V najkrajšom mieste sveta sa rodí horký hleb

, 07.08.2017 12:00
Osturňa
Belianske Tatry za Osturňou. Autor: ,

Pláž pri New Yorku, 20. roky 20. storočia. V piesku ležia muži v oblekoch. Ženám vejú dlhé šaty a jedna z nich sa schuti usmieva. Školská upratovačka Mária Vanečková za slobodna Drugatzová. Keď sa jej deti pýtali, odkiaľ pochádza, odvetila len, že je to veľmi ďaleko. Nepovedala im nič viac o Osturni, o dedine za oceánom, za Spišskou Magurou, hoci je kultúrnym, jazykovým aj krajinným fenoménom.

Nie sú to Gorali, i keď ich goralské obce obkolesujú zo všetkých strán. Ani Rusíni, aj keď podobne hovoria, no nepoznajú mäkké ľ. Na rozdiel od tisícov slovenských dedín v tejto neprebehla kolektivizácia. Dosiaľ ju nezavalila reklama. A hoci je po Ždiari druhou najväčšou pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry na Slovensku, nevalia sa cez ňu masy turistov. Má jediný penzión. Pred rokom ho otvoril Američan Thom Kolton, 62-ročný vnuk pani Vanečkovej. Presné miesto či dátum kolorovanej fotky z pláže sa mu nepodarilo zistiť. Šibalský úsmev je však preňho dôkazom nesmiernej životnej sily starej mamy. Keď v 80. rokoch prvýkrát navštívil jej rodnú Osturňu, bol presvedčený, že našiel najkrajšie miesto na zemi. "Scenéria s Tatrami. Pestrofarebné drevenice. Staré ženy s fertuškami a čepcami, konské povozy,“ opisuje striedavo anglicky a slovensky. Až keď sa tu po 30 rokoch rozhodol žiť a podnikať, pochopil, ako mohli starí rodičia opustiť tú starobylú nádheru.

Z Osturne pochádzal aj dedko Juraj Vanečko. Do Ameriky pricestovali každý osve. On sa uchytil v Pensylvánii, ona pricestovala do New Yorku ako 16-ročná (klamala o svojom veku, pravda vyšla najavo, až keď si začala vybavovať dôchodok), bola skvelá tanečníčka, no pracovala ako upratovačka. Nevedno ako, stretli sa v Detroite. Narodili sa im dve dcéry. Manžela však zrazila električka a pani Vanečková osamela.

"Boli 40. roky. Aj napriek ťažkým časom dokázala zabezpečiť rodinu a ešte aj pravidelne posielala rodine na Slovensko darčeky. Žuvačky. Čokoládu,“ pokračuje pán Kolton. Stále pritom vlastným deťom hovorila len o akomsi nekonkrétnom vzdialenom mieste. „V 40. rokoch sa v Amerike nemal nikto odlišovať. Neriešila sa etnicita. Nikto nevytŕčal. Všetci boli Američania.“ A tak sa mama ani teta pána Koltona nenaučili osturniansky dialekt. A pán Kolton už vôbec nevedel po slovensky.

Do domca starej mamy s číslom 32 sa presťahoval v roku 2011, bol bez elektriny, už sa mierne nakláňal. No najmä už to bola trochu iná Osturňa.

Hradby

Vytrácali sa staré nízke drevené ploty, ktoré mali brániť len kravám, aby sa nevzďaľovali. Namiesto nich kde-tu pribúdali medzi susedmi mohutné bariéry, cez ktoré nebolo vidno. „Zrazu som videl betónové stĺpy, ako keby som bol na nejakom predmestí. Ich majitelia chcú žiť na dedine, no chcú byť jej súčasťou?" pýta sa hotelier.

„Zjavili sa satelitné disky. Mnohé staré drevenice sú preč. Ľudia ich nechávajú spadnúť, a to mi trhá srdce. Ničíme si históriu,“ mieni pán Kolton. Aj jemu každý hovorí, aby zbúral tú barabizňu. „Ale čo nám zostane? Umelá dedina? Môžeme si potom prenajať hercov, aby hrali babičky na ulici.“

Už v roku 2012 asi tretina z približne 300 domov patrila chalupárom. „Kúpia si nehnuteľnosť, potom prídu s vlastným jedlom, pitím. Sedia doma, sú hore do noci, spievajú, robia hluk. A odídu preč. Zaplatili za toto privilégium. No zabúdajú na to, že tu žijú susedia. Čo dajú ekonomike v Osturni? Vôbec nič,“ rozhorčuje sa správca penziónu.

Zmiešané obyvateľstvo dalo základ súčasnej jazykovej aj kultúrnej svojbytnosti.
Ján Harabin, predseda historického a kultúrneho spolku v Ostruni

Sezónne zamestnáva niekoľkých miestnych ľudí. Presviedča nás, že sa snaží ponúkať inú kvalitu ubytovania. V celej strednej Európe existuje podľa neho určitý štandard kvality, ktorý by opísal, a dlhšie hľadá slovo ako pôvabný. „Pripomína mi komunizmus 80. rokov. S malými posteľami, nepohodlnými divánmi.“ No neraz chýbajú dobré služby. Ochota pomôcť. Mnohí ľudia sa sústredia viac na to, aby poukazovali na chyby iných, namiesto toho, aby urobili niečo navyše. „Často píšeme klientom, ktorí si u nás rezervujú izbu, či chcú aj večeru. Niekedy neodpovedia. A teraz, ako sa zachováte? Pripravíte večeru alebo nie? Jeden z mojich bývalých zamestnancov povedal, že ak niekto neodpísal, ale večeru bude očakávať, tak je to jeho chyba. Musel som mu vysvetliť, že budeme mať hostí, ktorí možno prídu unavení, hladní a nevrlí. A teraz nás požiadajú o večeru, a my povieme pardon? Tak si odnesú otrasný zážitok. Čo keby sme radšej niečo rýchlo nachystali a urobili ľudí šťastnými?“ pýta sa hotelier. „Znie to tak očividne, ale na Slovensku to tak nie je.“

Chlieb

Teraz v lete mávajú plno. No potom prichádzajú dlhé mesiace, keď je v izbách pusto. Veľkolepé výhľady na Belianske Tatry nemajú divákov. Mali vôbec Koltonovi starí rodičia čas ich obdivovať? Kto sa mohol uživiť krásou krajiny, ak bolo treba rýchlo sadiť, vykopávať zemiaky a riešiť, či bude mať rodina v zime čo jesť. „Pretože zima tu trvá sedem mesiacov,“ vysvetľuje nám predseda Historického a kultúrneho spolku v Osturni Ján Harabin.

Osturnianske drevenice.
Osturnianske drevenice. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pán Kolton priznáva, že je v strate každý rok. Tak prečo penzión nezavrie? Presviedča nás, že má iný cieľ ako zisk. „Odkedy som prišiel, zaumienil som si, že budem podporovať turizmus v dedine, propagovať ju, a to sa mi darí. Chcem, aby sem chodili ľudia, aby to mohli zažiť. Dedinčanov, ktorí sú mixom Poliakov, Rusínov a Goralov. Mikrokozmos s takým vzácnym spôsobom života, ktorý v celej Európe rapídne mizne.“

Cvendžia zvonce. Hlučný je aj potok, ku ktorému sa tisnú červeno-modré, hnedo-biele, zemité príbytky, síce mnohé už bez drevených šindľov, s plechovými strechami. Babky s fertuškami nevidíme, no počuť vravu dedkov, ktorí sedia na priedomí, živo a melodicky debatujú, no sotva im rozumieť. Kto sú vlastne Osturňania?

„To by sme aj my radi vedeli,“ odpovedá s úsmevom pán Harabin, ktorý spoločne s Ivanom Chalupeckým napísal Dejiny Osturne. „Isté je, že nie sme Gorali. Hoci nás tak mnohí nazývajú len preto, že sme obkolesení dedinami ako Ždiar, Lendak, Jurgov, Franková. Lenže my tu žijeme ako ostrovček medzi goralskými susedmi. Niektorí historici nás jednoznačne zaraďujú k Rusínom, čo takisto nie je pravda.“ Na rusínskej hypotéze má podľa neho silný podpis náboženstvo prvých obyvateľov, ktoré bolo pravoslávne. Až do 19. storočia sa totiž v Uhorsku národnosť posudzovala podľa náboženských kritérií. Každý, kto vyznával východné obrady, bol Rusnák, Rusín alebo Rus.

Terasy prezrádzajú dávne tradičné hospodárenie.
Terasy prezrádzajú dávne tradičné hospodárenie. Autor: Andrej Barát, Pravda

„My sme však autentickí Osturňania. Máme svojské nárečie, kultúru. Niektoré krojové prvky máme spoločné so Ždiaranmi, niektoré paralely počuť v muzike Jurgova, ale stále máme veľa osobitostí s nikým neporovnateľných a nikde nezaradených,“ prízvukuje Harabin a dodáva, že v každom prípade sa cítia ako Slováci. Veď už počas sčítania ľudu v roku 1919 sa 99 percent obyvateľov hlásilo k Slovákom.

Džade

O prvých osadníkoch pramene mlčia. Až v roku 1590 územie Osturne kúpil Juraj Horváth Palocsay. Vtedy ešte nebola dedinou, spomínajú sa folvarky, lazy, salaše. Pastieri sa usídlili nižšie, no šľachtic musel podľa Harabina územie kolonizovať ďalšími ľuďmi, aby to prinášalo zmysluplný hospodársky efekt. Viac napovedá daňový súpis obyvateľstva Osturne až z roku 1704, v ktorom je tretina priezvisk poľských, tretina slovenských a tretina rusínskych. Bolo tu 142 gazdovských a želiarskych usadlostí, pričom na každý dom vychádzali asi štyri osoby a stovky hospodárskych zvierat. „To jednak zaraďovalo Osturňu medzi najvyspelejšie a najväčšie dediny Spiša. No najmä, toto zmiešané obyvateľstvo dalo základ súčasnej jazykovej aj kultúrnej svojbytnosti,“ tvrdí Harabin.

Každý jazyk má podľa neho vnútornú hudbu. A rusínčina má úplne inú melódiu. Rusín povie tak tvrdo robity, spaty, Goral robič, spač. Osturňan robiti, spati. Okrem mäkkého ľ nepoužívajú ani ch. A tak sa ľad povie lod. Chlieb hleb.

Správca penziónu Thom Kolton.
Správca penziónu Thom Kolton. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pomaly sa to stráca. Obyvateľov je dnes už menej ako 300. Pritom ešte v medzivojnovom období bola Osturňa najľudnatejšou obcou na Zamagurí s asi 2 000 obyvateľmi. Čo bolo viac ako malo mesto Spišská Stará Ves. Ľudia odchádzali vo vlnách. Nielen do USA ako pani Drugatzová, ale aj do Kanady, Južnej Ameriky. Do Volynskej oblasti na Ukrajine, kde preberali sídla po Čechoch, ktorí sa po druhej svetovej vojne vrátili do vlasti. Prečo však opúšťali Spiš, ktorý dlho patril k najvyspelejším regiónom Uhorska?

„Osturňa bola už preľudnená,“ odpovedá pán Harabin. „Bolo to na hrane prirodzenej úživnosti krajiny. V jednej drevenici bývali aj tri generácie rodín, niekde možno aj štyri. Ak aj mali dve kravičky, päť oviec, jednu svinku, nemohli sa uživiť. Ani pôda už nedokázala uživiť väčší počet zvierat. Ľudia trpeli hladom.“ Lúky v okolí dediny zarastala chudobná tráva. Miestni ju volajú psica – ostrica. Je veľmi tvrdá, kosila sa len za dažďa, inak sa šmýkala po kose a mala nízku úživnosť. Osturňania si museli prenajímať cudziu pôdu. Napríklad Starú poľanu (Poľana Stare) v Ždiari, kde v úžľabine pod Havranom zhromažďovali jalovice z celej dediny. Pásol ich obecný pastier a deti mu hore vynášali stravu a do večera pomáhali. Ždiarčania na Osturňanov volali džade! Džad znamená chudobný, žobrák. „Pritom v Osturni žili silní a mocní gazdovia, ktorí Ždiarčanom požičiavali obilie aj peniaze, ale na to asi zabudli."

Zabudnúť?

Keď mladí Osturňania okúsili inú kvalitu života či bývania na strednej, vysokej škole, nevracali sa späť. Nuž a klincom bolo vyhlásenie pamiatkovej rezervácie v roku 1979. Kto neudržiaval typické osturnianske štvorcové usadlosti (vpredu dom, vzadu stodola a po bokoch menšie maštale – stajenky) v pôvodnom stave, čelil trestom. Sused pána Harabina dostal najprv pokutu za to, že mu z dvora tečie na cestu močovka. Kúpil si dve vrecká cementu, zamuroval hnojisko, netieklo. „Keď však uvideli pamiatkari murovanú stavbu, dali mu pokutu 10-tisíc korún. Veľa ľudí odišlo preč.“

Bača Ján Závacký.
Bača Ján Závacký. Autor: Andrej Barát, Pravda

Zostávali len najstarší gazdovia. Kým vládali, starali sa o úbočia. Ďalším privilégiom Osturne totiž bolo, že nepodľahla kolektivizácii. Súkromní vlastníci si udržali políčka a keď človek dnes vyskočí na okolité kopce, naskytne sa mu vzácny pohľad na pôvodnú krajinu vrúbenú terasami. Ešte pred desiatimi rokmi to pritom bola škaredá zarastená nespasená pustatina. „Tradičné hospodárstvo sa za ostatné roky vzmáha,“ hovorí starostka Kristína Gregoričková. Niektorí rodáci sa predsa vracajú.

A na pamiatkovú rezerváciu dnes hľadia v úplne inom svetle. „Keby jej nebolo, tak by výstavba pokračovala divokým tempom a nezostalo by stopy po dreveniciach,“ myslí si Harabin. „Ľudia si už uvedomujú, že vlastnia poklad. Vzťah štátu sa zmenil. Predtým 20 rokov iba trestal, postihoval, dnes je spolupráca s pamiatkarmi na úplne inej úrovni. Možno žiadať dotácie,“ prezrádza starostka. Dedinu nazýva živým skanzenom a na záver dodáva optimistické číslo. Priemerný vek obce je 45 rokov.

Bača Ján Závacký mal 45, keď sa vrátil do rodiska a k ovčiarstvu. Bolo to v roku 2000, ešte pracoval ako šofér v Pozemných stavbách, no začalo sa prepúšťať. Dnes má 200 vlastných oviec, pasie aj cudzie. Odbyt na mlieko a syr v mliekarni v Liptovskom Mikuláši si pochvaľuje. Na vlne prerába. „Strihač si vypýta za jednu ovcu euro. V Poľsku mi dajú za kilogram vlny jeden zlotý (asi 24 centov),“ vysvetľuje bača. Vraj je ťažké nájsť zamestnancov. Mnohí sú radšej na podpore.

Aj on je stratový. „No nechcem to opustiť. Možno sa mládež toho ešte chytí.“ Hoci obaja synovia aj dve dcéry sú ďaleko. Pán Kolton má penzión v prenájme na päť rokov. Čo bude potom, netuší. „My aj chceme, aby to tu trochu zostalo zabudnuté,“ povie nám na konci starostka. Nie je to však koniec. Skôr hľadanie rovnováhy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#tradície #Slovensko #Osturňa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla ruža tulip color

Perla ruža tulip color

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk