Tí, ktorí poskytnú prvú pomoc pred príchodom sanitky, sú takí vzácni, že si o nich záchranári ešte dlho klebetia. Pritom zastaviť krvácanie, opláchnuť popáleninu, pomôcť pri dusení či oživovať by mal vedieť každý človek.
Poskytnutie prvej pomoci ešte pred príchodom záchranky je u nás skôr raritou. Za to, že sa ju ľudia zdráhajú podať, môže podľa záchranárov najmä ich nízke sebavedomie. „Neveria si. Myslia si, že keď zavolajú pomoc, už to je poskytnutie prvej pomoci. Pritom jednoduchými úkonmi môžu sami zachrániť ľudský život,“ vysvetľuje hlavný tréner Falck Academy Miroslav Nagy. O ľudskom živote často rozhodujú sekundy, preto je podľa neho potrebné zahodiť akékoľvek obavy.
Veľa ľudí sa podľa prezidenta Slovenského Červeného kríža Viliama Dobiáša spolieha na cudziu pomoc. „Beriem to ako výhovorku, že sa boja poskytnúť prvú pomoc. Veď, ak mi bude umierať manželka a dieťa, nechám ich tak? Ja sa skôr bojím toho, že niekto umrie a bude mi chýbať. Zameriavať sa na vlastný strach viac ako na strach zo straty blízkeho mi pripadá dosť sebecké,“ hovorí.
Potvrdzuje to aj vlaňajší prieskum medzi 500 opýtanými, ktorý je súčasťou projektu Krajina záchrancov. V ňom si až 40 percent oslovených neuvedomuje akútny význam prvej pomoci a je presvedčených, že zlým poskytnutím môžu postihnutému ublížiť. Paradoxné je, že v tom istom prieskume si až 78 percent našich občanov myslí, že by prvú pomoc zvládlo.
Fakty o prvej pomoci
- v roku 2012 zasahovali pozemné záchranky na Slovensku takmer 500-tisíc ráz
- najčastejšie ich zavolali k rôznym chorobám srdca a úrazom
- priemerný čas dojazdu je viac ako 11 minút
- mozog bez kyslíka zostáva už po 4 minútach poškodený
- len 5 – 10 percent obyvateľov strednej Európy dokáže podať prvú pomoc
- 78 percent Slovákov je presvedčených, že by zvládli podať prvú pomoc
- len každý druhý si uvedomuje jej význam
Zdroj: Krajina záchrancov
Mýtus o nesprávnej prvej pomoci sa snažia búrať už lektori v kurzoch. „Najväčšou chybou je neurobiť nič. Nezáleží na tom, že laik urobí chybu. Podstatné je, aby sa aspoň pokúsil o záchranu života v zmysle zásad poskytovania prvej pomoci,“ upozorňuje konateľ Rescue Academy Róbert Gajdičiar.
Už v kurzoch sa zúčastnených snažia pripraviť na rôzne krízové situácie, aby si neskôr vedeli poradiť. Stlačiť krvácajúcu ranu, chladiť popáleninu pod prúdom studenej vody či správne stláčať hrudník pri zastavení krvného obehu.
Najmä staršie ročníky majú zaužívané mnohé postupy, ktoré sa dnes nepoužívajú. „Trendy“ určuje Európska resuscitačná rada, ktorá naposledy zasadala v roku 2010. "Dobrým príkladom je krvácanie. Predtým boli dlhé výklady o rozlišovaní druhu krvácania, škrtidlo sa malo dať raz nad ranu a raz pod ranu. Dnes je postup jednoduchý – v mieste krvácania stlačiť ranu.
Rovnako pri popálení bolo kedysi dlhé vysvetľovanie o stupňoch a ich rozpoznávaní. Dnes treba popáleninu proste ochladiť studenou vodou," vysvetľuje Dobiáš s tým, že staré pravidlá nie sú vyslovene zlé. Nové sú však lepšie, účinnejšie a ľahšie na zapamätanie. Búrajú zažité predstavy napríklad aj o tom, že zranenému treba vyťahovať jazyk. „V súčasnosti je to absolútne chybný postup. Jazyk je práveže jediná vec, ktorá má v ústach zachraňovaného ostať. Úplne stačí predsunúť sánku a otvoriť ústa, čím uvoľníme dýchacie cesty,“ prízvukuje Nagy.
Základom prvej pomoci sa dnes dá naučiť aj pomocou mobilnej aplikácie či rôznych interaktívnych videí. Praktický nácvik však treba absolvovať v kurze, ktorý stojí od 15 do 40 eur.
Ako postupovať pri najčastejších zraneniach
Krvácanie
- zatlačiť ranu prstami
- postihnuté miesto zdvihnúť nad úroveň srdca
- zabrániť šoku – upokojiť zraneného, prikryť ho, ovlažiť pery
volať 112/155
Popálenie
- miesto chladiť studenou tečúcou vodou 20 minút
- nestrhávať časti odevu
- po zmiernení bolesti prikryť čistou tkaninou
- zabrániť šoku – upokojiť zraneného, prikryť ho, ovlažiť pery
volať 112/155
Zlomenina
- so zlomeninou nehýbať
- hornú končatinu dať do závesu z trojrohej šatky alebo znehybniť v rukáve
- zlomenú dolnú končatinu priviazať o zdravú a nehýbať s nimi
volať 112/155
Zastavenie krvného obehu
(človek nereaguje na potrasenie, nedýcha – nedvíha sa mu hrudník)
- uložiť postihnutého na tvrdú a rovnú podložku
V prípade dospelého:
- 30-krát stlačiť hrudník do 5 – 6 cm hĺbky v strede hrudníka hranou dlane, potom 2-krát vdýchnuť vzduch z úst do úst, aby sa nadvihol hrudník. Opakovať a stláčať hrudník rýchlosťou 100-krát za minútu
V prípade detí od 1 mesiaca do puberty:
- začať 5 vdychmi a potom pokračovať ako u dospelých
volať 112/155
Kurz: Od bozkávania k zachraňovaniu
„Dýchaj, dýchaj!“ kričí 18-ročný mladík na figurínu, ktorá sa mala zraniť na lyžiach. Situácia je vážna, hrudník zranenej sa nedvíha a treba ju oživovať. Náhodný záchranca sa zhlboka nadýchne, priloží ruky na hrudnú kosť a nesmelo zatlačí.
Silu má, ale „oživuje“ žalúdok, nie vyššie položené srdce. Skúša druhýkrát, už na správnom mieste. Po vyše 40 stlačeniach, ktoré v strese zabudol počítať, je trochu červený a zadychčaný.
Pokračuje v umelom dýchaní z úst do úst. Nadarmo. Jeho snaha vyšla cez nos, ktorý zabudol stlačiť. Pasuje sa s ďalším vdychom, mohol by byť silnejší. „Nemáte prax v obopínaní úst. Musíte sa viac bozkávať,“ prezrádza mu inštruktorka tajný recept na správne dýchanie z úst do úst.
Po tejto rade sa mladík rozbehne a dýcha ako skúsený záchranár. Akcia je skončená, oživovanie (možno) úspešné. „Dúfam, že žije,“ prihovára sa viac sebe ako figuríne. Pri nácviku resuscitácie na kurze prvej pomoci, ktorý organizoval v Bratislave Slovenský Červený kríž, bolo podobných situácií viac ako dosť.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
„A čo ak zranenému zlomím rebrá a prepichnem mu srdce?“ opýta sa pre istotu asi 80-ročný pán, ktorý si na kurz priviedol aj manželku. „Na zlomené rebrá ešte nikto nezomrel a srdce mu určite neprepichnete. Ale ak nezačnete s resuscitáciou, môže dôjsť k trvalým poškodeniam alebo smrti,“ upokojuje ho skúsená záchranárka. A tak trochu smelšie priskočí k modelu bábätka a dvoma prstami mu stláča hrudník.
Jeho manželka zatiaľ kriesi ďalšie nehybné telo. Slabo, hrudník sa takmer neohne. „Takto by ste zachránili maximálne malé dieťa alebo nejakú 40-kilovú osemnástku, nie veľkého obrasteného chlapa,“ usmeje sa inštruktorka a ukazuje jej správny postoj. „Už som sa zľakla, že s takými slabými rukami nikoho nezachránim,“ povie dôchodkyňa, ktorá ako jedna z mála prišla na kurz dobrovoľne. Neprikázal jej ho šéf ani autoškola.
Účastníci kurzov sa učia zásady poskytovania prvej pomoci, ktoré si prakticky skúšajú. Zistia, čo majú robiť pri dusení, krvácaní, šoku či bezvedomí. Nemenej dôležitá je lekcia na zvýšenie sebavedomia, ktorého majú ľudia v krízových situáciách nedostatok. „Snažíme sa navodiť krízovú situáciu, aby si takmer v reálnych podmienkach mohli ľudia natrénovať, čo majú robiť,“ vysvetľuje hlavný tréner Falck Academy Miroslav Nagy.
Mnohí však tieto nácviky podceňujú a myslia si, že bremeno prvej pomoci hodia v budúcnosti na niekoho iného. Takto rozmýšľa aj 18-ročný študent, ktorý je na kurze len kvôli vodičskému preukazu. „Či by som podal prvú pomoc? Závisí to od situácie. Ak by išlo o blízkeho, možno by som to urobil. Ale ak by bol ten človek polámaný, liala sa z neho krv, tak … tak asi nie,“ hovorí otvorene.
Oživovanie mu ide na prvýkrát, je šikovný a rýchly. Poskytnúť prvú pomoc živému človeku, nielen figuríne, by sa však neodvážil. A to aj napriek tomu, že môže rozhodnúť o živote zraneného.
jat