Sledovali ste drámu, ktorá sa odohrala túto jar pod Everestom?
Hneď po tragédii mi o nej písali kamaráti. Usiloval som sa skontaktovať s ľuďmi, ktorých v tejto oblasti poznám. Dlho sa mi to nedarilo, v sezóne sú len zriedka na mailoch. Už sa mi však ozval jeden zo Šerpov Yukta, odľahlo mi, je v poriadku, v lavíne, ktorá zabíjala, nebol. Oslavoval narodenie syna a tento rok liezol len na menšie kopce.
Vy ste rovnakou cestou stúpali na Everest pred troma rokmi a ste jediný slovenský nehorolezec, ktorý vyšiel až na vrchol…
Viem, že som bol siedmy Slovák, ktorý stál na vrchole a že žijeme len štyria. To je dosť zlá štatistika. Z horolezcov poznám Zola Demjána, prvého Slováka na Evereste, občas sa stretávame.
Pri výstupe vám pomáhali Šerpovia. Je to príležitosť zoznámiť sa s nimi aj bližšie? Dá sa hovoriť o nadviazaní priateľstva?
Na skutočné priateľstvo potrebujete viac času. Môj prípad je však špecifický. So mnou boli na vrchole Šerpovia Yukta a Karna. Zachránili mi život. To je vec, na ktorú sa nikdy nezabúda. Za to im zostanem navždy vďačný.
Koľko času ste s nimi strávili?
Ak beriem výstup zo základného tábora na vrchol a späť, trvalo to šesť dní. To je vraj rekordne málo. V tom čase sme sa bavili najmä o aktuálnych veciach. Nevedia po anglicky natoľko dobre, aby sme mohli rozoberať všetky témy. Ich slovná zásoba je zväčša obmedzená na to, čo robia. Aj teraz si sem-tam napíšeme čosi o rodine, o bežných starostiach, ale nie je to taká hlboká komunikácia, ako s niekým, kto má rovnaký rodný jazyk.
Vybrali ste si ich sám?
Naopak, pridelili mi ich. Sekretárka našla cez internet agentúru, ktorá výstupy zabezpečuje, tá vybrala aj Šerpov.
Po páde lavíny a smrti priateľov sa začali Šerpovia búriť, žiadali vyššie poistky, viac peňazí pre pozostalých. Ako vnímate ich pozíciu, sociálne a spoločenské postavenie?
Predovšetkým chcem povedať, že sú to dobrí a obetaví ľudia. Získali si ma svojím srdcom a vnútornou dobrotou. Ceny v Nepále aj prostriedky na živobytie sú absolútne neporovnateľné s Európou. Peniaze, ktoré zarobia za niekoľko týždňov od turistov, predstavujú pre nich výrazné zlepšenie života. Cudzinci akoby na nich hľadeli zvrchu len preto, že ich životná úroveň je vyššia a ich peniaze akoby znamenali čosi viac. To je veľmi pokrivený pohľad. Pocit šťastia domorodcov, aj keď majú menej ako my, je oveľa väčší. Aj ich rodinná i šerpovská súdržnosť je silnejšia, vzťahy lepšie ako medzi nami. To je len môj osobný pohľad, ale stojím si za ním.
Foto: SITA/AP, Kevin Frayer
Súhlasíte s tým, že ich podmienky sú zlé?
Majú absolútnu pravdu, ak žiadajú lepšie. Riziko, ktoré podstupujú pre nás, aby sme mohli vystúpiť na ich horu, lebo je to ich hora, je veľmi vysoké. Samozrejme, každý vie, do čoho ide, zodpovedá to náročnosti výstupu. Materiálne zabezpečenie a ochota riskovať sú však iné v porovnaní s našimi možnosťami. Aj preto sa stávajú tragédie.
Dá sa im zabrániť?
Nedajú sa vylúčiť. Nedokážeme mať taký výstroj a byť natoľko natrénovaní, aby sme s istotou a bezpečne vyliezli na Everest. Na prírodu stále nemáme, riziko zostáva veľké. Keď sa stane nešťastie, každý znáša následky. Šerpovia sú však na tom vždy horšie.
V čom?
Nešťastia majú na ich rodiny často existenčný dosah. Šerpovia sú spravidla jedinými živiteľmi, manželky a deti sú po tragédii odkázané na širšiu rodinu, zostanú bez prostriedkov, bez sociálneho i zdravotného zabezpečenia. Šerpovia teraz žiadajú vyplatenie vyšších poistiek v prípade smrti, aby rodina mala aspoň nejaký čas z čoho žiť. Budú úspešní len vtedy, ak zostanú jednotní. Myslím, že dosiahnu, čo chcú. Horolezci, ktorí pod Everest prichádzajú, to podľa mňa utiahnu v rámci poplatkov za výstup. Aj bez toho, aby sa výrazne predražil.
Kto buduje cestu na vrchol hory?
Kedysi si ju pripravila každá expedícia sama. Aj cez ľadovec Khumbu, kde sa stala posledná tragédia. Zopár rokov už platí, že sa buduje len jediná cesta zo základného tábora v podstate až na vrchol a je to výlučne úloha šerpovskej organizácie. To má veľký význam, lebo za túto prácu dostanú peniaze len Šerpovia, získali takto monopol. Je to však férové a nik s tým nemá problém.
Záujemca o výstup platí priamo Šerpom?
V oblasti pôsobia viaceré agentúry, tým sa platí a ony sa vyrovnajú so Šerpami. Existuje aj nepísané pravidlo, podľa ktorého dajú horolezci na záver Šerpom nejaké peniaze bokom, ako prejav vďaky.
Koľko stojí výstup na Everest? Je to jedna paušálna suma pre všetkých?
Rôzne agentúry majú rôzne ceny. Podľa toho, čo ponúkajú. Vo všeobecnosti platí, čím viac klientov majú, tým sú ceny nižšie. Agentúry ponúkajú rôzne služby, majú napríklad prenosné sprchy alebo si objednajú predpovede z rôznych meteorologických centier z celého sveta, aby lepšie odhadli počasie. Nijaké peniaze ani výcvik vám však negarantujú, že naozaj vystúpite na vrchol a už vôbec nie, že sa zdravý vrátite dole. Ja som pred troma rokmi zaplatil vyše 30-tisíc dolárov, vrátane povolenia na výstup. Okrem toho som si sám objednával kyslíkové fľaše z Petrohradu.
Prečo práve odtiaľ?
Zistil som, že väčšina expedícií používa práve tieto fľaše, prispôsobil som sa.
Príjem z výstupov má pre nepálsku ekonomiku význam – hovorí sa o miliónoch eur. Môže pocítiť uzavretie vrcholu?
Nepoznám konkrétne čísla ani nepálsku ekonomiku. Neviem, či je to pre nich optimálna ekonomická cesta. Jednoducho je dopyt, tak existuje ponuka – a za veľmi rozumnú cenu.
Nie je to pre Šerpov existenčná otázka?
To netuším. Ak by neboli výstupy, možno by robili niečo iné, čo by bolo výnosnejšie. V týchto oblastiach žili aj stáročia predtým, ako Hillary a Tenzing vystúpili prvý raz na Everest. A som presvedčený, že nežili nešťastne.
Veľa sa diskutuje, že oblasť pod Everestom je preľudnená, cesty na vrchol plné, v táboroch sú smetiská. Ako ste tento problém vnímali vy?
Podľa mňa nie je Everest preľudnený. Tým, že existuje takzvané okno v počasí, musia sa lezci pokúsiť v rovnakom čase vystúpiť na vrchol. Ostatné dni v roku sú tábory prázdne. Ak okno trvá tri týždne na jar, dva na jeseň, nie je to také hrozné. A po druhé, každý, kto prichádza pod Everest, je primerane ekologicky informovaný. Keď má čas a nejde mu o život, tak si po sebe uprace. Všetky odpadky sa znášajú dole a je to už aj v cene.
Dodržiavajú cudzinci tieto pravidlá?
Keď som bol pod Everestom, pôsobila tam jedna nepálska vládna expedícia, v ktorej bolo viac ako štyridsať ľudí a nerobila nič iné, len zbierala odpadky, ktoré nedokázali zniesť západní turisti a ich agentúry. Určite nesúhlasím s tým, že je to špinavé miesto. Naopak, príroda je tam úžasná, čistá a vie si s nami poradiť. Aj s našimi odpadkami.
Ako by sa mala situácia riešiť? Ste za limitovanie výstupov?
Nevidím problémy, ktoré by sa mali urgentne riešiť. Regulácia existuje, vláda nevydáva nekonečný počet permitov, často sa kvóta ani nenaplní. Myslím, že to domáci majú pod kontrolou. A čo sa týka rizika? Môžete sa pokúsiť ho znížiť, ale nikdy ho neodstránite.
Foto: SITA/AP, Adrian Ballinger
Výlet pod Everest vám vraj darovala manželka. Čo bola pre vás hlavná motivácia, aby ste sa vybrali na vrchol?
S manželkou si na narodeniny a Vianoce dávame zážitkové darčeky. Pod stromčekom som si našiel – trek okolo Everestu. Pôvodne som sa chcel pozrieť do základného tábora. Keď som pobyt zabezpečoval, agentúra mi ponúkla aj povolenie na výstup, takzvaný permit. Umožňoval mi všade sa pomotať, žiť v základnom tábore a prípadne sa pokúsiť vyjsť aj vyššie, koľko to pôjde. Údajne má môj organizmus nejaké genetické danosti, vďaka čomu sa telo celkom dobre prispôsobilo nedostatku kyslíka. Od tretieho tábora, čo je asi od výšky 7 500 metrov, som už používal kyslíkové fľaše.
Čo bol pre vás najsilnejší zážitok?
Pocit veľkej pokory. Takú lekciu nemôžete zažiť nikde inde. Je to výnimočná životná skúsenosť. Človek sa dostane až do situácie, keď si vyberá, či zomrie, alebo nie. Taký zážitok zostane v pamäti dostatočne dlho, aby dokázal zmeniť aj pohľad na život. Do podobnej situácie sa v bežnom živote nedostanete.
Je známe, že máte dobrú kondičku. Môže potom vyjsť na vrchol za podpory nosičov každý?
To sa mi ťažko posudzuje, je veľa horolezcov, ktorí sa na vrchol nedostanú. Rok po mne boli pod Everestom horolezci zo Slovenska a nepodarilo sa im to. Povedal by som to opačne – môžete mať najviac peňazí na svete, najlepšie vybavenie a byť super natrénovaný a hora vás na vrchol nepustí. Príroda zatiaľ nad nami víťazí, nevybabreme s ňou, nepodplatíme ju.
Absolvovali ste nejakú špeciálnu prípravu?
Nie. Spočiatku som nemal ani ambície liezť až hore. Pred odchodom do Nepálu som dokonca tri týždne ležal na pláži v Dubaji, užíval som si s deťmi voľno.
Čo robíte pre svoju fyzickú kondíciu? Cvičíte stále?
Mám dobrý základ, som dôstojník špeciálnych jednotiek, teraz v zálohe. Absolvoval som výsadkársky výcvik, ten bol určite dôležitý pre konečný úspech. Mám za sebou tridsať zoskokov. Viac ako dvadsať rokov sa venujem thajskému boxu. Robil som dlho džudo a džiu-džicu. Chodím pravidelne do posilňovne. Blízko mám aj k horám, absolvoval som výstupy na Matterhorn či na Elbrus.
Záver výstupu na Everest bol dramatický. Môžete ho priblížiť?
Zo štvrtého tábora vo výške osemtisíc metrov sme vyrážali o desiatej večer 18. mája. Dôležité bolo, aby sme sa dostali na vrchol predpoludním okolo desiatej a stihli zostúpiť do štvrtého tábora ešte pred zotmením. V noci bola obrovská zima, kvapky vody na termoske zamrzli, nevedeli sme odkrútiť na nej pohár. Skúšali sme všetko možné, skákali po nej, ale nič nepomáhalo. Mal som vodu, ale nevedel som sa k nej dostať. Tesne pod vrcholom som odpadol od dehydratácie. Potom si len pamätám, ako som sedel na vrchole. Šerpovia ma postavili na nohy a posledných pár metrov som sa tam nejako doplazil.
Vaše problémy sa vystupňovali, keď ste zostupovali. Dostali ste výškovú chorobu?
Nie, to by som na vrchol vôbec nevyliezol. Zostupoval som veľmi-veľmi pomaly, často oddychoval a Yukta a Karna mi pomáhali pri každom kroku. Zachránili mi život. Bol som úplne rozbitý. Jedol som sneh, aby som dostal do seba nejaké tekutiny. To je však pre organizmus najhoršie, pretože spotrebuje veľa energie, aby ho zmenil na tekuté skupenstvo. Strácate veľa vnútorného tepla a ľahko ochoriete. Dostal som ťažké omrzliny, na oboch nohách a pravej ruke.
Foto: archív Jána Čarnogurského
Ako ste sa dostali z Everestu?
Zišiel som až do základného tábora, bez Yukta a Karnu by som to však nezvládol. Odtiaľ ma zobral vrtuľník do nemocnice do Káthmandu. Urobili v nej maximum, ale prišiel som o štyri prsty na ruke.
Kedy ste prežili najväčší strach?
Neviem, na pocit strachu si príliš nespomínam, neutkvel mi v pamäti. Skôr to boli iné situácie. Keď sa ocitnete na pokraji síl, vidíte veľa vecí, ktoré by ste si inak nevšimli. Pri zostupe nastala chvíľa, keď smrť nebolo najhoršie riešenie. Môžete si vyberať a zomrieť sa vám zdá byť ľahšie.
Čo môže byť ešte horšie ako smrť?
Keď žijete a trápite sa. Alebo sa trápi niekto blízky. Keď cítite veľké utrpenie.
Neľutujete s odstupom času, že ste sa vybrali na Everest?
Nie, stálo to za to. Bola to výborná škola života.
Vrátite sa ešte do osemtisícmetrových výšok?
To nikdy nebolo ani nie je mojím cieľom. Bola to v podstate náhoda, že som vyliezol hore. Ani teraz nič podobné neplánujem, ale človek nikdy nevie, čo mu život prinesie.
Čierny deň Šerpov
Mount Everest (8 848) zažil pred časom svoj najčernejší deň. Lavína zmietla 16 Šerpov, horských vodcov, nosičov. Asi tristo horolezcov z celého sveta následne zrušilo svoj tohtoročný pokus vystúpiť na najvyššiu horu sveta. Cesta z nepálskej strany zostala prakticky uzavretá. Vyvolalo to nielen vlnu diskusií o expedíciách na Mount Everest, ale aj o životných podmienkach Šerpov.
Lavína zabíjala na takzvanom kukuričnom poli, ktoré leží len kúsok nad základným táborom vo výške asi 6 000 metrov. Najhoršie nešťastie v histórii pod Everestom si vyžiadalo obete výlučne spomedzi Šerpov, teda ľudí, ktorí denne riskujú a nasadzujú životy, aby sa horolezci, bohatí turisti i dobrodruhovia zo všetkých kútov, pozreli na svet z najvyššieho bodu planéty.
Foto: SITA/AP, Niranjan Shrestha
Pod Everestom nič nové. Horolezec John Hunt pred šesťdesiatimi rokmi napísal o prvom úspešnom výstupe na Everest, že britská výprava si vyžiadala od Himalájskeho klubu dvadsať Šerpov, „osobitne súcich pracovať vo veľkej výške“. „Sú veselí, verní a odvážni a niektorí sa vypracovali na veľmi dobrých lezcov,“ približoval ich Hunt vo svojej legendárnej knihe.
Ich sirdar (predák) sa volal Tenzing Norgay. O niekoľko týždňov spolu s Edmundom Hillarym vystúpili ako prví ľudia na tretí pól zeme. Po nich sa na vrchol dostalo už viac ako štyritisíc lezcov. Bezmála trom stovkám sa stala magická hora osudnou. Nijaká iná osemtisícovka, a je ich štrnásť, nemá taký smutný životopis.
Šerpovia sprevádzajú cudzincov, vynášajú výpravám tony nákladu do táborov, vytyčujú cestu až na vrchol, spolu vystupujú so zákazníkmi a starajú sa im o potrebný servis. V tragický piatok 18. apríla vyhlásili bojkot. „Na počesť našim padlým bratom končíme s výstupmi. Všetci Šerpovia sú jednotní,“ informoval jeden z nich Tulsih Gurung. Krátka sezóna, v ktorej sa dá vystúpiť na Everest, sa na jeho južnej, nepálskej strane predčasne skončila. Osud budúcich výstupov zostal nejasný…
Lavína pochovala aj Nimu
Lavína zmietla početnú skupinu horských vodcov pred siedmou ráno z najpopulárnejšej výstupovej trasy, keď vytyčovali cestu na vrchol. V tom čase bolo len o kúsok nižšie, v základnom tábore (5 800 m), niekoľko stoviek cudzincov. Pod Everestom sa zdržiavalo asi 400 Šerpov. Odhady hovoria, že na každého člena komerčnej výpravy pripadá vždy jeden Šerpa. Po nešťastí začali schádzať z hory a opúšťali základný tábor, hoci niektorí horolezci sa ich usilovali presvedčiť, aby zostali a pokračovali v práci.
Najväčšia tragédia v histórii Šerpami zatriasla. Svoju horu poznajú lepšie ako ktokoľvek iný, vedia, že v každom okamihu musia rátať aj s najhorším. Pred takmer štyrmi rokmi lavína pochovala aj nepálskeho vodcu Nimu, ktorý vystúpil na vrchol 19-krát.
Najväčšiu tragédiu do osudného 19. apríla zažili Šerpovia v roku 1970, keď lavína zasypala šesť z nich. Pred osemnástimi rokmi snehová búrka zmietla ôsmich horolezcov. Toľko ich v jeden deň nikdy predtým ani potom nezahynulo.
Päťsto eur za smrť
Horolezci nemôžu pod Everestom bez Šerpov existovať. Šerpovia však berú za svoje služby peniaze, ktoré ich rodinám pomáhajú k dôstojnejšiemu životu.
„Do Himalájí smeruje čoraz viac komerčných expedícií. Kto na to má, zaplatí päťdesiattisíc dolárov, jeden Šerpa mu nosí kyslíkové bomby, ďalší robí stopu a potom sa môže pochváliť, že dobyl Everest. Nepovie už, za akú cenu. Takmer ho tam vyniesli,“ opisoval situáciu slovenský horolezec Dodo Kopold, ktorý pôsobil pod Everestom aj v tomto roku v čase tragédie.
Sám však podobných ľudí neodsudzuje. „Keby nebolo komerčných expedícií, domorodci možno neprežijú. Pracháči im prinesú peniaze, oni musia tiež z niečoho žiť.“
Nepálska vláda komerčné expedície obmedzuje a v budúcnosti chce v tom pokračovať. Rokuje so zástupcami Šerpov. Tých trápi, že miestne úrady síce vyberajú od cudzincov vysoké poplatky, ale oni to príliš nepociťujú.
Najmä po poslednom nešťastí žiadajú vyššie poistky a štedrejšiu podporu rodín obetí. Teraz im vláda vyplatí v prepočte asi päťsto eur na osobu. Je to smiešne nízka suma, ale v nepálskych pomeroch nie bezvýznamná.
Ri pečie chlieb, Jagat pizzu
Z ôsmich slovenských horolezcov, ktorí stáli na vrchole, využil komerčnú cestu na vrchol len Ján Čarnogurský mladší, ktorý bez špeciálnej horolezeckej prípravy vyliezol za mimoriadne dramatických okolností na vrchol pred troma rokmi. Bez pomoci Šerpov by sa z neho živý nevrátil.
Ani horolezci, ktorí uprednostňujú takzvaný alpský štýl, čo znamená, že vyrazia na vrchol bez budovania výškových táborov, zabezpečovania trasy fixnými lanami a bez umelého kyslíka, sa bez spolupráce so Šerpami nezaobídu. Pomáhajú im s nosením nákladu do základného tábora a poskytujú aj ďalší servis.
Kopolda na jeho expedíciách sprevádzal kuchár Ri a jeho pomocník Rindži. „Ri okrem toho, že mi dobre navarí, všestranne mi pomáha, keď nie sme v základnom tábore, stráži nám veci a podobne,“ vravel slovenský horolezec. Ri dokáže v tábore upiecť chlieb, ktorý v trošku stereotypnej strave dobre padne. „Najviac som si však pochutil na jeho flambovaných palacinkách so šľahačkou.“
Aj slovenský rekordér v počte výstupov na osemtisícovky Peter Hámor sa spolieha na domorodých kuchárov. Jeho tradičným spoločníkom býva Jagat. „Môžem sa na neho spoľahnúť, jeho kuchyňa je pestrá i chutná. Keď sa vraciame do tábora, akoby sme prišli do obľúbenej reštaurácie. Jagat skvele pripravuje cestoviny, vie ich napodiv ideálne uvariť, hoci tu často prevaria ryžu do mäkka a cestoviny na blato. Talianska kuchyňa je jeho silná stránka. Skvele pripraví aj pizzu,“ teší sa na Jagatove špeciality.
Pod Everestom zahynuli aj Slováci
Aj Slováci majú svoj najtragickejší deň na Evereste. Bol ním 17. október 1988. Štyria horolezci Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško, Jozef Just, ktorí v tom čase predstavovali absolútnu špičku, ako prví na svete preliezli ťažkú juhozápadnú stenu alpským štýlom. Všetci dosiahli Južný vrchol vysoký 8 760 metrov a Just vzápätí aj hlavný. Na zostupe ich na hrebeni zastihla víchrica. Všetci štyria zahynuli.