Diváci ani nedýchajú, keď sa jazdci šmykom rútia cez šikanu a zanechávajú za sebou závoj čiernych pásov od rozpálených pneumatík. Zákruty sa striedajú ohromnou rýchlosťou. Aj to najmenšie zaváhanie katapultuje pretekára na posledné pozície, zatiaľ čo ostatné formuly sa nekompromisne predierajú vpred. A na ich čele svieti monopost so slovenskou trikolórou a nápisom SVK.
Nie je to žiaden výmysel. Slovenskí jazdci patria už niekoľko rokov k svetovej špičke vo formule, i keď virtuálnej. Marek Pacher je už tretí rok po sebe vicemajstrom sveta v pretekárskej počítačovej hre TrackMania 2, ktorá je oficiálnou disciplínou vo Svetovom pohári elektronických športov (ESWC).
Foto: Archív Marka Pachera
Zábavka, ktorá je doménou dnešnej mládeže a ktorú si doprajú aj niektorí dospelí, uňho prerástla do profesionálneho záujmu. Marek si je pritom vedomý toho, že sa na počítačové hry časť spoločnosti stále pozerá s nevôľou a obavami. Ale možno práve on je ideálnym sprievodcom v stále neznámom svete elektronického športu, kde nemusí byť všetko také nebezpečné, ako to pre niektorých ľudí vyzerá.
Nemá auto, nemá motorku…
Býva v Prešporku. Marek má 18 rokov a je synom redaktorky denníka Pravda Sone Pacherovej. Hoci patrí k najúspešnejším virtuálnym pretekárom, jeho najobľúbenejším dopravným prostriedkom nie je auto. Ale nohy. Občas bicykel. Dokonca ani nesleduje motoristické preteky a na rozdiel od jeho dedka ani formulu 1. „Vodičský preukaz tiež nemám. Aj keby som ho teraz mal, tak ho nijako nevyužijem. A úprimne, myslím si, že moje vnímanie fyziky okolitého sveta je dosť výrazne poškodené touto hrou,“ hovorí so smiechom a s iróniou v hlase.
Naráža tým na fakt, že v hre TrackMania sa formuly nepreháňajú len po vozovke na obrovských virtuálnych autodrómoch, ale jazdci tam s nimi v obrovskej rýchlosti musia skákať aj na rôzne platformy. Keď také preteky sleduje laik spoza chrbta hráča len na monitore počítača, zákruty sa skutočne mihajú v rýchlom slede, nestíha ich sledovať, nieto, že by mal ešte reagovať…
V týchto pretekoch sa nepreteká s volantom, ale s ovládačom, aký majú herné konzoly, alebo ako je to v Markovom prípade, s klávesnicou. Stláčajú sa štyri šípky. Princíp je každému, kto sa niekedy hral autíčka na počítači, dobre známy. Šípka dopredu, to je plyn, dozadu brzda, vpravo a vľavo sa zatáča. Jednoduché? Ani nie, najmä keď ide o pohotové reakcie, predvídanie situácií na trati a sledovanie čo najideálnejšej stopy.
Marek si túto schopnosť cizeluje už vyše osem rokov. Hre sa venuje od roku 2006, čo je, mimochodom, rovnaký rok, keď sa TrackMania zapísala ako oficiálna disciplína do spomínaného Svetového pohára elektronických športov. Dostal sa k nej úplne náhodou. „Môj brat sa potreboval učiť a ja som bol práve v takom otravnom veku, že som si stále vyžadoval pozornosť. Potreboval sa ma zbaviť, tak mi ukázal túto hru. Práve vtedy vyšla, bola zadarmo a už to išlo. Postupne som si uvedomoval, že som v tej hre dobrý a že by som sa dokázal vyšvihnúť,“ spomína Marek, alias tween.
Najférovejší šport?
Za tie roky sa prepracoval do česko-slovenského profitímu eSuba Red Bull Racing. Vo finále svetových majstrovstiev bol štyrikrát, trikrát si odniesol striebro. Zlato? Príde. „To má ešte čas. Posledný turnaj prebiehal veľmi dobre, celkom sa mi darilo, len som možno posledný deň zahaproval. No aj tak som sa nakoniec dostal do finále a celé som to dohral nad moje očakávania. Atmosféra tam bola fantastická,“ opisuje v skratke cestu k poslednému striebru na tohtoročných pretekoch v Paríži.
Foto: Archív Marka Pachera
Atmosféru z takýchto vrcholových turnajov zachytávajú stovky videí na internete. Podobne ako piloti formuly 1, hokejisti či futbalisti, aj tu hráči kráčajú k dejisku svojho zápolenia v úzkom koridore, ktorý ich oddeľuje od masy fanúšikov. Sú vo veľkej hale, sedia na pretekárskych kreslách, ľudia z hľadiska ich povzbudzujú. Vidno silné emócie, tvár skrytú v dlaniach, potľapkanie po pleci od súpera, nefalšovanú radosť, potlesk. V našich končinách to možno príde ako čosi absurdné, no vo Francúzsku, v Škandinávii a najmä v Južnej Kórei sa to vníma ako čosi normálne. „V Ázii sú tí najlepší hráči ako celebrity. Dokonca tam fungujú televízie, ktoré vysielajú celý deň počítačové turnaje,“ hovorí Marek.
Sú krajiny, kde sa profesionálne hranie berie jednoducho ako regulárny elektronický šport. „Viem, že mnohí ľudia si o tom myslia svoje. No ja tvrdím, že je to najférovejší šport, aký existuje. Rozhodca, ktorý je v reálnom športe, je tu nahradený počítačovými algoritmami. Človek nemá šancu podraziť súpera,“ prízvukuje. Do úvahy neprichádzajú ani rôzne „cheaty“, tajné kódy a podobne. Hra na vrcholovom turnaji je podľa Marka veľmi čistá. Každý dostane pridelený počítač a ešte sa nestretol s tým, že by sa niekto pokúšal podvádzať.
Je fit aj FIIT
Kto si myslí, že za jeho úspechom sú prebdené noci a skrývanie sa kdesi „v tmavej kobke“ pred celým svetom, je na omyle. Marek vyzdvihuje pohyb na čerstvom vzduchu a nie sedenie za počítačom. „Behávam každý deň. Teraz v zime sa len tak udržiavam, no v lete sa snažím ísť si zabehať aspoň päťkrát do týždňa. Nesnažím sa pritom dosiahnuť nejakú extra vysokú úroveň, no jednoducho ma to baví. Prídem na iné myšlienky a človek sa musí hýbať. Poznám aj iných hráčov, ktorí si na tomto vyslovene zakladajú. Dáva to logiku. Ak chcete byť dobrý v elektronickom športe, musíte byť aj fyzicky fit. Treba sa udržiavať v kondičke,“ upozorňuje.
Tolerancia jeho maminy bola v začiatkoch hrania podmienená aj dodržiavaním stanovených pravidiel. Vlani zmaturoval so samými jednotkami na matematickom Gymnáziu Grösslingová 18 v Bratislave. V súčasnosti študuje na Fakulte informatiky a informačných technológií (skratka FIIT) Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. „Už v prvom ročníku sa musí riadne obracať. Sledujem to, ale zatiaľ všetky testy a projekty zvláda perfektne,“ dodáva mama Soňa.
Študuje čistú informatiku. A to je jeho hlavná náplň dní. Neplánuje sa stať profesionálnym hráčom na plný úväzok, skôr to berie ako koníček, v ktorom patrí k najlepším a odmenou sú mu hlavne nové priateľstvá po celom svete. Svoju budúcnosť zatiaľ nevidí v zreteľných kontúrach, no hovorí, že možno by to mohlo byť niečo z oblasti elektronického športu, aj keď už nie ako hráč. „Veľmi rád by som bol takou osobou, ktorá by možno pomohla prekonať bariéry v spoločnosti. Fámy o tom, že je to čistý hazard. Aby som skutočný elektronický šport priblížil ľuďom.“
Hráčom treba stanoviť pravidlá
Téma hrania počítačových hier vyvoláva aj kontroverzie. Problémom však nie je samotná hra, ale skôr osobnosť hráča a najmä to, či si dokáže určiť mantinely a potom ich aj dodržiavať. Tvrdí to psychológ a psychoterapeut Ján Záskalan, ktorý v súčasnosti vedie súkromnú prax v Banskej Bystrici.
Netreba mať obavy ak sa niekto venuje počítačovým hrám?
Rozumiem obavám rodičov, no pri vhodnom výbere PC hier a zdravom životnom štýle samotné hry nepredstavujú vyššie riziko ako kedysi zavedená televízia. Dokonca by som povedal, že môžu pri dostatočnom záujme o voľbu hier u detí priniesť viac úžitku než bezduché pozeranie televízie preplnenej reklamami. Hry treba vyberať spolu s deťmi, stanoviť si čas, kedy a koľko. Pravidlá, ktoré deťom nastavíme odmala, budú neskôr ľahšie dodržiavať. Najhoršie, čo môže byť, je urobiť z počítača opatrovateľku a jediný spôsob trávenia voľného času.
V čom je virtuálny šport rizikom?
Rizikom je nadmerné virtuálne športovanie. Problémom nie je samotná hra, ale často skôr typ osobnosti, ktorý sa jej venuje, a tiež spôsob, akým daný človek zvláda stres. Ak sa práve virtuálny svet stáva útekom či dokonca útočiskom, nečudo, že sa postupne rozvíja závislosť, v rámci ktorej dochádza často aj k budovaniu virtuálnej sebadôvery. Tá potom v bežných podmienkach nefunguje. Záleží však naozaj na špecifických situáciách, v ktorých dieťa či dospievajúci svoj vzťah k počítačovým hrám rozvinie. V zdravej miere môžu aj počítačové hry pomôcť k rozvoju sebavedomia a tvoriť most medzi sociálnou izoláciou a zoznámením sa s inými. Rizikom však je rozvoj virtuálnych priateľstiev na úkor tých reálnych.
S hrami sa oboznamujú už najmenšie deti. Je dôvod sa toho báť alebo je to šanca pre nastupujúce generácie, že si k počítačom a k hrám vypestujú normálny vzťah?
Báť sa treba všetkého nového, najmä preto, lebo je to nepoznané. Mnoho vynálezov na jednej strane človeku slúži, na tej druhej ho oberá o to podstatné, čím dlhé tisícročia žil, a to je pohyb. Práve ten deťom dneška chýba…
Môže byť hranie hier aj zmysluplné a užitočné?
Je to vec rozloženia dennej rutiny a pomeru aktívneho a pasívneho trávenia voľného času. Hranie hier na počítači môže byť výborným motivačným nástrojom a slúžiť ako forma odmeny za dodržanie dohodnutých pravidiel. Na trhu je množstvo hier, ktoré hravým spôsobom učia deti rôznym zručnostiam. Budúcnosť počítačových hier je práve taká. Škola hrou. No zároveň všetkého veľa škodí.
Majú mať teda rodičia obavy, keď si ich syn alebo dcéra idú sadnúť zase k počítačovej hre?
Práve tento čas môže byť dobrým začiatkom rozhovorov a záujmu. Môžu prejaviť záujem o hru, ktorú sa deti hrajú, pokúsiť sa pochopiť pravidlá. Ustrážiť si čas a otvorene s deťmi hovoriť o tom, koľko času v rámci dňa je prospešné tráviť pred PC. Upršané jesenné dni sú, samozrejme, väčšou výzvou. Ak sa dá, aj v takýchto dňoch je vhodné pravidelne brávať deti aspoň na 40-minútovú rýchlu prechádzku, hoci aj s baterkou či lampiónom.