Foto: PETER BRENKUS Z KNIHY ODETÍ DO KRÁSY, VYDAL IKAR, 2018
V Banskej Bystrici sa v druhú septembrovú sobotu zišli ľudia, ktorí si obliekli kroje alebo aspoň časti krojov. Mnohí majú tento tradičný odev odložený doma, v truhliciach či na povalách, a uvítali príležitosť, aby ho prevetrali. V Banskej Bystrici opäť prezentovali aj knihu o krojoch Odetí do krásy.
Je to veľmi pekná publikácia, ktorú si už stihli obľúbiť milovníci folklóru a uznali ju aj odborníci. Z toho sa Jana Kucbeľová mimoriadne teší. Doteraz totiž vychádzali o ľudovom odeve skôr odborné knihy a ani obrázková nemala ísť pod ich úroveň. Podarilo sa. V tejto knihe sa estetický zážitok z pohľadu na kroj kombinuje s podrobnou informáciou o tom-ktorom odeve. Autori ponúkajú pocity a fakty.
„Ľudia mi hovoria, že si večer knihu otvoria a zahĺbia sa do nej. Pozerajú si obrázky, čítajú si a vraj im to prináša pozitívne emócie,“ hovorí autorka a zberateľka. „To ma veľmi teší. A dozvedela som sa, že aj odborná verejnosť ju dobre prijala. Publikácia dostala prívlastok náučná, lebo spĺňa odborné nároky a je aj pre širokú verejnosť. Presne to som chcela.“
Pri publikáciách tohto druhu, kde je veľa konkrétnych informácií a kde ide o námet, ktorému „rozumie každý“, sa vždy nájdu aj pochybovači. Stretla sa s tým aj Jana Kucbeľová. Vraj aj v tejto ríši krásy sa vyskytuje závisť a nenávisť. Okrem chvály už zažila aj útok. Niekto jej napísal, že nesedí zaradenie kroja z Trenčianskej Teplej. „No to je vykonštruované obvinenie,“ bráni sa autorka.
Veď kroje z oblasti Trenčianskej Teplej majú mnoho variácií!“ Iste svoju rolu zohrávajú aj obdobia. Na kroje nemôžu existovať tabuľky. Je to voľná, slobodná tvorba, regulovaná len základnými zvykmi a tvaroslovím. Množstvo modifikácií je prednosťou, Slovensko je pozoruhodné pestrosťou. Každá dolina, každá dedina, každá krajčírka mala nejaký svoj špecifický prejav, detail, hoci základ kroja mohol byť jednotný.
Na začiatku bol Detvanček
Jana Kucbeľová slovenský vidiek dobre pozná. Sama vyrastala na gazdovstve Krnô. Žila tam, v kruhu širokej rodiny, do roku 1970. Starý otec bol roľník a stará mama vedela dobre rozprávať: „To prostredie mi veľmi veľa dalo. Bolo prirodzene tradičné. Kroje sme síce doma nemali, ale stará mama mi stále rozprávala o tom, čo bolo kedysi. Ako vyzeral pôvodný gazdovský život.
Starí rodičia ho vlastne aj žili, takže som ho okúsila. Moji rodičia si neskôr postavili dom blízko železničnej stanice a to už bolo niečo iné. Od prvej triedy som už žila v pohodlnom modernom prostredí, no tradičný vidiek so všetkým, čo k nemu patrilo, som stále milovala.“ Jana Kucbeľová chodila do základnej školy v Detve. Od druhej triedy začala chodiť aj na husle.
Foto: DUŠAN KITTLER
„Bola som aktívne dieťa, bavili ma rôzne krúžky, recitovala som, hrala, spievala, bola som v súbore ľudovej hudby Detvanček. A práve tá ľudová hudba a najmä hra na husliach vo mne prebudili vzťah k folklóru!“
Rešpekt aj láskavosť
Jana Kucbeľová dostala dobrú výchovu. Doma ju naučili úcte k starším, ku kultúrnym hodnotám, k tradíciám: „My sme k tomu boli vedení už v rodine. Keď v rádiu hrala fujara, otec povedal: ,Deti, ticho! Fujarka pekne píska!' A my sme stíchli. Počúvali sme. V slovenských rodinách vtedy ešte panovali prísne mravy – otca som musela rešpektovať. Som zo starej školy, kde sa autorita rodičov ctila, ale bolo aj veľa láskavosti. Žila som v trojgeneračnej rodine, takže bola s nami aj starká. A pri nedeľnom obede sa najlepší kúsok mäska položil pred starú mamu! Táto úcta k rodičom a starým rodičom ovplyvnila moje detstvo a môj vývoj. Milovala som rozprávanie starej mamy a všetko, čo povedala, som si zapamätala.“
Urob si sám
Jana Kucbeľová vychodila gymnázium vo Zvolene, vyštudovala pedagogiku na vysokej škole v Bratislave, narodili sa jej dve deti. Popri tom však stále zbierala kroje a informácie o ich dejinách. Dnes kroje zbiera, predáva a najmä – všetko o nich vie. Zhovárali sme sa napríklad o tom, kto vtedy kroje šil. Boli na tento odev v dedinách špecializované krajčírky? Odpoveď je prekvapujúca – spočiatku si kroj museli ženy šiť samy. A to ešte aj pre muža a deti. Dnes už máloktorá žena ručne šije, ale vtedy to bolo nevyhnutné na prežitie.
"Stará mama mi rozprávala, že spoločnosť na vidieku fungovala na samozásobiteľskom princípe. Detvanci sa v minulosti museli obracať. Čo chytili do ruky, to si vedeli spraviť sami. Vedeli vyhotoviť hrable, upliesť koše, obojručným nožom spracovať šindle, porobiť všetko okolo domu. Ženy zasa vyrábali vlákna, pestovali a spracúvali ľan, konope, aby utkali domáce plátno.
Foto: PETER BRENKUS Z KNIHY ODETÍ DO KRÁSY, VYDAL IKAR, 2018
Všetky ženy si vedeli pripraviť tento základný materiál. A bolo samozrejmé, že vedeli šiť ručne, ihlou. To bola tá najzákladnejšia zručnosť. Keby to žena neovládala, neprežila by. Nevedela by si zaodieť rodinu ani seba. S príchodom veľkej priemyselnej revolúcie sa objavili šliapacie šijacie stroje a v prvej štvrtine minulého storočia sa objavili krajčírky, ženy, ktoré šili na zárobok. Veľa peňazí ľudia nemali, bola to skôr výmenná produkcia.“
Kroje sa neprali
Záhadou je, ako sa kroje udržiavali. Neboli ani chemické čistiarne, ani citlivé žehličky. Ako to, že rukávce nespľasli, farby nepopúšťali a kroj vyzeral stále ako nový? „Údržba krojov je dodnes veľmi náročná,“ hovorí Jana Kucbeľová. „Niektoré materiály sa ani nedali prať, odev sa teda musel chrániť, baliť, jemne čistiť. Do ľudového odevu patril napríklad kašmír a brokát, no a tie sa namáčať nesmeli.“
Treba povedať, že ľudový odev nebol najprv zdobený, ozdobné boli len tzv. spojovacie švy, kde sa umiestňovali parádne prvky. Tie sa postupne rozširovali pod vplyvom meštiackeho a šľachtického prostredia. Bolo to preto, lebo sa už dali kupovať farebné a kvalitné nite. Pôvodne bol kroj zdobený iba sivastou nebielenou ľanovou alebo konopnou niťou. Čím je odev novší, tým je farebnosť bohatšia.“
Kombinácia so sakom
Časom sa začal do tradičného odevu dostávať mestský štýl. Ženy už nenosili vrchnú časť kroja, napríklad oplecko, ale na pracovný deň si dali len blúzku. Deťom začali kupovať mestské nohavice. Už to neboli konopné gate, ale nohavice. Najprv sa začalo mestské oblečenie dostávať do vzhľadu mužov, začali nosiť mestské nohavice a obleky. Na sobášoch mali ženy ešte kroj a muži už boli v kúpenom obleku.
Foto: PETER BRENKUS Z KNIHY ODETÍ DO KRÁSY, VYDAL IKAR, 2018
„A postupne sa oblečenie vyvíjalo v tomto duchu. Ešte síce aj dnes žijú ženy, ktoré nosia tradičný odev. Osemdesiatničky na vidieku si oblečú sedliacku sukňu a k tomu pulóver alebo blúzku. A na hlave majú vždy aspoň šatku. V minulosti sa nemohla vydatá žena ukázať s nepokrytou hlavou!“ To pripomína moslimskú kultúru odievania, ktorá lipne na zahaľovaní sa žien. U nich sa síce halí aj tvár, ale princíp – sila tradície – je podobný. Ísť s „holou hlavou“ bolo u nás nemysliteľné. A podľa Jany Kucbeľovej by sa to dodnes nemalo porušovať, ak si vydatá žena dá kroj. Ku kroju skrátka pokrývka hlavy patrí.
Sedemdesiat sukieň mala
V jednej známej pesničke sa spieva, že „sedemdesiat sukieň mala, a predsa sa nevydala“… Čo znamená tá cifra? Fakt mali ženy aj desiatky sukníc? Dúfam, že nie naraz na sebe! „Mohlo to tak v niektorých prípadoch byť, no nie na sebe, ale v truhliciach. Ženy mali oblečenie sviatočné a pracovné. To sviatočné si ženy veľmi šanovali, hoci by ho mali vo výbave veľa. No a práve vďaka tomu sa nám niektoré kroje zachovali! Ženy mali napríklad dvadsať rubášov či sukní. Všetko neobnosili. A, samozrejme, čím bola žena mladšia, tým viac sukní mala vo výbave.
Aj vtedy sa chceli ženy páčiť, a tak si kupovali stále nové veci. Najmä keď sa začali obmieňať vzory. Podľa monografie Myjava už asi v roku 1910 istý autor kritizuje vtedajšiu situáciu. Vraj niektoré vyšívačky pracujú pre zárobok a do čepcov preberajú vzory z kadejakých panských, meštiackych časopisov. Tieto vzory už nie sú pôvodné a kritikovi sa nepáčia. Vyšívačka odpovedá, že keď si chce zarobiť, musí mať vždy nový a nový vzor, aby si ženy tovar kupovali.
Foto: PETER BRENKUS Z KNIHY ODETÍ DO KRÁSY, VYDAL IKAR, 2018
Podobná diskusia bola s tlačiarom o modrotlači na Liptove. Skrátka, móda napredovala, a tak už nestačila jedna sukňa alebo dve. Parádnice si ich kupovali vždy, keď sa objavilo niečo nové, a tak ich mohli mať aj sedemdesiat.“
Pridá sa aj Rúfus
Vlani vydal Martin Augustín a Kamil Peteraj reprezentačnú knihu obrazov a poézie Texty v obrazoch/Obrazy v textoch. Takýto typ knihy, ktorá vychádza len v limitovanom náklade a hovorí sa jej investičná, pripravuje Jana Kucbeľová opäť s fotografiami Petra Brenkusa a s veršami Milana Rúfusa.
„V knihe budú ľudia odfotení v mojich krojoch a sprevádzať ich budú krásne Rúfusove verše. Mal by to byť veľký zážitok. Kniha je určená náročným čitateľom a je to niečo ako rodinné striebro. Okrem tejto exkluzívnej publikácie by som chcela pripraviť tzv. knihu neviest. Bude o partách a vencoch. Tieto ozdoby hlavy nosili mladé ženy. Parta bola symbolom panenstva, je to vlastne pôvodne čelenka. Postupne sa do party pridávali voskové kvetiny a iné ozdoby. Sú to nádherné súčasti krojov. V tej knihe by mali byť obsiahnuté aj regióny, ktoré sa do tejto publikácie nedostali. A chystá sa aj anglická verzia!“
Kroje v móde
A aký najvzácnejší kus tradičného odevu držala Jana Kucbeľová v ruke, odkedy s krojmi robí? To sa vraj nedá povedať.
„Vždy sú na trhu nejaké kroje v móde a tie majú vysokú cenu. Sú vzácne, lebo sú najžiadanejšie a drahé. Najžiadanejšie sú momentálne práve party. Pre mňa je vždy najvzácnejší ten kroj, ktorým sa práve zaoberám a chcem ho získať – alebo som ho práve získala – do zbierky. Teraz mi napríklad priniesli kroj z Chynorian a som šťastná! Mnoho ľudí ani nevie, že kroje zbieram, tak ma vždy poteší, keď sa na mňa konkrétne obrátia. Mne sa to vždy zíde, aj keď je to staré, aj keď je to len časť kroja, malý kúsok. Mrzí ma, že ľudia niekedy takéto kúsky vyhadzujú alebo spália. To je strašná škoda!“
Foto: PETER BRENKUS
Zberateľka však predsa len priznala, že sa jej páčia kroje vyšívané kovovými niťami, kroje z Čataja, z Trnavska, a najmä obľubuje kroj z dediny Ábelová, kde sú čepce vyšívané perličkami. „My máme veľmi veľa krásnych krojov, je ich naozaj množstvo,“ uzatvára. „Veď sa aj hovorí: Čo vŕšok prejdeš, iný kraj nájdeš! Aj kroje o tom svedčia. Bola by som rada, keby ich ľudia nevyhadzovali, ale dali do súborov, do múzeí, milovníkom folklóru. Len nech sa nestratia.“
A kto si kupuje nové kroje? „Kupujú si ich súbory, sólisti, zberatelia, veľmi často ich kupujú ľudia príbuzným do zahraničia ako darček. Často ich kúpia aj na svadbu, na začepčenie. Ale kroje sa už začínajú nosiť aj do kostola, na koncerty a do spoločnosti.“ Úprimne však priznáva, že kroj nie je pohodlný odev, no – každému pristane. Ona sama kroj nenosí, lebo má problémy s chrbticou a musí mať pohodlie. Kroj vyžaduje rôzne doplnky a má svoje podmienky. Napríklad vydatá žena si musí dať už spomínanú pokrývku hlavy, čepiec alebo šatku.
Tradície sú zdravé
„Ja nepoznám ženu, ktorej by kroj nesvedčal. Ženy si myslia, že sú v ňom široké, ale to nie je pravda. Kroj každému sedí. Aj muži si dnes veľmi radi obliekajú krojové košele. Ja dostávam signály od ľudí, ktorí dostali plno darov na päťdesiatku a najväčšiu radosť mali z košele. Nastal nesmierny boom folklóru v odeve. Ľudia si opäť začínajú obliekať šaty s prvkami ľudového umenia, obnovujú kroje, vážia si ich a obliekajú si ich. Ako keby sa ozvala pamäť národa. V očiach mnohých bol kroj niečo laznícke, ale teraz začínajú chápať, že ľudia, ktorí si vedia dopestovať plodiny, sú tí najšťastnejší na svete. Ja som hrdá na svoj laznícky pôvod. Ctím si tradičné a kresťanské hodnoty. Preto milujem kroj. Aj ja som sa dostala do intelektuálneho prostredia, už žijem moderným spôsobom života, študujem, píšem, podnikám, ale neopúšťam ani tradície. A vidím, že to je nestresujúci život," uzatvára Jana Kucbeľová.
Zberateľka Jana Kucbeľová
Narodila sa 3. júna 1963, pochádza z lazov Krnô v Detve. Na gymnázium chodila vo Zvolene, na FFUK v Bratislave vyštudovala učiteľstvo pre zdravotnícke školy a na Univerzite Konštantína Filozofia etnológiu. Žije v Detve, zbiera a vyrába kroje. Vyšla jej kniha – spolu s Petrom Brenkusom – Odetí do krásy. Vymyslela akciu Deň kroja.