Šijacím strojom bola autorka tohto článku odkojená. Doslova. Babka, dámska krajčírka, mala krásnu singerku v kuchyni, pri balkónových dverách. Pozerala cez ne na zadnú stranu Manderláku. Rada som k nej chodila. Donekonečna som si listovala v časopisoch Móda a Burda so strihovými prílohami, prehrabávala som sa v látkach, gombíkoch, nitiach… A hoci ma pri kostýmovej skúške posielala preč, tajne som nakúkala cez pootvorené dvere. Korpulentné dámy skúšali kostýmčeky a krimplenové šaty a babka sa svojím krajčírskym umením snažila zakryť, čo sa dalo…
Aj u nás doma neustále priadol šijací stroj. Šilo sa, páralo sa, prešívalo… Mama zdedila zručné ruky po babke, a tak sa medzi nohavicami a šatami v mojej skrini vynímala aj vesta ako mal Old Shatterhand. Dokonalá kópia.
Svoj prvý (a doteraz slúžiaci) elektrický šijací stroj Veritas som zdedila po babke. Tak mi to sľúbila: Keď umriem, bude tvoj… Vždy si na ňu spomeniem, keď navliekam niť do všetkých tých očiek, opatrne stlačím pedál a ozve sa: tadadada, tadadada… Mojím prvým výrobkom boli zúžené nohavice. Nosili sa rúrky a po tom, čo spolužiačky uvideli moje menčestráky, do ktorých som ledva vopchala chodidlo, zajasali a začali mi nosiť svoje nohavice. Postupom do ďalšieho levelu boli modrotlačové sukne – obdĺžnik s troma gumičkami všitými do pásu. Už si nepamätám, kedy som si ušila svoje prvé, skutočné oblečenie, ale určite viem, že to bolo podľa strihu z Burdy. Časopisu nemeckej produkcie, ktorého najnovšie číslo sme si medzi sebou donekonečna posúvali. Vďaka perfektným strihom som zvládla vsadiť rukáv do prieramku, nariasiť zámik, všiť stojačik, zažehliť vlizelín do zapínania a manžety aj všiť zips do nohavíc…
Časopis ma zachraňoval počas celej vysokej školy aj na materskej dovolenke. Zatiaľ čo deti spali, ja som im šila. Okrem topánok takmer všetko, aj vatelínom vypchaté zimné bundy. Sadnúť k šijaciemu stroju bola vtedy jediná cesta, ako sa vyhnúť unifikovanej šedi. Nebola to len z núdze cnosť, ale aj zábava, relax, vášeň. A nakupovanie látok v obchodoch s metrážou bol sviatok.
Najskôr si bolo treba nájsť strih, vypočítať, koľko centimetrov budeme potrebovať a potom svoju vysnívanú látku nájsť, ohmatať a vybrať tú správnu… Bavlna, organtín, taft, barchet, flanel, diftín… Zatiaľ čo predavačka s dreveným metrom u Pavúka merala potrebnú dĺžku, v hlave sa mi vynárali pochybnosti: Bude to stačiť? A tak som vždy, pre istotu, zobrala o pol metra viac. Aspoň bolo na vankúš. A aby nakoniec moje výrobky vyzerali dôveryhodne, zbierala som štítky zo zahraničných originálov a prišívala som ich na svoje výtvory. Fakt som to nerobila sama… Improvizácia vtedy patrila k dobe. Na módne pásikavé texasky sa používala roletovina a na chlapčenské bundy celtovina.
Po roku 1989 domáce šitie upadalo. Nebol dôvod hrbiť sa pri stroji nad kabátom, keď sa dal kúpiť na každom rohu. Prešli však tri desiatky rokov a zdá sa, že domáce šitie oslavuje comeback. Aj vďaka nemu sa toľko slovenských žien, dievčat (aj zopár zručných mužov) zmobilizovalo a začalo šiť rúška, ktoré sa stali nedostatkovým tovarom. Návody, ako na to, sa internetom šírili rýchlejšie ako koronavírus po Európe. Tvorivé duše sa nezapreli a na ulici sa objavili rúška s rôznymi aplikáciami, maľbami a vyšitými obrázkami.
Tak čo? Už ste navarili, máte poupratované, všetky knihy prečítané, nakupovať oblečenie cez internet vás nebaví. Veď načo aj? Stačia tepláky a rúško. Čo tak dať v tomto období druhú šancu šijaciemu stroju po mame?
Inšpirujte sa Dianou Rusnákovou, Katarínou Peterovou, Katarínou Berceli Olesovou aj sopranistkou Andreou Dankovou.
Foto: Andrea Danková
Šije aj sopranistka
Aj slovenská sopranistka pôsobiaca na svetových operných scénach Andrea Danková ostala v týchto dňoch za bránou svojho domu. Okrem toho, že každý deň pravidelne precvičuje hlasivky, po čase si opäť sadla k šijaciemu stroju.
"Začala som šiť rúška. Kedysi som si šila takmer všetko, dokonca šaty na absolventský večer na VŠMU. Svoj prvý šijací stroj som dostala na desiate narodeniny od dedka zo Žarnovice. Vystál rad vo Zvolene a kúpil mi kufríkovú Veritasku! Vtedy sa také drahé dary deťom nedávali…
Odvtedy som sa od stroja nevedela odtrhnúť. Dnes už oblečenie nešijem, skôr doplnky do domácnosti, napríklad závesy. Stroj sa však zišiel dcére Barbarke, ktorá na ňom pripravila kolekciu pre prijímacie pohovory v Londýne. A uspela!"
Zberateľka látok
Diana Rusnáková začala šiť ešte pred nežnou revolúciou, na strednej škole. „Vtedy to bolo bežné – šila babka aj mama. Keď sme chceli mať jedinečný kus oblečenia, ušili sme si ho samy alebo sme si ho dali ušiť krajčírke. Prvé oblečenie – ,lambada sukňu‘ som vytvorila podľa časopisu Burda,“ hovorí Diana, ktorá miluje látky a je ich veľkou zberateľkou. „Pri kúpe často neviem, čo z nej bude. Milujem potenciál, ktorý je v látke, a nekonečné možnosti, ktoré poskytuje. Myslím, že domáce šitie má budúcnosť. A nielen vzhľadom na súčasný boom šitia rúšok. V USA zažíva obrovskú renesanciu a trh s výrobkami pre domáce šitie je niekoľkomiliardový biznis. Pravidelne chodím na rôzne výstavy ušitých prác napríklad do Veľkej Británie, sú tam niekoľkodňové podujatia s workshopmi a stánkami a tisíce návštevníkov a nadšencov.“
Foto: Diana Rusnáková
Pred časom sa v rámci sabatikalu vzdala dobre platenej práce. Dva roky viedla kurzy šitia pre stovky žien. Zo svojich skúseností hovorí: „Tradícia odovzdávania zručností v domácnostiach sa vytratila. Tridsiatničky hovoria – moja mama kedysi šila, aj stroj máme doma, ale mňa to nenaučila. Dnes motivuje ženy k šitiu to, že chcú niečo jedinečné, či už pre seba, alebo svoje deti, prípadne majú nekonfekčnú veľkosť – malé či extra dlhé rozmery. Veľkou skupinou sú mladé mamičky,“ hovorí Diana, ktorá sa vrátila k svojej pôvodnej práci v poradenskej firme. Šitie jej ostalo pre zábavu a potešenie. „Najradšej šijem oblečenie. Dávam si náročnejšie výzvy, aby som sa zlepšovala. Tiež rada šijem patchworkové výrobky. Isteže, ušité oblečenie vás vyjde drahšie, cena nemôže konkurovať výrobkom z Ázie. Budete mať však originálny kúsok, ktorý určite nestretnete na ulici. Dnes sa nešije preto, aby sa ušetrilo, ale pre potešenie, originalitu, šetrenie životného prostredia.“
Šaty z obrusu
Foto: Katarína Peterová
Aj počas tohto obdobia platí, že môžete dať veciam druhú šancu. Práve o tom je upcyklácia, pri ktorej sa zo starých vecí vyrobia nové. Blog laflorita.sk zakladala Katarína Peterová pred štyrmi rokmi s víziou priviesť mladých ľudí späť k ručným prácam. Dnes prostredníctvom svojich príspevkov ponúka rady, ako ušiť pekné kúsky – z košele z otcovej skrine či z objavov v second handoch.
„Už ako dieťa som v rukách šila oblečenie pre bábiky. Keď som po vysokej škole dostala od rodičov prvý šijací stroj, konečne som začala tvoriť aj pre seba. Som samouk a spočiatku som neovládala čarovnú alchýmiu strihov. Svoje veci som si preto začala najprv upravovať a prešívať. Vďaka tomu som prenikla do základov strihania a vznikli moje prvé šaty – z obrusu,“ usmieva sa Katarína, ktorá tvorivosť zdedila po rodičoch.
„Keď sa zatvorím do svojej tvorivej bubliny, nepotrebujem jesť ani piť, vôbec nevnímam čas ani okolie.“ Domáce šitie má podľa nej budúcnosť. „Vždy ju aj malo, len my sme ju s príchodom rýchlej módy ukradli. Vždy ma priťahovala originalita a výnimočnosť. To, čo vznikne pod našimi rukami, nikde v obchode nekúpime. Baví ma zachraňovať staré, nenosené či nechcené oblečenie a vdychovať mu nový život. Šitie je prudko návykové. Keď človek privonia možnosti ušiť si niečo sám, túži sa v tom zlepšovať. Moje rozhodnutie nenakupovať sa stalo mojím životným štýlom a zatiaľ si úplne vystačím s tým, čo mám v skrini a čo si sama ušijem.“
Túžba po originalite
Foto: Katarína Berceli Olesová
Katarína Berceli Olesová šije na stroji viac než dvadsať rokov. Jej prvým výrobkom bola sukňa. „Z látky, ktorú som si kúpila za peniaze zarobené pri zbere čučoriedok,“ spomína absolventka strednej odevnej školy. Dnes svoje skúsenosti odovzdáva ďalej – vytvára on-line workshopy, ako začať šiť doma. „S manželom sme začali tvoriť video tutoriály, pridala som k tomu články a blog a už sa to samo rozbehlo. Dnes robím aj kurzy šitia naživo, ktorým mnohí ľudia dávajú prednosť.“
Katarína súhlasí, že domáce šitie má budúcnosť. „Dnes je veľký výber materiálov, látok od výmyslu sveta aj dostupnosť šijacích strojov, ktoré zvládnu oveľa viac. Tiež obrovský výber pomôcok a potrieb na šitie. Šitie je tvorivá činnosť, pretože z kôpky dokrčenej látky môžete s troškou vytrvalosti, hoci aj ručne, vytvoriť prekrásne diela, môžete si pre seba ušiť jedinečné kreácie.“ A čo podľa Kataríny dnes priťahuje ženy k šitiu? „Myslím si, že je to túžba po kráse a tvorivosti, túžba po originalite. Ja osobne milujem celý ten proces – keď vyberám látku, hladkám ju, prehadzujem cez seba, kombinujem, keď vyberám strih a premýšľam, ako by som to najlepšie urobila. Ak šijem niečo nové, zložité, prichádza rešpekt a potom veľká radosť, keď sa to podarí.“