Spočiatku to vyzeralo ako tuctový kriminálny seriál typu CSI či Myšlienky zločinca. V roku 1995 sú k rituálnej vraždy miestnej prostitútky povolaní dvaja detektívi štátnej polície, ktorí spolupracujú len niekoľko mesiacov. Obeť bola nájdená pri strome uprostred trstinového poľa vo zvláštnej modlitebnej póze. Jej telo pokreslili záhadnými symbolmi a na hlavu jej umiestnili parožie.
Príbehom sa prepletá ďalšia časová línia. O sedemnásť rokov neskôr sú obaja muži – teraz už bývalí vyšetrovatelia, ktorí sa pred desaťročím rozišli v zlom – vypočúvaní. Napriek tomu, že prípad sa považoval za vyriešený, niekto spáchal podobnú vraždu. Dvojica detektívov sa teda znovu spája a dokončuje prípad, siahajúci desaťročia do minulosti.
Nie detektívka, ale „bromance“
Pôsobivosť seriálu nie je založená len na pátraní po vrahovi, ale v prvom rade na vzájomnom vzťahu ústrednej dvojice. Detektívi Rusty Cohle a Marty Hart sú od začiatku prezentovaní ako úplné protipóly.
Prvý z nich, ktorého hrá oscarový Matthew McConaughey, je vyšetrovateľ s neobyčajnou intuíciou, poznamenaný rodinnou tragédiou, svojrázny filozof, ktorý cituje vo svojich fascinujúcich monológoch „mizantropickú“ mysliteľskú líniu od Schopenhauera, Nietzscheho po Ciorana. Ako bývalý tajný agent drogového oddelenia je závislý od liekov, alkoholu a sem-tam má vízie.
Na rozdiel od neho je jeho kolega, stvárnený Woodym Harrelsonom, muž držiaci sa pevne pri zemi a partnerove nihilistické tirády znechutene umlčiava. Za fasádou „dobrého chlapa“ je však nevyrovnaný muž, ktorý opakovanými neverami ohrozuje svoj rodinný život.
Ich takmer dve desaťročia trvajúce pátranie naráža na prípady zmiznutých ľudí, fantaskné kresby a bizarný lokálny kult. Jeho prívrženci zneužívajú a obetujú deti a ženy – chránia ich vysoké politické kruhy, prepojené s miestnou cirkvou.
Pre oboch mužov sa nakoniec riešenie prípadu stáva cestou k vykúpeniu sa z vlastných životných zlyhaní a pádov. Seriál tak smeruje aj do oblasti filmového žánru tzv. buddy movie, ktorý sa zameriava na zobrazenie vzťahu dvoch mužov (ale bez sexuálneho pozadia). V angličtine je takýto vzťah označovaný aj ako bromance (zo slov brother a romance). K tomuto zameraniu seriálu True detective, ktoré spôsobuje dominanciu mužského pohľadu na svet v seriáli, sa tvorcovia hlásili už od začiatku jeho vysielania. Práve preto hlasy upozorňujúce na nedostatok silných ženských postáv pôsobia neadekvátne.
Nebol to však jediný prípad diváckeho nedorozumenia. Prvé odvysielané časti okamžite viedli aj k početným dohadom a diskusiám o prípade, ktorý detektívi vyšetrovali. Diváci sa pýtali, kto je páchateľ okultných vrážd a únosca žien a detí a kto je záhadný Žltý kráľ, spomínaný v denníku obete. Vznikali dokonca predpovede, že pôvodcom všetkého je samotná detektívna dvojica.
Mnohí sa púšťali do krkolomných špekulácií, nanovo si jednotlivé diely prehrávali a hľadali stopy, ktoré by napovedali, aké bude riešenie celej záhady. Internetové diskusie denne zavaľovali nové a nové hypotézy o tom, čo vlastne znamenali temné vety jedného zo zločincov o povstávajúcich čiernych hviezdach, o čase, ktorý je plochým kruhom, a o enigmatickej Carcose.
Ohlas fanúšikovskej verejnosti, ktorá po rozpačitom konci seriálu Lost hľadala nový kult, bol intenzívnejší ako zvyčajne. Tvorcovia seriálu totiž už od začiatku ohlasovali, že prvá sezóna detektívnej série, ktorú tvorí na americké seriálové pomery minimálny počet ôsmich dielov, bude uzavretým príbehom. Výsledný efekt znásobili aj internet a sociálne siete, kde sa po niekoľkých minútach od skončenia vysielania objavovali zhrnutia častí, upozornenia na nové „stopy“ či odkazy, s ktorými seriál pracuje.
Twin Peaks éry internetu
Kým kultový seriál Twin Peaks zo začiatku 90. rokov minulého storočia, ktorý sa v súvislosti s True detective opakovane pripomína, si jeho diváci prediskutovali na druhý deň vo svojom blízkom okolí, internet umožnil prežívať a deliť sa o divácke dojmy globálne. Ohlasy na True detective ukázali, akú veľkú úlohu zohrávajú nové médiá v súčasnej kultúre, ale aj to, ako dokážu tvorcom skomplikovať situáciu.
Záver seriálu jednoznačne odhalil, nakoľko boli reakcie mimo.
True detective totiž v časti verejnosti vzbudil očakávania, ktorých naplnenie im vlastne ani nikdy nesľuboval. A keďže jeho autor Nic Pizzolatto mal hneď od počiatku vymyslený celý príbeh, nevychádzal týmto očakávaniam v ústrety, ako sa to stalo napríklad v prípade tretej série britského Sherlocka. Pizzolatto už v prvých rozhovoroch hovoril, že jeho príbeh je síce detektívka, no najmä „broromance“, a takto ho aj ukončil. Reakcie na toto riešenie nie sú jednoznačné. Milovníci konšpirácií a kultových záhad si už sami začali okolo seriálu vytvárať mytológiu. Teraz sa však nedokážu zmieriť s tým, že celé mystérium bolo len organickou, ale nie takou dôležitou súčasťou rozprávania, a nie odkazom na záhadu „kozmických“ rozmerov. Takisto sa ozývajú hlasy, ktoré neuspokojil autorský zámer nechať veci priamočiaro nedovysvetlené. Treba pritom poznamenať, že tvorcovia postupovali ako korektní autori detektívok a stopy k rozriešeniu zločinov síce nie úplne zreteľne, ale predsa ukázali, a to takmer v každej časti.
True detective však vonkoncom nie je prípadom nenaplnených očakávaní internetových fanúšikov. Naopak, v silnej konkurencii dnes už naplno etablovanej kvalitnej televíznej tvorby (označuje sa ako „quality television“), ktorá je pre amerických filmárov kreatívnejším priestorom ako vyprázdnený Hollywood, sa presadil ako najvýraznejší seriál posledných rokov s dôsledne vypracovanou koncepciou a výrazom. Na jeho úspechu sa do veľkej miery podieľali herecké výkony, predovšetkým ústrednej dvojice. Hoci výkony McConaugheyho a Harrelsona sú vyrovnané, do popredia pozornosti sa dostal predovšetkým Matthew McConaughey. Na vytváraní svojej postavy spolupracoval aj autorsky, do projektu vtiahol svojho dlhoročného priateľa Harrelsona a spolu ho aj produkovali.
Postava Rustyho Cohlea bola preňho ďalším míľnikom, a vlastne doteraz asi aj vrcholom cesty za potvrdením vlastných hereckých kvalít. Pred niekoľkými rokmi bol tento kedysi nádejný talent ešte zaškatuľkovaný do úloh milovníkov mdlých romantických komédií. Postupne však začal spolupracovať na malých nezávislých filmoch, kde hral čoraz výraznejšie roly, a dotiahol to až na Oscara za najlepší mužský herecký výkon za film Dallas Buyers Club (Klub poslednej nádeje).
Tento výkon však postava Rustyho Cohlea nepochybne zatienila. Svedčí o tom aj priaznivá reakcia na pomerne excentrickú McConaugheyho ďakovnú reč na odovzdávaní Oscarov, ktorá pôsobí ako pokračovanie replík zo scenára True detective.
Foto: HBO, Jim Bridges
Sledovať film ako knihu
Príbeh herca v hlavnej úlohe však nie je jediným príbehom úspechu outsidera, ktorý dosiahol – napriek tomu, že mu veľké šance nedávali – prostredníctvom tohto projektu fenomenálny úspech. Je ním aj osud autora seriálu, Nica Pizzolatta, ktorý za sebou nemal veľa skúseností s televíziou a jeho rola producenta a autora celého seriálu pre HBO bola vlastne prekvapením.
Vďaka Pizzolattovi sa totiž True detective stal asi najvýraznejším autorským dielom vo svojom žánri. Tak ako je seriál Twin Peaks spojený s menom režiséra Davida Lyncha, je True detective autorským výtvorom tohto bývalého univerzitného profesora literatúry. Jeho vzdelanie literárneho vedca sa v realizácii seriálu nezaprelo. Je zreteľné v rozvíjaní príbehu a vykreslení postáv, v technike rozprávania, v dialógoch, v intertextuálnom odkazovaní na iné literárne diela a filozofické koncepty.
Je vlastne trochu komické, ako Pizzolatto donútil divákov správať sa ako literárni vedci – dôsledne analyzovať všetky zložky diela, určovať ich funkciu v kontexte rozprávania, hľadať súvislosti s inými dielami a odhaľovať literárnu tradíciu, ktorá mu predchádzala. Keď v seriáli využil sugesciu diela The King in Yellow (Žltý kráľ) zabudnutého autora fantastiky 19. storočia Roberta W. Chambersa, predaj tohto titulu na Amazone neuveriteľne stúpol. Podobne vyskočili predaje aj iných kníh žánru „divnej fantastiky“, pripomeňme len „kozmické horory“ H. P. Lovecrafta.
Rovnako zreteľne Pizzolatto – louisianský rodák, autor dvoch prozaických kníh – predviedol, že je dedičom najlepších tradícií južanskej literatúry. Pôsobivosť seriálu je založená na pomaly sa rozvíjajúcej hrozivej atmosfére navonok ctihodného prostredia. Toto prostredie sa hlási k „tradičným hodnotám“ rodiny a viery, za ktorými sa však skrýva dlhodobo bujnejúca zvrátenosť, manipulácia a degenerácia.
Veď napokon, umeleckých výtvorov, ktoré vidia americký Juh ako priestor, kde na povrch presakujú neľudské, až pekelné sily, je v americkej literatúre a kinematografii nespočetne. Spomeňme len román Deliverance (v slovenskom preklade Vykúpenie) Jamesa Dickeyho, ktorý sa stal predlohou rovnomenného filmu a inšpiroval aj mnohé drsné béčkové horory. A samozrejme, v tomto kontexte nemožno zabudnúť na knihy južanského autora Cormaca McCarthyho.
Temné kraje, temné témy
Seriál True detective opakovane odkazuje aj na sociálne témy, prítomné v posledných rokoch aj v populárnych škandinávskych detektívkach. Je tu všade siahajúca patriarchálna spoločnosť, zneužívanie žien a detí, zvrátení zločinci, ktorí sú napokon tiež len obeťami iných zločinov, korupcia, ľudia na spoločenskej periférii, ktorí nikomu nechýbajú. Niet divu, že v súvislosti s True detective sa viackrát spomenula kniha Stiega Larssona Muži, ktorí nenávidia ženy.
Pizzolatto, ktorý od začiatku projektu trval na úplnej realizácii svojej predstavy a chcel mať všetko pod kontrolou, mal veľké šťastie aj na spolupracovníkov. Réžia Caryho Fukunagu (režíroval nedávnu adaptáciu Jany Eyrovej) dodala tomuto príbehu potrebnú temnú náladu. Jeho zábery na nádhernú louisianskú krajinu, ktorú ešte pred hurikánom Katrina pustošil miestny priemysel, a na opustené schátrané budovy, kostoly, školy, kolónie „papundeklových“ obydlí, postapokalyptické naladenie seriálu len posilňovali.
Výsledná vizuálna stránka bola napokon, tak ako scenár, tiež dôsledne premyslená. Vedúcim výpravy tu bol Alex DiGerlando, ktorý pracoval na filme Beast of Southern Wild (Divoké stvorenia južných krajín), odohrávajúcom sa v louisianských močiaroch po hurikáne. Snímanie krajiny sa inšpirovalo fotografiami Richarda Misracha, tematizujúcimi ekologickú devastáciu amerického Juhu. Niektoré z nich boli súčasťou úvodných titulkov.
Výtvarné výtvory sériového vraha, ako aj jeho obskúrnu svätyňu zhotovil vizuálny umelec Joshua Walsh, syn majiteľa pohrebníctva obľubujúci lov a taxidermiu – vypchávanie zvierat. A napokon, nemožno opomenúť ani hudbu a piesne („acidového“ rázu), ktoré v seriáli odzneli. Stál za nimi hudobný producent a hudobník T Bone Burnett, známy svojou spoluprácou s bratmi Coenovcami. Vyberal a produkoval hudbu napríklad k ich filmu Big Lebowski, O Brother, Where Art Thou? (Braček, kde si?) a najnovšie k Inside Llewyn Davis (Vo vnútri Llewyna Davisa).
Popkultúra a príbeh
Ak sa vrátime k očakávaniam divákov, možno tu identifikovať výrazný moment nášho súčasného vzťahu k popkultúre. Pre veľkú časť divákov či čitateľov predstavuje popkultúra priestor pre vznik nových kultov, ktoré možno nasledovať a rozvíjať ich mytológiu. Predovšetkým pre znalcov a odborníkov sa zas stáva „výživnejšou“ náhradou suchopárnej vysokej kultúry, ktorá v poslednom období rezignovala na príbehy.
Pizzolatto ukončil seriál dialógom postáv o večnom boji svetla a temnoty. Odkázal na – ako sám poznamenáva v jednom z rozhovorov – zastrešujúcu tému seriálu. Tou je práve rozprávanie príbehov. Nie náhodou je väčšina udalostí prerozprávaná, aj nehodnoverne, hlavnými postavami. Nie náhodou sa v týchto príbehoch rozprávajú i zamlčujú životné zlyhania a prehry. Nie náhodou Rust Cohle pri vypočúvaní necháva obvinených vyrozprávať sa. A nie náhodou vytvorí sériový vrah okolo svojich zločinov zložitú mytológiu.
Príbehy sú totiž pozostatkom mágie, sprítomňujúcej konflikt dobra a zla, ktorý nás opakovane vo všetkých podobách fascinuje a poskytuje nám možnosť prežiť katarziu. Príbehy nás však aj vytvárajú a prostredníctvom nich hovoríme druhým, kto sme a aký je náš život, pripomína Pizzolatto. A ako znalec a tvorca príbehov túto prvotnú mágiu v seriáli True detective úspešne oživil.