strata.“
Zo zoo do zoo
Smutne chovatelia prežívajú aj odchod ich zverenca do inej zoo. Fakt, že zviera sa narodí napríklad v Bratislave, často neznamená, že v nej zostane až do konca života, skôr naopak. Zvieratá sa zväčša aspoň raz za život sťahujú, v prípade ohrozených druhov podľa rozhodnutia koordinátora Európskej asociácie pre európske zoologické záhrady a akváriá. Ten má plemennú knihu a zaručuje, že sa zviera nespári s pokrvným príbuzným. Neraz tak zoologická záhrada prichádza o mláďatá, ktoré sa v nej narodili, bez nároku na finančnú odmenu.
„Keď sa nám narodil samec hrošíka libérijského, išlo o veľký úspech, pretože sa rodia najmä samice. Malo o neho záujem veľa záhrad a koordinátor nakoniec rozhodol, že pôjde do Španielska. Je nám síce za ním smutno, no berieme to tak, že zachraňuje svoj druh a išiel sa rozmnožovať,“ vysvetľuje s úsmevom Katarína Matejovičová.
Onedlho sa bude koordinátor venovať aj dvom bratislavským orangutanom. Pomaly dospievajú, a tak je načase jednému hľadať miesto v inej záhrade a druhému vhodnú partnerku. V niektorých prípadoch je výmena alebo odchod zvieraťa nevyhnutný. Napríklad keď samica dospeje a mohla by sa skrížiť so svojím otcom, ako v prípade Olivera, gibona zlatolíceho. Keď jeho dcéra Linda dospela, museli im rozdeliť klietku, až pokiaľ neodišla a Oliverovi neprišla Banny, s ktorou sa krížiť môže. Tej sa Oliver zapáčil a doslova ho „uháňala“ natoľko, že pred ňou utekal. Nakoniec však dosiahla svoje, hoci potomka spolu ešte nemajú.
Prečo je nebezpečný balónik
Bratislavská zoologická záhrada sa nachádza pri diaľnici, ale zvieratá sú na monotónny zvuk prechádzajúcich áut zrejme zvyknuté. Reagujú však napríklad na sanitku alebo požiarnikov. Spomínaný gibon zlatolíci Oliver na tento zvuk reaguje tak, že ho začne napodobňovať. Horší vplyv na zvieratá má podľa Kataríny Matejovičovej nečakaný hlasný zvuk.
„Stávalo sa nám, že ľudia do výbehu hodili balón. Keď ho zviera rozšliapne, buchne a pre zvieratá vzniká zbytočný stres. Tie plachejšie si dokonca môžu od strachu ublížiť. Už sa nám stalo, že sa antilopka pri prasknutí balóna poudierala o plot a zahynula. Okrem toho zvieratá neraz začnú balón oblizovať a prežúvať, čo tiež nie je pre ich zdravie dobré. Preto sú v našej zoo balóny zakázané.“
Výbeh je miesto na hranie aj skrývanie
Niekedy sú návštevníci pri výbehoch zvierat sklamaní, pretože ich obyvatelia sa pred nimi skrývajú. Pre človeka je to smola, ale pre zviera je možnosť skryť sa pred zrakmi ľudí dôležitá. Okrem toho sa pracovníci zoologickej záhrady snažia zabezpečiť, aby sa zviera nenudilo. Vtedy totiž môže dôjsť k stereotypnému správaniu, zviera stále obchádza osmičkovú trasu a môžu sa prejaviť aj poruchy správania. Preto ho treba zabaviť a na to slúži enrichment – obohacovanie života zvierat v zajatí.
Mačkovitým šelmám napríklad pracovníci zoo do výbehu dajú škatuľu s handrami, ktorými potreli zebry. Pre šelmy ide o nový pach, a tak začnú pátrať, až nakoniec škatuľu roztrhajú a v handrách sa vyváľajú. Rôzne hry ošetrovatelia vymýšľajú pre šimpanzy – niekedy stačí škatuľu natrieť medom, nahádzať do nej oriešky alebo ovsené vločky a oni ich budú po jednom odliepať. Prípadne dostanú zabalený balíček previazaný špagátom, ktorý si musia rozbaliť.
Nemocnica pre vtáčiky
Nie každý možno vie, že zoologické záhrady sa nestarajú len o svojich stálych obyvateľov, ale poskytujú pomoc aj iným, raneným zvieratám. Tá bratislavská má rehabilitačnú stanicu pre všetky pôvodné chránené živočíchy, vybavená je však najmä na rehabilitáciu operencov, ktoré môže preberať z vybraných okresov. V rehabilitačnej stanici môžu poranené vtáčiky zostať tri mesiace, potom sa vypúšťajú do prírody. Keď ide o trvalý hendikep, presúvajú ich do bojnickej zoo. Vtáčik bez jedného krídla by si totiž zrejme nič nedokázal uloviť a uhynul by.
„Nemôžeme však chodiť k zvieratkám na zavolanie – na to nemáme kapacity a ani to nie je našou úlohou. Ak teda ľudia nájdu poranené zvieratko a nevedia, čo s ním, stačí zavolať na linku 112 a operátor by ich mal navigovať, čo ďalej,“ upozorňuje Matejovičová.
