Odpoveď sa skrýva vo fenoméne, ktorý zasiahol po škandinávskych krajinách Nemecko, Rakúsko a opatrne preniká aj na Slovensko. Anglicky sa volá co-housing, nemecky Baugruppe, slovensky stavebné spoločenstvo.
Zvonka je to v podstate klasická bytovka. Každá rodina v nej má svoj vlastný byt, vlastné súkromie. Lenže zatiaľ čo v bežnom paneláku sa za prahom vlastného bytu neskrýva už nič iné len chodba, schodisko, výťah a občasné ahoj, dobrý deň, v stavebnom spoločenstve sa v tomto okamihu otvára úplne iný svet.
Susedská sauna
Prvé, čo pri pohľade na obrázky z co-housingovej štvrte Vrijburcht pri Amsterdame udrie do očí, je nezvyčajne veľký počet ľudí. Normálne by mali byť všetci pekne naukladaní za stenami svojich bytov. Lenže tu sú takmer všetci vonku. Je tu spoločná kuchyňa, kde rodiny majú spoločné recepty aj varešky.
Pre takéto projekty je typická spoločná knižnica, spoločná dielňa, sauna, klubovňa, spoločenská sála či dokonca telocvičňa. Terasa, kde sedí pri káve nie dvojica susedov, ale rovno tucet. A potom je to spoločná záhrada. Na jednom konci vytrháva sused zo susedovej mrkvovej hriadky burinu a na druhom konci sa so psami naháňa húf detí a dohliada na ne jedna z matiek. A ostatné? Sú v práci.
Architekt Boris Hrbáň z občianskeho združenia Miesta pre ľudí verí, že takéto obrázky bude vidno čoskoro aj v slovenských mestách. „Stále viac ľudí si uvedomuje, že dobré bývanie je viac ako len dobrý byt. Dlhodobo zlé vzťahy so susedmi môžu pokaziť radosť aj z toho najkrajšieho bytu a negatívne vstúpiť až do nášho súkromia. V bežnej situácii však na výber svojich susedov nemáme žiaden vplyv. Stavebné spoločenstvo dáva možnosť byť pri vzniku susedskej komunity už od začiatku a môcť ju spoluvytvárať.“
Stavebné spoločenstvo je skupina ľudí, ktorí sa rozhodli, že si, na rozdiel od drvivej väčšiny mladých rodín, nebudú hľadať bývanie na vlastnú päsť, ale chcú si svoj príbytok vytvárať spoločne s priateľmi, známymi, kolegami. Postavia si niečo úplne nové alebo zrekonštruujú väčšiu staršiu nehnuteľnosť.
„Takéto domy nemajú žiadnu typickú architektonickú formu, ale veľmi často majú nejakú ústrednú ideu alebo motiváciu, ktorá viedla k ich vzniku. Napríklad multigeneračnosť, alebo naopak, generačnú či sociálnu príbuznosť, energetickú úspornosť a podobne,“ hovorí architekt. Nuž a aká je teda cena?
Sedem rokov. Desať hodín
Priemerne sedem rokov prejde podľa britského denníka The Guardian od nápadu k bývaniu v stavebnom spoločenstve.
Desať hodín a niekedy aj viac obetuje Andrea Bystrická s manželom plánovaniu pilotného projektu na Slovensku. V Bratislave si vyhliadli staršiu budovu s veľkým podielom zelene. Keď na začiatku oslovovali kamarátov, či by do toho nešli s nimi, boli zaskočení, koľko ľudí ich odmietlo.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Všetko to boli pritom ľudia, ktorí boli na privátoch, internátoch a takéto komunitné bývanie už vlastne zažili.“ Niečo podobné v oklieštenej forme skutočne funguje na Slovensku už dávno. Snaha rozvíjať susedské vzťahy nie je nijako nová. Ľudia sa napríklad dohodnú, že si z dvora spravia záhradu alebo starú práčovňu prerobia na klubovňu, kde hrávajú stolný tenis. A predsa môže stavebné spoločenstvo niekto vnímať ako radikálnu myšlienku.
Nakoniec sa im podarilo nájsť ďalšie tri zvedavé rodiny. Problematiku mali teoreticky celkom dobre naštudovanú… Lenže skupinová dynamika je zrejme niečo, na čo sa človek nedokáže pripraviť. Je to náročná výzva.
Kým pri bežnom výbere nábytku stačí, aby sa dohodli „len“ dvaja ľudia, tu musia nájsť prienik naprieč požiadavkami štyroch rodín. Nečudo, že pri mnohých zahraničných projektoch musí zasiahnuť mediátor. „Je to extrémne náročné na čas, mentálnu energiu…“
A teda tá peňažná cena? Tým, že sa pri projekte úplne vynechá developer, možno ušetriť značné prostriedky… „Skúsenosti zo zahraničia hovoria o úspore 15 až 20 percent oproti komerčným projektom,“ vyčísľuje Bystrická. I keď nakoniec to, čo sa ušetrí, sa často vloží práve do spoločných priestorov.
Dôstojná staroba
Bratislavský pilotný projekt počíta so spoločnou kuchyňou, záhradou a potom špecifickým priestorom, ktorý volajú apartmány. Budú to bunky, ktoré sa dajú rôzne prispôsobiť. Byty pre rodičov. Prídu, keď zostarnú. „Stále tu niekto bude, vnúčatá, susedia. Budú sa mať s kým porozprávať v kuchyni. Niečo porobia na záhradke… Ak by zostali sami, tak by sa im plnohodnotnosť života drasticky znížila,“ vysvetľuje Bystrická.
O stavebných spoločenstvách sa zmieňuje aj štúdia, ktorá mapuje podmienky, v akých bývajú dôchodcovia v USA. Tieto komunity sú podľa nej čoraz obľúbenejšou voľbou pre starnúcich Američanov.
„Umožňujú im žiť nezávisle a popritom sa tešiť z benefitov spolupatričnosti, komunitných interakcií a podpory rovesníkov. Obyvatelia týchto spoločenstiev si svoju komunitu pestujú a často sa starajú jeden o druhého, spoločne si nakupujú, pripravujú jedlo a spoločne robia práce v domácnosti,“ uvádza štúdia, ktorá vznikla na pôde Joint Center for Housing Studies (čo by sa dalo voľne preložiť ako Spoločné centrum pre štúdium bývania) na Harvardovej univerzite.
A nie je to vari poklad, mať naporúdzi takého starého a skúseného človeka, ktorý dokáže vždy poradiť? Práve vzájomné učenie sa naprieč generáciami, ale aj rovesníkmi je jednou z vízií rodiny Bystrických.
„Deti budú vyrastať s inými deťmi a aj na rodičoch budú vidieť ten protipól k individualizmu. Ukážeme im príklady, ako zvládať spoluprácu. Budú sa učiť nenútenému neformálnemu spolunažívaniu. A pre dospelých platí to isté. Aj tí sa môžu osobnostne posúvať, veľa vecí môžu odpozorovať od susedov. Je to prirodzené učenie sa, ktoré kedysi fungovalo na dedinách, vo viacgeneračných rodinách, len teraz je to v novodobom poňatí… A nakoniec, čo môže byť lepšie, ako bývať s kamarátmi?“ usmeje sa Bystrická.
Človek hravý
V Štokholme vznikol už v roku 1993 co-housingový projekt bývania pre druhú polovicu života a spoločné aktívne starnutie. V nemeckom Tübingene vyrástla od 90. rokov celá štvrť pozostávajúca z co-housingových domov.
„Mnoho veľmi zaujímavých príkladov je v Berlíne, kde stavebné spoločenstvá začali vznikať vo veľkom počte po roku 2000, keď berlínsky senát zrušil akúkoľvek podporu pre verejnú výstavbu bytov. Vo Viedni existuje projekt mestského spolužitia Sargfabrik, dokonca čisto ženský projekt Rosa alebo práve dokončený blok piatich samostatných co-housingových projektov v novej mestskej štvrti Seestadt Aspern,“ vymenúva Hrbáň a spomína i projekt na okraji Kodane, ktorý vznikol ešte v 70. rokoch, kde v spoločnom areáli s niekoľkými komunitnými budovami stojí väčšie množstvo samostatných rodinných domov.
Priekopníkom bol dánsky architekt Jan Gudmand-Høyer, ktorý už v 60. rokoch hovoril o tom, že je nutné znovu zaviesť hravosť do každodenného života. Nazval to „prechod z homo productivo na homo ludens“. Prerod pracanta na oveľa radostnejšiu (hravú) bytosť. Oslovil kamarátov a postavili si multifunkčné domy.
Myšlienka sa postupne ujala aj inde v Európe. V Dánsku žije v podobných domoch asi osem percent obyvateľov. V USA je podľa odhadov 130 takýchto komunít, ich počet však začal rásť najmä vďaka rodinám s malými deťmi.
Čo z toho má mesto?
Iskra raz preskočí. Aktívne susedské komunity dokážu podľa Hrbáňa oživiť zanedbané mestské štvrte. Vo Viedni združujú takéto projekty ľudí, ktorí plánujú zanechávať čo najmenšiu ekologickú stopu na planéte a chcú inšpirovať okolie tým, že jazdia výlučne na bicykli.
„Ukazuje sa, že takéto komunity prejavujú intenzívny záujem o zveľaďovanie nielen vlastného prostredia, ale aj svojho okolia a aktívne sa zapájajú do spoločenského diania v snahe zmeniť veci k lepšiemu,“ poznamenáva Andrea Leitmannová z projektu WhatCity? Pod touto hlavičkou sa zorganizovala v máji v Bratislave konferencia a workshop k téme o stavebných spoločenstvách.
„Je možné hovoriť aj o životnom štýle, ktorý rieši problémy izolácie a samoty. Tento model bývania prispieva k sociálnej stabilite, podporuje vzťah ľudí k životnému prostrediu, domovu. Rieši tiež problémy vysokých cien nehnuteľností,“ dodáva.
Národná banka Slovenska si vo svojej správe o stave trhu s bývaním nezakrýva oči pred faktom, že dostupnosť bývania v mestách sa celosvetovo zhoršuje. Cituje štúdiu od McKinsey Global Institute z konca roka 2014, podľa ktorej približne 330 miliónom mestských domácností na celom svete chýba dôstojné bývanie.
Spomína tiež, že rýchly rast nájomného v nemeckých mestách nedávno prinútil vládu Angely Merkelovej prijať zákon o limitoch. A na dôvažok, obyvatelia vo svetových metropolách platia ročne za bývanie o 650 miliárd dolárov viac, ako si môžu objektívne dovoliť. Kto si môže dovoliť povedať, že má skvelého suseda?
V tíme majú psychoanalytičku aj mediátora
Renata Jaffe bude s manželom a dvomi deťmi o rok bývať v stavebnom spoločenstve Bielefelder Str. 13 v Berlíne. Porozprávala nám o svojich očakávaniach, ale aj o úskaliach projektu.
Čo vás priviedlo k projektu?
Už dlhšiu dobu sme hľadali väčší byt, keďže sa nám narodili dve deti. Nepáčili sa nám drahé byty developerov. Kúpa starého bytu a jeho rekonštrukcia by bola tiež ekonomicky náročná. Cez priateľov sme dostali informácie o projekte a tak sme sa doň zapojili. Dôležité bolo pre nás zohľadnenie individuálnych požiadaviek, finančné náklady a možnosť bývať s priateľmi a rodičmi vo viacgeneračnom dome. Dokopy je nás päť rodín, deväť bytov. Aj ostatné rodiny totiž stavajú byty pre rodičov.
Na čom ste sa dohodli?
Budeme mať veľký spoločný záhradný priestor, kde bude ihrisko, gril, altánok, miesto na záhradkárčenie. V podzemných priestoroch bude spoločné parkovisko pre bicykle a autá, bude tu možné nabíjať elektromobily. A ešte budeme mať spoločnú dielničku.
Asi to nie je jednoduché, spoločne vytvárať domov s rôznymi ľuďmi…
Vôbec nie. Jedna zo spriatelených rodín sa rozhodla po 1,5 roku projekt opustiť. Dostali strach. Sprevádzali to konflikty, stúpajúca nedôvera, ktoré vyústili do konca priateľstva… Stretávajú sa tu rôzne osobnosti, povolania, kultúry a v konečnom dôsledku ide o veľké peniaze a niekedy aj o vlastnú existenciu.
Ako ste to riešili?
Náhradnú rodinu sme hľadali cez inzerát. Určitú dobu sme ju vyberali a poznávali, kým sme sa rozhodli. Teraz je v našej skupine relatívne dobrá rovnováha osobností. Sú v nej zastúpené rôzne povolania, ktoré sú v určitých fázach projektu veľmi prospešné. Architektka, audítor, mediátor, psychoanalytička, projektový manažér.
Nebojíte sa straty súkromia?
Nie. Každý má svoj byt, čiže si nemyslím, že si budeme toľko na očiach. Je to však dobrý pocit bývať s ľuďmi, s ktorými sme si celý projekt odžili. Teším sa, že sa naše deti môžu hrať na záhrade s inými deťmi a vytvoria si vlastnú detskú komunitu, v ktorej vyrastú.
A v akom susedstve bývate teraz, ešte pred projektom?
Je to starší zrenovovaný dom zo začiatku 20. storočia. Býva tu asi 50 ľudí, väčšina z nich je vo veku 50 – 60 rokov, páry alebo osamote. A žiadne ďalšie deti. Zo strany susedov mi chýba pochopenie pre mladé rodiny. Niektorí sa pravidelne sťažujú na uskladnenie nášho kočíka, bicyklov a v zime sánok. Nemáme priestory na takéto veci a preto improvizujeme… S niektorými susedmi prehodíme aj pár slov, keď sa stretneme, ale viac nie. Toto bude v novom bývaní úplne iné.
(aba)