Liptovská Teplička ako ležala, tak aj leží pánubohu za chrbtom. Je na konci alebo na začiatku, ako sa to vezme, Liptova, Horehronia a Spiša. Jasný orientačný bod v krajine predstavuje Kráľova hoľa. Pod ňou sa v roku 1634 z liptovskej strany usadili goralskí kolonisti, ktorí pre liptovsko-hrádocké panstvo rúbali les a pálili drevené uhlie. Trpezlivo klčovali rúbaniská, prekopávali každú piaď uvoľnenej zeme a na medze vynášali skalu za skalou. V priebehu troch storočí šesť generácií Tepličanov vytvorilo spolu s prírodou unikátnu horskú poľnohospodársku krajinu pretkanú vrstevnato uloženými políčkami, lúkami a hôľnymi pasienkami. Zdalo by sa, že sa dá po nich dokráčať rovno do neba.
Keď do Liptovskej Tepličky začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia vkročil s fotoaparátom Martin Martinček, legenda slovenskej fotografie, takmer zamrel pri pohľade, ktorý sa mu naskytol. V zovretí odlesnených vrchov s panorámou Tatier v pozadí driemala zabudnutá drevená dedina. Nie tá z budovateľského románu Františka Hečka, ale reálne drevenice zhlobené z mohutných kmeňov tatranských smrekov, s humnami a stodolami. Slovenska sa vtedy v divom chvate zmocňovala industrializácia, ale v Tepličke v tej chvíli sa čas akoby zastavil.
Na priedomiach posedávali a bafkali starčekovia v liptovských klobúkoch, z krojovaných košieľ so širokými rukávmi im vykúkali zvráskavené a od roboty poskrúcané ruky. Ženy kľačali pod krížmi a vrúcne sa modlili. Z tichých dvorov sa nieslo kotkodákanie sliepok, prašné ulice boli označkované lajnami, ktoré za sebou zanechávali volmi ťahané rebriniaky. Martinček našiel svoju životnú tému, spriatelil sa s Tepličanmi, prespával u nich a zanechal nám úžasné umelecké svedectvo o živote roľníkov vrchárov.
Krása, pokora, otroctvo
A práve do takéhoto prostredia sa narodila Anna Glejdúrová. Jej rodičia patrili k najväčším aj najlepším hospodárom v dedine. Ako vyzeralo jej detstvo?
"Kto mal v Tepličke viac ako desať hektárov pôdy, to už bolo veľa. Na gazdovstve robotovali tri generácie – starí rodičia, moji rodičia a ja s bratom. Od rána do večera bolo čo robiť. Chovali sme tri kravy, býky, dva páry volov. Všetko sa oralo volmi, základné náradie tvorili voz, kosa, hrable a pluh, šechtár, pravdaže, a roľníkove zdravé ruky a nohy. Pomáhali sme si navzájom, najlepšie ako sme vedeli. Susedom sme požičali voly do záprahu a na oplátku pomohli oni nám. Cez žatvu sa mlátilo obilie na obecnej mláťačke. Niekto vymlátil pár snopov za hodinu, niekto za dve, my sme sa lopotili celý deň. Ľudia sa báli požiaru, pretože celá dedina bola drevená. Starí Tepličania však robili s rozumom, niečo zo zásob ponechali v šope na dvore, niečo v humne, ale podstatnú časť sena uložili do senníkov hore na lúkach, aby v prípade požiaru neprišli o všetky zásoby. Lenže najbližšia lúka bola od dediny hodinu cesty a tie vzdialenejšie dve a pol hodiny peši. Keď sa v zime zvážalo seno pre dobytok a bol hlboký sneh, pohonič musel pred volmi najprv odhádzať cestu, aby vôbec prešli. Doviezť jednu fúru sena bola robota na celý deň.“
Anna Glejdúrová maľuje jeden výjav všedného roľníckeho života za druhým. Z jej rozprávania je jasné, že za prežitie, aký-taký pocit bohatstva a sýtosti sa platilo v Liptovskej Tepličke nasadením všetkých síl, ľudia siahali až na ich samé dno. Doma sa neodvrávalo. "Moju generáciu rodičia vychovali na zákazoch a príkazoch,“ odpovie úprimne na otázku, či bolo jej detstvo šťastné. Vzápätí, akoby sa zahanbila za tento odsudok, dodá, že rodičia museli byť prísni. Strohosť výchovy vyplývala z prostredia, prírodné podmienky boli kruté a premietali sa do vzťahov rodičov a detí.
Kto by si nepamätal scény z mnohých slovenských filmov, kde krásne mladé vrchárky nesú koscom čerstvo navarené bryndzové halušky. Sú vysmiate, pospevujú si a hladní chlapi na ne netrpezlivo čakajú. Pravdaže, piesne vyjadrovali radosť i pochabosť mladosti, nádej na krajší, šťastnejší život, ale aj dokonalé poznanie roľníkovej práce. Za rána, za rosy, najlepšie sa kosí, nôti sa v jednej ľudovej pesničke. Hej za rána. Už o tretej, ešte sa deň poriadne nechopil moci, vstávala starká Anny Glejdúrovej, aby nachystala koscom frištuk, s ktorým potom v batôžku Anička kráčala na lúky. "Naši chlapi ma vyzerali, nevedeli sa ma dočkať. Nocovali v kolibách a lúky začali kosiť hneď po rozbrieždení,“ spomína Anna Glejdúrová.
Nechcela som robiť a žiť ako moji rodičia, chcela som čím skôr preč. Život rozhodol inak.Anna Glejdúrová, predsedníčka PPD Liptovská Teplička
Takmer celý život vstávala s prvým zakikiríkaním kohúta, aby stihla prácu a školu. "Na základnej škole spolužiaci bežne nosili učiteľkám ospravedlnenky, v ktorých mamky písali, že deti museli pracovať na poli. Robote sa nedalo vyhnúť. Keď sa sadili zemiaky, budíček bol ráno o tretej. Na roli bol navozený v kopách maštaľný hnoj, najskôr ho bolo treba vidlami rozhodiť, potom zaorať a napokon motykami posadiť zemiaky. Skôr než som odišla do školy, roľa musela byť vysadená. Bolo to neveľké políčko, dolniaci by sa smiali, čo je to 10–12 árov, teda 1 000 až 1 200 štvorcových metrov, ale robte všetko ručne, to si dnes už nikto nevie predstaviť.“
V jeden jarný deň spadol Aničkin brat pri valcovaní jarín nešťastne rovno pod valec. Chlapec prežil, ale sestre pribudlo práce. Musela pásť voly, keď sa sušili sená, prespávať v kolibe, zobrať do rúk hrable a prehodiť riadok po riadku pokosenú trávu. Veru Anna Glejdúrová dobre vie, čo znamená úslovie hovoriace, že seno sa suší na hrabliach.
Keď vidí súčasník Martinčekove fotografie zachytávajúce krajinu so stupňovitou štruktúrou horských polí a lúk, ktoré končia kdesi v oblakoch, zmocňuje sa ho bázeň, pokora aj nadšenie z krásy, ktorú vyžaruje územie. To dielo vytvorili naši predkovia obetujúc mu seba samých. Vytvárala ho aj Anna Glejdúrová, ale odmietala ďalej niesť útrpne roľnícky kríž ako jej rodičia. Keď dospievala, túžila ubziknúť z domu. "Nechcela som robiť a žiť ako moji rodičia, chcela som ísť čím skôr preč, lebo starosť o gazdovstvo nebola drina, ale otroctvo,“ vyriekne po rokoch.
Prihlásila sa do Košíc na ekonomickú školu. Chcela študovať cudzie jazyky a zahraničný obchod, lenže ročník s takouto špecializáciou v roku 1967 neotvárali a tak skončila na popradskej dvojročnej ekonomickej škole. Do triedy prišlo dievča s dlhými vrkočmi upletenými zo zlatistých gaštanových vlasov. Spolužiačky nosili krátke účesy, aha, zjavila sa vidiečanka, chichotali sa. Rozplietli jej vrkoče, vlasy mala až po pás ako lesná víla. Pred tabuľou excelovala a po skončení školy si ju ako premiantku triedy vybral za sekretárku riaditeľ Tatrasvitu vo Svite. Nebolo jej však súdené zostať v meste. Keď sa vydala, našla si prácu v šuňavskom družstve ako ekonómka.
A hrdí gazdovia sa upísali družstvu
To už v Liptovskej Tepličke mali družstvo. Založili ho v roku 1976, v rámci tzv. dosocializácie. Ten pojem už nikomu nič nevraví, stratil sa v zabudnutom komunistickom čase, ale rovesníci Anny Glejdúrovej vedia, čo sa za ním skrýva. Išlo o poslednú vlnu zakladania JRD na perifériách Slovenska. Na rovinách aj v podhorí už fungovali družstvá 20 aj 27 rokov. Po strastiplných začiatkoch, keď sa ľudia tvrdošijne odmietali vzdať krvopotne nadobudnutého majetku v prospech kolektívnych hospodárstiev, sa družstvá výdatne podporované štátnymi dotáciami spolu s prílevom mnohotisícovej vlny mladých poľnohospodárskych inžinierov začali stavať na nohy a prosperovať.
Družstevníci mali už v sedemdesiatych rokoch stabilné a slušné príjmy, na dedinách vyrastali celé ulice domov. Rodil sa nový slovenský vidiek, ktorý prosperoval bez toho, aby sa zodieral na gazdovstvách, kde drela celá rodina. To nemohli prehliadnuť ani gazdovia v Liptovskej Tepličke.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
"Dnes sa veľa hovorí o násilí pri zakladaní družstiev. U nás bolo všetko inak. Ľudia sami chodili na okres do Popradu skúmať, či sa nedá aj v Tepličke založiť družstvo. A keď v roku 1976 napokon vzniklo, s výnimkou dvoch ľudí podpísala vstup do JRD Tatran Štrba celá dedina. Všetci už boli vysilení z hospodárenia, ktoré k ničomu neviedlo,“ zrekapitulovala kľúčovú udalosť v živote svojich rodičov Anna Glejdúrová.
Boli to hrdí hospodári, ale nielen im, vari všetkým Tepličanom už bolo jasné, že s volmi nedosiahnu blahobyt, ktorý si mohli dožičiť ľudia hospodáriaci v družstvách vybavených na ten čas modernou technikou.
V priebehu necelého pol druha desaťročia družstvo zmenilo drevenú dedinu na nepoznanie. Jeden po druhom začali pribúdať murované domy, kde-tu sa síce ešte aj dnes nájde drevenica, ba aj ucelený rad pôvodných stodôl, ale už to nie je uprášená drevená Liptovská Teplička žijúca v rytme a tempe volských záprahov z fotografií Martina Martinčeka.
Po vstupe do družstva ľudia už nemali vôľu orať volmi šesť až osem metrov široké pásiky roličiek. Z tristo hektárov oráčiny roztrúsenej po strmých nízkotatranských úbočiach zostala pod pluh len jedna tretina, ostatok rolí premenili na lúky a pasienky. Zlúčené družstvo Tatran úplne zmenilo charakter samoobživného poľnohospodárstva, kde si ľudia krvopotne dorobili od obilia cez kapustu až po zemiaky všetko, čo potrebovali do úst. V Liptovskej Tepličke vybudovali farmu špecializovanú výlučne na chov oviec, sami družstevníci si v maštaľkách pri domoch ponechali tristo záhumienkových kráv. Mlieko, ale najmä vykŕmené mladé býčky a jalovice sa stali výdatným doplnkovým zdrojom príjmov.
Štát, ktorý počas kolektivizácie tuho zvieral roľníkov, čo odmietli vstúpiť do družstiev, vysokými kontingentmi, zmenil svoje správanie. Na juhu Slovenska rozkvitli súkromné fóliovníkové hospodárstva produkujúce papriku a na severe štátne mäsokombináty za slušné ceny vykupovali vykŕmené býčky a jalovice.
"Tá doba bola pre Tepličku rozvojová. Pracovala som síce v družstve v neďalekej Šuňave, ale doma v Liptovskej Tepličke sme chovali kravu a keď sme popri nej dochovali z teľaťa býčka, predali ho, prišlo zaň aj 12-tisíc korún. Predstavte si plat družstevnej ekonómky 1 400 korún, pričom mala na krku spolu s manželom pôžičku na nový dom. Keď sme podpisovali zmluvu, že dlh do desiatich rokov vyplatíme, ruky sa nám triasli od strachu. Ale zvládli sme to. V porovnaní s hypotékami, ktoré si dnes berú mladí ľudia na tridsať rokov, to bola malina,“ porovnáva Anna Glejdúrová svoj štart do života s podmienkami súčasných tridsiatnikov.
Ak by niekto čakal, že po novembrovej revolúcii si ľudia vypýtajú pôdu z družstva späť, mýlil by sa. Družstvo prežilo transformáciu, výsledkom ktorej bolo, že sa v roku 1991 oddelilo od štrbského. Do Liptovskej Tepličky sa vrátilo 120 ľudí, ktorí tam denne dochádzali dvoma autobusmi a s nimi "delimitovali“ Tepličanom aj jalovice. "Zoberte si, čo vám patrí,“ vyprevadili ich pri delení zlúčeného družstva. Ale kde ich dať, keď v Liptovskej Tepličke mali len dva ovčíny pre 1 200 oviec. Kam s jalovicami? A vtedy dostali vo vedení teplického družstva nápad, urobili s družstevníkmi obchod: kto prechová jalovicu pre družstvo cez zimu a odchová od nej teľa, teľa je jeho. Bývalým gazdom sa rátala takáto ponuka. Bolo to šťastné riešenie, ktoré umožnilo udržať chov dobytka, veď práve ním šesť generácií Tepličanov kolonizovalo a civilizovalo divoké prírodné územie pod Kráľovou hoľou. Bez dobytka by tu ľudia neprežili.
"Vyhrabali sme sa z kaše, ale to sme ešte netušili, do akých ťažkých čias kráčame,“ vracia sa do začiatkov samostatného teplického družstva Anna Glejdúrová. Nebola vtedy predsedníčkou družstva, "iba“ ekonómkou. Keď zmaturovala na ekonomickej škole, myslela si, že v ruke má papier, ktorý ju vyslobodzuje z pút roľníckeho života. Bola to naivná dievčenská predstava. Poľnohospodárstvo v rôznych podobách sa jej znova a znova stavalo do cesty. Veď to bolo ekonomické vzdelanie, skúsenosť, znalosť prostredia, a čo je podstatné, aj mentality, ktoré ju priviedli naspäť do družstva. Dva roky po revolúcii ju rodáci spolu s menovkyňou, spolužiačkou Máriou Glejdúrovou, bývalou zootechničkou družstva vo Vikartovciach, zavolali do rodnej obce viesť družstvo.
Vždy ide o to, kto z koho
Vrátili sa medzi svojich, aby vzápätí zistili, že nikto doma nie je prorokom. Nik v celom okrese Poprad neveril, že družstvo prežije na čele s dvoma ženami. Viedli ho dve Glejdúrky – Máriu zvolili za predsedníčku a Anna na poste ekonómky mala na starosti družstevné účty. Vraví sa, že koho zaživa pochovávajú, ten prežije. "Boli sme umiesené z dobrého cesta a Mária mala tvrdú náturu ako chlap,“ podotkne Anna Glejdúrová a dodá, že ako čas plynul, vybojovali si rešpekt medzi vrchármi.
Odhodlanému, nadanému a nadovšetko pracovitému ženskému tandemu však nebolo súdené dlho spoločne budovať družstvo. Máriu zradilo zdravie a Anna odrazu preberala družstevné kormidlo do svojich rúk. Družstevná posádka okamžite skúšala, čo si môže dovoliť. Krádeže a opilstvá boli na dennom poriadku. Narazila kosa na kameň. Nevyštrbila sa, kameň odletel.
"Vojdem do dojárne, bača s chlapmi sa opierajú o dvere, fajčia jednu za druhou. Máte už podojené? Pýtam sa. Pravdaže, uspokojujú ma s úsmevom na tvári. Nože, ukážte koľko, nenechám sa odbiť. Toho poctivo nadojeného mlieka bolo až tri a pol litra. Nazriem do šatne a tam nedopitá fľaša rumu. Schmatla som ju a v hneve tresla o stenu. Bača dostal na hodinu výpoveď. Aký problém som si vyrobila, veď ovce bolo treba dojiť denne. Lenže opilstvo som tolerovať nemohla. Dnes doja ovce ženy a syr robí Ľudmila Fendeková. Dobre, veľmi dobre, všetky naše mliečne výrobky sú v extra bio kvalite a nesú označenie Značka kvality SK,“ vyrozpráva jednu z manažérskych epizód, kde išlo o to, kto z koho, Anna Glejdúrová.
Nebol to pravdaže jediný konflikt, ale vrchárka mala a má guráž. V maštali nachytala chlapov pri krádeži obilia. K autu ju doviedla cestička vysypaná obilím, ešte aj s deravým vrecom išli kradnúť. V jeden letný večer si doma natáčala vlasy, spokojná vyzrie do tmavej noci a na poli vidí blikať traktory. Čo tam robia? Kradli slamu. Anna Glejdúrová sa ešte aj dnes čuduje, kde nabrala odvahu bežať ozlomkrk na pole a postaviť sa zoči-voči zlodejom. "Zasvieť svetlá, nech vidím, kto tu všetko je,“ zhurta zaútočila na traktoristu. Slamu prikázala zhodiť a zlodeji utŕžili posmech a hanbu pred celou dedinou. Haha, baba vás dostala, rehotali sa chlapi neskôr pri pohári piva.
Tam, kde nie je poriadok a disciplína, nemôže podnik prosperovať. Chcieť však nestačí, treba aj vedieť. Prosperita družstva v Liptovskej Tepličke vyrastá z čistoty prírodného prostredia, ktoré umožňuje dopestovať zemiaky, jahňacinu aj hovädzinu v bio kvalite. Mäso je krehké a šťavnaté, mlieko vonia po lúčnych bylinách, pretože zvieratá sa od jari do jesene pasú na voňavých lúkach pod Kráľovou hoľou, v zime sú dokrmované senom a senážou.
Niektoré role zatrávnili. „Škoda sa tu trápiť s jačmeňom, keď narastie žabám po oči,“ britko zhodnotila pred rokmi márnu snahu o dobrú úrodu obilia agronómka Mária Ovsiaková. Čo s chudobnou pôdou, do zúrodnenia ktorej predkovia investovali toľko potu, krvi a sĺz? Oriešok rozlúskli odborníci z popradského pracoviska Výskumného ústavu trávnych porastov a horského poľnohospodárstva. Pôdu na ich radu družstevníci obsiali zmesou ďatelinotrávy. Tam, kde sa jačmeň trápil, dorábajú teraz kvalitné seno a senáž, ktoré traktory lisujú do veľkých kotúčov zabalených do bieleho plastu. Namiesto senníkov zdobia tatranské horské lúky bieli snehuliaci. Patria do horskej krajiny? Nuž už dávno sú jej súčasťou vo švajčiarskych aj v rakúskych Alpách, kde práve tento vynález odstránil každoročnú lopotu pri chystaní sena a dodal jej nový kolorit. Martinček by zrejme zapochyboval nad malebnosťou tohto prvku v krajine, ale práve on umožnil zachovať prírode blízke hospodárenie v citlivom vysokohorskom prostredí.
Napred sa ísť musí, znelo heslo štúrovcov. Napred však neznamená, že na všetko, čo vymysleli predkovia, zabudneme. Niektoré technické riešenia, ako napríklad skladovanie zemiakov v teplických studňovitých pivničkách, sú natoľko dômyselné, že ich ani moderný čas neprekonal. Kúsok vedľa pôsobivého dreveného amfiteátra sa týči dolomitický kopček Turnička. Nevedno, ktorá generácia Tepličanov doň vyhĺbila 3 až 4 metre hlboké „zemiakové“ studne s priemerom 2 metre. Prirodzená vlhkosť a chlad tu chránia zemiaky do zberu novej úrody. Skladuje ich tu aj Anna Glejdúrová pre celú svoju rodinu. Úpätie Turničky je posiate dvierkami zemiakových pivničiek. Pripomínajú moravské vínne "sklípky“, ale sú to dômyselné starobylé zemiakové pivničky. Akýsi mostík z prítomnosti do starých gazdovských čias, ktoré tak rád a majstrovsky fotografoval Martin Martinček. Portrétoval aj starého otca Anny Glejdúrovej.
Pred pár rokmi bola Anna Glejdúrová čosi úradne vybavovať v Bratislave. Kúsok od ministerskej budovy uvidela na stene výstavnej siene Umelky plagát pozývajúci na výstavu Martinčekových fotografií. Plagátu dominoval kosec, za ktorým v opare hmly ležala Liptovská Teplička Glejdúrovej detstva. Neváhala a kúpila plagát. Má ho v kancelárii, keď je jej smutno na duši, pozrie sa na kosca. Aha, vytrval, nevzdal sa. Ani Anna Glejdúrová sa nevzdáva. Bodaj by sme mali na Slovensku čo najviac takýchto múdrych žien, rozvážnych hospodárok vedúcich svoj kúsok krajiny k lepšiemu a krajšiemu životu. Keby Martinček žil, isto by jej rád stisol ruku. Nenašiel by síce svoju drevenú dedinu, ale malebný chotár rozprestierajúci sa nad Liptovskou Tepličkou stále žije a vraví, že dobrí hospodári tu nevymreli.