V októbri 2011 prekročil počet obyvateľov zeme zatiaľ poslednú, siedmu miliardu. Ako vždy pri takej príležitosti, objavilo sa veľa komentárov a hodnotení. Na rozdiel od situácie pri štvrtej, piatej i šiestej miliarde však ubudlo katastrofistov. Málokto už argumentoval Thomasom Malthusom (1766–1834), britským ekonómom a anglikánskym kňazom. V diele z roku 1798 An Essay on the Principle of Population (Esej o princípe populácie), najprv vydanom anonymne, zdôraznil nesúlad geometrického rastu populácie a aritmetického rastu produkcie potravín. Videl jediné riešenie: opakovaný „prirodzený“ úbytok obyvateľstva.
Dokonca ani jeho moderných nasledovníkov, neomaltuziánov, nepodnietila siedma miliarda k predloženiu nových drastických prognóz, že ak niečo neurobíme sami, zvládnu to za nás príroda a „dejiny“: hladomormi, epidémiami a vojnami. Hoci v 60. a 70. rokoch minulého storočia nešetrili chmúrnymi závermi a varovaniami. V tom čase opodstatnene. Ukážkami sú kniha The Population Bomb (Populačná bomba) Paula Ehrlicha z roku 1968 určená širokej verejnosti a štúdia Donelly Meadowsovej, Dennisa Meadowsa, Jørgena Randersa a Williama Behrensa The Limits to Growth (Hranice rastu) z roku 1972, zadaná Rímskym klubom.
Štvrťmiliarda navyše
Od októbra 2011 do finalizácie tohto článku pribudla ďalšia štvrťmiliarda ľudí. Iba doterajší tohtoročný čistý prírastok sa blíži k 27 miliónom. Všeobecne však stále platí, že populačný rast dnes málokoho znepokojuje. Naopak, v mnohých krajinách, aj na Slovensku, sa lamentuje nad slabšou pôrodnosťou. A to v kontexte klesajúceho podielu ekonomicky aktívnych občanov, ktorý má nemilé dôsledky pre zaužívaný model sociálneho zabezpečenia (dôraz je na „zaužívaný“). Hoci tento trend už sotva možno zvrátiť, iba skorigovať.
Oddémonizovanie „populačnej bomby“ má logiku. Sociálno-ekonomické a kultúrne faktory meniace demografiu pôsobia aj v rozvojových krajinách. Teda tam, kde sú najväčšie populačné prírastky. Viacero popredných odborníkov, vrátane pracovníkov príslušných inštitúcií OSN, preto dospelo k záveru, že početnosť ľudstva by sa do roku 2100 mala stabilizovať. Niekde medzi 9 a12 miliardami. To je ešte riešiteľné – ak bude vôľa, čo môže byť veľké „ak“ – aj v medziach dnešnej produkcie potravín. Nehovoríme o jej reálnom rozvoji.
Miliardy „nových západniarov“?
Lenže počet ľudí je len časť problému. Čoraz podstatnejší je spôsob života, vyjadrený pojmom environmentálna stopa, respektíve záťaž životného prostredia. Občania ekonomicky rozvinutejších krajín popri konzumácii potravín a vody spotrebúvajú materiály a energiu. To produkuje emisie a toxické i netoxické odpady. Občania rozvojových krajín za nimi v tomto ohľade stále výrazne zaostávajú, ale zato je ich zhruba päťkrát viac. A príslušné spotreby na osobu a produkcie emisií/odpadov stúpajú aj tam. Takže otázka stojí: Ak sa ekosystémy planéty blížia k hranici únosnosti už pri jednej šestine ľudstva so „západným životným štýlom“, má šancu zvyšných päť? Lebo právo ašpirovať na to sa im nedá uprieť.
V tejto súvislosti veľa ukážu skúsenosti z najbližšieho vývoja v Číne a Indii. Obyvateľstvo oboch týchto rozvinuto-rozvojových krajín predstavuje takmer tretinu ľudstva. Rýchlo v nich rastie podiel občanov s vysokou spotrebou a dosahom na životné prostredie. Tieto dve krajiny sú v tomto ohľade najväčšie, zďaleka však nie jediné. „Západný životný štýl“ sa tak azda už do 20 rokov rozšíri na zhruba polovicu ľudstva. Úmerne tomu sa vyhrotia problémy. Kľúčovú úlohu zohrá práve vysoký počet obyvateľov, známe „preľudnenie“. Spoločensky, ekonomicky i environmentálne. Hlavné sprievodné problémy teraz zhrnul a rozdiskutoval biogeograf Camilo Mora z University of Hawaii at Manoa v Honolulu (USA).
Práca, zamestnanosť
Globálna pracovná sila sa v rokoch 1980 až 2009 rozrástla z 1,9 na 3,2 miliardy ľudí. Na svete je 560 miliónov ľudí vo veku 55 až 64 rokov. Za optimálnu hranicu odchodu do dôchodku sa berie 64 rokov. Súbežne žije 1,2 miliardy ľudí vo veku 5 až 14 rokov. Ak teda pracovné miesta po dôchodcoch plne obsadia títo mladí, už v najbližšom desaťročí vznikne deficit 640 miliónov pracovných miest.
Od 70. rokov minulého storočia stúpla produktivita práce o 70 percent. Priemerné mzdy však po zohľadnení inflácie stagnovali. Ba v prípade menej kvalifikovaných klesli, v USA o pätinu. Tieto čísla sa ešte zhoršia. Čoraz väčšia dostupnosť pokročilých technológií ďalej zníži dopyt po ľudskej práci, najmä málo tvorivej.
Verejný dlh
Hlavnými položkami zadlženia vlád sú strmo rastúce sociálne a zdravotné náklady. Ak sa majú uspokojiť potreby najmladších i najstarších bez ďalšej daňovej záťaže pracovnej sily, zadlženie nutne rastie. Na „mladšom konci“ ide o investície do ľudského kapitálu, najmä do školstva a iného vzdelávania. V USA dosahujú sociálne náklady na nezamýšľané tehotenstvá (asi polovica) 11 miliárd dolárov ročne. Sčasti sú aj neželané. Z detí, ktoré sa takto narodia, sa pravdepodobnejšie stávajú „sociálne prípady“, od nedokončenia školy cez odkázanosť na dávky po kriminalitu. V rokoch 1950–2011 stúpla priemerná očakávaná dĺžka života zo 46 na 69 rokov. Úmerne tomu sa zaťažili dôchodkové a zdravotnícke systémy. Verejný dlh v USA tak má stúpnuť z 55 percent HDP v roku 2009 na 128 až 321 percent HDP v roku 2050.
Navrhované opatrenia ako neskorší odchod do dôchodku, zvýšenie daní, obmedzenie sociálneho zabezpečenia, zvýšenie pôrodnosti a imigrácia sú potenciálne dvojsečné. Jeden pohľad je taký, že preľudnenie je hybná ekonomická sila, motivujúca k vynaliezavosti. HDP a životnú úroveň možno ďalej zvyšovať, environmentálne problémy vyrieši nová technológia. Podľa druhého je preľudnenie ekonomická brzda, spomaľuje akumuláciu kapitálu a rast životnej úrovne a poškodzuje životné prostredie.
Na oboch čosi je. No kľúčom je rýchle zníženie populačného rastu cez rýchle zníženie plodnosti. To sa týka aj rozvinutých krajín. Ich problémy nevyrieši vyššia pôrodnosť. Kapitál sa nesmie neproduktívne rozptyľovať na úkor intenzifikácie. Rýchly rast populácie vedie k nižšej miere úspor, výnosnosti poľnohospodárstva a k vyššiemu poškodeniu poľnohospodárskych pôd i celkove životného prostredia.
Foto: Science Cafe. Uganda
Populačný rast ohrozuje splnenie Millenium Development Goals (Miléniové vývojové ciele), iniciatívy OSN termínovanej do roku 2015. Napríklad sa zvýši podiel chudobných a hladujúcich ľudí na svete a sťaží sa rozvoj vzdelávania, najmä dievčat, čo len ďalej zvýši pôrodnosť. Zhorší sa celková zdravotnícka starostlivosť, konkrétne liečba HIV/AIDS, malárie a ďalších vážnych chorôb. Veľmi podstatné je, že rýchlo sa množiaca spoločnosť horšie rieši celkovú sociálnu a ekonomickú nerovnosť.
V kocke: Ak bude ľudí pribúdať, otázne je dosiahnutie vyšších životných štandardov, najmä u chudobnejších.
Zmena klímy
Otepľuje sa a čoraz častejšie zaznamenávame extrémy počasia. Poškodzujú infraštruktúru, zraňujú a zabíjajú. Podiel na tom určite majú ľudské činnosti, najmä využívanie fosílnych palív a poľnohospodárstvo. Diskutovať sa dá len o tom, aký vysoký. Vyplýva z napĺňania ľudských potrieb. Nuž a to priamo súvisí s pribúdaním obyvateľov. Odporúča sa nižšia spotreba a efektívnejšie technológie. Všetko to však môže vynulovať populačný rast. V hre nie je iba zmenšenie environmentálnych stôp. Menej musí byť aj nôh, ktoré ich zanechávajú.
Ak by typický občan rozvinutého sveta uplatnil odporúčané zníženie skleníkových emisií, usporil by iba 1/40 emisií, ktoré by si vyžiadalo, ak by mal dve deti. Dieťa v USA pridáva k uhlíkovému „odkazu“ rodiča 9 441 ton oxidu uhličitého. To je asi 6-násobok celoživotných emisií rodiča. Zníženie skleníkových emisií bude ťažké aj pri miernom raste populácie – ak sa má zlepšovať životný štandard a úmerne k tomu porastie spotreba energie.
No ak by sa dostupné antikoncepčné prostriedky poskytli všetkým ženám, ktoré si to želajú, emisie oxidu uhličitého by klesli podobne ako pri plošnom zavedení „čistých“ technológií, ale s 5-krát nižšími nákladmi. Zamedzenie iba neželaných tehotenstiev (celosvetovo asi 76 miliónov ročne) by znížilo populačný rast o pätinu. Každé dodatočné narodenie zvyšuje potrebu vládnych investícií do stabilizácie emisií oxidu uhličitého až o 20-tisíc dolárov v rozvinutých a o 13-tisíc dolárov v rozvojových krajinách. Náklady na programy plánovaného rodičovstva a sexuálneho vzdelávania sú oproti tomu, po prepočte na odvrátenie jedného neželaného rodičovstva, iba 220, respektíve 175 dolárov.
Potraviny, voda a environmentálne náklady
V súčasnosti hladuje asi 1 miliarda ľudí a 1 miliarda trpí nedostatkom vody. Do roku 2050 má dopyt po potravinách stúpnuť o 70 až 100 percent. Sčasti rastom populácie, sčasti ašpiráciami na lepšiu životnú úroveň. Podiel obyvateľov krajín s nedostatkom vody sa zvýši 3– až 5-násobne. Prírodné zásoby sladkej vody sú pevne dané. Na kontinentoch už ľudské činnosti ohrozujú asi 65 percent vodných zdrojov. Okolo 70 percent vody odoberanej ľudstvom vyžaduje poľnohospodárstvo. Už teraz sa využíva asi 70 percent všetkej plochy na zemi vhodnej na produkciu potravín. Čoraz viac pôdy slúži na lukratívnejšiu výrobu biopalív.
Zmena klímy sa podpíše na výnosoch produkcie potravín. Dodávka vody sa stáva problémom aj v rozvinutých krajinách mierneho pásma, o to viac v rozvojových v subtrópoch a trópoch. Bez radikálnej prestavby produkcie potravín sa problém nevyrieši.
Neobnoviteľné kovy, palivá a úžitkové minerály sú už dnes z 88 percent nedostatkové. Hoci situácia s ropou, a najmä so zemným plynom (pri uplatnení bridlicového, ktorého ťažba však má environmentálne otázniky) nie je vážna, ich zásoby treba brať iba ako most na ceste k trvale udržateľnej energetike. Napriek trendu k energetickej autonómnosti formou „čistej“ energie sa to nezaobíde bez centralizovaných systémov so stabilnou dodávkou, prinajmenšom ako chrbtice energetických sústav. Distribuované autonómne zdroje nevyhnutne budú iba doplnkom. To len preto, že sotvakto chce krajinu pokrytú „veterníkmi“ a slnečnými panelmi, pričom vodné prietoky budú pri pokračujúcej zmene klímy veľmi neisté.
Najmä rastúcemu dopytu po potravinách (viac úst, ktoré chcú lepšie jesť) každoročne padá za obeť azda až 10 miliónov hektárov lesa. Erózia poškodzuje 30 percent poľnohospodárskej pôdy, ubúda jej tiež o 10 miliónov hektárov ročne. Sčasti to kompenzuje zalesňovanie a zúrodňovanie. Čistým výsledkom je však jednak úbytok lesa, vrátane unikátnych biotopov pre živočíchy a rastliny, čo vedie k ich vymieraniu, jednak plnohodnotnej pôdy. Odlesňovanie vedie k nižšiemu odčerpávaniu uhlíka z atmosféry (aj z ľudských skleníkových emisií), čo posilňuje nepriaznivú kladnú spätnú väzbu medzi emisiami a otepľovaním.
Poľnohospodárstvo každoročne využíva 142 miliónov ton umelých hnojív a vyše 2,5 milióna ton pesticídov. Táto chemizácia životného prostredia má pochmúrne dôsledky. Nákladnejšie je najmä čistenie vody. Nepreskúmané účinky súbehu mnohých umelých chemických faktorov v životnom prostredí môžu byť za radom „civilizačných“ chorôb. Nehovoriac o dodatočných skleníkových emisiách, metáne z chovu dobytka (na jednotku množstva oveľa „skleníkovejší“ plyn ako oxid uhličitý) a dusíkových emisiách z umelých hnojív.
Foto: Mark. A. Philbrick
Rastúci dopyt po potravinách od čoraz početnejšieho obyvateľstva má do roku 2050 vyvolať otvorené konflikty medzi produkciou potravín a ochranou prírody na vyše štvrtine zemskej súše. Určite vyhrá produkcia potravín, ale to vzápätí zhorší ďalšie environmentálne problémy a prinesie dodatočné náklady. A spôsobí nezvratné alebo ťažko zvratné sociálne škody.
Populačný kľúč
Rast populácie, „preľudnenie“ je tak faktor, ktorý rozhodne, či sa zrealizujú želateľné, alebo neželateľné scenáre vývoja spoločnosti a stavu životného prostredia. Populačný kľúč nám odomkne, ale aj môže zamknúť, dvere k optimálnej budúcnosti.
Na druhej strane možno ovplyvnením tohto jediného faktora – cez plánovanie rodiny a sexuálnu výchovu – vyriešiť rad rozmanitých, prelínajúcich sa problémov. Alebo aspoň zmeniť kritické problémy na zvládnuteľné. Riešenie bude ťažké aj pre rozvinuté krajiny, kde obyvateľov pribúda pomaly, ak vôbec, čo vzhľadom na udržanie pracovnej sily vedie k podpore pôrodnosti. Výsledky budú dvojsečné. Rast počtu obyvateľov prinesie iné náklady, ktoré v konečnom dôsledku vysoko prevážia nad zdanlivo priamočiarym riešením krízy dôchodkového zabezpečenia.
Foto: Thierry De Lestrade
Súčasnosť nie je iba výsledkom predlžovania priemerného ľudského veku a klesajúceho podielu mladších ročníkov (pracovnej sily). Žijeme v období finančnej krízy, nech už vznikla hocijako „nevynútene“. A najmä v ďalšom fázovom prechode charakteru ľudskej práce. Čosi podobné zažili naši predkovia pri zmene dôrazu z poľnohospodárstva na priemysel, a z priemyslu na služby. Nik nemá jasný recept, ako optimálne vyriešiť sprievodné ťažkosti. O to viac by sa nemali pridávať ďalšie.
Dôchodkovú krízu nevyrieši zvýšená pôrodnosť. Pre väčší počet mladých nebude dosť klasickej práce. Pomôžu iba prudké zmeny celoživotnej vzdelanostnej a profesijnej dráhy. Na ne si však treba „uvoľniť ruky“ od tlaku z preľudnenia.
Jedno dieťa?
Častým cieľom je stabilizácia obyvateľstva, pôrodnosť 2,1 dieťaťa na ženu. Má to logiku, jedno dieťa nahradí matku, druhé otca, 0,1 kompenzuje detskú úmrtnosť. Generácia za generáciu. No predlžujúci sa ľudský vek a skorá reprodukcia môžu vyvolať prekrývanie sa generácií. A populácia porastie. Populačnú stabilitu priamo zaručí iba vyrovnanie pôrodnosti a úmrtnosti, čo aktuálne zodpovedá jednému dieťaťu na ženu. S ohľadom na humánnosť sa to plošne nedá dosiahnuť prísnymi nariadeniami a ich vynucovaním ako v Číne (hocako tam takto, nehľadiac na psychologické komplikácie „kultúry jedináčikov“, zvládli strmý rast obyvateľstva v kritickom období, a teraz populačnú politiku uvoľňujú).
Ľudia si musia ešte jasnejšie uvedomiť následky svojho správania a podľa toho konať. Mať rodinu čosi stojí. Platí to aj globálne. Planéta s konečnými zdrojmi a narušiteľnou klímou je už dnes extrémne zaťažená. Nehľadiac na všetok náš technologický dôvtip treba zmeniť základné vzorce správania. To vždy býva ťažké. Lepšie je však „potrápiť sa“ vopred, ako byť k tomu donútený katastrofami, spomenutými v úvode tohto článku.
Fínsky spisovateľ Mika Waltari povedal, že prvou povinnosťou spisovateľa je prispieť k zníženiu úhrnu utrpenia. Prenesene to platí pre všetkých. Keď sa populácia bude vyvíjať ako doteraz, úhrnné utrpenie bude globálne pribúdať. Problém preľudnenia je späť na scéne a treba ho humánne riešiť.
Pätnásť tieňov za každým z nás
„Koľko ľudí už žilo na zemi?“ Odpoveď hľadajú demografi, antropológovia a vedci všeobecne, spisovatelia i publicisti. Autora tohto článku upútali dve literárne úvahy. Klasik sci-fi Arthur Clarke (1917–2008) napísal v predslove k 2001: Vesmírna odysea: „Každý žijúci človek má vraj dnes za sebou asi tridsať duchov, lebo v tomto pomere mŕtvi prevyšujú živých. Od zrodu čias kráčalo po planéte Zem približne sto miliárd ľudských bytostí.“ (Preklad Judity Schromovej, 1974.)
A britský fyzik a kozmológ Paul Davies udáva, že to bolo najmenej 40 miliárd ľudí. Autor stále nevie dohľadať presný zdroj, má iba lístoček s výpisom. No keď prekladal Daviesovu knihu The Fifth Miracle (česky Pátý zázrak), našiel v nej, že Davies v tejto súvislosti považuje bilión za privysoké číslo. Nové demografické analýzy podporili obidva tieto názory, akokoľvek nevyhnutne predstavujú iba hrubé odhady.
V roku 2011 sa k otázke opätovne vyjadril Carl Haub z Population Reference Bureau (PRB) vo Washingtone. Vyšlo mu, že počet doterajších ľudských obyvateľov našej planéty je približne 108 miliárd. Na každého zo siedmich miliárd ľudí, ktorí sú dnes nažive, pripadá približne 15 mŕtvych, „tieňov“ či duchov. Ale ak Clarke hovoril o 30, aj on mal pravdu, lebo keď v druhej polovici 60. rokov minulého storočia písal úvodnú „Odyseu“, bol početný stav ľudstva voči dnešku asi polovičný. Na každého živého človeka preto naozaj pripadalo toľko neživých. Čudný pocit…
Ako ľudí pribúda, rad tieňov za každým sa kráti. Aj Daviesovo rozpätie od 40 miliárd po oveľa menej ako bilión platí. Problematické je tu však vymedzenie hlavných vzťažných bodov. Najmä odkedy je náš ľudský druh (Homo sapiens) druhom.
(zu)
(Autor je spolupracovník Pravdy)