Spievajúce. Nepoškvrnené. Plickovo Slovensko

, 07.08.2018 06:00
Karol Plicka, fotografia, Ždiar
Karol Plicka, Žena zo Ždiaru. Autor:

„A vy koho hľadáte?“ nedôverčivo si obzerá slovenský gazda cudzinca. Tu, na koniec sveta, do jedného zo slovenských kútov skrytých v horách nik nechodí, iba ak úradníci, a tí stále žiadajú čosi platiť. Čo zrazu chce tento dvojmetrový chlapisko s batohom? „Hľadám niekoho, kto by mi vedel pekne zaspievať,“ odpovedá Karol Plicka.

Nedôvera sa roztratila v úsmeve. A rozospievala sa jedna žena, pridala sa suseda a potom ďalšie. Takto nejako si dokázal Plicka získať srdcia rázovitých ľudí, ktorých zvečnil vo svojom krásnom hudobnom, obrazovom i filmovom diele. Jeho časť pripomína nová výstava v sídelnej budove Slovenského národného múzea (SNM) v Bratislave – Karol Plicka. Obraz a pieseň. Výstava potrvá do 3. februára 2019.

„Viete si predstaviť, ako prišiel Plicka v 20. rokoch 20. storočia do nejakej zabudnutej dedinky? Vysoký, v mestskom odeve, vyvolával rešpekt, úctu a zároveň aj strach,“ hovorí vedúca oddelenia etnografických a historických zbierok SNM v Martine Daša Ferklová. Plicka však od tých ľudí nechcel nič. Len aby mu zaspievali.

Mal absolútny sluch. A kým načúval, chvatne zhotovoval notové záznamy, zapisoval slová, rytmus. Tisíce a tisíce melódií z celého Slovenska. V Martine uchovávajú 44 649 Plickových záznamov. No odhaduje sa, že ich je spolu s ďalším materiálom v iných fondoch až 65-tisíc. Vďaka tejto unikátnej zbierke, ktorú Plicka vytvoril počas práce pre národopisný odbor Matice slovenskej, dnes mnohé obce dokončujú svoje monografie. „Často sa stáva, že tu nájdu zabudnuté spevy zo svojich dedín,“ dodáva kurátorka. A iní zas vďaka Plickovi objavujú podobizeň starých rodičov, pradedov, či dokonca samých seba.

Rodinný album celej krajiny

Aha, veď to dievčatko som ja! Kurátorka Ferklová si spomína, ako návštevníci Múzea Karola Plicku v Blatnici užasnuto objavovali. Rodiny posielajú prosby, či by im mohli z múzea poslať naskenovanú fotografiu deda, babky, ktorú našli v starej knihe a chcú si ju zarámovať. „Ešte v polovici 80. rokov, keď som robila výskum v Čičmanoch, tam Plickovi hovorili náš pán profesor, jeho meno tam stále rezonovalo,“ hovorí kurátorka.

Karol Plicka, Starý muž „kečkár“, sediaci na...
Karol Plicka, Starý muž „kečkár“, sediaci na pluhu. Autor: REPROFOTO: SLOVENSKÉ NÁRODNÉ MÚZEUM - MÚZEÁ V MARTINE

Raz dovolenkovala v Mengusovciach pod Tatrami, bývala u jednej panej. Keď jej povedala, že pracuje v múzeu a venuje sa pozostalosti Karola Plicku, pani sa zrazu zodvihla… Uprostred rozprávania vstáva aj kurátorka, v jej pracovni zavŕzga skriňa po Plickovi, z ktorej vyťahuje fotografiu s dvoma chlapmi v tradičnom odeve z Mengusoviec. „Plicka im ju zarámoval a doniesol ako poďakovanie za spoluprácu.“ Plicka popri zbieraní ľudových piesní neúnavne fotografoval. Matica slovenská vydávala jeho fotografie ako národopisné pohľadnice v niekoľkých sériách až do roku 1938.

Fotil sedem desaťročí. Na sklené dosky aj na 35-milimetrový film. Takmer výlučne čiernobielo, až na sklonku života aj farebne. Stal sa priekopníkom výtvarnej fotografie a zaradil sa k naturizmu. Na mnohé miesta sa často vracal. Miloval Liptov, Spiš, celé Horehronie. A Ždiar. „Tam sa spriatelil s rodinou Pitoňákovcov,“ pokračuje Ferklová. Mateja Pitoňáka nafotil ako šuhaja. O niekoľko rokov už ako gazdu s fajkou. Aj ďalších ľudí zachytil v rôznych etapách života.

Pitoňákovci ho chodievali čakať s vozom na stanicu. Vtedy spájala Česko s východným Slovenskom len Košicko-bohumínska železnica. Podstatná časť Plickových „expedícií“ sa odohrala ešte pred narodením jeho staršieho syna Ivana Plicku alebo tesne po ňom. „Moja mama však často opisovala otcovo sebaobetovanie, až posadnutosť touto prácou,“ približuje Ivan Plicka. Prvácke vysvedčenie získal v slovenskej škole v maličkej podtatranskej obci Štôla. Tam jeho otec zhotovil aj krásny záber – Ľan sa suší, ktorým nová výstava v Bratislave láka návštevníkov.

Na Plickových fotografiách sa krajina vlní v pestrom rytme, no bez dnešnej spleti hustých ciest. Jeho výpravy po Slovensku boli podľa Ivana Plicku naozaj krušné. „Cestoval väčšinou pešo s plecniakom na chrbte. Železničná sieť bola riedka, autobusy neexistovali, takisto ani osobné autá. V dedinách, kde fotografoval, filmoval a zaznamenával ľudové piesne, neexistovali ani ubytovacie a stravovacie možnosti. Ako to robil, zostáva jeho tajomstvom.“

Ester Plicková, Karol Plicka v Heľpe. 1961.
Ester Plicková, Karol Plicka v Heľpe. 1961. Autor: WEBUMENIA.SK/SLOVENSKÁ NÁRODNÁ GALÉRIA

Hoci pri pohľade na vráskavého „kečkára“ s vrkočmi, gazdu z Madačky z Novohradu sediaceho na pluhu alebo na bosé dievčatá v kvetovaných sukniach a chlapcoch s poplátanými gaťami, a najmä na to nesmierne bohatstvo skryté v krojoch, začína človek tušiť, čo Plicku primälo podnikať znova a znova ťažkú cestu.

V poslednej chvíli

„Keď prišiel Plicka na Slovensko, našiel ho ešte nepoškvrnené, neporušené. Našiel krajinu, kde bola ešte zachovaná pôvodná kultúra a krajina s terasovými políčkami a drevenicami,“ vysvetľuje kurátorka Ferklová.

Niekto týmto obrázkom vyčíta až prehnane romantický pohľad na dedinské prostredie. Ľudia však pred jeho objektív predstupovali v krojoch hrdo. „Človek v kroji nebol anonymný. Svojím odevom hlásal príslušnosť k určitej dedine, ku konkrétnemu ľudskému a duchovnému spoločenstvu. Zároveň sa cítil byť zviazaný jej zvyklosťami, morálkou a mal povinnosť zachovávať dobré meno spoločenstva. Kroj duchovne spájal ľudí a v istom zmysle i zotieral sociálne rozdiely,“ opisoval Plicka v spomienkach. Kroj vnímal ako vrchol umenia.

Karol Plicka: Sušenie sena na lúkach pod...
Karol Plicka: Sušenie sena na lúkach pod spišským hradom. Autor: SLOVENSKÉ NÁRODNÉ MÚZEUM-MÚZEÁ V MARTINE

„Prečo sú moji ľudia vždy v krojoch? Pretože v mojich časoch oni inakšie nenosili, kroj považujem za výsostne umelecké dielo, v tradičnej kultúre rovnako dôležité ako ľudová architektúra, pieseň, rozprávka. Kroje tvorili a zdokonaľovali celé generácie ľudových umelcov, až nadobudli svoju vrcholnú formu, s akou som sa stretol po prvej svetovej vojne. Taký kroj je od hlavy po päty, od celku až do poslednej nitky celou výstavou ušľachtilej krásy, vybrúseného jemného zmyslu pre tvar, farbu, materiál a priam ideálnu harmóniu všetkých svojich zložiek,“ spomínal Plicka.

Devätoro remesiel

Nielenže bol zberateľom folklóru a fotografom. Bol tiež choreograf, zbormajster, hudobný vedec, pedagóg (na všetkých stupňoch škôl). Dokumentarista, kameraman, režisér.

Filmovať začal už v 20. rokoch 20. storočia s kamerou značky Pathé. „Svoje najväčšie dielo, filmovú poému Zem spieva nakrútil v rokoch 1930 až 1932 s kamerou Šlechta,“ dopĺňa Ferklová. Na Medzinárodnom filmovom festivale Benátky ho v roku 1933 ocenili Zlatým pohárom mesta Benátky.

Plicka spoluzakladal Akadémiu múzických umení v Prahe, stal sa dekanom, no pre zdravotné problémy zanechal pedagogickú činnosť a venoval sa čoraz viac publikáciám. Vytvoril ich takmer 100. Niektoré vyšli až po jeho smrti, ako napríklad Prekrásny Janko, kniha rozprávok rumunských Slovákov. Ich predkovia odišli za zárobkom do rumunského Rudohoria ešte v 17. storočí a po vojne ich presídlili späť do Československa. Plicka ich objavil počas fotografovania Vltavy. Rozprávky vyšli po prvý raz v 80. rokoch v Česku, v polovici 90. rokov na Slovensku. No až v roku 2010 vyšli v takej podobe, ako by si Plicka želal – aj s ilustráciami od Albína Brunovského. Grafiky určené pre tieto rozprávky našiel v pozostalosti výtvarníka jeho syn Daniel…

Plickove husle.
Plickove husle. Autor: Andrej Barát, Pravda

Plicka sám hovorieval, že ovláda devätoro remesiel. Na samom začiatku pritom rozvíjal sľubnú kariéru husľového virtuóza, hrával vo Viedenskej dvornej opere. No dopadlo to inak.

Carl, Karel, Karol

Plicka sa narodil vo Viedni českým rodičom. Bol pokrstený ako Carl Plitzka. Jeho otec vlastnil prosperujúcu práčovňu. „Z rodinných dôvodov sa celá rodina odsťahovala z Viedne asi v roku 1900 do Českej Třebovej. Po návrate do Čiech si rodina opäť počeštila mená, takže otec sa volal Karel Plicka,“ vysvetľuje syn Ivan. Na Slovensku mu začali hovoriť Karol a vlastne aj sám chcel, aby ho tu tak volali. „Ako obdivovateľ prezidenta Masaryka sa skutočne cítil ako Čechoslovák a tak vnímal slovenskú verziu svojho mena ako prirodzenú.“

V Českej Třebovej ho ako šesťročného fascinovala u lekárnika tmavá komora. Už ako 11-ročný si sám vyrobil vlastný fotoaparát a zachytával krajinu vôkol seba. Stromy, prírodu. Aj neskoršie fotoaparáty si sám upravoval.

Na Slovensko túžil vyraziť hneď po štúdiu. „Už mal všetko vybavené, bol na ceste, keď ho zastihla správa o vypuknutí prvej svetovej vojny,“ hovorí Ferklová. Opäť vŕzga Plickova skriňa. Vyťahuje z nej fotografiu vojakov v uniformách v šíkoch, s trúbkami, bubnami a ďalšími hudobnými nástrojmi. „Tento najvyšší, ktorý nad nimi vyčnieva, bol Plicka." Slúžil vo viedenskej posádke. Preto sa na Slovensko dostal až v roku 1919. O štyri roky neskôr prijal ponuku pracovať pre Maticu slovenskú a zbierať ľudové piesne.

Kamera Šlechta, ktorú Plicka dostal od Masaryka.
Kamera Šlechta, ktorú Plicka dostal od Masaryka. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pri pohľade na vystavené fotoaparáty vo vitrínach Slovenského národného múzea sa opäť nechce veriť, že aj s touto výbavou cestoval v podmienkach 20. a 30. rokov minulého storočia. Nehovoriac o masívnej filmovej kamere Šlechta, ktorú mu podaroval prezident Tomáš Garrigue Masaryk. „Toto venovanie sa odohralo po tom, čo mu otec predviedol (pravdepodobne to bolo v Martine) svoj film Po horách a dolách,“ prezrádza syn Ivan.

V Bratislave je vystavený okrem fotografií, fotoaparátov a kamier ešte nábytok z Plickovho bytu v Prahe. Celá expozícia však predstavuje len malú časť zbierky, ktorú uchováva SNM v Martine. Drevené predmety múzejníci pred časom zachraňovali pred drevokaznou hubou.

Múzeum

Prónayovská kúria je architektonicky veľmi zaujímavá. Je zasadená do ústia Gaderskej a Blatnickej doliny. No vädne a praská. Hrdza si ukrajuje z nápisu Múzeum Karola Plicku Blatnica. Na plote je ospravedlňujúci sa nápis, že múzeum je z technických príčin od 17. júla 2015 zatvorené.

Múzeum, ktoré sa tešilo mimoriadnej obľube návštevníkov zo zahraničia, otvárali presne pred 30 rokmi, v lete 13. augusta 1988. Plicka sa toho nedožil, zomrel v roku 1987, no ešte stihol nahliadnuť do technického scenára múzea a pripomienkoval ho.

Plicka je autorom takmer 100 knižných publikácií.
Plicka je autorom takmer 100 knižných publikácií. Autor: Andrej Barát, Pravda

Myšlienku prezentovať ľudovú kultúru prostredníctvom diela Karola Plicku iniciovali vtedajší riaditeľ SNM Igor Krištek, umelcova neter Ester Plicková a filmár Martin Slivka, Plickov žiak a priateľ. Neboli tu však vystavené originály, iba kópie a zväčšeniny, ľudia si mohli v nich listovať vo veľkých listovačoch s hrebeňovou väzbou. Kúria sa čiastočne rekonštruovala. Opravila sa strecha, múry. No ani to nezastavilo vlhkosť, pre ktorú sa o budovu aj exponáty stále usilovala drevokazná huba. Odporúčanie jednej z expertíz znelo – všetko z budovy vyniesť preč, nechať otvorené okná a vetrať.

Nádej na zlepšenie prišla vo chvíli, keď Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) kúpilo kaštieľ naproti a plánovali v ňom zriadiť centrum remesiel, podobné ako v Bratislave a v Košiciach, čo by mohlo priniesť vzpruhu aj pre kúriu, v ktorej sídlilo múzeum. No ÚĽUV-u sa tento projekt dlhé roky nedarilo presadiť, nakoniec kaštieľ ponúklo na predaj a podobne sa aj SNM rozhodlo predať aj kúriu. Ministerstvo kultúry predaj v súčasnosti zastavilo.

Optimizmus

Plickove materiály vystavené v priestoroch múzea v Blatnici sa presunuli do SNM v Martine, poškodené veci sa odplesnili, ošetrili a uložili do depozitu. „A tu aj zostanú, kým sa nevytvorí nová expozícia venovaná Karolovi Plickovi, tu v Martine,“ naznačuje Ferklová. Verí, že to bude pútavá výstava, taká, akú si vyžaduje moderný návštevník. S premietaním, možnosťou pozrieť si Plickove filmy, s audiovizuálnou a digitálnou technikou.

Notový záznam Plicku z Piešťan.
Notový záznam Plicku z Piešťan. Autor: Andrej Barát, Pravda

Na otázku, kedy to bude, kurátorka odpovedá, že nová expozícia je podmienená rekonštrukciou hlavnej budovy SNM v Martine. „Kedy to bude, to bohužiaľ nevieme.“ Je to však šanca a zároveň veľká výzva a zodpovednosť dôstojne priblížiť Plickovo snaženie v celej jeho šírke, hĺbke, v jeho zvukoch, odtieňoch. Jeho krajinu, ktorá spieva, hrá sa, dumá, pracuje.

„Životný jas, pohoda, oslava domova, ľudí, ich práce, prírody, života – to sú témy, ktoré zodpovedajú môjmu životnému založeniu i požiadavkám, hlasu krvi. Možno, že si myslíte čosi o ružových okuliaroch, o očiach zavretých pred sociálnymi problémami. Za svojho života som nielen poznal, ale i spoluprežil v dôvernej blízkosti až príliš chudoby, biedy, beznádeje. Preto som si považoval za svoju umeleckú povinnosť postaviť k týmto trpkým skutočnostiam aspoň optimistický kontrast: vieru v život za každých okolností, nech žijeme kdekoľvek na svete,“ tak pomenoval svoje krédo Plicka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovenské národné múzeum #Obraz a pieseň #Matica slovenská #kroje #Karol Plicka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

39,99
Sweet ružové ľalie

Sweet ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk