Prešporský Jacques Cousteau žije v Mozartovom meste

, 26.07.2014 10:06
Robert Hofrichter
Morský biológ Robert Hofrichter na lodi Carina na Maldivách. Autor:

Narodil sa v Bratislave, dodnes k nej má hlboký a špecifický vzťah. Zo Slovenska ho však vyhnal totalitný režim. Zo študenta stavbárčiny sa po nútenej emigrácii vypracoval na veľmi uznávaného morského biológa a oceánológa.

„Z vysokej školy ma vyhodili, keďže som nechcel vstúpiť do SZM. Začali ma sledovať tajní, volali ma na výsluchy, tvrdili, že mám nejaké kontakty s umelcami v podzemí. Pritom som bol len neškodný mladík, akurát čerstvo ženatý…“ spomína na študentské časy v rodnom meste dnes už naturalizovaný Salzburčan Robert Hofrichter (56).

Pochádza z typicky „prešpuráckej“ rodiny. „Vyrastali sme v duchu starých dobrých čias. Doma sa hovorilo najmä po maďarsky, no učili sme sa aj nemčinu. Moji blízki radi spomínali na cisára Františka Jozefa, na električku do Viedne,“ pokračuje. V ranej dospelosti si však s tieňom ŠtB za chrbtom uvedomil, že ani z lásky k rodisku nemá najmenšiu chuť stať sa mučeníkom a skončiť vo väzení.

S už tehotnou manželkou sa rozhodli odísť. Po rôznych peripetiách sa dopracovali k cestovnej doložke. V máji 1981 odišli cez Tatratour, akože, na zájazd do krajín Beneluxu. „Aj som sa čudoval, že sa nám to podarilo vybaviť. Vo vtedajšej ére bez počítačov však asi jedno oddelenie na Februárke nevedelo, čo robí druhé,“ uvažuje.

Posledná zastávka ich výletu bola v rakúskom Salzburgu. A to už mali ďalší postup premyslený. „Mal som tam blízku rodinu, tetu, bratranca a iných. Aj mesto som vcelku poznal, dvakrát som ho navštívil ako dieťa, počas Pražskej jari,“ hovorí. Keďže Robertov starý otec bol Viedenčan a ani jemu samému nemčina nerobila problémy, v Mozartovom meste sa manželia rýchlo udomácnili a získali rakúske občianstvo. Čoskoro sa im narodil syn.

Život prisťahovalca mal prísne pravidlá

Robert otvorene priznáva, že aj keď v Salzburgu pre rodinu našiel zázemie, spočiatku sa im nežilo ľahko. Museli sa vyrovnať s vedomím, že Československo opustili navždy. Že urobili hrubú čiaru, odrezali sa od minulosti. „Emigrantské sny ma prenasledovali ešte zo desať rokov. V noci sa mi dokola premietalo, ako som sa cez hranicu preplazil domov, ako mi mama podáva krajec chleba. Ako sa potom, pri ceste nazad na slobodu, zrazu začína naháňačka na život a na smrť…“

V Salzburgu však ďalej žil bežný život. „Hoci sme si konečne užívali slobodu, cestovali na miesta, kam sme predtým nemohli, za ľuďmi z domova mi bolo smutno. Keď mi v roku 1987 umrel otec, nesmel som mu ísť na pohreb. A keď potom neskôr padol Berlínsky múr, bolo to pre nás emocionálne obrovsky silné. Veľmi ma však udivilo, ako rýchlo sa celá eufória vytratila,“ pripomína si obdobie na prelome starých a nových čias.

Ako každý cudzinec, najprv skúšal všelijaké zamestnania. Až po siedmich rokoch mohol na salzburskej univerzite začať študovať morskú biológiu, zoológiu a ekológiu. Chápal, že na študenta je už „starý“, takže školu vrátane doktorátu skončil v najkratšom možnom termíne, v roku 1995. Počas štúdia sa intenzívne venoval najmä Stredozemnému moru, o ktorom stále hovorí ako o „životnej láske“. V rámci dizertačnej práce objavil a popísal neznámy druh rybky. „Meria iba asi tri centimetre a nemá vôbec žiadny hospodársky význam. Takže to vlastne žiadna zvláštna zásluha nebola…“ tvrdí skromne.

Žralok veľrybí (alebo obrovský) je najväčší...
Žralok veľrybí (alebo obrovský) je najväčší plutvovec na svete. Dosahuje až 14 metrov dĺžky, ale živí sa iba planktónom. Ako dokazuje fotografia urobená na Seychelách, s ľuďmi si veľmi dobre rozumie. Autor: Achív Roberta Hofrichtera

Len vesmír ponúka viac ako morské dno

Prečo Roberta Hofrichtera upútala práve morská biológia? „Všetok život pochádza z mora. Sám sa pohybovať v tichu, medzi všetkými tými rôznorodými tvormi, to je neuveriteľná skúsenosť. Azda len pobyt vo vesmíre vie dať človeku ešte o čosi viac,“ vysvetľuje nasledovník slávneho francúzskeho oceánológa Jacqua Cousteaua s koreňmi na Slovensku.

Voda a fotografovanie pod hladinou ho lákali od malička. Už ako chalan sa na jazerách v Senci potápal s fľašou s jedinou hadicou, bez meracieho prístroja. „Nástrahy potápania som si neuvedomoval, preto som vôbec nemal strach. No potom som sa raz na vlastné oči presvedčil, že utopiť sa dá aj v meter hlbokej vode,“ zdôrazňuje.

Až v Salzburgu, popri štúdiu, si urobil riadny potápačský kurz. Vtedy začal pod vodou aj fotiť. Najprv, ako vraví, s „jednoduchými zariadeniami“. Konkrétne s plastovým vreckom natiahnutým na kameru… Postupne si vybavenie dopĺňal a jeho záľuba sa stávala komplexnejšou – a čoraz drahšou.

So základným potápačským preukazom Open Water Diver urobil asi dvetisíc ponorov. Vystačil si s ním, aj keď sa už v škole venoval študentom. Hoci tí si mysleli, že pri toľkých skúsenostiach už musí mať nejaké „zlaté“ osvedčenie. Až po 35 rokoch od prvého ponoru, keď ich mal za sebou pomaly tritisíc, mu priateľ a potápačský učiteľ vystavil „fajnový dvojhviezdičkový“ preukaz.

„Posledné štvrťstoročie s rodinou pomaly na nič iné nedávame peniaze, iba na cestovanie, fotovýzbroj a moje študijné cesty. Neviem už zrátať, koľkokrát som sa potápal v Stredozemnom mori. Veľa ráz to bolo aj v Červenom mori, v Atlantiku, Karibiku. Ponáral som sa na Galapágoch, Maldivách, v Thajsku, Indonézii, na Papue,“ vymenúva Robert. Seychely navštevuje od roku 1999 každoročne, vodí tam skupiny študentov, učiteľov a milovníkov prírody. Napísal o týchto ostrovoch knihu, stali sa mu pomaly domovom.

Sú žraloky skutočne hrozbou oceánov?

Takmer vždy, keď niekde vo svete zaútočí na človeka žralok, oslovujú Roberta Hofrichtera novinári. Jeho slová však zvyknú skresliť, neznejú totiž dosť „dramaticky“. „Zdôrazňujem im, že smrť po napadnutí žralokom je asi najmenej pravdepodobná príčina úmrtia vôbec,“ hovorí. (Viac v článku…)

Míľnikmi Hofrichterovej „spanilej jazdy“ oceánológa sú však aj ďalšie vydané odborné knihy, dokopy je ich už 20. A tiež desiatka nakrútených filmových dokumentov vysokej kvality. Venuje sa v nich nielen ochrane morí, ale aj živočíšstvu našich zemepisných šírok, žabám či šelmám – vlku, medveďovi, rysovi. Práve vydal prvý beletristický román Dedičstvo hĺbky s kriminálnou zápletkou, takisto z prostredia mora. „Svojou prácou chcem na ľudí pôsobiť, aby sa prírode úplne neodcudzili. Pretože, keby sa tak stalo, stratili by všetko. Identitu, korene, budúcnosť, celý život,“ mieni.

Endemický druh žabky, ktorá sa vyskytuje iba na...
Endemický druh žabky, ktorá sa vyskytuje iba na Seychelách. Autor: Achív Roberta Hofrichtera

Návraty do mesta s hlbokými ranami

Ani v podmorskej ríši sa Robert Hofrichter neizoluje od vonkajšieho sveta. Získava v nej skôr nadhľad pre svoje myšlienky a úvahy. Napríklad aj o úspechu a podmienkach, ako ho dosiahnuť.

„Každá doba núka rôzne možnosti a šance. Tá dnešná spája národy Európy, vytvára priestor na spoluprácu v kultúre či vo vede, na rozvoj myšlienok humanizmu a iných pozitívnych stránok sveta. Nemala by však dávať priestor ľuďom, ktorí to chcú pokaziť hlúpym nacionalizmom. Mier stále nie je samozrejmosť, veci sa kedykoľvek môžu zvrtnúť. Spor medzi Ruskom a Ukrajinou je toho dôkazom,“ pripomína.

Ako tvrdí, žiadny človek si sám nevyberá, kde a či vôbec príde na svet. Nikto nemôže za to, akým jazykom ho naučia rozprávať, ktorého národa sa stane príslušníkom. „To sú tie tajomstvá našej existencie. Ani jeden z nás nie je lepší či horší, krajší či škaredší, múdrejší či hlúpejší vďaka svojej národnosti. Také zmýšľanie patrí do minulosti,“ pokračuje. O úspešnosti človeka by podľa neho nemali rozhodovať pôvod a rasa, ale najmä talent, odvaha zariskovať, tvrdá práca. „Pravdaže, treba mať aj kus šťastia. A byť uvoľnený. Človek by niektoré veci ani sám seba nemal brať príliš vážne,“ dodáva.

Či sa rád vracia do mesta, kde strávil detstvo a kde doteraz žije jeho mama, sestra a ďalšia rodina? Nuž, priznáva, nie je nostalgický a radšej ako Bratislavu navštevuje jemu blízkych Bratislavčanov. Pretože, ako argumentuje, aj keď sa slovenská metropola modernizuje, rany tohto mesta sú také hlboké, že sa už nedajú zaceliť.

„Začalo sa to rozpadom monarchie, keď sa do životov národov, ktoré tu dovtedy dobre spolunažívali, vniesli antagonizmy. Socialistický režim so železnou oponou zničil Podhradie, dnes zase Bratislavu ničia novozbohatlíci, ktorí k nej absolútne nemajú vzťah. Nepoznám iné mesto, ktoré bolo do takej miery narušené, okradnuté o historickú substanciu,“ zdôrazňuje. Svojmu rodisku, aké mu zostalo v spomienkach, sa napriek tomu chystá zavďačiť autobiografickou knižkou, ktorú momentálne dokončuje so synovcom, takisto Bratislavčanom.

Nad knihou o susedoch, ktorí sa vôbec nepoznajú

So svojím „kozmopolitným strýkom“ Robertom Hofrichterom napísal jeho synovec, Bratislavčan Peter Janoviček, knihu, ktorá práve vychádza. Má názov Z Bratislavy do Salzburgu: Prechádzky medzi mestami, národmi a regiónmi c. a k. monarchie (Von Pressburg nach Salzburg: Grenzgänge zwischen Städten, Völkern und Regionen der k. u. k. Monarchie).

Čo sa dá o knižke vopred prezradiť?
Už podľa názvu ide o akúsi cestu z bývalého hlavného mesta Uhorska a súčasnej metropoly Slovenska do rakúskeho Salzburgu, ktorý si strýko vybral za druhý domov. Nie je to však cesta priama, zachytáva širší región rakúsko-uhorskej monarchie. V knižke sú opísané zaujímavé príbehy, historické udalosti aj osobnosti, ktoré obe naše mestá spájajú. No spojiť by sme ňou chceli aj celé susediace národy, Slovákov, Čechov, Maďarov a Rakúšanov, ktoré, hoci v minulosti žili v jednom štáte, vedia dnes o sebe iba veľmi málo.

Knižkou vraj chcete aj bojovať proti nacionalizmu, šovinizmu a nenávisti, ktorá sa stále aj medzi týmito susedmi objavuje.
Áno, to je pravda. Čitateľovi napríklad priblížime, ako v starom multietnickom Prešporku žili rôzne národnosti roky v pokoji a mieri. Po ceste Maďarskom mu skúsime objasniť historicky komplikovaný vzťah Slovákov a Maďarov. V Česku sa zase stretneme s kniežaťom Karlom Schwarzenbergom či Fedorom Gálom. V Rakúsku priblížime rozdiely medzi Rakúšanmi a Nemcami.

A na čo sa čitateľ môže tešiť na „slovenskej etape“ cesty?
V Bratislave navštívime hrobku múdreho Chatama Sófera. Nazrieme do denníkov prababičky, v ktorých spomína na vznik Československa. S pamätníčkou tých udalostí sa porozprávame o násilnom vysídľovaní Maďarov a Nemcov po vojne. A urobíme si aj výlet do srdca Slovenska, do okolia Terchovej, za skutočne autentickým Slovákom Vladom Trulíkom, znalcom slovenskej divokej prírody. O starej Bratislave pohovorí Milan Lasica.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Robert Hofrichter
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk