Zaujímalo ma napríklad, koľko je v archíve tzv. bratislavských pondelkov, televíznych inscenácií, ktoré sa stali pojmom. Ľudia na ne stále spomínajú a občas sa niektorá aj vráti na obrazovku. Sú v archíve všetky záznamy a z ktorého roku je prvý?
„Koncom roku 1958 Československá televízia v pondelok nevysielala,“ začína rozprávanie Milan Antonič. „Bol to po kultúrnej stránke tichý deň – nehrali divadlá, boli zavreté múzeá, výstavy, lenže ľudia si už nakúpili televízory a chceli sa pozerať aj v pondelok. Slovenská časť Československej televízie roky bojovala o väčšiu vysielaciu plochu v celoštátnom vysielaní. Delila sa zhruba v pomere jedna ku dvom, čím kopírovala pomer obyvateľstva na Slovensku a v Čechách. Keďže to pravidlo bolo upletené narýchlo, strana a vláda plus vedenie Československej televízie sa rozhodli, že pondelok teda dostane do vienka bratislavské štúdio. A nech sa postará.“
V Bratislave sa potešili a chopili sa príležitosti: poobedie bude patriť programom pre deti a mládež a večer bude dramatika! Spočiatku sa to prijímalo skepticky – v pondelok večer divadlo? – ale napodiv, pondelok zabral. A to od samého začiatku. Vysielať sa začalo v januári roku 1959 a postupne sa program vyprofiloval na legendárne slovenské televízne pondelky. „Úspech spočíval aj v tom, že v pondelok nehrali divadlá, a tak k dispozícii boli najlepší herci zo SND a z Novej scény, proste divadelnícka elita. To bol faktor, ktorý zapôsobil, a začali sa robiť vynikajúce diela, ale musím poznamenať, že tá milá nostalgia za televíznymi pondelkami viac rezonuje u českých divákov ako u nás na Slovensku. Zmieňujú sa o tom v rôznych rozhovoroch a často hovoria: No jo, no jo, to bylo hezké,“ usmieva sa Milan Antonič.
Niečo sa rozplynulo v éteri
Keď sa televízne pondelky začali vysielať, ešte neexistovali záznamové zariadenia, a tak po prvých hrách zostali iba papierové svedectvá. Obraz sa nedal skladovať. A – nebolo to tak dávno! „Herci hrali na živo a v skromných podmienkach,“ pokračuje Milan Antonič.
„Slovenská televízia – budem ďalej hovoriť o Slovenskej televízii, hoci ona mala vo svojej histórii v rámci Československej televízie niekoľko názvov: Čs. televízia – štúdio Bratislava, potom, keď sa prijal zákon o čs. federácii, sme boli pár rôčkov Slovenská televízia, čo v časoch normalizácie prekážalo, a tak sme sa stali Čs. televíziou v Slovenskej socialistickej republike – spočiatku nemala vlastné priestory, a tak prvé inscenácie sa vysielali priamo z vysielača Kamzík. Tam bolo maličké štúdio, ktoré slúžilo pre spravodajstvo, na malé programy pre deti a na Chvíľky poézie. Prvá Chvíľka poézie sa objavila 11. novembra 1956. Prvá inscenácia, ktorá sa vysielala zo štúdia na Zochovej ulici, bola hra Dovidenia, Lucien 15. mája 1957. Autorom bol V. Novotný, režisérom Ján Roháč, hlavné úlohy stvárnili Mária Kráľovičová a Elo Romančík. Herci sa vo svojich spomienkach často k tomuto vysielaniu vracali – museli tam napríklad prekračovať káble. Mária Kráľovičová hovorí, že jej kolegovia si klopkali na čelo – vy idete naštudovať normálnu divadelnú hru, vysielať ju naživo pre desaťtisíc divákov a len raz ju zahráte? Oplatí sa to? Zdá sa, že sa to oplatilo, lebo sa vďaka inscenáciám stali legendami, ktoré začali novú éru. V archíve zostal jedine scenár a zopár fotografií. Televízna časť archívu RTVS vznikla až 1. septembra 1961 – hoci prvé vysielanie bratislavského televízneho štúdia bolo 3. novembra 1956. To však neznamená, že dovtedy sa nič nearchivovalo. Skôr sa však uchovávali materiály v jednotlivých redakciách. Hlavnou úlohou po vzniku archívu bolo teda najprv sústrediť všetky materiály a to sa vďaka Ferkovi Brehovskému, dnes už žiaľ nebohému, podarilo. On bol pôvodne hudobný skladateľ, začínal v rozhlase, odtiaľ si ho televízia stiahla, a keď sa zriadil archív, tak ho z vedúceho fonotéky urobili vedúcim celého archívu.“
Z tržnice pod most a ďalej
Milan Antonič vstúpil do už pomerne slušne zabehnutého archívu 15. októbra 1970. Chcel v Slovenskej televízii najprv robiť asistenta réžie alebo niečo podobné, ale to bolo beznádejné. Bola normalizácia, aj on mal isté problémy, a tak neskončil štúdium herectva na VŠMU. Zamestnal sa teda vo fonotéke, ktorá bola súčasťou archívu, a mal na starosti klasickú skladnícko-údržbársku prácu ako lepenie štítkov na škatule a podobne.
„Bol som však mladý, ambiciózny a môj jedinečný šéf Ferko Brehovský usúdil, že ma je škoda na také práce. Dal mi voľnú ruku – pozri, čo treba, a urob to! Vojenčinu som absolvoval už odtiaľ (ako herec a konferencier vo Vojenskom umeleckom súbore) a po pár rokoch, v roku 1977, zriadil Ferko Brehovský funkciu svojho zástupcu a dosadil ma do nej. Odvtedy som mal na starosti všetky archívne oddelenia a nielen to – v tom čase sa objavili počítače a tie ma zaujímali. Boli to síce veľké, sálové prístroje, ale vedel som, že tam je budúcnosť aj archívnych informačných systémov. Už vtedy som sa – síce zjednodušene, ale predsa – zaoberal napojením archívu na počítač. Bolo treba vymyslieť systém, aby oddelenia boli prepojené, aby sa každé nehralo len na vlastnom piesočku. A to robím vlastne dodnes.“
Vtedy ešte sídlili v tzv. Starej tržnici na Námestí SNP. Televízia bola rozptýlená po celej Bratislave, boli to samé provizórne priestory. Napríklad už spomínané malé štúdio na Kamzíku, potom štúdio v starej židovskej synagóge na Rybnom námestí alebo bývalá telocvičňa v budove Slovenského rozhlasu na Zochovej ulici. V Starej tržnici bol veľký hluk, práce pribúdalo, a tak sa vedenie archívu presťahovalo do Petržalky.
„Tam sme sídlili tesne pod kaviarňou Bystrica na Moste SNP. Objekt sme volali lodenica, aj to kedysi lodenica bola. Bol tam spisový archív, depozitár listinných materiálov, fotky, scenáre, fond notových materiálov aj klasická správna agenda. Tam sme sedeli vyše troch rokov, a to už sa dokončovala ďalšia etapa výstavby Mlynskej doliny, kde už boli projektované a vybudované aj prvé špecializované priestory pre archív.“
Spása v miniaturizácii
Archív potrebuje veľa miesta. Má sa aj dnes kam rozrastať? „Pomaly ani nie, ale rozvojom technológií sa formáty zmenšujú. Filmový fond je istým spôsobom uzavretý, lebo filmová technika sa v súčasnosti v televízii už nepoužíva, a keď, tak len výnimočne. Už máme videozáznamy. Filmové materiály, ktoré sú uložené v 25 depozitároch, ďalej nerastú. Problém je s videonosičmi, ale tie sa práve chvalabohu miniaturizujú. Spočiatku fungovala videopáska so šírkou dva palce a 90 minút programu vážilo takmer 15 kíl, o desať rokov už prišli jednopalcové o polovičku užšie pásy a potom videokazety a neskôr digitalizácia.“
A teraz, keď nastala digitalizácia, už je archív bez problémov? Má archivár vôbec nejakú robotu? „Priniesla iný problém – v zabezpečení,“ vysvetľuje archivár. „Ide o to, aby sa niečo so záznamom nestalo. Ľudia, ktorí robia s počítačom, vedia, aké nebezpečenstvo tam hrozí. Kedysi, strašne dávno, keď sa roztrhol film, premietač ho zlepil a pokračoval. Teraz, keď sa poškodí nejaký digitálny súbor, alebo keď si ho nebodaj vymažeme, tak je preč! Ale je to inak veľmi pohodlné: príchodom počítačov a rozvojom miniaturizácie sa už informácie nedostávajú do klasického listového katalógu, ale do automatizovaného systému, kde sa pohodlne hľadá. Zdá sa to ľahké, ale tie potvory písmenká nechcú samy naskákať do počítača! Spracovávanie každého záznamu je časovo náročné a vyžaduje si aj cit. Keď mám napríklad zaznamenať dramatické dielo, je to jednak mechanická práca s faktografickými údajmi, ale treba mať aj predstavivosť – a tým sa líšime od klasických archivárov – aby sme vyjadrili kľúčovými slovami vizuálnu stránku dokumentu. Je to fascinujúca práca, keď audiovizuálny vnem premieňam do textovej podoby a tú dávam do jednotného informačného systému, aby údaj dešifrovali aj o dvadsať rokov. Dostanem napríklad do rúk 30-sekundový záber letiaceho orla nad Vysokými Tatrami v lete. Musím to rozmeniť na drobné a v kľúčových slovách obsiahnuť aj to, že sú to Tatry v lete aj orol v lete. Musí to byť čo najjednoznačnejšie. Mediálny archivár sa vracia v čase a na rozdiel od písomných archívov tieto naše audiovizuálne okrem faktografie nesú so sebou ducha doby. Napríklad zrazu ste v starej Bratislave a počujete jej ruch, hrkocú staré električky, cengajú, a vy máte opäť 15 rokov. Ako to však vyjadriť kľúčovými slovami?“
Archív neohrozujú len živly
Na archív treba dávať pozor – ohrozuje ho voda i oheň, ale niekedy aj príkazy šéfov. Milan Antonič spomína: „,V petržalskom archíve, tzv. lodenici, hrozili záplavy, a tak sme museli sťahovať materiály na poschodie. Na prízemí bolo až 40 cm vody! V normalizácii však archív ohrozovali aj samotní ľudia. Boli snahy cenzurovať a selektovať najmä spravodajské materiály a zničiť, to čo sa po ideologickej stránke nehodilo. Existovala komisia, ktorá rozhodovala, čo zostane a čo sa zničí. A vtedy sa zasa osvedčil úžasný Ferko Brehovský! Neprotestoval, ale už vedel, čo urobí. Bol archivár telom aj dušou, takže zachraňoval svedectvá. Vyčlenili sme tieto záznamy z fondu, ale nezničili sme ich. Označené červenou značkou na škatuli sme ich odviezli do odľahlého archívu v Chorvátskom Grobe, sústredili sme ich v jednej miestnosti a zapratali starým nábytkom a vyradenými premietacími skriňami. Po revolúcii v roku 1989 sme ich vrátili do regálov, kam patrili.“
Milan Antonič ich často používa aj vo svojej relácii. „Tie spravodajské materiály sa vyrábali v laboratóriách – bol to 16-milimetrový film – a neboli ozvučené, lebo na to už nebol čas. Urýchlene sa k nim naklepal komentár, ktorý k obrazu z hlásateľne čítali hlásateľky. My uchovávame obrazový materiál a k tomu je priložený papierový komentár. Keď ten materiál použijem v mojej relácii, snažím sa dodržať čo najväčšiu autenticitu zvuku aj obrazu. Komentáre sú nanovo načítané, ale vždy poprosím kolegov, aby dodržali ducha doby. Inak sa totiž čítal komentár k dožinkám začiatkom 60. rokov a neskôr v 80. rokoch. Snažím sa zachovať aj pátos doby. Vtedy sa napríklad pridávala aj pod spravodajský šot hudba a ja na to tiež používam dobovú hudbu. Nemôžem predsa použiť syntetizátorovú muziku!“
Aj aktualita sa môže vrátiť
Milan Antonič má vlastnú televíznu reláciu už od roku 2003: "Chcel som využiť materiál z nášho archívu, ktorý nie je určený na reprízovanie, ako sú napríklad inscenácie a takmer všetko ostatné, len spravodajstvo nie. Ak chcem reprízovať spravodajstvo, musím vysvetliť, prečo práve v ten deň ponúkam určitý záznam, čo je na ňom znova aktuálne. Zaujímavé je, že mnohé informácie, ktoré vznikli pre jediný konkrétny deň, získavajú po rokoch inú dimenziu. Môže byť aj zábavná: na niečo, čo bolo dávno, sa dá pozerať s úsmevnou nostalgiou.
Pri tvorbe relácie dodržiavam základnú premisu – aby som nesplietal piate cez deviate – snažím sa byť v aktuálny napríklad v rámci ročného obdobia. Keď vysielam marcové relácie, venujem sa tomu, o čom boli marcové spravodajské reportáže kedysi – Mesiac knihy, veľkonočné sviatky. Získavam novú aktualitu. Snažím sa nájsť aj vnútorné paralely dávneho so súčasným. Napríklad na módnej prehliadke z roku 1950 a potom z roku 1980 vidíme, ako sa vracia móda – nosili sa široké ramená a úzke sukne. Zdôrazním aj úsmevné podnety, napríklad si divák môže uvedomiť, že taký istý umelohmotný košíček mala aj jeho babka!“
Dobrá pamäť sa zíde
Milan Antonič je aj pamätník, keďže tak dlho v televízii pracuje, spoznal mnoho ľudí okolo nej, ale aj vo všeobecnosti. Je to výhoda, keď sa má napríklad opísať tribúna z dávnych dožiniek v Nitre, kde je vládna delegácia na tribúne, on bude vedieť autenticky povedať, kto je kto. Mladší by už musel googliť, a hoci internet sa občas mýli, archivár sa nesmie. Nechystá sa Milan Antonič aj napísať o televízii spomienkovú knihu, keďže stále žije aj v minulosti? „Niekoľko autorov o televízii už napísalo, ale bolo to čiastkového charakteru. Náš bývalý kolega Ivan Stadtrucker – prešiel rôzne pozície až po riaditeľa – píše obsiahlu knihu, ktorá by mala zmapovať všetko o slovenskej televízii – od techniky, budov až po ľudí. Spolupracuje aj s naším archívom a my to radi robíme, lebo aj cítime, že v slovenskej knižnej kultúre takéto dielo chýba. Ja sa na knižku nechystám. Vzhľadom na to, že si veľa pamätám a mnohých ľudí poznám, mojím snom bolo urobiť niečo o histórii slovenskej televízie rečou filmu, a to sa mi aj podarilo.“
Myslí tým deväťdielny seriál Televízia po slovensky, ktorý vznikol v rokoch 2011 – 2012 a divákom sa celkom páčil. „Na tomto projekte som spolupracoval s tromi režisérmi – Milan Homolka robil najstaršiu časť, Peter Gerža strednú a Peter Hledík posledné tri časti od novembra 1989 po zlúčenie s rozhlasom do jednej inštitúcie. Nemal to byť audiovizuálny katalóg najúspešnejších relácií, ale zobrazenie televízie v danej dobe a danej doby v televízii. Či sa to totiž niekomu páči, alebo nie, vždy je to tak – doba masmédiá ovplyvňuje a ony ovplyvňujú ju. V minulom režime sme boli jedinou televíziou, preto strana a vláda tvrdo dozerali, čo a pre koho sa bude vysielať. Niekedy sa podarilo rôznymi kľučkami z toho trošička uniknúť, najmä v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Vtedy vznikli napríklad Sladké hry minulého leta, ktoré získali celosvetové ceny. Z roku 1969 je zasa televízna inscenácia Júliusa Barča Ivana Matka, v ktorej excelovala Viera Strnisková. V čase normalizácie sa však nesmela vysielať, lebo v nej dominoval kríž na stene dedinskej izby.“
Legendárny bol aj televízny film Balada o siedmich obesených, ktorý v roku 1968 režíroval Martin Hollý. Vzbudil mimoriadny celosvetový ohlas, v roku 1969 získal Veľkú cenu – Zlatú nymfu na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle aj Cenu kritiky. O rok nato na Festivale svetovej televízie v Hollywoode získal Cenu za najlepšiu drámu roka. Po jeho televíznej premiére (6. januára) bol vyše 20 rokov tabu a reprízy sa dočkal až v marci 1990.
Hity z dávna
Na základe materiálov z archívu môžu vzniknúť nové vynikajúce projekty. Príkladom je napríklad pesničková relácia Hit storočia. Tento cyklus ukázal, ako sa dá narábať s archívnym bohatstvom: "My sme vytiahli z archívu to pôvodné a k tomu sa pridali pesničky v novom šate, prespievané mladými spevákmi. Hitom storočia sa stala pesnička Mariky Gombitovej, ale prínos bol aj v tom, že najmladšia generácia mohla spoznať napríklad Františka Krištofa Veselého alebo speváčku Melániu Olláryovú. Archív má silu vrátiť nielen čas, ale aj zázrak umenia.“
Predávajú sa niektoré hity z archívu? "V rámci bežného vzťahu k inej televízii. Mali sme aj vlastnú edíciu – predávali sme náš fond na VHS kazetách, ale išlo o veci, ktoré sa dali ľahšie právne ošetriť – večerníčky a podobne. V ostatných prípadoch je problém s dedičskými právami – treba osloviť všetkých dedičov, a to je zložité. Verím, že sa to vyrieši a budeme môcť aj takto fungovať. Zatiaľ existuje aj u nás možnosť individuálneho predaja na základe osobnej dohody – niekto si napríklad spomenie, že jeho dedo spieval a hral na harmonike v televíznom dokumente Spevy domova a chcel by mať ten záznam. Môžeme ho nájsť a predať vnukovi, lebo také záznamy bývajú malými rodinnými hitmi,“ uzatvára Antonič.