Konkrétne dôvody tohto hnevu sa môžu v rôznych sociálnych skupinách líšiť, ale základná motivácia voličov, ktorí sú týmto hnevom poháňaní, je vyjadriť zásadný nesúhlas s údajným odtrhnutím politických a kultúrnych elít od ich problémov a vnímania sveta.
Problémom voľby na základe tohto často neurčitého hnevu či nespokojnosti s celým „systémom“ však, bohužiaľ, je, že aj dôsledky takejto voľby sú v prípade víťazstva frustrovaných akési „tekuté“. Videli sme to nedávno v prípade britského referenda o vystúpení z Európskej únie.
Mnoho britských voličov, ktorí brexit pomohli odhlasovať, sa vzápätí nestačilo vynačudovať nad dôsledkami, ktoré neočakávali. Ich neurčitý hnev voči systému, ktorého zlé fungovanie mal mať na svedomí v britskom prípade európsky establišment, spustil reťaz politických a ekonomických udalostí, ktoré vo svojom rozhorčení a túžbe kopnúť do "systému“ nepredvídali.
Zvolenie Donalda Trumpa má podobné črty. Aj on sa zviezol na vlne odporu proti údajne nefunkčnému systému, ktorý je známy v politickom žargóne ako „Washington“. Hoci ako známy podnikateľ z bohatej rodiny je sám nepochybne produktom kapitalistického establišmentu, situoval sa do roly záchrancu všetkých, ktorí sa cítia zradení politickými elitami.
Povaha moderných médií, ktoré sú fascinované podobnými paradoxami i škandálnym správaním mnohých celebrít, napomohla to, že sa Trumpova kampaň stala veľmi sledovanou, akousi reality show, v ktorej sa miliardár mohol stať hovorcom más rozhnevaných na „systém“, hoci je sám jeho ukážkovým produktom.
Hnev a hranice
Trump pritom nebol ani nijako originálny. Ako všetci súčasní populisti pracoval so zmeskou veľkohubosti a jednoduchých riešení, ktoré odrážajú hlavné zdroje odporu rozhnevaných más proti establišmentu.
Tieto zdroje môžu byť socioekonomickej alebo kultúrnej povahy, ale majú spoločného menovateľa v podobe úzkosti veľkých skupín obyvateľov z dopadov globalizácie. Tieto dopady môžu mať rôzne podoby: odlev pracovných miest v tradičných priemyselných odvetviach do lacnejších destinácií, rastúce nerovnosti, masový prílev migrantov (ktorých asimiláciu úplne nezvláda ani povestný taviaci kotol americkej demokracie) alebo tlak na zrovnoprávňovanie najrôznejších menšín.
Rôzne sociálne skupiny v rôznych miestach USA môžu pociťovať ako určujúci pre ich životnú situáciu ten či onen druh dopadov globalizácie, ale všetky spája pocit ohrozenia a povedomie, že sa v USA pod náporom globalizácie niečo zásadne mení. A to tak, že je tým ohrozený doterajší sociálny status množstva ľudí – najmä tých, ktorí patria k predtým dominantnej bielej väčšine, s ktorou je spájaný úspech Spojených štátov ako úspešnej liberálnej demokracie a globálnej veľmoci.
Zároveň sa pod náporom nových médií, technológií a vedeckých objavov rúca predchádzajúca prehľadnosť sveta. A aby veci neboli málo komplikované, je onen povestný „biely, menej vzdelaný muž“, ktorý tvoril jadro Trumpových voličov, ohrozovaný rýchlou emancipáciou amerických žien, ktoré sa v posledných desaťročiach zbavovali rôznych nástrojov patriarchálnej kontroly. Aj preto Trump našiel nadšené obecenstvo, keď ponúkol ako svoj program odmietanie „politickej korektnosti“ v podobe útokov na ženy, na čoraz asertívnejšie menšiny, na migrantov i na globalizáciu. Alebo keď uisťoval svojich voličov, že dokáže obnoviť pomocou izolacionizmu, lepších podmienok pre USA vo svetovom obchode i opatrení k návratu tradičných pracovných pozícií do USA onen typ lesku, aký si USA užívali v prvých desaťročiach po druhej svetovej vojne. Týmto voličom však neprezradil jednu vec: keďže celý rad dnešných problémov USA rovnako ako ostatných západných demokracií je generovaný globálnymi výzvami ďaleko presahujúcimi národné hranice, ako aj patológiami globálne fungujúceho kapitalizmu bez politickej kontroly, skoro žiadny z jeho sľubov už nemožno uskutočniť len národnými prostriedkami. A to dokonca ani v najmocnejšej krajine sveta.
Inými slovami: voliči sa hnevajú na „systém“ aj pre bezmocnosť politikov v národných štátoch pri riešení globálnych problémov „lokálnymi“ politickými prostriedkami. Trumpov sľub, že problémy spôsobené predovšetkým dopadmi globalizácie vyrieši tak, že Ameriku opevní proti svetu (čoho symbolom je aj ním navrhovaný múr medzi Mexikom a USA), je v tomto kontexte pravým opakom toho, čo by azda mohlo pomôcť – teda opakom úsilia vtesnať globálne fungujúce trhy pod nejakú formu globálnej politickej správy.
Zlyhanie demokratov
Trump bol oficiálne kandidátom republikánov, teda americkej pravice, z ktorých mnohí sa však od neho dištancovali. Aj nemálo tradičných republikánov radšej volilo Trumpovu súperku, demokratku Hillary Clintonovú. Voľby tak nakoniec vyhral do veľkej miery preto, lebo značný počet voličov, najmä z bývalých priemyselných oblastí, ktorí dlhodobo volili demokratov, nakoniec uveril práve jemu.
Neschopnosť Demokratickej strany osloviť týchto voličov súvisí nielen s tým, že sa strana v ich očiach stala predstaviteľkou predovšetkým „víťazov“ globalizácie a nie jej „porazených“, ale aj s tým, že Clintonová bola čoraz menej schopná artikulovať ich obavy a ponúkať riešenia. Omnoho viac sa zamerala na obhajobu práv menšín, čo by samo osebe bolo v poriadku. Až na to, že mnohí voliči z oblastí zasiahnutých odlevom celých priemyselných odvetví za hranice USA, ktorí predtým volili demokratov, ale napokon vyniesli Trumpa do Bieleho domu, mali a majú pocit, že práve rastúce práva rôznych menšín a neregulovaná migrácia ohrozujú tak ich sociálny status, ako aj možnosti uspieť v čoraz tvrdšej súťaži o prácu.
Demokrati teda nedokázali nájsť rovnováhu medzi legitímnymi právami najrôznejších menšín, ktoré obhajujú, a svojimi tradičnými voličmi, ktorí sa týmto procesom zrovnoprávňovania menšín i migráciou cítia ohrození.
Ťažko povedať, či by v tejto situácii bol lepším kandidátom Demokratickej strany Bernie Sanders, ktorý predsa len pre svoj silný odpor k establišmentu „zľava“ oslovoval i mnohých z tradičných voličov demokratov, v ktorých očiach bola Clintonová skôr zdrojom ich problémov ako ich riešením. Je pravdepodobné, že Sanders by dosiahol lepšie výsledky v štátoch tzv. hrdzavého pásu, ako je Michigan, kde v primárkach Clintonovú porazil.
Vo všeobecnejšej rovine je zrejmé, že Demokratická strana stratila veľké množstvo tradičných ľavicových voličov, predovšetkým z radov ohrozenej robotníckej triedy. Na obranu amerických demokratov sa však dá povedať, že týchto voličov stráca v prospech nacionalistických populistov stále viac aj európska ľavica. Je teda možné, že dobré riešenie neexistuje. Strany demokratickej ľavice, ku ktorým patrí i americká Demokratická strana, jednoducho nemôžu v záujme záchrany robotníckych profesií, ktoré sa odlievajú do krajín, ako je Čína, India alebo Mexiko, úplne opustiť svoj kozmopolitný rozmer a odmietnuť globalizáciu. Stratili by tak pre zmenu mestských liberálnych voličov.
Za zmienku v tomto kontexte stojí, že problém je do istej miery generačný. Najviac vystrašení, a teda náchylní voliť „spasiteľa“, ako je Trump, alebo odhlasovať v prípade Veľkej Británie brexit, sú starší voliči z menších miest a vidieka, ktorí nepatria medzi víťaza globalizácie. Štatistiky z amerických volieb ukazujú, že vo vekovej skupine 18 až 29 rokov, teda tzv. miléniami (millennials – mladí ľudia narodení v rokoch 1990 – 2000), volilo Clintonovú 55 percent voličov. Keby sa počítali len ich hlasy, Trump by vyhral iba v piatich štátoch americkej únie.
I tak je však zrejmé, že Demokratická strana si značne ublížila, keď namiesto Clintonovej, ako naozajstného symbolu dnes neobľúbeného establišmentu, nebola schopná vygenerovať atraktívnejšieho kandidáta. Mohla to pritom byť tiež žena.
Dôsledky Trumpovho zvolenia
Zvolenie Trumpa legitimizovalo politický slovník a metódy politického boja, ktoré boli predtým nepredstaviteľné. Navyše jeho zvolenie do funkcie amerického prezidenta nevyrieši skoro žiadny z problémov, ktoré si stanovil za centrálne témy svojej kampane. A to z dvoch hlavných príčin. Po prvé, Trump v priebehu kampane ako typický populista nasľuboval veci, ktoré nie je schopný splniť. Napríklad jeho plány vybudovať obrí múr po celej dĺžke hranice USA s Mexikom, ktorého stavbu vraj donúti uhradiť Mexiko, sú úplne mimo ekonomickej a politickej reality, akokoľvek mohol takýto sľub v kampani zohrať symbolickú rolu.
Plány vrátiť späť do USA pracovné miesta, ktoré v tradičných odvetviach odtiekli v ekonomicky globalizovanom svete do lacnejších destinácií, sú tiež neuskutočniteľné. Americké firmy odišli do týchto destinácií z dôvodov lepších ziskov, čomu by mal podnikateľ ako Trump rozumieť. Ani penalizácia v podobe ciel či poplatkov uvalených na americké firmy na dovoz produktov vyrobených lacno v zahraničí späť do USA neprinúti väčšinu z nich, aby začali opäť podnikať v USA, kde je práca rádovo drahšia ako v destináciách, kam sa odsťahovali.
Trump bude mať problémy i so sľúbenou revíziou už uzavretých zmlúv o voľnom obchode, pretože na to bude potrebovať aj súčinnosť iných krajín. Jednostranné vypovedanie takýchto zmlúv môže navyše USA ekonomicky poškodiť.
Jeho sľuby, že zaistí poriadok a obmedzí migráciu ilegálnych migrantov, tiež narazia na prekážky. Na zmeny migračnej politiky bude potrebovať Kongres, pričom pokusy obmedzovať ľudské práva niektorých vybraných skupín by nepochybne vyvolali búrku nevôle aj medzi mnohými republikánmi. A zaisteniu väčšej vnútornej bezpečnosti zase stojí v ceste Trumpov benevolentný postoj k predaju zbraní.
Práve sľuby v tejto oblasti sú dobrým príkladom problémov mnohých populistov. Často sľubujú jedným dychom veci, ktoré si navzájom odporujú.
Po druhé, Trump nemôže žiadnu významnú zmenu uskutočniť bez spolupráce s republikánskymi väčšinami v oboch komorách Kongresu. Bude si teda musieť udobriť tú časť Republikánskej strany, ktorú v priebehu kampane urážal, čo však v očiach jeho voličov poškodí jeho obraz bojovníka s politickým establišmentom.
S tým bude musieť spolupracovať alebo sa priamo stať jeho súčasťou, pokiaľ bude chcieť ako prezident uspieť i v iných oblastiach. Napríklad v zahraničnej a bezpečnostnej politike, v ktorej tiež sľuboval významné, hoci často len hmlisto sformulované zmeny.
Americký politický systém je mimoriadne komplikovaný a má v sebe zabudovanú veľkú zotrvačnosť, takže reálne je skôr to, že Trump sa prispôsobí tomuto systému, než že tento systém rozbije či oslabí, ako sľuboval. Najmä snahy zásadným spôsobom zmeniť fungovanie bezpečnostného aparátu a armády alebo zmeniť dlhodobé spojenecké záväzky USA by nepochybne narazili do múra establišmentu, ktorý by sa v tomto prípade ukázal byť omnoho tvrdší, ako si Trump ako nepolitický outsider predstavoval.
Trumpovo zvolenie tiež povedie k radikalizácii niektorých sociálnych skupín. To by sa stalo i v prípade, že zvolená by bola Clintonová, pretože Trumpova prehra by radikalizovala jeho priaznivcov. Trumpova výhra je však fackou konkrétnym spoločenským skupinám: etnickým a ďalším menšinám i sociálnym skupinám, ktoré od 60. rokov minulého storočia v boji za rovnoprávnosť postupne získavali nové práva.
V priebehu svojej kampane urážal či ponižoval ženy, Hispáncov i moslimov. Na povrch vyšla jeho rasistická minulosť vo vzťahu k Afroameričanom. Všetky tieto skupiny sa teraz budú aktivizovať, pričom budú mať na svojej strane i nemalú časť médií, ktorým Trump tiež vyhlásil vojnu. Americká spoločnosť teda zostane rozštiepená, pričom tá jej časť, ktorá si od Trumpovho zvolenia sľubuje, že bude mať po rokoch ignorovania jej problémov establišmentom konečne hlas, pravdepodobne čoskoro zistí, že väčšinu toho, čo jej Trump nasľuboval, nemôže ako prezident splniť, a že frustráciu tejto časti spoločnosti využil len ako výťah k moci.
Ameriku, a spolu s ňou celý svet, čakajú s veľkou pravdepodobnosťou nemalé turbulencie.