Opustil som svoj vybombardovaný dom v Drážďanoch len s hŕstkou najnutnejšieho. Tak akosi predstavil sám seba zberateľ a záchranca umeleckých diel Hildebrand Gurlitt v autobiografickej črte z roku 1956. Svoju prácu kunsthistorika v Tretej ríši a milovníka výtvarnej moderny v jednej osobe opísal ako „nebezpečné balansovanie“.
Keď takmer o 60 rokov neskôr polícia prehľadala byt jeho syna Cornelia, našla tu doslova ukrytých pred svetlom sveta viac ako 1400 umeleckých diel. Matisse, Chagall, Kandinskij, Otto Dix, Picasso, Renoir, Kokoschka, ale aj Canaletto, Dürer, Delacroix… Nález bol šokujúci, predbežný záver kauzy je nemenej zvláštny. Nemecké úrady v apríli oznámili, že predbežne zadržané diela získané nie celkom jasným spôsobom, definitívne vracajú Corneliovi Gurlittovi. V podstate je na jeho vôli, ako s nimi naloží.
Debny na zámku
Spomínaná životopisná črta bola určená pre katalóg výstavy v New Yorku, kam nemecký zberateľ poslal pár obrazov. Zostala síce nepublikovaná, ale Newyorčania mohli v roku 1956 vidieť napríklad „Gurlittovho“ (?) Vasilija Kandinského a Maxa Liebermanna.
Keď krátko nato Hildebrand Gurlitt zomrel na následky zranení pri autonehode, nekrológy mohli opísať život váženého kunsthistorika, ktorý za vojny využil svoju profesiu na osobnú záchranu množstva diel tzv. entartete kunst, nacistami zaznávaného moderného umenia.
Gurlitt mal však s Američanmi tú česť už v máji 1945 – keď ho komando armádnych pátračov po nacistami ukradnutých umeleckých dielach z európskych zbierok a múzeí, známych Monuments Men, zadržalo na bavorskom zámku Aschbach. Gurlitt s rodinou tam prežíval spolu s kolegom z branže a služby ríši Karlom Haberstockom a barónom Gerhardom von Polnitzom, ktorého boli hosťami, a s množstvom umeleckých diel v skladovacích priestoroch. Boli to desiatky debien, zväčša plných obrazov a kresieb.
Už vtedy si veliteľ komanda poznamenal na Gurlittovu adresu, že ide o nákupcu umenia pre Hitlera. To však nezmenilo veľa na Gurlittovej budúcnosti. Po dvoch rokoch domáceho väzenia ho prepustili a vrátili mu i jeho zbierku – teda zlomok toho, čo sa Gurlittovi a jeho rodine v skutočnosti podarilo zhromaždiť i udržať.
Možno sa mu div neospravedlnili – veď Hildebrand Gurlitt mal židovských predkov a tvrdil, že slúžil nacistickému režimu zo strachu, aby ho nepostihli rasové represie.
Dnes je známe, že bol sluhom viac než cenným a nadmieru ceneným – keď ho napríklad vyslali do francúzskych múzeí, aby „zbieral“ pre plánované bombastické Hitlerovo múzeum umenia v Linzi, dali mu prakticky neobmedzené finančné prostriedky. Ťažko mu zazlievať, že ako človek uhranutý modernou jednoducho neodolal túžbe hromadiť a ukladať s povedzme nie celkom jasným zámerom, takpovediac na „lepšie časy“. Gurlitt nakupoval veľmi výhodne, a nielen pre ríšu, ale aj pre ďalších súkromných klientov a pre seba.
Podobne uhranutá umením zostala po mnohých rokoch nemecká polícia, keď náhodou tento poklad objavila.
Foto: wikipaintings.org
Nervózny starý pán vo vlaku
Začalo sa to v rýchliku na trase Berlín-Zürich, niekedy v roku 2010. Nemeckí colníci si ho obľúbili – jeho cestujúci totiž občas prevážajú do švajčiarskych bánk nezdanené peniaze. Tentoraz si všimli nervózneho sivovlasého pána. Keď mu skontrolovali doklady, prehľadali ho a našli 9-tisíc eur v nových bankovkách. Povolená hranica je síce až 10-tisíc, úrady si však Gurlitta i tak preverili.
To, čo zistili, ich zaujalo. Podľa zisteného Cornelius Gurlitt nikdy nepracoval, nemal poistku ani bankové konto, a navyše sa ukázalo, že ide o syna význačného zberateľa umenia z nacistickej éry. No aj tak trvalo rok, kým dala prokuratúra príkaz na domovú prehliadku. Uskutočnila sa vo februári 2012 a vyprovokoval ju až predaj jedného z Gurlittových obrazov. Prvá reakcia polície po prehliadke bola, naopak, rýchla – poklad, poukladaný v byte na solídnom mníchovskom predmestí Schwabing viac-menej bez ladu a skladu, zhabala na základe logického podozrenia, že ide (aj) o diela ukradnuté obetiam nacizmu alebo európskym múzeám v čase vojny. Skončili teda v colnom sklade neďaleko Mníchova. A potom bolo ďalší viac než rok opäť ticho.
Napokon to ktosi – možno špeditér či pracovník polície – nevydržal a prezradil vec časopisu Focus. O zbierke sa v novembri 2013 konečne dozvedela verejnosť. Chorý, dnes 81-ročný, Cornelius Gurlitt sa stal lovnou zverou paparazzov. A úrady medzitým rozpačito vajatali, čo ďalej.
Senzácia sa napokon konala rovno dvakrát. Po prvý raz, keď sa verejnosť dozvedela o rozsahu a kvalite bytovej zbierky (ďalšie desiatky obrazov a sôch sa medzitým našli v Gurlittovom domčeku v rakúskom Salzburgu). Po druhý raz, keď súd zvrátil rozhodnutie o zhabaní zbierky a priznal jej vlastníctvo Corneliovi Gurlittovi. Nemecké zákony totiž v danej situácii – aj keď ide o vážne podozrenia – dnes iné riešenie nepoznajú.
Dobrá rodina
Hildebrand Gurlitt sa narodil do význačnej nemeckej rodiny verejných a kultúrnych činovníkov. Vyštudoval kunsthistóriu a čo sa týka jeho predvojnovej kariéry, za zmienku stojí, že v roku 1930 prišiel o post riaditeľa múzea vo Zwickau, údajne pre prílišnú náklonnosť k moderne. Podobne dopadlo aj jeho pôsobenie v Kunstverein art galerie v Hamburgu. Otvoril si vlastnú galériu a v novej dobe sa zorientoval. Začal súkromne nakupovať diela od ľudí, ktorí potrebovali ujsť z krajiny, prípadne zaplatiť tzv. daň z bohatstva, ktorú nacisti uvalili na Židov. Kupoval tiež – sprostredkovane – obrazy zhabané gestapom pri domových prehliadkach. A nezameriaval sa už len na modernu – ktorú, mimochodom, nacisti naoko nenávideli, ale potajomky predávali za tvrdú menu záujemcom do Ameriky. Zhromažďoval i staršie umenie, a úrady ho poverili aj špeciálnou misiou v Paríži.
Existuje správa francúzskeho kunsthistorika Michela Martina, zamestnaného za vojny v Louvri, ktorú cituje napríklad Der Spiegel. Gurlitt počas svojho pôsobenia v Paríži nakúpil z poverenia vlády za 400–500 miliónov frankov. Pokiaľ šlo o súkromných vlastníkov, pracoval väčšinou cez sprostredkovateľov.
Keď spojenci zbombardovali Gurlittovu galériu v Hamburgu, presťahoval sa s rodinou (s manželkou Helene mali Cornelia a o dva roky mladšiu Benitu) do Drážďan. Jadro zbierky však ukryl na bezpečnom mieste – údajne v starom mlyne – takže katastrofálnemu spojeneckému bombardovaniu Drážďan unikla, podobne ako jej majiteľ.
Po vojne Gurlittovi vrátili zbierku, teda to, čo mal pri sebe na zámku Aschbach. Ďalej pracoval ako kunsthistorik a zberateľ.
Foto: SITA/AP
Tajomstvá depozitov
V zasvätených odborných kruhoch sa síce s veľkou pravdepodobnosťou vedelo, že Gurlitt má zbierku nacistami zhabaného umenia, ale navonok sa nič nedialo. Možno špekulovať, že nebol jediný. A možno tiež rozvíjať dohady, čo všetko je dnes ukryté v súkromných zbierkach, ale aj v depozitoch nemeckých múzeí a galérií.
V Nemecku totiž neexistuje zákon o reštitúcii umeleckých diel, ulúpených či „zakúpených“ pod nátlakom za zlomok skutočnej ceny. Zákon o navrátení zhabaného majetku obsahuje klauzulu o premlčaní nárokov po 30 rokoch od činu. Nemecko sa síce zaviazalo rešpektovať dohodu z konferencie vo Washingtone z roku 1998 o vrátení umeleckých diel ulúpených nacistami za druhej svetovej vojny zo zbierok múzeí pôvodným vlastníkom a dedičom, ale ide o dokument, z ktorého nevyplývajú právne záväzky uplatniteľné v prípade, akým je Gurlittova zbierka. Ide „len“ o morálnu rovinu.
Morálka je, nakoniec, to jediné, na čo sa môžu prípadní uchádzači o navrátenie majetku po predkoch v prípade tajnej zbierky Hildebranda Gurlitta spoľahnúť.
Cornelius, sám kunsthistorik (podobne ako bola i jeho nedávno zosnulá sestra), prežil celý život v ústraní. V zrejme jedinom nedávnom rozhovore pre časopis Der Spiegel priznal, že otcova zbierka je jeho celý život a že v živote nemiloval nijakého človeka. Jej strata vraj prekonala aj stratu z úmrtia rodičov a sestry. Cornelius Gurlitt však dobrovoľne poskytuje všetky svoje diela na preskúmanie a zverejnenie, aby tak dal možnosť prihlásiť sa prípadným pôvodným majiteľom, ktorí – ak to doložia – dostanú obraz či sochu späť.
Má to jeden háčik. Amorálnosti a prechmaty sa stali pred sedemdesiatimi rokmi. Nemecké úrady roky nekonali (od pamätnej kontroly vo vlaku po zverejnenie zbierky uplynuli viac než tri roky!), prípadní reštituenti sa nemohli prihlásiť v zákonnej 30-ročnej lehote, pretože jednoducho nemali potuchy, že diela ešte vôbec existujú, ale dnes zriadila nemecká vláda špeciálnu „úderku“, ktorá má do roka urobiť všetko pre to, aby sa spravodlivo rozhodli prípadné nároky pôvodných vlastníkov.
Len prvý krok – zverejnenie diel na internete (stránka lootedart.com) – je dodnes nekompletný. (Keď v januári publikovali prvých 480 diel, v priebehu dňa stránka skolabovala). Z uchádzačov, ktorí sa dosiaľ prihlásili o svoje nároky, považujú za serióznych štyroch, zato obraz Henriho Matissa Sediaca žena považuje za svoj hneď niekoľko potenciálnych vlastníkov, takže nemecká vládna kunsthistoricko-úradnícka komisia bude mať čo robiť. A čas hrá proti pôvodným majiteľom či ich dedičom.
Foto: SITA/AP
Otcovia a synovia
A Cornelius Gurlitt? Je nepochybne presvedčený – a po prečítaní jeho príbehu mu možno aj dáme za pravdu – že jeho otec urobil všetko pre to, aby zachránil umenie pred zničením a zachoval mnohé pre budúcnosť. Tisíce umeleckých diel vo vojne zmizli nenávratne. Boli verejne zlynčované, spálené, zbombardované. Lenže čo ďalej?
Cornelius Gurlitt zdieľal vášeň svojho otca, ale nezdedil jeho sociálnu obratnosť. Vedel, že dielo svojho otca musí chrániť. Tomuto človeku, ktorý „sedel“ desaťročia v prázdnom mníchovskom byte na „svojich“ matissoch a chagalloch – pravda, občas čosi predal (za koľko a komu?) – a kochal sa nimi ako vlastnými deťmi, vlastne nie je čo závidieť. Keď po obrazy prišla polícia, procedúra inventarizácie a konfiškácie trvala celé dni, a on musel byť pri tom, dívať sa a trpieť asi ako hrdinovia Kafkových románov.
Ale nie je čo závidieť ani dnešnému Nemecku, ktorému opäť raz vypadol zo skrine kostlivec temnej minulosti.
Príbehy obrazov z Gurlittovej zbierky
Max Beckmann: Krotiteľ levov
Cornelius Gurlitt predal obraz nemeckého expresionistu v decembri 2011 za 864-tisíc eur. O zisk sa podľa Der Spiegel rozdelil v pomere zhruba 40 : 60 s dedičmi pôvodného majiteľa, židovského obchodníka s moderným umením a galeristu Alfreda Flechtheima. Flechtheim ušiel z Nemecka v roku 1933, svoju zbierku musel opustiť. Jeho rodina sa usilovala nájsť obrazy celé roky. Podľa právnika rodiny Gurlitt priznal, že obraz predal Flechtheim jeho otcovi pod nátlakom v roku 1934. Nemecké úrady nato pojali podozrenie, že v mníchovskom byte starého pána môže byť takýchto obrazov viac, a nasledovala domová prehliadka so známym výsledkom.
Jules Pascin: Ateliér maliara Grossmana
Obraz bulharského židovského maliara žijúceho v Paríži z roku 1909 vraj Hildebrand Gurlitt zdedil po otcovi – aspoň tak to tvrdil Američanom na zámku Aschbach. V skutočnosti ho kúpil v roku 1935 za 600 mariek od Juliusa Ferdinanda Wollfa, popredného židovského vydavateľa novín z Drážďan. Wollf spáchal i so ženou a bratom samovraždu v roku 1942. Gurlitt spojencom tvrdil, že doklady o obraze mu zhoreli pri bombardovaní Drážďan, podobne ako veľká časť jeho zbierky. Američania obraz v roku 1950 Gurlittovi vrátili a ten ho predal ďalej. Koncom 60. rokov sa objavil na niekoľkých výstavách, v roku 1972 ho predali na aukcii v Christie's takmer za 40-tisíc dolárov. Neskôr sa objavil v Chicagu.
Kresby Adolpha Menzela
Kresby nemeckého výtvarníka z 19. storočia patrili židovskému lekárovi v Hamburgu Ernstovi Juliusovi Wolffsonovi, ktorému zakázali prax a väznili ho v koncentráku Sachsenhausene, skadiaľ sa dostal vďaka vplyvným Hamburčanom. V roku 1938, už bez praxe, mal zaplatiť špeciálnu rasovú daň. Gurlitt mu za deväť Menzelových kresieb zaplatil 2 550 ríšskych mariek, čo bolo hlboko pod cenu. Dve kresby neskôr kúpil od Gurlitta tabakový magnát Hermann F. Reemtsma. Keď po vojne Wolffsonova rodina po kresbách pátrala, Gurlitt odmietol udať, komu ich predal. V roku 1993 sa kresby objavili na spomienkovej výstave „Umelecké diela, ktoré ma ovplyvnili. Hermann F. Reemtsma“.
Max Liebermann: Dvaja jazdci na pláži
Gurlitt získal obraz nemecko-židovského maliara éry impresionizmu od Cornelia Müllera Hofstedeho, riaditeľa múzea v poľskom Vroclave, ktorý mu dodával obrazy zhabané v domoch poľských Židov. Obraz skonfiškovali nacisti v dome cukrovarníka Davida Friedmanna, ktorý spolu s dcérou zahynul v koncentračnom tábore.
Henri Matisse: Sediaca žena
Najcennejší obraz zbierky má hodnotu 6–8 miliónov dolárov, na aukcii by ho však mohli predať aj za dvojnásobok. O dielo jedného zo svetových klasikov moderny sa uchádzajú dediči obchodníka s umením Paula Rosenberga, ktorí majú doklad o jeho kúpe z roku 1923. Prihlásili sa však aj ďalší uchádzači. Ako povedal časopisu Vanity Fair americký miliardár a predseda Svetového židovského kongresu, dlhoročný aktivista za vrátenie nacistami ulúpeného umenia pôvodným vlastníkom Ronald Lauder, po sedemdesiatich rokoch si ozaj kde-kto spomína, že „také čosi mal doma jeho strýko“…