Sám je zástancom prírodných materiálov ako hlina či slama. Postavil z nich veľa domov v Latinskej Amerike aj inde na svete, o prírodných materiáloch napísal desiatky kníh a minulý týždeň o nich 79-ročný profesor prišiel prednášať aj do Bratislavy.
O hlinené domy sa začal Gernot Minke zaujímať potom, ako v roku 1979 strávil jeden semester výskumom na amerických univerzitách. Zisťoval tam, čo sa deje na poli alternatívnych stavebných technológií, ktoré práve prišli do módy. Čítal knihy z USA ako Homemade houses (Vlastnoručne postavené domy) alebo Shelter (Prístrešky). V 70. rokoch tiež navštívil Guatemalu, kde sa narodil jeho otec. Práve tam videl škody po zemetrasení z roku 1968. Najmä ním však otriasli príšerné núdzové príbytky, aké tam stavali medzinárodné humanitárne organizácie.
„Boli to domy z plastov, betónových platní a kartónu. Pomyslel som si, že z hliny sa predsa musia dať postaviť domy odolné voči zemetraseniu. Na domácej univerzite v Kasseli som potom získal peniaze na to, aby som vo svojom laboratóriu pre experimentálne stavby vyvinul steny zo stlačeného ílu odolné proti zemetraseniu. Keď sa stabilizovali bambusom, boli dostatočne flexibilné, aby absorbovali kinetickú energiu zemetrasenia. Bolo to celkom inovatívne,“ spomínal Minke pre nemecký architektonický web Earthkultur.
Hlinené domy pre bohatých
Túto metódu neskôr Minke uplatnil aj v Guatemale, kde postavil malý hlinený dom za 500 amerických dolárov. Lenže o dom nikto nemal záujem – pretože bol príliš lacný. Ukázalo sa totiž, že vlastníkom haciendy bol príjemca rozvojovej pomoci a musel z nej ročne minúť dva milióny dolárov. Preto chcel radšej väčší, reprezentatívnejší dom. Ani miestne guatemalské firmy nemali o Minkeho hlinený dom záujem. „Na stavbu hlineného domu sme totiž nemuseli nič nakupovať, odhliadnuc od pár skrutiek a platní na strechu. Bolo to veľmi frustrujúce. Tak som sa vrátil do Nemecka a v roku 1983 som si v Kasseli postavil svoj prvý hlinený dom na ekologickom sídlisku.“ O osem rokov si postavil ďalší, v ktorom obytné priestory preklenuli hlinené kupoly.
Foto: ARCHÍV GERNOTA MINKEHO
Keď sa po 25 rokoch Minke do Guatemaly vrátil a ukazoval miestnym fotky svojich nových domov z hliny, nechceli veriť tomu, že dokáže robiť modernú architektúru z bahna. Hlinu považovali za stavebný materiál pre chudobných. Pred Minkeho prednáškou v Bratislave sme mu teraz položili otázku, či už sa postoj ľudí k tomuto materiálu zmenil. A odpoveď? „Nemyslím si, že sa postoj výrazne zmenil. To, že z hliny stavajú chudobní, je predsudok široko zakorenený na celom svete. Preto som prišiel s tézou, že hlinené domy by sa mali stavať najskôr pre bohatých, manažérov a divy a až potom pre chudobných.“
Bez plesní a elektrosmogu
Laboratórium, ktoré Minke na univerzite v Kasseli založil, bolo prvé na svete, ktoré skúmalo a učilo stavanie z hliny kontinuálne od roku 1974 až do 2011. Okrem študentov tu na kurzoch učili zaobchádzať s hlinou aj vyše 2 000 externých záujemcov. Gernot Minke napríklad zistil, že íl oveľa viac než iné stavebné materiály absorbuje vzdušnú vlhkosť. V jeho prvom hlinenom dome sa takmer celý rok držala na úrovni 50 %. Po varení sa relatívna vlhkosť vzduchu v kuchyni zvýšila na 60 až 65 %, ale už o hodinu opäť klesla na 50 %. V kúpeľni ani po dlhom sprchovaní sa nikdy nemal vlhkosť vyššiu ako 70 %, dokonca aj pri zatvorených oknách a dverách. Ukázalo sa, že tam nerastú žiadne plesne, pretože tým sa darí až pri vlhkosti vzduchu okolo 80 až 85 %. Konštatoval teda, že kúpeľňa z hliny je hygienickejšia ako moderná kúpeľňa s keramickými kachličkami odhora a dole. Tam sa totiž plesne často usídlia v medzerách medzi kachličkami. Výsledky vlastného pozorovania neskôr viackrát potvrdil v laboratóriu, kde v 80. rokoch robil stovky testov. „Nečudo, že sa v mojom hlinenom dome dobre cítia aj alergici,“ dodáva Minke.
Ďalším dôležitým Minkeho objavom bolo, že hlina výrazne redukuje elektromagnetické vlny. Pre klienta, ktorý si chcel vybudovať dom bez elektrostresu, Minke navrhol dom s hlinenou kupolou, zelenou strechou a špeciálnymi oknami s tenkou kovovou vrstvou. Okná pôvodne navrhli na zvýšenie tepelnej izolácie, no ukázalo sa, že sú účinné aj ako ochranný štít pred elektromagnetickými vlnami. Kto chce v takomto dome používať mobil, musí ísť k otvoreným dverám. Sám Minke však tvrdí, že mobil nemá: „Som jeden z mála nemeckých architektov, ktorí dokážu žiť bez mobilu.“
Pre Minkeho sú najpodstatnejšie ekologické vlastnosti hliny, ktorá na rozdiel od iných stavebných materiálov nezaťažuje životné prostredie. Je to regionálny produkt a dá sa použiť vždy znova. Na druhej strane stavať z hliny je náročné na prácu – čo podľa Minkeho môže byť dobré aj zlé, podľa uhla pohľadu. Pre priemysel je to drahé, ale v rozvojových krajinách ideálne. Vytvára to pracovné miesta.
Cez kupolu pozoruje hviezdy
Žiaľ, v roku 2011 kvôli nedostatku financií laboratórium zatvorili. Minke aj jeho technik sú už na dôchodku a vraj sa nenašiel žiadny nástupca, ktorý by bol vynikajúcim architektom a zároveň aj bádateľom na poli prírodných stavebných materiálov. Takmer osemdesiatročný Minke mal tiež podozrenie, že to súviselo s vierou jeho mladších kolegov architektov v high-tech materiály. Požiadali sme preto profesora, aby vysvetlil, prečo sú hlina či slama stále aktuálne.
Foto: ARCHÍV GERNOTA MINKEHO
„Hlinené staviteľstvo nie je v Európe také rozšírené kvôli smerniciam o úsporách energie. Tie predpisujú, že vonkajšie steny musia vykazovať vysokú tepelnú izoláciu, čo sa s hlinou spravidla nedá dosiahnuť. Používať hlinené omietky je však trendom. Čoraz viac stavebníkov tiež používa nepálené tehly na vnútorné steny ako zásobník tepla a na vyrovnanie vlhkosti vzduchu. Pri slamených baloch je to inak: Použiť slamové baly je z ekologického aj ekonomického hľadiska skvelý spôsob výstavby. Ale aj tu v niektorých krajinách vývoj stále brzdia stavebné predpisy. Vo Francúzsku a v Španielsku, kde na vidieku nemajú také prísne predpisy, vznikli v posledných rokoch tisíce domov zo slamených balov,“ hovorí prof. Minke.
Slamený dom so samonosnou kupolou podľa Minkeho projektu vznikol aj v dedine Hrubý Šúr pri Senci. „Pôvodne mal dom stáť v Portugalsku, tam ho však pre stavebné predpisy nebolo možné postaviť. Podarilo sa to však vďaka podpore mojich priateľov – Zuzany a Bjorna Kierulfovcov, s ktorými sa nám to nakoniec podarilo zrealizovať tu na Slovensku,“ hovorí Minke.
On sám býva v kupolovitom dome. Čím ho fascinuje? „Všetky moje kupoly majú hore otvor, ktorý je zakrytý akrylovo-sklenou kupolou, cez ktorú prúdi svetlo. Možno tadiaľ pozorovať oblaky a hviezdy. Vzniká tým pocit bezpečia bez stiesnenosti. Na návštevníkov to väčšinou úžasne zapôsobí. Nadchne ich to a mnohí vyjadrili želanie bývať tak tiež. Pri niekoľkých sa nám to aj podarilo uskutočniť,“ povedal prof. Minke.
Znamená to, že sa ľudia opäť vracajú k prírode? Dali by sa priaznivci prírodných domov nejako typologizovať? Gernot Minke ostáva stručný: „V Nemecku je to vzdelaná stredná vrstva s vyšším ekopovedomím. Relatívne veľa takýchto stavebníkov sú učitelia či terapeuti.“ Môže teda aspoň zhrnúť, čo považuje za dobrú stavbu? „Dobrý dom je pre mňa budova, ktorá ponúka veľa komfortu a zdravú vnútornú klímu. Používa čo najviac prírodných stavebných materiálov, je postavená s ohľadom na životné prostredie a vyžaduje nízke náklady na udržiavanie a opravy, teda dom musí byť dlhotrvácny a udržateľný,“ odpovedá profesor.
Foto: ARCHÍV GERNOTA MINKEHO
Paradoxne je profesor Minke ako odborník na prírodné stavby uznávaný viac vo svete, najmä v Latinskej Amerike než v Nemecku. Spýtali sme sa, či ho to nemrzí. „V Latinskej Amerike je kvôli hospodárskym problémom a rodiacemu sa ekopovedomiu silný záujem o stavanie z lokálne dostupných materiálov a pomocou jednoduchých techník, často svojpomocne či s pomocou priateľov a známych. Pre mnohých vidiečanov je to tam jediná možnosť postaviť si príbytok. Pomôžem tam ľuďom viac, než keď v Nemecku navrhnem zopár domov. Som veľmi rád, že som tam našiel toľko ľudí, ktorí využili poznatky aj praktické skúsenosti z mojich výskumov v Kasseli. Prispel som tak k rozvoju ekologického stavebníctva, čo ma teší.“
Dnes už je na dôchodku. Sleduje stále architektonické trendy? „Už ma zaujíma len ekologické stavebníctvo. V posledných rokoch som polovicu svojho času strávil v Latinskej Amerike a viedol tam workshopy, prednášal či radil stavebníkom. Keď som doma v Nemecku, veľa maľujem. Neviem si predstaviť nič lepšie,“ uzatvára.