Revolúcia proti digitálnej nadvláde

Vzápätí z prístroja vyliezol papierik. Jankovič ho bez váhania strčil pod bundu a držal ho pod pazuchou ako teplomer. Asi tri minúty. Keby ten istý záber odfotil z mobilu, stihol by ho medzičasom nahrať na Facebook a zrejme by už nazbieral aj niekoľko komentárov. Výsledná fotka nie je dokonalá, má žltkastý nádych. Ale aj čosi ako dušu. Možno preto sa časť fotonadšencov odvracia od digitálu. A pridáva sa k analógovej revolúcii.

Prvý instantný fotoaparát na svete Polaroid Land Camera Model 95 sa objavil na trhu presne pred 65 rokmi – v novembri 1948. Fotografi vďaka nemu mohli takmer okamžite vidieť výsledok svojej snahy. V prípade Modelu 95 asi do jednej minúty. Polaroid sa preto nasledujúce desaťročia tešil veľkej popularite. Až prišli 90. roky a s nimi nástup digitálnych fotoaparátov. Na ich displeji mohol človek vidieť výsledok naozaj hneď. A nestálo ho to ani cent. Digitál postupne vytlačil nielen instantné fotoaparáty, ale i analógové kompakty a napokon aj zrkadlovky.

V roku 2004 sa preto firma Polaroid rozhodla už nevyrábať negatívy, ktoré sú potrebné na výrobu instantných filmov. Ľudia z vedenia spoločnosti sa domnievali, že zásoby sto miliónov filmov im vystačia na ďalších desať rokov. A kto by už len v roku 2014 ešte fotil na film? Zlé odhady sprevádzali firmu odnepamäti. Prvý model Polaroidu vyrobili pred Vianocami 1948 v počte 60 kusov! Ľudia vo firme čakali, že kým sa za pár týždňov vypredajú, stihnú vyrobiť ďalšiu várku. Model 95 však zmizol z pultov bostonského obchodného domu hneď v prvý deň.

Neuskutočniteľný projekt

„Každý, komu podám čerstvú fotografiu z Polariodu, ju chytí medzi palec a ukazovák a začne ňou triasť, akoby ju chcel vysušiť. Pritom to fotografii skôr škodí. To majú ľudia z filmov,“ posťažuje si Jankovič, ktorý na Slovensku robí polaroidovú osvetu. Je súčasťou neuskutočniteľného projektu. Keď sa v roku 2008 konal večierok na rozlúčku s poslednou fabrikou na výrobu filmov Polaroid v holandskom meste Enschede, Andrého Bosmana, ktorý mal „popravu“ fabriky (tak trochu proti svojej vôli) na starosti, oslovil rakúsky nadšenec Florian Kaps.

Bosman pracoval vo firme takmer tri desaťročia a Polaroid mu prirástol k srdcu. „Okrem rozpustenia fabriky som dostal od vedenia ešte jednu úlohu. Mal som sa zbaviť otravného rakúskeho blázna, ktorý firmu už dlho bombardoval návrhmi, ako zachrániť instantný film. Bolo hlúpe žiadať to odo mňa. Veď práve ja som im mesiace hovoril, že výroba sa zastaviť nemá,“ povedal v roku 2009 magazínu Wired Bosman. Obaja obdivovatelia Polaroidu si podali ruky. A tak vznikla spoločnosť nazvaná Project Impossible, v preklade neuskutočniteľný projekt.

„Ja som sa od digitálu na strednej pomaly dostal ku kinofilmu, potom k strednému formátu. Napokon som si spomenul, že som ako malý chlapec fotil aj na otcov Polaroid. Chcel som to vyskúšať znova, no bolo to práve v čase, keď sa končila výroba starých filmov. K Polaroidu som sa vrátil, až keď sa na trh dostali prvé nové filmy od Project Impossible. Keďže Kaps je Viedenčan, vytvorilo sa tam centrum fanúšikov. Chodil som do Viedne na rôzne workshopy, prednášky, postupne sa zdokonaľoval,“ opisuje svoje začiatky s instantným filmom Jankovič.

Kaps s Bosmanom síce do novej firmy získali bývalých zamestnancov Polaroidu, ale nedostali pôvodný patent na chemické zloženie filmov. Museli teda svojím spôsobom začínať odznova. Pre masový predaj katastrofa. Pre zrodenie silnej komunity nadšencov ideál. Kým na začiatku 90. rokov, keď Polaroid zažíval svoj vrchol, človek vedel na 99 percent, aký obrázok z prístroja vylezie, prvé verzie nových filmov boli nepredvídateľné. Práve to však k instantnej fotografii pritiahlo rôzne umelecké typy či ľudí, ktorí sa radi s fotografiami hra­jú.

„Ja som vždy hovoril, že keď fotografia vyjde z aparátu, je jej potenciál využitý tak na desať percent. A s novými filmami sa dá oveľa viac vyhrať ako s tými pôvodnými od Polaroidu. Snímka sa dá rozlepiť vo vode, možno ich dofarbovať, špeciálne narezať, vytvoriť zaujímavý efekt pálením v mikrovlnke… Dnes, keď sa kvalita filmov Projectu Impossible zlepšuje, niektorí fotografi si smutne povzdychnú, že už to nie je ono. Že je to až príliš dokonalé. Na druhej strane, čím kvalitnejší film, tým viac osloví takéto fotenie širšie masy,“ mieni Jankovič.

Lomografická ambasáda

Kým v Prahe už existuje skupina polaroidových nadšencov, ktorí vystupujú v združení Polaroid Love, na Slovensku sa o komunite zatiaľ hovoriť nedá. Zo susednej Viedne k nám však už pred pár rokmi prenikol fenomén zvaný lomografia. A aj v ňom má prsty Florian Kaps! Ešte ako študent sa spolu s niekoľkými ďalšími spolužiakmi vybral na výlet za čerstvo „roztavenú“ železnú oponu. Suveníry z ostblocku boli v kurze, a tak si z návštevy v Prahe priniesli späť do Viedne sympatický ruský kompaktný fotoaparát Lomo LC-A. A začali ním fotiť ako šialení.

Tak prosto vzniklo celosvetové hnutie Lomography. Model LC-A, ktorý onedlho oslávi 30. výročie od uvedenia na trh, sa stal kultovým fotoaparátom. Nadšenci počas 90. rokov udržiavali fenomén lomo pri živote aj v konkurencii stále pribúdajúcich a zlepšujúcich sa digitálnych fotoaparátov. Začiatkom 21. storočia, keď sa digitálne fotoaparáty začínali tlačiť už aj do mobilov, vyrobili dokonca prvé vlastné modely analógových fotoaparátov! „Šialenstvo“ bolo korunované v roku 2006, keď na trh prišla verná kópia pôvodného Lomo s označením LC-A+.

Foto: Andrej Barát, Pravda

Matej Zoldoš, polaroid, fotoaparát Matej Zoldoš s modernou replikou kultového modelu Lomo LC-A.

Približne v tomto čase sa k vlastnému Lomo fotoaparátu dostáva aj Matej Zoldoš, ktorý je dnes „veľvyslancom“ hnutia Lomography na Slovensku. Hoci Viedeň je od Bratislavy blízko, len čo by človek lomo fotoaparátom z výškovej budovy dofotil, ruský kompakt Slovákov opantal až v posledných rokoch. Pre niektorých je to znovuobjavenie čara z fotenia. Keď nejde o to spraviť tridsať záberov a následne 29 z nich na displeji vymazať, ale keď sa výsledok ukáže až za nejaký čas. Pre iných je to však aj módna záležitosť, súčasť imidžu hipstera.

„Niektorým zákazníkom sa jednoducho páči, ako fotoaparát vyzerá a ani nevedia, že je na film. Občas dokonca musím vysvetľovať, ako sa film zakladá, ako analóg pracuje. Chodia ale aj ľudia, ktorí sa foteniu venujú,“ pokračuje Zoldoš, ktorého ambasáda lomografie je zároveň predajňou. Seriózni fotografi lomo neraz zaznávajú, pretože inšpiruje k spontánnosti a foteniu bez rozmyslu. Na druhej strane je pravdou, že komunita okolo loma oživila predaj klasických filmov. Analóg je stále vytlačený na okraj. Bez loma by však už-už padal do priepasti.

Módna vlna okolo loma navyše nevzkriesila len prístroje tejto ruskej značky. Mladí objavili doma staré Praktiky, Zenity ale aj Pentaxy, Nikony či Canony po rodičoch. A pripojili sa k starým „bláznom“, ktorí analóg z rúk nikdy nepustili. „Ten prvotný ošiaľ, keď sa lomo dostalo do módy, už trochu upadol. Pozitívne ale je, že ľudia fotiť neprestali. Filmy sa stále dobre predávajú. Chodia k nám predovšetkým mladí ľudia, ale aj starší fotografi, ktorí na film fotia celý život,“ dodáva Zoldoš, ktorý na svojej internetovej stránke spája slovenskú aj českú lomo komunitu.

Cesta je už cieľ

Digitálny obor však analógových voľnomyšlienkarov nespúšťal z dohľadu. A keď nabrali na sile, pokúsil sa ich zasiahnuť ich vlastnými zbraňami. Už v roku 2009 ste si mohli do mobilu stiahnuť viacero aplikácií, ktoré vašim fotografiám pridávali analógový či starobylý vzhľad. Napríklad aplikácia Hipstamatic umožňovala pri fotografovaní virtuálne meniť filmy a objektívy s rôznymi farebnými a optickými filtrami. A potom všetkých ostatných predbehla služba Instagram. Vznikla v októbri 2010 a už v apríli 2012 ju kúpil Facebook za neuveriteľnú miliardu dolárov!

Aplikácie pre fotoaparáty v mobiloch síce dosiahli to, že vaše fotografie vyzerali ako z roku 1977 (tak sa volá jeden z filtrov na Instagrame), či ako odfotené na Lomo (ďalší z filtrov), snímkam však stále chýbalo „čosi ako duša“. „Laik si to možno nevšimne, ale človek, ktorý robí s analógovou fotografiou vidí vizuálne rozdiely. Navyše z filmu si fotografiu môžete prakticky ľubovoľne zväčšovať. Keď si ľudia chcú vytlačiť snímku odfotenú na Instagrame, razom zistia, že už nevyzerá tak dobre ako na displeji alebo že sa nedá zväčšiť,“ dopĺňa Zoldoš.

Napokon, používanie digitálneho fotoaparátu nevylučuje fotenie na analóg a naopak. Nejde o dva znepriatelené tábory. „Keď sme začali prvýkrát vo Viedni predávať filmy pre Polaroidy, chodili k nám mladí ľudia, čo fotili na digitálne fotoaparáty. Akurát túžili aj po analógovom prístroji,“ spomínal v rozhovore pre Wired Kaps a pokračoval: „Je to podobné ako s LP platňami, že ľudia znovuobjavujú zabudnuté. Každý má dnes muziku na cédečkách a v empétrojkách, ale to neznamená, že by si preto nekúpil nejakú peknú vinylovú platňu.“

Rovnako ako sa pri počúvaní platní ľuďom páči charakteristické praskanie, ale aj fakt, že platňu treba založiť, po chvíli otočiť na druhú stranu, že sa pieseň nedá zmeniť jedným klikom myši, analógové fotenie tiež chytí skôr tých, pre ktorých je už cesta cieľom. „O tých rôznych technikách, ako sa dá pri fotení na analóg pohrať, by som mohol rozprávať hodiny. Využívanie filmov po záruke, fotenie na rovnaký film dvakrát, ale napríklad aj práca so špeciálnymi filmami s rôznymi farebnými efektmi…“ vymenúva spôsoby „hry“ Zoldoš z Lomography.

Jankovič hovorí, že pre nie úplne dokonalé filmy od Project Impossible je každé fotografovanie napínavou hrou. A zaujme nás opisom ozaj bizarnej techniky. „Fotografiu vložíte medzi sklíčko a kartón, namočíte do vody a oblepíte lepiacou páskou. Potom to položíte do mikrovlnky a chvíľu ohrievate. Začne to praskať, dymiť, smrdieť, fotka sa páli. Vzniká zaujímavý efekt. Ale dá sa to robiť len v exteriéri, v mikrovlnke, do ktorej už v živote nepôjde jedlo. Je to naozaj smradľavá technika, ja som ju napríklad na Slovensku ešte nikdy nerobil,“ uzavrel.

Ohrozený druh nevyhynul

Aká bude budúcnosť analógu? Čo tak najskôr si pripomenúť, že dominancia digitálu nie je taká prastará záležitosť, ako sa môže na prvý pohľad javiť. Z dnešného pohľadu to vyzerá, akoby fotoaparáty na film patrili do rovnakej vekovej kategórie ako Charlie Chaplin a vzducholoď Hindenburg. Ešte pred desiatimi rokmi však celosvetový predaj analógových fotoaparátov predstihol digitálne o 7 miliónov kusov (v roku 2003 sa predalo 57 miliónov aparátov na film a „len“ 50 miliónov digitálov). V roku 1999 bol tento pomer dokonca 67 : 5,5 pre analóg.

Klasické digitálne fotoaparáty sa pritom na výslní dlho neudržali. Už od roku 2008 ich predaj začal klesať na úkor fotoaparátov v mobilných telefónoch. A analóg? Podľa údajov známeho fotografického veľtrhu Photokina z minulého roku sa napríklad v Nemecku vlani predalo 7,9 milióna fotoaparátov, z toho 7,89 milióna bolo digitálnych. O návrate analógovej fotografie tak nemôže byť ani reči. Lomography či Project Impossible skôr vytvorili akési rezervácie, ktoré zabezpečili, že tento ohrozený druh ešte úplne nevyhynul.

A teraz strih! Nachádzame sa v jednom z bratislavských klubov. Na pódiu zahraničná kapela. Keď sa rozoznejú prvé tóny známeho hitu, hromada ľudí v sále sa na pódium pozerá cez displej svojich mobilov. Fotia, točia, zdieľajú. Už o pár hodín sa fotky a videá stratia v záplave nových a kdesi na vzdialenom úložisku spoločnosti Facebook zapadnú virtuálnym prachom. Marián Jankovič si kapelu tiež fotí. Na Polaroid. Po koncerte mu fotografiu členovia skupiny podpíšu. Aj na jeho fotku o chvíľu padá prach. Ale reálny. Cítite ten rozdiel?

Foto: Andrej Barát, Pravda

polaroid, Lomo LC-A Lomo LC-A a 664-stranová kniha celá o ňom.