Lenin v karanténe. Na oslavy či pohreb nie je čas

Pôvodne malo byť všetko inak. V Ulianovsku, bývalom Simbirsku, 900 kilometrov juhovýchodne od Moskvy, kde sa Vladimir Ulianov 22. apríla (10. apríla podľa juliánskeho kalendára) v rodine gubernského školského inšpektora narodil a prežil prvých sedemnásť rokov života, chystali medzinárodnú konferenciu a štyristo ďalších jubilejných podujatí. Na moskovskom Červenom námestí sa pri mauzóleu mali tvoriť zástupy ctiteľov s obligátnymi červenými klinčekmi. Komunistická strana pripravovala ústredné slávnostné zhromaždenie a jej aktivisti v regiónoch mienili obsypať kvetmi všetkých takmer šesťtisíc pamätníkov, ktoré vodca proletariátu v Rusku stále má.

Oslavám nahrávalo aj to, že nadchádzajúca streda mala výnimočne byť dňom pracovného pokoja. Pravda, nie na počesť Lenina, ale kvôli plebiscitu, ktorým si súčasný vládca Vladimir Putin chcel dať posvätiť zmeny ústavy otvárajúce mu cestu k zotrvaniu v Kremli hoci až do roku 2036. Koronavírus všetko prekazil. Najskôr úrady zaviedli prísne karanténne opatrenia (mimochodom, medzi prvými oznámili zatvorenie mauzólea) a vzápätí odložili na neurčito aj všeľudové hlasovanie.

Komunisti prijali obmedzenia bez reptania. Gennadij Ziuganov, ktorý je ich vodcom vyše štvrťstoročia, od zániku Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, pripomenul zásluhy Lenina pri potlačení epidémií španielskej chrípky i týfusu a hlavné oslavy disciplinovane presunul na novembrové výročie boľševickej revolúcie. Čo sa dá, to sa má odohrať vo virtuálnom priestore internetu a ľudia si vraj môžu jubilanta pripomenúť vyložením jeho portrétov a červených vlajok do okien.

Drobiaci sa kult

Hotovo? Toto zostalo z kultu vodcu, ktorého ešte pred troma desaťročiami v prieskumoch agentúry Levada-centr takmer tri štvrtiny opýtaných označili za „najvýznamnejšieho človeka všetkých čias a národov"? Dnes je v rebríčkoch popularity historických osobností hlboko pod Josifom Stalinom, svojím zlovestným nástupcom na čele strany i sovietskeho štátu, ale zaostáva aj za Putinom, ktorý vládne už dve desaťročia, štvornásobne dlhšie, než bol pri moci Lenin.

„Stalin a Putin, ktorí sa vo vedomí más v istej miere zblížili, Rusom nahradili Lenina. Prinajmenšom súčet za nich odovzdaných hlasov (72¤%) je presne taký, aký mal Lenin v roku 1989," konštatuje na svojej webovej stránke Levada-centr a dodáva, že „vcelku kladnú rolu v dejinách našej krajiny mu pripisuje takmer štvrtina Rusov staršej generácie a neveľký počet mladých."

Aj prieskumy iných agentúr ukazujú, že v postoji k Leninovi čoraz viac nad obdivom prevláda ľahostajnosť a nezáujem.

A ako si uchovajú Lenina v pamäti o 50 rokov budúce generácie? „Najčastejšou odpoveďou neboli klišé ,ako vodcu‘, alebo ,ako veľkého mysliteľa‘, či ,ako zakladateľa sovietskeho štátu‘, ale tvrdý verdikt: ,nik okrem historikov na neho spomínať nebude‘," sumarizuje svoj prieskum Levada-centr.

Foto: SITA/AP

Lenin, obraz, propaganda Zamyslená žena pod veľkorozmerným obrazom, ktorý zobrazuje Lenina ako vodcu boľševickej revolúcie. Jeho velebenie patrilo k hlavným nástrojom propagandy v niekdajšom Sovietskom zväze.

Nepotrební historici?

Historici stále považujú Lenina za kľúčovú osobnosť, ktorá vtisla pečať 20. storočiu. „Zmenil svet," napísal o ňom popredný dramatik a vášnivý archívny bádateľ Edvard Radzinskij. „Veľký radikál a revolucionár a súčasne beznádejný dogmatik," charakterizuje ho vo svojom blogu. „Bolo mu dopriate, aby si splnil sen: revolúcia zvíťazila. Zároveň ale prežil tragédiu, ktorú revolucionárom predpovedal Engels, že sa na druhý deň presvedčia, že revolúcia, akú spravili, sa vôbec nepodobá na tú, akú chceli spraviť. Lenin, snívajúci o tom, ako odumrie štát a zmizne byrokracia, začal vytvárať ten najmocnejší byrokratický štát," poznamenáva autor historických bestsellerov.

Lenin zďaleka nebol tým dobráckym deduškom a najľudskejším človekom, ako sa o ňom generácie sovietskych detí učili z čítaniek. „Príkazy: zastreliť, zastreliť, zastreliť vydával ako na bežiacom páse," tvrdí Radzinskij, ktorý svojho času v archíve objavil unikátny dokument dopodrobna opisujúci krvavé zmasakrovanie posledného cára Mikuláša a jeho detí, manželky a služobníctva. „Keď mal byť popravený veľkoknieža Nikolaj Michajlovič, tých, ktorí za tohto vynikajúceho historika prišli orodovať, Lenin odbil so slovami: ,revolúcia nepotrebuje historikov‘. Ukrutne sa mýlil," pokračuje Radzinskij: „Revolúcia potrebuje historikov. Leninovi by pripomenuli slová, ktoré povedal Pierre Vergniaud, jeden z vodcov Francúzskej revolúcie, keď ho priviedli pod gilotínu: ,Revolúcia je ako Saturn, požiera svoje deti. Dávajte si pozor, bohovia sú smädní.‘"

Do dvadsiatich rokov po revolúcii skončili takmer všetci najbližší druhovia Lenina s výnimkou Stalina buď pred múrom alebo v exile. „Keby Lenin žil dlhšie, sedel by na rovnakej lavici s Trockým," uvažuje Radzinskij a nemilosrdne súdi: „Nebol to syfilis, čo ho zničilo, mozog mu zožrala revolúcia."

Izolovaný vodca revolúcie

Mnohí historici, ktorí sa na rozdiel od dramatika nemôžu dať uniesť emóciami a hľadajú objektívnu pravdu, sú k Leninovi podstatne zhovievavejší. Ľavicovo zmýšľajúca časť verejnosti nezabúda, že Leninom vedená revolúcia sa udiala pod zástavou sociálneho pokroku. Význam boľševickej revolúcie i autorita jej vodcu však z pohľadu, ako ich vníma ruská spoločnosť, v posledných rokoch výrazne opadli. „Zdá sa, akoby nikoho až tak veľmi netrápilo, že pandémia prekazila oslavy Leninovho jubilea. Fakticky bol izolovaný už dávno pred karanténou," pripustil pre Pravdu politológ a vyštudovaný historik Alexej Makarkin. Kým Stalin, ktorý bol pre zločiny jeho režimu v časoch perestrojky tvrdo zatracovaný, sa pod vplyvom rozčarovania veľkej časti verejnosti z demokracie dočkal spoločenskej rehabilitácie ako víťaz vojny a bojovník proti korupcii, Lenin podľa experta Centra politických technológií je čoraz viac vnímaný ako ničiteľ štátu.

„Pre liberálnu časť spoločnosti je Lenin neprijateľný ako vinník červeného teroru, likvidátor súkromného vlastníctva a politických slobôd. Druhá časť, ktorá oceňuje Stalinove zásluhy, zase Leninovi vyčíta, že podkopal centralizovaný štát, vzdal sa Pobaltia, Fínska, Poľska a ďalších území, z ktorých viaceré pre Rusko zostali natrvalo stratené. Mal navyše podozrivé styky s generálnym štábom znepriatelenej mocnosti, ktorý mu v roku 1917 umožnil vrátiť sa z exilu do Ruska v zapečatenom vagóne cez nemecké územie," vymenúva Makarkin a uzatvára: „Slovom, proti Leninovi sú naladení nielen liberáli, stúpenci politických slobôd, ale aj nemalá časť konzervatívnych zástancov silného štátu."

Atómová bomba pod Ruskom

Sám prezident Putin, bývalý komunista a podplukovník KGB, sa dlho vyjadroval opatrne k októbrovej revolúcii a jej vodcovi. Opakovane sa vyslovil za zmierenie červených a bielych. „Je neprípustné z vlastných politických a iných záujmov špekulovať o tragédiách, ktoré sa dotkli prakticky každej rodiny v Rusku, nech už sa naši predkovia vtedy ocitli na ktorejkoľvek strane barikády," upozornil vnuk Spiridona Putina, niekdajšieho Leninovho kuchára, v správe o stave krajiny v predvečer storočnice boľševickej revolúcie.

Neskôr si ale viackrát neodpustil kritické poznámky na adresu Lenina. Obvinil ho dokonca z podkopania historického Ruska, pod základy ktorého „položil atómovú bombu".

Vlani na koncoročnej veľkej tlačovej konferencii Putin vysvetlil, prečo Lenina považuje za spoluzodpovedného za rozpad Sovietskeho zväzu, pri budovaní ktorého sa vraj dopustil fundamentálnej chyby. „Štát bol, ako je známe, centralizovaný, unitárny. A čo navrhol Vladimír Iľjič Lenin? Fakticky ani nie federáciu, ale konfederáciu. Spojil budúcnosť svojej krajiny s vlastnou stranou. A len čo sa začala strana rozsypávať, hneď po nej sa začala rozsypávať aj krajina," citoval šéfa Kremľa denník Kommersant.

Neinšpiratívny NEP?

„Lenin je pre Putina nepríjemný predovšetkým tým, že umožnil vytvorenie Sovietskeho zväzu ako štátu s právom republík vystúpiť z neho," nazdáva sa Makarkin. „Navyše do Ruska prišiel z Nemecka, čo znamená, že ,vzal peniaze z cudziny‘,“ pripomína analytik, že podľa Putinom zavedených pravidiel by Leninovi prislúchal biľag zahraničného agenta.

Podľa politológa Kostantina Kalačeva ruský prezident nemá chuť hovoriť o tých aspektoch Leninovho odkazu, ktoré by aj dnes mohli byť inšpiratívne. Patrí k nim napríklad nová ekonomická politika, ktorú Lenin presadil v roku 1921, po tom, čo pochopil, že vojnový komunizmus sa neosvedčil. „Putin o NEP-e radšej nehovorí, hoci práve túto časť dedičstva možno dnes označiť za aktuálnu, keďže sa žiada otvoriť priestor iniciatíve," povedal Kalačev pre portál Gazeta.ru.

Ruky preč od tela

Na narodeninové oslavy teraz nie je práve vhodný čas. A čo na pohreb?

Telo vodcu boľševickej revolúcie v roku 1924 zabalzamovali a vystavili na Červenom námestí. Jeho múmia odvtedy opustila mauzóleum iba raz, keď ju počas vojny na štyri roky evakuovali na Sibír. Od roku 1953 sa Lenin o strechu nad hlavou delil so svojím nástupcom Stalinom, toho však po ôsmich rokoch v jednu tmavú noc v tichosti deložovali a pochovali pri kremeľskom múre. Pred mauzóleom v roku 1993 zrušili čestnú stráž, stále je však pre verejnosť bezplatne prístupné, pravda, ak kvôli údržbe, či momentálne pre karanténu, práve neplatí opak.

Kým kedysi sa úvahy o riadnom pochovaní Lenina považovali priam za svätokrádež, bezmála tri desaťročia po páde komunistického režimu sa za vynesenie Lenina z mauzólea vyslovuje v prieskumoch vyše 60 percent opýtaných.

Jedna z posledných prekážok padla už v roku 2011, keď zomrela neter boľševického vodcu. Oľga Ulianovová sa nedlho pred skonom v rozhovore pre naše noviny zaprisahala, že strýka vynesú z mauzólea len cez jej mŕtvolu. „Bez súhlasu najbližších príbuzných podľa zákona nemožno preniesť ničí hrob. A kým žijem, budem proti,“ povedala. Poprela, že by si Lenin sám želal, aby bol pochovaný v Petrohrade na Volkovskom cintoríne po boku svojej matky. „To je nezmysel. Žiadna taká posledná vôľa nebola, pretože zomrel mladý, mal iba 53 rokov a o smrti nerozmýšľal. Do poslednej chvíle sa zaujímal len o osud revolúcie,“ dodala Ulianovová.

Rozhodujúce slovo v tejto citlivej otázke patrí prezidentovi Putinovi. Ten sa však neponáhľa. „S telom netreba hýbať," vyhlásil na spomínanej decembrovej tlačovej konferencii. „Prinajmenšom dovtedy, kým u nás žije veľa ľudí, ktorí s ním spájajú svoj vlastný život, svoj osud," dodal. Podľa Makarkina opatrný prístup Putina súvisí s obavami, aby nevyvolal protesty v radoch svojich starších voličov. „Starci s vyznamenaniami sa jednoducho postavia pred mauzóleum a nedovolia telo vyniesť," predpovedá analytik.

Dramatik Radzinskij je ale presvedčený, že je najvyšší čas Lenina pochovať. „Nesmie to byť však ani z rozhodnutia súdu, ani vlády. O osude mauzólea by mal rozhodnúť ľud v referende,“ povedal pre Pravdu.

Opatrnosti úradov Radzinskij rozumie. „Vedia, že pochovaním Lenina okamžite prebudia veľkú lásku k stratenej múmii. Napriek tomu, skôr či neskôr telo bude musieť spočinúť v zemi. Kým sa to nestane, krvavá revolúcia nás bude strašiť ďalej aj s jej hlavným dedičstvom, revolučným heslom ,kto nie je s nami, je proti nám‘," varuje dramatik.