Vianočné trhy každoročne prilákajú do centier miest o čosi viac ľudí, a tí si s horúcim nápojom v ruke užívajú atmosféru. Tú okrem výzdoby, stánkov, programu a samotných návštevníkov nepochybne tvorí aj prostredie. Pri prechádzke bratislavským centrom si pritom ľudia možno ani neuvedomujú, koľko z budov, ktoré dnes tvoria dušu mesta, nesie rukopis jedinej rodiny – Feiglerovcov. Pri nekonečných debatách o tom, ako mesto na Dunaji poznačili komunisti či divokí kapitalisti, sa zabúda, že veľké prestavby v histórii mesta vedeli kedysi majstri stavitelia robiť aj s citom a úctou k prostrediu a jeho histórii.
Zabudnutý príbeh rodiny Feiglerovcov oživili v roku 2015 Jana Pohaničová a Peter Buday publikáciou Storočie Feiglerovcov, s podtitulom Príbeh bratislavských architektov, staviteľov a stavebných podnikateľov. Tento rok v lete na publikáciu nadviazali rovnomennou výstavou vo výstavnej sieni Starej radnice. Keďže sa stopa po staviteľskej rodine, ktorá charakter mesta svojimi projektmi menila neuveriteľných 170 rokov, dávno stratila, jej dedičstvo treba prácne dokumentovať z archívov a stopy ich pôsobnosti dodnes nie sú celkom zmapované. Z toho, čo sa dochovalo, by sa však dnešní stavitelia mohli učiť.
Tri generácie staviteľov
Feiglerovci mali do Bratislavy prísť „na konci tureckých čias“ z oblasti Schwarzwaldu. Usadili sa na Devíne a neskôr na Hradnom vrchu v Bratislave. Najstarší známy predok Martin Feigler si na začiatku 18. storočia založil veľkú rodinu. Tucet detí vytvoril viacero rodinných vetiev s rôznorodými smerovaniami – od hudobníkov, učiteľov, krajčírov, kováčov, kamenárov až po staviteľskú vetvu. Za jej zakladateľa možno považovať Františka Feiglera, syna Martina, ktorý sa za Márie Terézie ako palier podieľal na prestavbe Bratislavského hradu (1761 – 1766). Pre zlomyseľnosť tovarišov si na stavbe dokonca zlomil nohu.
Významné postavenie v bratislavskej spoločnosti však získal až jeho syn Ignác Feigler st., ktorý spolu so synom Ignácom Feiglerom ml. a vnukom Alexandrom Feiglerom menili tvár Bratislavy od prvej polovice 19. až do začiatku 20. storočia. Keby Alexandrov syn Franz, ktorý kráčal v šľapajach predkov, neumrel v mladom veku, možno by tradícia pokračovala aj ďalej. Od 30. rokov minulého storočia už meno Feigler prežívalo len ako značka. Svoje obchodné meno rodina predala v roku 1934 staviteľovi Karolovi Prucknerovi a definitívne bola vymazaná z obchodného registra až začiatkom roku 1953.
Tri generácie Feiglerovcov sa podieľali na realizácií desiatok projektov, okrem tých spomínaných v iných častiach tohto článku, napríklad aj na prestavbe kaštieľa v Rusovciach, krajinskej nemocnice na Mickiewiczovej ulici, Kaplnke sv. Ondreja na Ondrejskom cintoríne, stanici parnej železnice, blumentálskom kostole, či už asanovaných objektov ako budovy pivovaru Stein, továrne Dynamit Nobel, Neologickej synagógy v Bratislave či výrobnej haly v areáli továrne na káble (Káblovka). Iná vetva rodiny bola navyše aktívna v Ostrihome, kde sa podieľala dokonca na stavbe Ostrihomskej baziliky.
Podľa autorov publikácie „architektonické dielo bratislavských Feiglerovcov premosťuje impozantne dlhú epochu počnúc doznievajúcim barokom cez klasicizmus, romantizmus a historizmus až k obzorom moderny. V ich tvorbe nachádzame aspekty typické pre súdobú európsku architektonickú scénu – moderný spôsob štúdia, teda prechod od cechov k akadémiám i spojenie projekčnej, staviteľskej a podnikateľskej činnosti.“ A práve tu sa dostávame k zaujímavému premosteniu so súčasnosťou – Feiglerovci boli aj úspešní stavební podnikatelia, dnes by sme ich možno nazvali developermi.
Developeri s úctou k mestu
Developerom v časoch socializmu bol všemocný štát. A výsledkom jeho pôsobenia v Bratislave bolo napríklad dodnes kritizované necitlivé zvalcovanie Podhradia. V následnom divokom kapitalizme vyrastali v hlavnom meste zase nové budovy bez citu pre urbanizmus, a tento neduh sa celkom nevytratil aj napriek súčasnej snahe developerov o väčší dialóg s bežnými občanmi mesta. Keby dnes verejnosť hľadala, ako sa staviteľstvo dá robiť aj inak, jedným z pozitívnych príkladov môže byť práve pôsobenie Feiglerovcov v tzv. dlhom storočí. Pre Bratislavu išlo totiž rovnako o obdobie veľkých zmien.
Od začiatku 19. storočia sa začal príliv ľudí do väčších miest monarchie, čo sa týkalo aj Bratislavy. Od polovice storočia zase nastúpila industrializácia. „Stavebná konjunktúra v Uhorsku po roku 1867 radikálne menila vzhľad tunajších miest, vrátane ich historických centier, dovtedy takmer intaktne zachovaných,“ píšu ďalej autori knihy a výstavy. „Rodina citlivo vnímala kontext, do ktorého vstupovala. Ignác Feigler st. a jeho syn vyšli ešte z prostredia cechov, uchovávajúcich vo svojich regulách a zvyklostiach dedičstvo dávnych predkov. Minulosť bola teda zakódovaná v podstate stavieb.“
Aj známy profesor architektúry Ákos Moravánszky staviteľských odborníkov tohto obdobia, medzi ktorých bezpochyby patrili aj Feiglerovci, vyzdvihoval: "Vynikajúce osobnosti architektúry rakúsko-uhorskej monarchie sa nikdy neoddali určitému štýlovému smerovaniu natoľko radikálne, aby sa úplne prerušil dialóg s minulosťou.” Pri Feiglerovcoch zohral určite svoju úlohu aj lokálpatriotizmus. Jana Pohaničová a Peter Buday bohato dokumentujú členstvo oboch Ignácov i Alexandra v rôznych mestských kluboch a združeniach, patrili aj k štedrým prispievateľom na charitatívne projekty.
„Zapájali sa navyše do života združení pôsobiacich aj v oblasti, ktorú dnes označujeme ako pamiatková starostlivosť. Ignác Feigler st. sa podieľal na obnove veže Dómu sv. Martina po požiari v roku 1834, Ignác Feigler ml. sa zase zapájal do rokovaní archeologickej sekcie Spolku lekárov a prírodovedcov, z ktorej vyšli kľúčové podnety pre rozvoj pamiatkovej ochrany v Uhorsku. Alexander Feigler ako člen hodnotiacich výborov vplýval na formovanie svojho mesta a jeho monumentov, napríklad pri záchrane veže františkánskeho kostola,“ vyzdvihujú prínos staviteľov autori knihy a výstavy.
(Ne)chcené dedičstvo
Jediná zachovaná budova prvej konskej železnice v Uhorsku sa nachádza na rohu Legionárskej a Krížnej ulice v Bratislave. Hoci na rozdiel od mnohých iných technických pamiatok nielen stále stojí, ale je aj zrekonštruovaná, mestská časť Nové Mesto nedokáže jej kapacity využiť naplno. Využíva sa len na občasné podujatia, ako napríklad svadby alebo na vítanie novorodencov. Kancelárie na poschodí nemajú nájomcov. Nepomohla verejná súťaž ani verejná diskusia o ďalšom osude jedinečnej stavby. Aj za touto budovou pritom stoja Feiglerovci, v rokoch 1839 – 1840 ju postavil Ignác Feigler st. Je nám ich dedičstvo už na ťarchu?
V mnohých prípadoch to tak bolo. Neologickú synagógu zbúrali v rokoch 1967 až 1969 pre výstavbu Mosta SNP. V roku 2008 zase zbúrali Káblovku pri autobusovej stanici, údajne pre zlú statiku a z nej plynúce ohrozenie. Pravda, doba pokročila a dnes existuje silnejší tlak na zachovávanie priemyselných pamiatok, napríklad aktivitami združenia Čierne diery. Aktívnejšia je aj občianska spoločnosť pri obrane pamiatok, no ako ukazuje príklad stanice prvej konskej železnice, niekedy zachrániť nestačí. Treba i vizionárov so vzťahom k mestu. Feiglerovci môžu byť dobrým príkladom aj po viac ako 250 rokoch od ich prvého zásahu do duše mesta.
Výber z projektov Feiglerovcov
Kostol sv. Ladislava a mestský špitál
Klasicistickú stavbu postavili v rokoch 1830 – 1831 podľa projektu Ignáca Feiglera st. Finančne sa na ňu poskladali veriaci z milodarov, prispel aj ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay. Na jej otvorení bol prítomný aj vtedajší panovník Ferdinand V. Vďaka architektonickým a umeleckým kvalitám, ako aj urbanistickému začleneniu sa považuje za jedno z najvýznamnejších diel klasicizmu u nás.
Kernov dom
Po zbúraní hradieb pribudol v roku 1838 na dnešnom Hviezdoslavovom námestí nový štvorpodlažný klasicistický nájomný dom pavlačového typu, ktorý v regionálnom prostredí reflektoval viedenské vzory. Dom postavil Ignác Fiegler st. na mieste dvojpodlažnej budovy z 13. storočia, ktorá tvorila súčasť starého opevnenia. Meštiansky dom bol kompletne zrekonštruovaný v rokoch 2003 až 2005.
Rothova továreň na patróny
Jeden z mnohých projektov Feiglerovcov, ktoré môžeme obdivovať už len na fotografiách. Viedenská firma Georg Roth & Comp. si svoju továreň na patróny dala Ignácom Feiglerom ml. postaviť v roku 1870 ďalej od centra mesta, na dnešnej Patrónke. Jeden z prvých objektov, obdĺžniková výrobná hala je príkladom racionalizačných tendencií v architektúre – spája progresívne konštrukcie a strohé fasády.
Palugyayov palác
Ešte ako predmestské neorenesančné vilové sídlo na úpätí Palisád postavil v rokoch 1872 – 1873 Ignác Feigler ml. pre svetoznámeho obchodníka s vínom Palugyayov palác. Architekt začal s vinárom spolupracovať už koncom 40. rokov 19. storočia pri budovaní jeho hotela U zeleného stromu. Pri paláci vychádzal typologicky aj štýlovo z romantickej inšpirácie talianskou vilou.
Mestské divadlo
Hoci autormi dnešnej historickej budovy Slovenského národného divadla sú viedenskí architekti Ferdinand Fellner a Herman Helmer (ktorí postavili v monarchii desiatky podobných divadiel), stavebnú realizáciu mali na starosti Ignác Feigler ml. a Alexander Feigler. Napriek komplikovanej architektúre to dokázali v rekordne krátkom čase – od augusta 1884 do septembra 1886.