VIDEO: Vojtech Tĺčik z Podkylavy rozpráva, ako vybudoval na kopaniciach závod, ktorý spracuje úrodu z 200-tisíc ovocných stromov, čo rastú na myjavských kopaniciach.
Chlapík, ktorý má na pleciach už sedem krížikov, sa odhodlal postaviť povyše Podkylavy malý ovocinársky závod, aký nemá na Slovensku páru. Pod jednou strechou sa bude z ovocia, čo sa urodí ľuďom na myjavských kopaniciach, vyrábať mušt, lekvár, sušené slivky, hrušky, jabĺčka, pyré a delikatesa v podobe čokoládových praliniek plnených slivkovým lekvárom. Súčasťou fabričky bude aj malý pivovar, ktorý sa oprie o slovenský chmeľ a slad.
Aj vďaka ovocinárskej fabrike z kopaníc Slováci nebudú musieť jesť už iba sušené slivky z Kalifornie alebo z Čile, slivkový lekvár zo susednej krajiny vyrobený neraz z koncentrátu dovezeného z Ukrajiny. Kúpiť v obchode slovenské sušené ovocie a pravý lekvár bolo donedávna viac náhoda ako pravidlo. A to ešte na začiatku minulého storočia slovenskí ovocinári vyvážali na vozoch sušené slivky, jablká a hrušky do cisárskej Viedne.
Dva razy nevstúpiš do tej istej rieky
Tĺčik je neposedná zvedavá duša. Možno sa podal na svojho otca, ktorý sa ako mladý muž, keď doma nebolo dosť práce a chleba, vydal za ním až do Francúzska. Neskôr syn zopakuje otcov príklad. Pravda, Vojtech mal iné pohnútky: ako profesionálny poľnohospodár chcel spoznať na vlastné oči podnikanie amerických farmárov. Bol predsedom úspešného družstva, neľpel na funkcii, dobrovoľne sa jej vzdal a začal odznova.
Vydal sa do Pensylvánie, navštívil svojich príbuzných a ako obyčajný robotník na farmách skúmal, ako to tam chodí. V Amerike presýtenej priemyselnými potravinami a civilizačnými chorobami sa práve začínala éra ekologického poľnohospodárstva. Tĺčik si to uvedomil, keď kydal hnoj, dojil kravy a rozvážal balíčky čerstvých mliečnych výrobkov do domácností v New Jersey.
Keď sa Tĺčik vrátil domov, rozbehol na prekvapenie všetkých biznis, ktorý nemal s poľnohospodárstvom nič spoločné. Vrhol sa na výrobu protipožiarnej techniky. A potom akoby z ničoho nič ho zaskočila zákerná choroba. Opustil podnikanie, všetky sily sústredil na boj so zubatou a keď zápas vyhral, uvidel život okolo seba inak.
Novými očami sa pozrel na kopaničiarsky kraj, kde prežil celý svoj produktívny život. S družstevníkmi v Krajnom vybudoval ako mladý poľnohospodársky inžinier v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch jedno z najlepšie hospodáriacich družstiev na Slovensku. Malo silnú pridruženú i živočíšnu výrobu, ako jedno z prvých v republike riadilo procesy na farmách pomocou počítačov. A v roku 1987 tu otvorili fabričku, kde sušili slivky zo 150-hektárového slivkového sadu. Špecialitou boli slivky máčané v čokoláde.
Desať rokov po novembrovej revolúcii bolo všetko inak. Družstvo spájajúce množstvo kopaníc okolo Krajného sa rozpadlo na štyri malé podniky, ktoré dnes majú čo robiť, aby prežili. Tĺčik hľadajúci životnú náplň preglgol horkú slinu, keď si uvedomil, že štvrťstoročie jeho práce v družstve vyšlo takmer navnivoč. Slobodu niektorí v družstve pochopili ako možnosť konať, ako sa komu zapáči, neuvedomujúc si riziká.
Dva razy nevstúpiš do tej istej rieky. Zotavujúci sa Tĺčik hľadal väčší kontakt s prírodou. Vtedy si spomenul na americké dejstvo svojho života a rozhodol sa na Podkylave vybudovať biofarmu s penziónom. Vrátil sa k manažérskej skúsenosti z čias družstva a svoj zámer nechal posúdiť odborníkom na poľnohospodárskej univerzite a výskumných ústavoch. Nikdy nič nerobil naslepo, nespoliehal sa iba na svoj inštinkt, konfrontoval ho s úsudkom odborníkov zo špičkových pracovísk.
Tento postup sa mu oplatil aj pri budovaní biofarmy a agropenziónu. Na lúkach nechal vysiať pätoro druhov tráv, aby zvýšil kvalitu pastvy. Dal sa na chov mäsového dobytka. Nevidel iba úžitok v podobe šťavnatého mäsa, chcel, aby sa pasúce stáda dobytka stali pastvou pre oči. A tak tu ľudia za oplôtkami uvideli dobytok rôznych plemien od charolais po simentál či škótsky dobytok. A k tomu ešte naďabili na farme aj na krochkajúce mangalice.
Šanca pre 200-tisíc stromov
Dvadsiate prvé storočie vníma poľnohospodárstvo ako zážitok – krajinársky aj gurmánsky samozrejme, ako objavovanie prírody a múdreho hospodárenia v nej. V penzióne sa začali robiť odborné podujatia pre poľnohospodárov aj ľudí z mesta. Populárnymi sa stali prázdninové pobyty pre deti, ktoré sa tu naučili jazdiť na koni, plávať a ako prémiu piecť domáci chlieb. Kto by bol povedal, že na farme – penzióne sa do roka otočí 6–7 tisíc ľudí? Všetci odchádzali domov s nezabudnuteľným zážitkom, za ktorým stáli ľudia dobre sa starajúci o územie zdedené po rodičoch.
Tĺčikova rodinná farma obhospodarujúca necelých 300 hektárov pôdy dala prácu 35 ľuďom najrôznejších profesií od pestovateľských, chovateľských až po reštauračno-hoteliersko-rehabilitačné. A predsa jej zakladateľ, ktorý premenil zelený bielkovinový oceán na šťavnaté teľacie a hovädzie mäso, vedel, že je tu ešte jedna nevyužitá možnosť.
Pripomenula mu to napoly vážna, napoly veselá príhoda. Jedno jesenné ráno našiel Tĺčik pred dverami penziónu vari pätnásť vriec s napadanými jablkami. „Nevieme, čo s nimi, dajte ich zožrať sviniam,“ napísali mu na lístok chalupári. Jablká naozaj putovali do válova mangalíc. V tej chvíli sa iné rozumnejšie riešenie už nenúkalo.
Prešiel nejaký čas a na Pôdohospodársku platobnú agentúru prišiel projekt s názvom Nielen ovocie…Nemusíme tri razy hádať, kto s ním vyrukoval – premýšľavá hlava Vojtech Tĺčik. Dal si tú prácu a zrátal, že na myjavských kopaniciach rastie dovedna 200-tisíc ovocných stromov. Prečo by malo toto more vitamínov vychádzať navnivoč?
Tĺčik sa spojil s ovocinármi – profesorom Ivanom Hričovským, šéfom Únie ovocinárov Mariánom Vargom, inak tiež vysokoškolským pedagógom. V diskusiách s odborníkmi sa začal rodiť konkrétny podnikateľský zámer, ako využiť ovocinársky potenciál kraja bez rozdielu, či ide o malých alebo veľkých pestovateľov. Vznikol návrh závodu, ktorý by na viacero spôsobov spracoval produkciu ovocia, čo ponúka okolitý priestor a pritiahol by k cieľavedomému pestovaniu všetkých ovocinárov – jedno či z družstiev, obchodných spoločností alebo zo záhrad priliehajúcich ku kopaničiarskym chalupám .
Kto je dnes najväčšou autoritou na Slovensku? V minulosti to boli farár, notár, učiteľ. A dnes? Tĺčik sa pri tejto otázke pousmeje a skonštatuje, že autoritou už dávno nie sú ľudia, ale peniaze. Žiaden projekt sa nedá uskutočniť bez peňazí. V poľnohospodárstve ich možno čerpať z Programu rozvoja vidieka, ktorý financuje Európska únia slovenský štátny rozpočet.
Na Slovensku veľká časť podpôr ide v aktuálnom programovacom období do priamych platieb, menej do podpôr takých projektov, s akým prišiel Vojtech Tĺčik. Najprv sa pri posudzovaní projektov kopaničiarsky ovocinársky podnik ocitol pod čiarou. Obrovská spoločenská i profesionálna diskusia o smerovaní podpôr však priniesla zvrat – projekt dostal zelenú. Z verejných zdrojov prišla podpora v sume takmer milión eur, ten druhý si musel Tĺčik a jeho rodina požičať v banke.
Návrat života na samoty
Na zasneženej stráni nad Podkylavou žiaria dve hráškovo zelené budovy. Všetci miestni už vedia, že túto jeseň tam môžu priniesť na vylisovanie svoje jablká, do sušiarne slivky alebo si z nich môžu urobiť lekvár. Z Belgicka by čochvíľa mala doraziť technológia na výrobu čokoládových praliniek plnených slivkovým lekvárom. Delikátnu cukrársku výrobu sa Tĺčik rozhodol robiť v spolupráci so známou nitrianskou čokoládovou firmou Lyra. Stratégiu spracovania ovocia zveril spoločnosti Farmári Bolešov.
Medzitým absolvoval Tĺčik stretnutia s nitrianskou poľnohospodárskou univerzitou a aj tamojšou strednou potravinárskou školou. Ponúkol im ovocinársku fabriku ako pracovisko, kde by študenti absolvovali potrebnú prax. „Nech sa učia hrou i prácou zároveň,“ hovorí Vojtech Tĺčik. Do pľacu dáva 200 pôvodných receptov na rôzne spracovanie ovocia. „Nemusia sa ich otrocky držať, nech experimentujú, ľudské chute sa predsa vyvíjajú. Ale na druhej strane také perky so slivkovým lekvárom posypané makom sú dobrotou overenou časom a chuťami predkov i súčasníkov,“ zhrnie tému Vojtech Tĺčik.
V jeseni v Podkylave skusmo vyskúšali vylisovať jablká na mušt, usušili prvé slivky, hrušky a jabĺčka. „Vyrobili sme dobrotu, ktorá chutí deťom aj dospelým, naozaj zdravú pochúťku. Každý, kto ju ochutnal, si ju pochvaľoval,“ opisuje skúsenosť s nultou sériou sušeného ovocia Tĺčik. Produkciu chcú ponúkať jednak v penzióne, ale vyjdú s ňou aj na trh, partnerov vidia predovšetkým v sieti obchodov, ktoré sa špecializujú na predaj biopotravín.
Prácu vo fabričke nájde okolo 15 ľudí a počas zberu a spracovania ovocia si môže zarobiť od 30 do 50 brigádnikov. Dôležité bude nielen, ako bude žičiť ovocinárom počasie, ale najmä, koľko ľudí začne s vervou pestovať ovocie. Tĺčik už má v hlave plán, že podobne ako kedysi Palma predfinancovala nákup repky olejnej, by mohla ovocinárska fabrička garantovať ľuďom výkup ovocia. Ľudia jednoducho musia mať istotu, že ovocie nevyjde navnivoč a dokážu ho premeniť na výrobky s vyššou pridanou hodnotou. Tĺčik už prebúdza roky spiacu ovocinársku žilku kraja – raz týždenne v piatok sa budú stretávať odborníci s miestnymi pestovateľmi v agropenzióne Adam a rozoberať praktické pestovateľské otázky.
Dobrým hospodárom je ten, kto pragmaticky využije všetky možnosti, ktoré prírodný priestor ponúka. Kopanice sa vysídľujú, ľudia utekajú za prácou a ľahším životom do miest. Všimnime si, v Trenčianskom kraji žije priemerne na jeden kilometer štvorcový 134 obyvateľov, ale v kopaničiarskych obciach je hustota obyvateľstva na kilometer štvorcový iba 47 ľudí.
Ak nechceme, aby sa tento priestor vyľudňoval, ľudia musia nájsť prácu, ktorá ich uživí, alebo im poskytne popri hlavnej práci hodnotný doplnkový zdroj príjmov. Miestnym aj chalupárom sa oplatí viac venovať ovocinárstvu. Fabrička v Podkylave je schopná spracovať dve tisíc ton, čo sú dva milióny kilogramov sliviek, jabĺk a hrušiek. A to sa už premietne do rozpočtu rodín a vlastne celého regiónu.