Dočasným domovom troch plamienok je povala Strediska environmentálnej výchovy Dropie. Môžu si tu lietať, ako sa im zapáči, spať schúlené na trámoch alebo zaliezť do inštalovanej búdky. Keď príde čas, otvoria im okno a ony budú môcť vyletieť do sveta. Povala zostane na pár týždňov ich druhým domovom. Budú vedieť, že sa tam môžu skryť a že tam bude potrava. Keď si už budú úplne isté svojimi schopnosťami prežitia v prírode, prestanú sa sem vracať.
Taký je plán tímu ľudí, ktorí sa snažia zachrániť plamienku driemavú.
Chýbajú staré stromy
Plamienok bývalo veľa. No postupne z našej prírody takmer zmizli. „Za štyri roky výskumu sme zaznamenali len jedno dokázateľné hniezdenie,“ hovorí Kristián Bacsa zo Správy Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy. „Škodí im hlavne intenzívne poľnohospodárstvo. Zanikli medze. Poľnohospodári používajú na hlodavce jedy. Ak otráveného hlodavca plamienka zožerie, otrávi sa aj ona.“ Tieto sovy stratili aj priestory na hniezdenie. Kedysi hniezdili v dutinách starých stromov. No staré stromy sú v nížinnej krajine skôr výnimkou. Lesníci ich nechcú, považujú ich za zdroj chorôb. Na svojich pozemkoch si ľudia radšej sadia tuje, ako by sa starali o mohutné hlavové vŕby. Kostolné veže, kde plamienky tiež s obľubou hniezdili, sa uzatvárajú. V sýpkach sú všade jedovaté návnady proti hlodavcom. Plamienka rada loví v šere. Vtedy sa často stáva obeťou cestnej premávky. Zomiera po kolíziách s automobilmi.
Za posledné štyri roky prešli dobrovoľníci stovky objektov. Opakovane sa do nich vracajú a hľadajú stopy po plamienkach. Najspoľahlivejšie sú vývržky. Plamienka prehĺta potravu vcelku a potom nestráviteľné časti vyvrhne vo forme tmavých hladkých oválnych vývržkov. Sú lesklé, akoby smaltované.
Foto: Jana Čavojská
Ďalšou dôležitou úlohou dobrovoľníkov je osádzať hniezdne búdky. Plamienka nezahniezdi hocikde. Keďže máva aj šesť a viac mláďat, ktoré sa rodia s odstupom niekoľkých dní, potrebuje veľký priestor pre rodinu.
Na potulky
Projekt na záchranu plamienky driemavej realizujú štátni ochrancovia prírody a dobrovoľníci z Ochrany dravcov na Slovensku vo vzácnej zhode. V rezervácii Dropie začali vlani. Vypustili prvé tri plamienky. Tento rok sa ich podarilo vypustiť oveľa viac. „Sú to mláďatá hendikepovaných vtákov, ktoré sa nemôžu vrátiť do voľnej prírody a chovajú ich v Česku, v záchrannej stanici Bartošovce,“ vysvetľuje Kristián Bacsa. „Odtiaľ sa dostávajú do záchrannej stanice Zázrivá.
Foto: Jana Čavojská
Pôvodne ich vypúšťali do prírody tam, na Orave. No keďže je plamienka nížinná sova a v chladnejšom prostredí s dlhými zimami sa jej nedarilo, presunul sa projekt do okolia Kolárova.“ V Zázrivej majú plamienky vo veľkých voliérach. Po presune na povalu v rezervácii Dropie čakala ľudí dôležitá úloha: naučiť sovy loviť. „Nie, neukazovali sme im to názorne,“ zasmeje sa Kristián Bacsa. „Spočiatku dostávali kuracie mäso. Potom sme im priniesli živé myši. Ale neubúdalo z nich. Zistili sme, že plamienky iba sedia na prepravke a so záujmom myši pozorujú.“ Trvalo skoro dva týždne, kým sa naučili, že myši sú jedlo a skúsili ich loviť.
Aj keď z povaly o pár dní odletia, myši ich tam pre prípad núdze budú ešte nejaký čas čakať. Lov v prírode je o inom ako lov v prepravke. Plamienky budú vedieť, že ak sa im nepodarí nič uloviť vonku, môžu priletieť na povalu.
Ináč sú to teritoriálne zvieratá. Tvoria stabilné páry, ktoré sa potom pohybujú v zhruba dvadsaťkilometrovom rádiu. Akurát mláďatá chodia „na potulky“. Odborne sa tomu hovorí pohniezdna disperzia. Hľadajú si svoj životný priestor vo väčších vzdialenostiach od rodičovského hniezda. Na zimu sa plamienky sťahujú do nižších polôh. Neobývajú lesy, skôr nížinné pahorkatiny so starými solitérnymi stromami. Klasickú historickú poľnohospodársku krajinu, aká bola v Podunajsku a na juhu Slovenska úplne bežná, s medzami, malými poľami a dostatkom kostolných veží.
Love stories bez happy endu
Príbehy plamienok, ktoré sa ochranárom podarilo odsledovať, sú skôr smutné ako šťastné. Jeden pár zahniezdil na povale pri Martine. Boli to plamienky z chovu a nestihli sa adaptovať na divú prírodu. Nakládli vajíčka, starali sa o ne, boli fixované na tú povalu. Ale malé sovičky sa nevyliahli. Pár plamienok nakoniec z povaly odišiel.
Na jar priviezli do Dropieho štyri plamienky. Jedna zahynula ešte počas adaptačného procesu na povale. Tri vypustili do voľnej prírody. V priebehu týždňa a pol dve z nich zomreli, zrazené autom. Ochranárom to nahlásili ľudia, ktoré našli ich telíčka s krúžkom na nohe.
Foto: Jana Čavojská
„Keď sa konečne naše plamienky našli a vytvorili sa páry, tak mali krátku životnosť,“ rozpráva Kristián Bacsa o skúsenostiach z južného Slovenska. „Napríklad sme sledovali pár, ktorý sa usadil vo vnútri nejakej budovy. Jedna plamienka z toho páru si spálila nohu a krídlo na elektrickom vedení. Museli sme jej to amputovať. Dostala sa do záchrannej stanice. Druhú sme o rok našli mŕtvu. Zahynula pravdepodobne kvôli mrazom.“ Sledovali ešte druhý pár. Zrazu zmizol. Jednu plamienku z toho páru potom našli zrazenú pri ceste.
Je ich tak málo, že v okolí rezervácie Dropie už roky žiadny pár nezahniezdil.
Škrekot z detstva
Dropie zostalo ako posledné stredisko environmentálnej výchovy Slovenskej agentúry životného prostredia. Na Dolnom Žitnom ostrove, desať kilometrov od Zemianskej Oľče, stojí na mieste bývalej nížinnej samoty. Nazývali ich tane. V minulosti boli typické pre poľnohospodársku krajinu tohto regiónu. Pred rokmi tu realizovali záchranný projekt reintrodukcie dropa fúzatého. Okolo je Chránené vtáčie územie Ostrovné lúky. Ideálne miesto na pozorovanie života vtákov. Preto v Dropom teraz realizujú veľa vzdelávacích programov, hlavne pre školy. Dá sa tu ubytovať, v areáli je jazierko, fragment lužného lesa a aj koníky, oslíky a kamerunské ovce. Pasú sa a tým pomáhajú udržiavať okolité lúky v dobrej kondícii.
Foto: Jana Čavojská
A u seba na povale prichýlili plamienky a starajú sa o ne. „Jediná šanca pri súčasnom žalostnom stave tohto druhu je vypúšťať v zajatí vyliahnuté plamienky do prírody, vešať pre ne búdky, kontrolovať ich a krúžkovať, aby sme o nich vedeli,“ myslí si Kristián Bacsa. Trošičku sa to už aj darí. Ľudia z okolia Kolárova ochranárom hovoria, že po nociach počujú škrekot plamienky. Pamätajú si ho ešte z detstva. Potom sa na veľa rokov prestal ozývať. A teraz sa pomaličky vracia.