Satelity plné samotárov i priekopníkov

Z okna telocvične vidno ležaté paneláky. Ulice bez chodníkov, čo sa lámu v pravidelnom rytme a v pravom uhle. V predzáhradkách sa hrčia kamene miesto trávy a nad nimi sa vypínajú nebotyčné múry. Niekde tu, v Čiernej Vode v Chorvátskom Grobe, ukážkovom satelitnom mestečku by mali bývať apatickí ľudia, ktorí nepoznajú susedstvo, celý život splácajú úvery a majú klapky na očiach. Lenže čosi na tomto zaužívanom obrázku nesedí. Lenka Simandlová sa šťastne usmieva. Rozhodla sa zainvestovať nie do seba, ale do svojich susedov.

, 23.04.2015 11:00
9
Lenka Simandlová sa rozhodla popasovať s... Foto: Andrej Barát, Pravda
Lenka Simandlová Lenka Simandlová sa rozhodla popasovať s neduhmi satelitného mestečka. Založila rodinné pohybové centrum.

Pani Simandlová aj s manželom postavili rodinné pohybové centrum. Niečo, čo tak zúfalo chýba v každom satelitnom mestečku. Miesto, kde sa môžu ľudia nielen naučiť nové chvaty v karate, ale kde sa môžu spoznávať, stretnúť, podebatovať… Je to oáza pre ľudí, ktorí prahnú po sociálnom kontakte, a dôkaz, že v tých čudesných, toľko kritizovaných sídlach, ktoré vznikli vďaka migrácii obyvateľstva z mesta na vidiek, sa predsa len rodí čosi zaujímavé.

Podľa demografov bude tento odliv pokračovať najbližších 10 až 15 rokov. Prinesie za ten čas fenomén satelitných mestečiek naozaj len samé kontroverzie alebo môže v niečom znamenať aj inšpiráciu pre mestá a ich sídliská? Jednou zo zásadných výhrad českého geológa a filozofa Václava Cílka je pretrhnutá kontinuita miesta. Dokážu túto ranu obyvatelia satelitov spätne zaceliť?

Povodeň

Slovensko rýchlo sivie. Stačí si porovnať aktuálne satelitné snímky suburbárnych oblastí pri Bratislave, Košiciach, Prešove so zábermi spred pár rokov. V zelených pásoch krajiny sa postupne objavujú šediny. Najprv vytýčené cesty, vzápätí domy. Bagre sa presúvajú len o kúsok ďalej. Fascinujúce a riskantné zároveň.

Bývalého starostu Chorvátskeho Grobu Miroslava Marynčáka ten masívny suburbanizačný tlak položil na lopatky. Rezignoval v roku 2013. Chorvátsky Grob sa v priebehu rokov 2003 až 2010 nafúkol z 1 200 obyvateľov približne na 7 000. A to nemal byť koniec, pretože v roku 2010 tu naplánovali výstavbu pre ďalších 40-tisíc obyvateľov!

Extrém, aký na Slovensku nemá obdobu. Celé sa to udialo bez toho, aby developeri novým obyvateľom postavili obchody, školy, telocvične. Kaderníctva, kam si ľudia chodia po najnovšie klebety. A najmä poriadne cesty. Nervózne trúbenie v nekonečných zápchach je síce tým najhlasnejším prejavom zanedbanej infraštruktúry a odfláknutej urbanizácie, ale zďaleka nie tým najhrozivejším.

„Poviem to na príklade z Holandska. Keď pobrežie zaplavilo more po pretrhnutí hrádzí, súčasťou budovania nového systému hrádzí bola aj výstavba rozsiahlych obytných lokalít. Ľudia sa mali znova nasťahovať do tohto traumatizujúceho priestoru. Išlo o masívne osídlenie obyvateľmi, ktorí tu nikdy predtým nebývali.

Čierna Voda. Vysoké múry a sociálna izolovanosť. Foto: Andrej Barát, Pravda
múry, izolácia, vysoký plot Čierna Voda. Vysoké múry a sociálna izolovanosť.

Bola to veľká ľudská masa, ktorá si nevytvárala vzťah k tomuto prostrediu tak, ako keby tam žili ich rodičia, kamaráti. No a na prelome tisícročia, takmer po 50 rokoch niektoré z týchto zón zrovnali so zemou, pretože je tam jedna z najväčších kriminalít v krajine…“ začína vysvetľovať exstarosta Marynčák.

Ako architekt sa podieľal na rôznych developerských projektoch, je držiteľom dvoch cien za stavbu roka. Satelit v Čiernej Vode považuje za premrhanú historickú príležitosť. Na zelenej lúke mohlo pri citlivom rozhodovaní a plánovaní vzniknúť komplexné ľudské sídlo výstavných kvalít. Miesto toho vyrástla obec v čisto ekonomickom štýle. „Bez nejakej psychickej pestrosti prostredia, architektúry, estetiky.

Negatívom je aj jednoliata veková skladba. Vekový priemer je tu 29 rokov! To znamená mladé páry a malé deti. Nie je tu vekové, a teda aj sociálne, ekonomicky a vzdelanostne variabilné spektrum ľudí, čo je ďalšia demografická a psychologická anomália, ktorá sa bude ťahať s týmito ľuďmi až do staroby,“ pokračuje Marynčák.

Samoregulácia

„Domov pribúda, majú väčšie záhrady a väčšie rozstupy. Moji vrstovníci bývajú so svojimi rodičmi všade naokolo a občas ich v autobuse stretnem. A predsa je medzi nami priepasť,“ opisuje Petra Kovačíková svoje spomienky z českého Jenišova v Britských listoch.

Podľa exstarostu sa ničotná jama bude zväčšovať. „Deti tu skoro vôbec nepoznajú susedov. Poobede sa nestretávajú na školskom dvore. Všetci sa vozia v aute… Toto je veľký predpoklad, že si vytvoria apatický vzťah k obci, ktorú vnímajú ako príčinu toho zla. Skorého vstávania, zlého cestovania, neúčasti na aktivitách v škole. Negatívny vzťah sa začína apatiou k obci, pokračuje nevraživosťou až agresivitou…“

Sateliťania si podľa neho riziká neuvedomujú. Sústreďujú sa na vlastné problémy. Dokončiť dom, záhradu, uchytiť sa v práci. „Ale keď si už vymaľujú poslednú izbu, zavesia obraz na stenu a vysadia posledný strom, zrazu budú chcieť ísť aj do iného prostredia. Na ulicu. A tam hneď absentuje chodník, kultúra, obyčajné pieskovisko…“ načrtáva architekt. „Ostáva už len dúfať, že sa budem mýliť a nejako sa to samoreguláciou ľudí, ktorí tu chcú žiť, postupne zmení.“

Lenka Simandlová tomu verí. Otvorene však priznáva, že po prvom roku bývania v Čiernej Vode zvažovali, že odídu. Úvodný dojem bol negatívny. Chodili sem len prespať. „Nikde nikoho. Vždy som sadla do auta a išla som do mesta. Celý prvý rok som odtiaľto vlastne utekala.“ A práve toto zúfalstvo bolo motiváciou pre riskantnú myšlienku. Čo keby zainvestovali do budovy, kde by mohli tráviť voľný čas spolu s priateľmi, so susedmi?

Skrytý potenciál

Dá sa vôbec takéto čosi v satelite stavať?! Veď každý centimeter v Čiernej Vode vlastní nejaký developer. Napokon sa im to podarilo, postavili L-Activity, rodinné (nielen) pohybové centrum. No vôbec nemali istotu, že to ľudí osloví. Simandlová priznáva, že mali obavy, že všetka tá snaha zmeniť túto obrovitánsku čiernovodskú „spálňu“ na atraktívnejšie miesto na život vyjde navnivoč.

A teraz po štyroch rokoch sa vyštudovaná telocvikárka nefalšovane usmieva. Cíti zadosťučinenie a spokojne sleduje, ako sa mamičky s malými deťmi učia angličtinu a pritom si dobre zacvičia. Je tu fotoateliér, hudobný krúžok, malé wellness so saunou a s fyzioterapeutmi. Poobede sa venujú spoločenským tancom, trénujú karate, capoeiru.

Do zavesených vriec mlátia rukavicami právnici, lekári, manažéri. Tridsiatnici, štyridsiatnici. Pre niekoho homogénna jednoliata ľudská masa, Simandlová v nej však vidí potenciál. Spájať sa, keďže majú všetci úvery a malé deti. A obohatiť sa, pretože vo svojich susedoch vidí rozmanitosť. Profesijnú aj sociálnu.

„Myslela som si, že s trénermi bude problém. Ale oni sami prichádzajú. Polovica z nich býva tu. A tak nás tu učí balet profesionálna baletka. Suseda je kozmetička. Ľudia tu nachádzajú uplatnenie. Po tanci si môžu sadnúť na víno. Pár metrov od domova, nemusia nikam jazdiť autom. A o toto mi išlo. Je cítiť, že majú k tomu vzťah, že je to naša rodina,“ hovorí tridsiatnička s nadšením a pozrie sa von.

Za veľkorysými oknami pohybového centra sa rozprestiera celá tá zvláštna scenéria večne nedostavaného satelitu v Čiernej Vode. Úhľadné uličky striedajú kopy štrku a kamenia a pomedzi ne zasvieti šija gaštanového koňa, ktorý si spokojne odfrkuje v jazdeckom areáli.

Je to tak trochu ako učiť koňa jazdiť pospiatky. Stavať najprv strechu a potom základy domu. Mladá investorka pohybového centra však verí, že to ide. „Aj tu sa najprv postavili iba obytné zóny. A teraz by sme mali zaradiť spätný chod a dobudovať všetko ostatné. Ak chcú ľudia niečo mať, musia sa o to postarať sami. Alebo by aspoň mohli pomáhať tým, ktorí sa snažia veci zmeniť. My sme mali práve na takýchto ľudí šťastie.“

Plánovanie pokoja

Dedina Vydrany sa len pred pár dňami prehupla cez historickú hranicu 1 700 obyvateľov. To znamená prírastok asi 400 obyvateľov za posledné štyri roky. Čo nie je vôbec málo vzhľadom na to, že ide o jednu z obcí, ktoré odčerpávajú obyvateľstvo z neďalekej 22-tisícovej Dunajskej Stredy.

Tlak novousadlíkov je enormný. Kým pred dvomi rokmi sa na vytýčených parcelách na konci obce víril prach, dnes tu stoja celé rady domov, bytoviek a na ich balkónoch sa vlní jedno veľké sivé more satelitov.

Starosta Ladislav Balódi hovorí, že jeho snom bolo z Vydrian spraviť väčšiu a živšiu dedinu. „Pretože kultúra, šport, to sa nebude zdokonaľovať, ak bude obyvateľstvo starnúť.“ Nuž a na druhej strane sa starosta rozhodol, že sa v obci voči neduhom suburbanizácie postavia a prílev nového obyvateľstva budú usmerňovať. Spôsob, akým sa na to podujali, môže vyvolávať kontroverzie.

„Kladieme veľký dôraz na zloženie príchodzieho obyvateľstva. A to je téma na tenkom ľade… My však nechceme, aby sa z Vydrian stal satelit.“ Na obecný úrad prichádza hromada žiadostí a uchádzačov si volajú na pohovory. Zúčastňujú sa na nich ľudia pracujúci na obecnom úrade a ľuďom kladú rôzne otázky. Aké sú vaše záľuby? Hobby? Čomu sa venujete vo voľnom čase?

Novousadlíkov a starousadlíkov môže spájať... Foto: Andrej Barát, Pravda
architekta, Zuzana Kierulfová Novousadlíkov a starousadlíkov môže spájať návrat k tradičnej hlinenej architektúre. Architektka Zuzana Kierulfová zrekonštruovala s kolegami najstaršiu budovu v obci Hrubý Šúr, ľudovú školu.

„To všetko je pre nás dôležité, pretože sa snažíme zistiť, ako by sa mohli zapojiť do života v obci.“ A tak, ak niekto hrá na harmonike a pridá sa do obecnej kapely, má vysoké šance, aby mu pridelili bývanie. To isté platí aj v prípade, ak niekto v minulosti pôsobil v spevokole a teraz sa pridá k vydrianskej speváckej skupine. Alebo niekto je bývalý futbalista…

Za štyri roky si takýmto spôsobom Vydrany poskladali 40-členný dobrovoľný hasičský zbor, ktorý trénuje dvakrát do týždňa a žne na súťažiach medaily. „O tie však nejde. Je to tím. Robia niečo spoločne, cítia sa dobre, chcú sa stretávať. Viete, my tu nechceme mať ľudí, ktorí sa prídu na dedinu len vyspať. Možno táto generácia ešte nebude mať to správne vydrianske srdce. A ani ich k tomu nechceme nútiť. Ale možno ich deti budú hrdé, budú mať k tomuto miestu vzťah…“

Určité výhody pri prideľovaní bývania majú navyše tí, ktorí už majú vidiecke korene. Mali rodičov, starých rodičov vo Vydranoch alebo vyrastali v nejakej inej obci. Podľa Balódiho je to kľúčové, ak si chce dedina udržať svoj ráz. „Ak povolíme uzdu a budú prichádzať vo veľkom ľudia z mesta, dedina navždy stratí svoj kolorit.“

Útlm?

Vlna záujmu o bývanie v satelite bola na Slovensku najvyššia na prelome milénií. Trend pokračuje, no nie tak intenzívne a v niektorých lokalitách je dokonca úplne opačný. Rodičia, šoféri vlastných detí, sa vracajú zo satelitov do miest. Niektoré médiá odvtedy špekulujú, či sa situácia zmení natoľko, že zo satelitov nakoniec zostanú opustené a kriminalitou presiaknuté štvrte. Imrich Béreš, predseda predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne, však taký scenár nevidí.

„Neočakávam, že by satelity v okolí miest zanikali. Avšak už dnes je jasné, že ponuka je vyššia ako dopyt. Výhodou môže byť cena pozemku, ale na druhej strane infraštruktúra, kvalita vzdelania detí či masová radová zástavba spôsobia veľké otázniky. Rozhodnutia o tom, či zostať v meste, alebo sa presťahovať do satelitu, budú čoraz viac analyzované a sofistikované. Viac selektívne a menej intuitívne,“ mieni.

Satelitom pritom nahráva fakt, že Slováci sú národom, ktorý chce nehnuteľnosť skôr vlastniť, ako si ju prenajať. „V čase dostupných úverov na bývanie s historicky najnižšími úrokovými sadzbami nemožno očakávať výrazný rast nájomného bývania,“ pripomína Béreš. Nuž a ak majú satelity prosperovať a ďalej sa rozširovať, musia sa konečne zapojiť obce.

„Developer je rozhodujúcim článkom vo výstavbe satelitného bývania, avšak riešenie majú v rukách aj municipality. Do ďalších rokov je potrebné, aby sa komunálni politici vážne touto problematikou zaoberali a nedovolili degradáciu nových obytných zón. Mali by sa naozaj stať obľúbeným domovom pre nové generácie Slovákov. V USA sa postupne do satelitov presúvajú aj zamestnanecké príležitosti z oblasti služieb, IT firiem a iných technologicky čistých prevádzok, ktoré umožnili satelitom prerásť do autonómnych sídiel,“ upozorňuje.

Srdce z hliny

Nenápadným satelitom sa pomaly stáva aj Hrubý Šúr. Dedina, ktorá je len asi desať minút ďalej od Bratislavy ako Čierna Voda. Nie sú tu drahé pozemky a prostredie láka najmä amenitných alebo takzvaných zelených migrantov. Ľudí, ktorých nemotivujú ekonomické dôvody, ale skôr túžba po bývaní v lepšom a tradičnejšom životnom prostredí.

V Hrubom Šúre farmárči napríklad aj Ján Šlinský, autor ekologického systému pestovania zeleniny Agrokruh. A tiež tu sídli občianske združenie ArTUR, ktoré učí ľudí, ako stavať a opravovať svoje príbytky z lacných prírodných materiálov. Nuž a jeho členom, zväčša novousadlíkom, sa možno podarilo nájsť netradičný spôsob, ako spájať prisťahovalcov so starousadlíkmi.

Najstaršia budova obce Hrubý Šúr, ľudová škola. Foto: Andrej Barát, Pravda
ľudová škola, Hrubý Šúr Najstaršia budova obce Hrubý Šúr, ľudová škola.

Odohralo sa to v schátranej budove bývalej Štátnej ľudovej školy v Hrubom Šúre. Bola v takom dezolátnom stave, že sa ju obec rozhodla predávať už len ako pozemok. „Počítali s tým, že sa zbúra a postaví sa tam niečo nové. Je to však najstaršia verejná budova v obci, bola postavená v roku 1903. Má veľkú spoločenskú hodnotu, veď takmer všetci starší ľudia sú s ňou nejako spätí! Chceli sme ukázať, že netreba nič búrať, a tak sme sa rozhodli, že školu zachránime a postavíme v nej Ekocentrum,“ vysvetľuje Zuzana Kierulfová, predsedníčka združenia.

Iste, ich snaha sa nestretla u všetkých obyvateľov obce s pochopením. Mnohí sa na to pozerali cez prsty, že je to čudáctvo. Iní so závisťou, že niekto sa chce zase nabaliť. Ale našli sa aj miestni remeselníci, ktorí prišli brigádovať, a aj oni sa pričinili o to, že staručká škola zostala školou. Akurát sa v nej deti neučia písať, ale dospelí sa vzdelávajú, ako stavať domy po starom.

V stenách sú výrezy, ktoré obnažujú konštrukciu múrov a muriva. Ako izolácia a stavebný materiál slúži hlina, vlna, slama, všetko dostupné a atraktívne materiály, ktoré vedia zaujať novousadlíkov na dedinách. A občas do chodieb starej ľudovej školy zavítajú aj tí najstarší obyvatelia Hrubého Šúra.

Zvedavosť je odmenená úžasným zistením, že takto podobne stavali domy ich dedovia. A mladí, tí čo prišli z mesta, sa to tu učia. Apropo, najstaršia účastníčka workshopov má približne 70 rokov a spoločne so synom sa snaží obnoviť si svoj dom z prírodných materiálov.

Čo staviame, to sme

Vynovená škola však nebude slúžiť len na kurzy o hlinených omietkach či nabíjanine. Jej noví majitelia by chceli, aby fungovala aj ako kultúrny dom, v ktorom bude priestor na koncerty, kultúrne podujatia. Chystá sa sem bábkové divadlo. Aby stará škola slúžila všetkým…

Ani v sociologických prieskumoch na Slovensku aj v Českej republike sa migrácia ľudí z miest na vidiek nespomína len v negatívnom zmysle slova. Poukazuje sa na to, že noví ľudia dokážu nanovo rozhýbať dedinu, vliať novú krv, sú zapálení pre vec a, paradoxne, niekedy sú to práve ľudia z mesta, ktorí sú odhodlaní rozprúdiť komunitný život. Platí to, samozrejme, len v niektorých lokalitách.

A aj architektka Kierulfová má pocit, že hnacím motorom komunít v Hrubom Šúre sú práve novousadlíci, ktorí však pri snahe nadviazať väzby niekedy narážajú na bariéru vystavanú z lenivosti, neochoty, zotrvačnosti starousadlíkov. Snažia sa priniesť kultúru, moderné, odvážne prvky architektúry.

Koncept bezplotového bývania v Hrubom Šúre sa... Foto: Andrej Barát, Pravda
bezplotové bývanie, dom Koncept bezplotového bývania v Hrubom Šúre sa nestretáva vždy s pochopením a je v ostrom kontraste s neďalekými vysokými múrmi.

Koncept bývania bez plota vrátane experimentálnej slamenej kupoly, kde sídli architektonické štúdio Createrra, je možno extrém, no v niekom predsa zanechá zrniečko pochybnosti. A taký človek si potom dvakrát rozmyslí, či si svoj dom, svoj hrad chce naozaj zaizolovať vysokánskymi hradbami.

Iróniou je, že v tesnom susedstve slamenej kupoly, kde sa zhovárame s architektkou Kierulfovou, vyrástli podobné vysoké ploty. „Pýtala som sa ich prečo. Odbili ma, že čo sa starám… Škoda, že sa stále málo hovorí o tom, ako to, čo staviame, veľmi vplýva na našu spoločnosť.“

Starostovia sa z prišelcov tešia. Kým ich je málo

Sociologička Katarína Moravanská v týchto dňoch spracúva najnovší výskum a hovorí, že dosahy sťahovania obyvateľov z mesta na vidiek závisia najmä od počtu ľudí. Ak prírastky nie sú vysoké, dediny to vnímajú pozitívne, pretože noví obyvatelia môžu do obce vniesť aj nové sily pre jej rozvoj. Všetko má však svoje hranice a Chorvátsky Grob je príkladom, aké je to zradné, keď sa rozširovanie obce vymkne z rúk.

Všade sa spomína zlá doprava, chýbajúce škôlky, novousadlíci sa nechcú prihlásiť na trvalý pobyt a obec tak prichádza o peniaze. Aké sú však hlavné nedostatky satelitných miest z pohľadu sociológa?
Prejavujú sa hlavne v separácii a selektívnej migrácii vybraných skupín obyvateľstva, hlavne tých s vyšším príjmom a vyšším sociálnym statusom. Dochádza tiež k strate sociálnej súdržnosti obyvateľov obce. Prejavujú sa zárodky sociálnej segregácie a priestorového oddeľovania skupín obyvateľov obce. Odlišnosť spôsobu života prisťahovaných a starousadlíkov môže viesť k sociálnemu napätiu a ku konfliktom.

Ako je to v skutočnosti s vysokými múrmi, naozaj sú tak časté?
Tento faktor fyzicky oddeleného bývania sa v našom výskume umiestnil až takmer na poslednom mieste. Je to aj preto, že na Slovensku sa oddelené bývanie novoprisťahovaných obyvateľov a starousadlíkov vyskytuje zriedkavejšie. Len asi 15 percent ľudí v prieskume uviedlo, že nová zástavba v ich obci je oddelená vysokým plotom, dlhou cestou, voľným priestorom či závorou. Sú tu však veľké regionálne rozdiely. Predovšetkým v zázemí Bratislavy poznáme prípady výraznej sociálnej izolácie.

Niektorí autori spomínajú pri satelitoch kriminalitu. Sú už aj na Slovensku také indície?
Výskum ukázal, že prisťahovanie obyvateľov z mesta malo čiastočne negatívne dosahy aj na bezpečnostnú situáciu v obci. Možno to vysvetliť dvomi spôsobmi. Prítomnosť nových obyvateľov v obci spojená s výstavbu, počas ktorej sa po obci pohybujú rôzni neznámi pracovníci, môžu pôvodní obyvatelia vnímať ohrozujúco. Na druhej strane aj samotní prisťahovalci môžu prispieť k drobnej kriminalite v obci.

Stretli ste sa aj s pozitívami?
Môže to priniesť priaznivé spoločenské, kultúrne aj ekonomické zmeny, napríklad oživenie drobného podnikania. Vznikajú nové pracovné miesta, niekde sa zlepšuje infraštruktúra či dopravné spojenie s mestom. Pre obce v zázemí miest suburbanizácia znamená príliv nových mladých a majetnejších obyvateľov, ktorí prinášajú pre obec vyššie daňové príjmy a tiež isté oživenie.

Sú zvyčajne oveľa aktívnejší a efektívnejší pri presadzovaní svojich požiadaviek. Vytvárajú tlak na zavedenie nových služieb. Pre potreby nových domácností sa rekonštruuje plynovod, kanalizácia, čističky odpadových vôd, internet. Z týchto výhod ťažia rovnako starousadlíci, ako aj nové obyvateľstvo obce.

(aba)

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
9 debata chyba
Viac na túto tému: #Chorvátsky Grob #Satelitné obce #pohybové centrum #Hrubý Šúr #Vydrany #Čierna voda