Vesmír podľa Sikoru

Absolútnou slobodou svojej tvorby Rudolf Sikora vždy poukazoval na skutočnosť, že hodnota ľudského života spočíva i v tom, že sa neprispôsobí ponižujúcim okolnostiam či požiadavkám doby. Na Slovensku ako jeden z prvých výtvarníkov vyjadril záujem o globálne problémy súvisiace s ohrozením našej civilizácie a dodnes neprestáva obhajovať nároky ekologickej rovnováhy, ktorú považuje za narušenú. V rámci Mesiaca fotografie v Bratislave predstavuje svoj pulzujúci vesmír na výstave Sám s fotografiou.

26.11.2016 14:00
Sikora vystava Umelka Foto: ,
Aktuálna Sikorova výstava je tiež takmer úplne monochrómna – farba v nej väčšine diel chýba – čo vypovedá o autorovom otvorenom vzťahu k dobe avantgárd.
debata

Autorská výstava jubilujúceho Rudolfa Sikoru (*1946) v bratislavskej galérii Umelka (výstavné priestory historickej budovy Umeleckej besedy slovenskej) predstavuje umelcove práce, v ktorých využíva fotografiu alebo technológiu tohto média. Kurátorka výstavy Katarína Bajcurová uplatnila pri výbere historický pohľad a na viac ako stovke diel predstavila šírku Sikorových výtvarných a intelektuálnych záujmov i jeho celoživotné zanietenie pre témy, ktoré presahujú každodennosť. V rámci Mesiaca fotografie tak majú diváci možnosť pripomenúť si tvorbu osobnosti, ktorá výrazným spôsobom pomohla formovať podobu nášho výtvarného umenia od konca 60. rokov podnes.

Vzťah k dobe avantgárd

Rudolf Sikora je vzdelaním maliar – monumentalista. Vo svojich raných prácach, najmä v Topografiách, uplatnil nielen sebe vlastnú schopnosť zvládnuť veľkorozmerné kompozície, ale aj osobité farebné cítenie. Túto danosť svojho talentu však počas ďalších desaťročí temer úplne vytesnil. A ak ju po čase využil, tak len vo výbere základných farieb, v čom akceptoval zásady konštruktivizmu. Fotografia vo svojom klasickom období bola čiernobiela.

Aktuálna Sikorova výstava je tiež takmer úplne monochrómna – farba v nej väčšine diel chýba – čo vypovedá o autorovom otvorenom vzťahu k dobe avantgárd. Askéza tvarových, kompozičných a farebných riešení upozorňuje na také ciele výtvarného umenia, ktoré predtým charakterizovali najmä exaktné vedecké disciplíny i filozofiu. V prvej polovici 20. storočia uplatnili tento spôsob vyjadrenia najmä suprematisti a konštruktivisti, v druhej polovici všetky tendencie vychádzajúce z geometrie, a najmä tendencie konceptuálne, teda tie, ktoré si kladú za cieľ objektivitu a odmietajú osobné stanoviská.

Úvahy o fotografii pomerne dlho obhajovali názor, že toto médium je predurčené na objektívne zachytenie skutočnosti. Možno práve vďaka tomu si fotografické prostriedky a cesty vybral Rudolf Sikora vo chvíli, keď sa začal venovať konceptuálnemu umeniu. Proces vytvárania a dotvárania umeleckého diela, v ktorom je dôležité dodržať pravidlá technológie, byť vopred pripravený a neponechať nič náhode, možnosť uplatniť racionalitu, mu vyhovuje. Predtým, ako absolvoval vysokú výtvarnú školu, študoval na matematicky orientovanom gymnáziu, a tak mu boli exaktné myšlienky a tvorivé postupy bytostne blízke.

Abstraktné stopy ľudských životov / Ako jeden z prvých

Výstava prostredníctvom dokumentárnych fotografií zachytáva aj Sikorovu výnimočnú land-artnú tvorbu. Cyklus Z mesta von (1970) – červeným pigmentom na snehu vyznačené monumentálne šípky smerom do prírody v pozadí s panorámou panelákového sídliska – dnes prezentovaný dobovou čiernobielou fotografiou, sa stal legendou onedlho po svojom zrode.

Z cyklu Sústredenie energie (Biela diera VII.,... Foto: KOL.: RUDOLF SIKORA / SÁM S FOTOGRAFIOU / OZ FOTOFO / 2016
rudolf sikora, vystava Z cyklu Sústredenie energie (Biela diera VII., 1979).

Vo svojej dobe kľúčová a na dlhé roky jediná kniha svojho druhu od západonemeckého novinára Klausa Groha Aktuelle Kunst in Osteuropa (Aktuálne umenie vo východnej Európe), ktorá vyšla v Kolíne nad Rýnom roku 1972, priniesla ukážku z neho na obálke. Odvtedy možno o tvorbe Rudolfa Sikoru uvažovať v súvislostiach aktivít autorov staršej generácie, ktorí mali s konceptuálnym a akčným umením skúsenosť už od polovice 60. rokov. On sám sa už predtým podieľal nielen na organizovaní konfrontácie tvorby najmä mladých, akčne a konceptuálne orientovaných autorov (1. otvorený ateliér sa konal roku 1970 v interiéri i exteriéri jeho malého rodinného domu na Tehelnej ulici v Bratislave), ale následne i na diskusiách príbuzne zmýšľajúcich kolegov, ktoré vyústili do vydania kolektívnych samizdatových plagátov s témami o budúcnosti a minulosti našej planéty a civilizácie.

Aktuálna výstava Rudolfa Sikoru adekvátne poukazuje na autorovo zanietenie pre témy, ktoré sú mu bytostne blízke: čas a priestor (Čas… Priestor, 1974) udržateľnosť života na Zemi (Výkričník, 1974), Kozmos, ktorého sme súčasťou, s jeho minulosťou i budúcnosťou (Energia kozmu – V jaskyni, 1974–1976; Rezy civilizáciou, 1972), abstraktné stopy ľudských životov v čase (hviezdy narodenia, vektory života a kríže smrti uplatnil v mnohých kompozíciách).

Ako jeden z prvých na Slovensku vyjadril Sikora svojou tvorbou záujem o globálne problémy súvisiace s ohrozením našej civilizácie a ľudskej existencie v nej a obhajoval nároky ekologickej rovnováhy, ktorú považuje za narušenú.

Výtvarník-filozof a nekonečno

Od roku 1972, po nástupe „tvrdej normalizácie“, patril Rudolf Sikora k umelcom, ktorých aktivity socialistickí ideológovia odmietali. Ktorí nemohli vystavovať a médiá o nich museli mlčať. Ako protagonista neoficiálnej slovenskej výtvarnej scény poukazoval absolútnou slobodou svojej tvorby v neslobodnom čase na skutočnosť, že hodnota ľudského života spočíva i v tom, že sa neprispôsobí ponižujúcim okolnostiam či požiadavkám doby – ignoroval ideológmi nanucovaný socialistický realizmus.

V 70. rokoch vytvoril konceptuálne cykly s využitím fotografických techník a v tomto úsilí pokračoval v ďalšom desaťročí. Čierna diera (1976–1979), Iný svet? (1980), Noosféra / Noc? (1980), Diaľnica (1980–1981). I ďalšie diela ho charakterizujú ako výtvarníka-filozofa zaoberajúceho sa nekonečnom.

Počas 80. rokov Rudolf Sikora usúdil, že absencia človeka v tvorbe môže byť na škodu vyznenia a pochopenia jeho snáh, hoci v dobe, keď konkrétne diela vytváral, boli prístupné len úzkemu okruhu spriatelených divákov, a tí mu boli naklonení. Oživil tradíciu vlastnú kresťanskej kultúre a do diel cyklu Antropický princíp (1983–1984) zakomponoval ľudskú figúru, hoci s jej manipulovanou siluetou už pracoval skôr. Zároveň začal neskrývane uvažovať o smrti, aj vlastnej, i keď otázky viažuce sa k nekonečnosti kozmu rámcované znakmi ľudského narodenia a zániku charakterizovali jeho práce od mladosti.

Sikorovu „posadnutosť“ nekonečnom času vesmíru, ktorého súčasťou je aj naša civilizácia, demonštrujú na výstave okrem už menovaných cyklov aj ďalšie, ako napríklad V súradniciach času a priestoru / Nehomogénny priestor (1981) či Energia kríža (1985–1987).

Sikora si však čím ďalej tým viac uvedomoval paralelu svojho osudu a osudu svojich kolegov s postihmi, ktoré zasiahli a umlčali ruskú revolučnú umeleckú avantgardu. Viacero svojich diel venoval jej protagonistovi Kazimirovi Malevičovi, ktorého jasné myšlienky otvorené voči filozofii Kozmu plne akceptoval. Na túto väzbu poukazujú najmä vystavené diela z 90. rokov, ako napríklad Hrob pre Maleviča I (1996), projekt z cyklu Hrob pre Maleviča III / Vpred (1996, spolupráca Pavol Breier) či Epitaf pre Maleviča (1998).

Expozíciu – hoci podriadenú jedinému výtvarnému druhu, fotografii – chronologicky završuje niekoľko aktuálne dokončených diel, spomedzi ktorých inštalácia Prebúdzanie pozemšťana(1996–2016, spolupráca Pavol Breier) vypovedá o Sikorom už realizovaných zámeroch, na ktoré (žiaľ) prítomná prehliadka nemôže patrične poukázať: o presahu jeho tvorivej imaginácie do priestoru a farby, do média objektu a inštalácie, kde sa pohybuje rovnako suverénne ako v prostredí fotografie.

Skryté súvislosti

Výstavu sprevádza obsiahla publikácia v slovensko-(česko-)anglickom vydaní, na ktorej sa podieľali viacerí domáci i zahraniční autori. Množstvo reprodukcií v nej dovoľuje čitateľovi rekonštruovať celok tvorby Rudolfa Sikoru, hoci sa jej príbeh odohráva prostredníctvom prác, kde použil fotografiu, alebo pri realizácii uplatnil jej technológiu. Texty relevantne interpretujú autorovu tvorbu a odkrývajú skryté súvislosti, ktoré však nezasvätenému divákovi, ak ju nemá v rukách, ostávajú utajené. Škoda, že expozícia z nich nevyťažila a uspokojila sa s jediným vysvetľujúcim textom na začiatku výstavy.

V rámci Mesiaca fotografie v Bratislave... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Sikora vystava Umelka, rudolf sikora V rámci Mesiaca fotografie v Bratislave predstavuje Rudolf Sikora svoj pulzujúci vesmír na výstave Sám s fotografiou.

Úvod Jindřicha Štreita v knihe sumarizuje úsilie Rudolfa Sikoru v poctivo načrtnutej chronológii a charakterizuje ho takto: „Maliar sa nestal fotografom, ale výtvarník sa stal predovšetkým hľadačom v možnostiach vizuálnych médií.“

Mathew S. Witkovsky sa venuje v prvom rade Sikorovej kritike konzumnej spoločnosti a upozorneniam na možné ekologické katastrofy, ktoré dokázal avizovať „deklaratívnou typografiou“. Eugénia Sikorová pripomína základné body Sikorovho „odchádzania“ od maľby smerom k fotografii. Naproti tomu Václav Macek, hoci je kritikom a historikom fotografie, sa v štúdii Energetizované fotografie nechal zviesť šírkou Sikorových záujmov a v jeho tvorbe si všíma aj iné oblasti okrem média, ktorému sa on sám celoživotne venuje. Maja Fowkes s Reubenom Fowkesom sa vo svojom príspevku zameriavajú na vedeckú dimenziu Sikorovej tvorby.

Veľkú sumu odbornej práce demonštruje Katarína Bajcurová, ktorá zostavila umelcovu podrobnú biografiu vrátane súpisu výstav, zastúpenia jeho tvorby v zbierkach a výberovej bibliografie. Svoju autorskú kreativitu uplatnila v štúdii (Znovu)objavovanie (foto)média, v ktorej sa upozorňuje na „inakosti a špecifickosti Sikorovho narábania s fotografiou“, pričom konštatuje, že „skutočným fotomediálnym umelcom sa … Rudolf Sikora stal… vo chvíli, keď sa jeho… tvorivým nástrojom stala tmavá komora…“. Pritakáva tak zaradeniu Sikoru medzi fotografov.

Katarína Bajcurová ako editorka do publikácie zaradila aj podnetnú štúdiu Jolany Havelkovej Fotografické dielo Rudolfa Sikoru 1970–1998, a tak nechala vo vzťahu k interpretácii umelcovej tvorby zaznieť hlas, ktorý ju na jednej strane zasvätene analyzuje a na strane druhej vníma jej význam vo vzťahu nielen k umeleckému, ale i k miestnemu politickému a globálnemu ekologickému kontextu v jednom sumarizujúcom tex­te.

Výstava potrvá do 27. novembra. Dovtedy môžu diváci participovať na Sikorovom pulzujúcom vesmíre diel monumentálnych i skromnejších rozmerov, fascinujúcom svojou naliehavosťou.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #vesmír #výstava #Rudolf Sikora