Keď s priateľmi začneme hovoriť o našich morušiach, väčšina si spomenie na detstvo. Hrávali sa vtedy na dvoroch u starých rodičov a zbierali popadané moruše, ktoré obľubovali husi a sliepky. Išlo o sladké moruše biele, Morus alba, v bielej, červenej i čiernej farbe. My priateľov opravujeme, že u nás v Pukanci sa nezbierajú moruše zo zeme, ale oberajú sa zo stromov. Koniec koncov sú to úplne iné moruše, moruše čierne, nazývané aj pukanské drevené jahody.
Pukanec je bývalé slobodné kráľovské mesto Villa Baka, Bocano, Buganz či Bakabanya, alebo Popcorn Town. Preslávilo sa ako banské mesto a neskôr remeselnícke centrum, mesto gotiky a gotických oltárov i renesančných opevnení. Mesto s príjemnou, ešte panónskou klímou, obklopené nádhernou vulkanickou krajinou, kde dominanuje Sitno s vinorodými svahmi. V tomto kraji v lete zrejú moruše čierne, plody mýtických stromov. Stáročné stromy s rozpraskanými kmeňmi sú roztrúsené po svahoch pukanských viníc a svojimi zelenými korunami dokresľujú dramatický obraz krajiny.
Potrava pre hodvábnika
Foto: Ján M. Bahna
Odkedy a prečo na južných svahoch Štiavnických hôr vznikla najväčšia koncentrácia moruší v strednej a západnej Európe, je stále nezodpovedané. Začiatkom júla, v čase Pukanských remeselných trhov, začínajú moruše dozrievať. Ich plody zrejú postupne až do konca augusta podľa počasia. Vtedy zavládne v celom kraji čas moruší. Ľudia chodia do viníc oberať, striasať a spracovávať tieto na konzervovanie mimoriadne náročné plody. Ich ruky i odevy sú poznačené výraznou tmavokarmínovou farbou z morušových štiav. Pukančania sa menia na Indiánov pomaľovaných výrazne farbiacimi morušami.
Moruše čierne sú teplomilné a suchomilné rastliny. Pochádzajú zo Strednej Ázie. Do Európy sa dostali už v staroveku cez antické Grécko a Rím. Existujú tri verzie rozšírenia moruše čiernej u nás. Možno to boli Rimania, ktorí ich poznali a priniesli moruše k nám. Ďalšia verzia hovorí o benediktínoch, ktorí ich podobne ako Hippokrates používali ako liek. Naše krajiny 150 rokov okupovali Osmania, takže jedna z verzií rozšírenia moruší je aj turecká. Väčšina viacstoročných stromov však pochádza z 18. storočia, takže bola sadená v jednej dobe. Podľa našich verzií bola výsadba moruší súčasťou rozvoja hodvábnictva v 18. storočí. Moruša čierna totiž prišla do Európy už v antike, teda skôr ako moruša biela. Pukanec bol kráľovským mestom a patril Márii Terézii. Jej manžel František I. Lotrinský podnikal v textilnom priemysle, takže kráľovská rodina podporovala rozvoj hodvábnictva. Moruša čierna sa pestovala ako ovocie a používala aj ako potrava pre hodvábnika. Na Sicílii používajú jej listy na tento účel doteraz.
Foto: SHUTTERSTOCK
Vzhľadom na tvrdé drevo, kde je nemožné identifikovať letorasty, je zložité určovanie veku stromov. Stáročné, už odumreté kmene nezhnijú, ale vytvárajú spolu s mladšími dvesto-, tristoročnými a ešte mladšími vetvami bizarné krajinárske kompozície. Existuje záznam z rokovania pukanského magistrátu v roku 1795, kde sa páni Ostrolúcky a Styk sporia o určitú morušu, ktorú sme identifikovali, a teraz má okolo 320 rokov. Moruše boli podobne dovezené aj do Anglicka ako potrava pre hodvábnika. Ich vek sa tam určuje napríklad podľa Shakespearovho domu alebo maľby ateliéru maliara Gainsborougha s morušovým stromom z 18. storočia. V Anglicku sú moruše kultovým stromom a ich výsadba je podporovaná nadáciami. Moruša rastie aj v záhrade Buckinghamského paláca, aj v Oxforde.
Botanický omyl
Aj pukanské moruše majú za sebou príbeh, ktorý poznačil ich pestovanie v minulom storočí. V roku 1948 poslal pán Strelka, záhradník z Častej, vzorky morušového stromu profesorovi Dominovi na Karlovu univerzitu do Prahy. Ten ju porovnával so svojimi vzorkami moruší v herbári a usúdil, že ide o nový druh moruše. Nazval ju moruše trnavská. Pán profesor sa však mýlil, mal nedostatočné informácie. Na Slovensku sa postupne objavovali názory spochybňujúce tento nový druh moruše. Pukanský rodák a hlavný záhradník Arboréta v Mlyňanoch Daniel Kovalovský to verejne deklaroval v roku 1960 ako botanický omyl. K nemu sa pridala väčšina botanikov, takže na Slovensku sa uznala moruša trnavská iba ako synonymum pre morušu čiernu. Moruša čierna nemá nič spoločné s Trnavou a napriek tomu medzi záhradníkmi a obchodníkmi a aj v odbornej literatúre tento mylný názov prežíva.
Moruša čierna sa na rozdiel od moruše bielej rozmnožuje zložitejšie. Nerozmnožuje sa generatívne semenami, ale iba vegetatívne potápaním, kopcovaním a špeciálnym štepením, ktoré študoval Pukančan Kovalovský v historických prameňoch. Moruše čierne sa štepia aj na podpníky z moruše bielej, len tu je obava, že ich životnosť nebude stáročná. Morušový strom starší vyše sto rokov sa často rozčesne a niektoré haluze sa dotknú zeme. Často samotné v zemi zakorenia a vzniká ďalší strom, ktorý vytvorí s materským stromom hniezdo, často aj s viacerými odnožami. Takéto skulptúry a kompozície stáročných, stále rodiacich kmeňov nájdete vo viniciach nad Pukancom.
Foto: Ján M. Bahna
Od Pukanca po Tasmániu
Moruše čierne sa na Slovensku vyskytujú v páse od Modrého Kameňa cez Sebechleby, Pukanec, Jabloňovce, Žemberovce, Devičany, v okolí Nitry a Hlohovca, cez Orešany, Častú, Modru, Jur až po Skalicu. Niečo sa nájde na južnej Morave. Najviac z celkového počtu 950 stromov na Slovensku sa nachádza v Pukanci a okolitých dedinách na južných svahoch Štiavnických hôr, v regióne čiernych moruší. Všetko sú to slnečné lokality s vyvrelými andezitovými pôdami. V týchto pôdach rastú moruše pomaly, majú tvrdé drevo, nemajú škodcov a sú odolné voči mrazom. Pri mladých stromoch sa po desiatich rokoch ukážu prvé plody a asi po dvadsiatich rokoch sa už dá hovoriť o úrode. Takže pestovanie moruší je beh na dlhé trate.
Najviac moruší čiernych je v Sýrii, Libanone, Izraeli, severnom Iráne a východnom Turecku. Vyskytujú sa v Zakaukazsku i Karabachu. Stretli sme sa s nimi na ostrove Kos, a hlavne na Sicílii, kde sme prvýkrát jedli morušovú zmrzlinu a ľadové triešte graniti. Individuálne sa vyskytujú v bývalej Juhoslávii, Kosove, Albánsku. Objavili sme ich v Oxforde i na Kanárskych ostrovoch a dostali sme správu od krajana s fotografiou moruše z Tasmánie.
Špeciality pre fajnšmekrov
Pukanskí rodáci sa už v minulom storočí zaoberali pestovaním a množením moruší. Hlavný záhradník Arboréta v Mlyňanoch Daniel Kovalovský venoval celý svoj život výskumu pestovania a rozmnožovania moruše čiernej. Profesor Ján Králik a Ján Rosenberger zmapovali pukanské moruše a v roku 1988 spracovali návrh na vyhlásenie Chráneného prírodného útvaru Pukanské moruše. Branislav Mikuška spracoval dizertačnú prácu na tému moruša čierna. V Pukanci sa venuje množeniu a pestovaniu moruší Stanislav Stroška. Ďalší výskum v tejto oblasti realizoval v Pukanci kolektív Slovenskej poľnohospodárskej univerzity z Nitry.
Foto: Ján M. Bahna
V Pukanci sa skúšal systém priemyselného spracovávania moruší. Vzhľadom k náročnosti zberu, postupnosti dozrievania a potreby expresného a nepravidelného spracovania sa ukázal tento priemyselný prístup k zberu komplikovaný. Naďalej sa moruše oberajú iba ručne, postupne po pár dňoch, ako dozrievajú. Iba pre zber zrelých plodov na pálenie sa používajú rozprestreté plachty pod stromom ako pri olivách. Z moruší sa vyrábajú rôzne džemy, lekváre, kompóty, sirupy, tinktúry či likéry. Skúšajú sa sušiť a ochucovať čokoládou. Zaujímavá je morušová sušená hmota formovaná do cukríkov. Vysoko cenená je morušovica. Moruše sa používajú aj do zákuskov a tort. Existuje kuchárska kniha s morušovými receptami. Morušové pochúťky sú však stále skôr krajovou špecialitou a doplnkom pre fajnšmekrov.
V Pukanci sme vlani iniciovali vznik morušovej cesty za podpory Nitrianskeho samosprávneho kraja a oblastných organizácií cestovného ruchu. Cesta vedie cez vinohrady k zaujímavým lokalitám. Je doplnená tabuľami s dokumentovaním pestovania i spracovania tohto výnimočného ovocia. Morušová cesta prispela k propagácii moruší a aj bývalého kráľovského mesta Pukanec. Na trase medzi vinicami sa objavujú skupinky záujemcov aj zo zahraničia, ale dúfame, že maniere masového turizmu nenarušia pohodovú atmosféru nášho kraja.