Zlatom sa dá aj vydierať

13.08.2013 06:00
zlato, britská centrálna banka
Zlato v trezorových priestoroch britskej centrálnej banky. Autor:

Kradli iba nakradnuté! Nemci s pomocou Britov si vraj zo zlatého pokladu ČSR zobrali v roku 1939 len tú jeho časť, ktorú o dvadsať rokov skôr uchmatli československí legionári Rusom.

Aj takéto nezmysly zazneli pred týždňom v internetových debatách po zverejnení dokumentov z archívu Bank of England. Ako teda vznikali zlaté rezervy Československej republiky? Čo sa s nimi stalo po vypuknutí druhej svetovej vojny? Aká časť z nich sa vrátila späť po obnovení ČSR? A čo sa ušlo Slovensku pri delení federálneho majetku v roku 1992?

Najprv si však treba azda povedať, že britská centrálna banka prvýkrát sprístupnila spomínané archívne materiály už pred 15 rokmi. Ale až teraz boli zdigitalizované a sú teda prístupné aj na internete.

Už v decembri 1997 sa ich obsahom zaoberala londýnska konferencia, venovaná tzv. nacistickému zlatu. So zaujímavým príspevkom na nej vystúpil český historik Eduard Kubů, ktorý bol dlhé roky odborným archivárom na Ministerstve zahraničných veci ČSSR.

Práve od Kubů sa účastníci konferencie mohli dozvedieť podrobnosti o verejných zbierkach na zlatý poklad vtedy ešte mladučkej Československej republiky.

"Vytváranie zlatých menových rezerv malo zvláštne citové zafarbenie, spojené s budovaním nového štátu,“ pripomenul historik. Od dobrovoľných darcov totiž Národná banka ČSR dostala vyše 94-tisíc zlatých mincí a medailí a 65 kilogramov rýdzeho zlata.

Z hľadiska neskoršieho objemu zlatých rezerv štátu to nebolo veľa a išlo najmä o dobre načasovaný psychologicko-politický efekt.

S jeho pomocou, na vlne vlasteneckého nadšenia vypísal štát v roku 1919 štyrmi percentami úročenú vnútornú valutovú pôžičku, ktorú občania mohli upisovať aj zlatom či striebrom. Pôžička sa stretla s nečakaným úspechom a veritelia (väčšinou zamestnanci a živnostníci) požadovali v nasledujúcich rokoch splatenie spravidla v korunách. Zlatý poklad republiky ich pričinením narástol do roku 1925 o 3,2 tony zlata a 27 ton striebra.

V tom čase však zlaté zásoby v Národnej banke československej predstavovali už viac ako 40 ton žltého kovu. Odkiaľ sa vzalo toľko zlata, keď v roku 1918 sa začínalo fakticky z nuly? V historizujúcej literatúre koluje ničím nepodložený údaj, že až tretinu zlatého pokladu ruských cárov si privlastnili československí legionári a v roku 1922 ho priviezli domov. Na rôznych pochybných portáloch sa naďalej píše o stovkách debničiek i vriec zlata, ktoré Česi a Slováci odcudzili admirálovi Alexandrovi Kolčakovi a neodovzdali podľa dohody irkutskému sovietu. Ibaže tejto bájke už neveria ani mnohí Rusi.

Stačí si prečítať, čo o tom píšu v Rusku takí seriózni súčasní historici, ako sú Oleg Budnickij alebo Vladlen Sirotkin. Podľa nich 35 miliónov zlatých rubľov zmizlo až po tom, čo ich legionári riadne odovzdali boľševikom.

Nejaké zlato z Ruska legionári predsa len doniesli, lenže bolo ho tak málo, že nestačilo ani na založenie Legionbanky (jej účtovné doklady uvádzajú 69 445 zlatých rubľov), tobôž nie na obnovu československej me­ny.

Podľa českého historika Jaroslava Štraita hlavným zdrojom zlatého pokladu ČSR bolo dobré hospodárenie republiky a veľký export cukru. Vďaka tomu poklad v Národnej banke rýchlo rástol. V roku 1930 ho bolo 69 ton a o osem rokov neskôr, v čase Mníchovskej dohody, už takmer 95 ton. Ale práve vtedy sa začali sťahovať mraky aj nad československým menovým zlatom…

Churchill: je to druhý Mníchov

Pravda, vedenie pražskej centrálnej banky si uvedomovalo narastajúce nebezpečenstvo zo strany hitlerovského Nemecka, preto väčšiu časť zlatého pokladu uložilo mimo územia ČSR. Najviac ho bolo v sejfoch londýnskej Bank of England (prostredníctvom bazilejskej Banky pre medzinárodné platby – BIS), menej vo švajčiarskych a v belgických bankách.

Po rozpade Československa o tom kolovali dlho rôzne fámy a polopravdy. V Čechách to bola najmä riekanka v podaní herca Jaroslava Kohouta: "Beneš měl plán. Vykrad banku, popad Hanku a uletěl za oceán.“ Mala za úlohu zdiskreditovať prezidenta, rozhodnutého bojovať za obnovenie štátu v exile. V skutočnosti začala ČSR ukladať svoje zlato v zahraničných bankách už od polovice 30. rokov.

Podľa slovenského historika Slavomíra Michálka, ktorý sa dlhodobo zaoberá kľukatými cestami československého menového zlata, bola v roku 1939 značná časť tohto pokladu "násilne a bezprávne ukoristená“ nacistickým Nemeckom. Ako to však bolo vôbec možné, keď sa zlato nachádzalo v spoľahlivých trezoroch britskej centrálnej banky?

Po oklieštení Československa obsadením Sudet a počas krátkej, polročnej existencie takzvanej Druhej republiky nacisti prejavili enormný záujem práve o jej zlaté zásoby. Preto v rozhodujúcich chvíľach mali všetko dobre zmapované a išli ako na hotové.

Už tri dni po rozbití ČSR a okupácii jej západnej časti (štyri dni po vyhlásení samostatného slovenského štátu), čiže 18. marca 1939, pricestoval do Prahy Friedrich Mueller, osobitný komisár nemeckej Ríšskej banky.

Jeho kroky smerovali do Národnej banky pre Čechy a Moravu, kde prinútil – údajne s revolverom v ruke – dvoch vrchných manažérov, aby vydali pokyn na prevod 23 ton zlata z českého konta BIS (Banky pre medzinárodné platby) v Bank of England na iné konto BIS v tej istej londýnskej banke. Neskôr sa ukázalo, že to bolo konto nemeckej Ríšskej banky. Prevod sa uskutočnil už 21. a 22. marca 1939.

Z nedávno sprístupnených digitalizovaných dokumentov vyplýva, že Bank of England toto zlato následne predala v mene nemeckého klienta, a to aj napriek želaniu vtedajšej britskej vlády, ktorá požadovala zmraziť všetky československé aktíva. (O nátlaku nacistov na vedenie českej Národnej banky boli však na Downing Street informovaní až 24. marca 1939 z britského vyslanectva v Prahe).

Guvernér Bank of England Montagu Norman v odpovedi na otázku ministra financií Johna Simona dva mesiace po transakcii tvrdil, že "nevie, či išlo o majetok BIS, alebo jej zákazníkov, preto ani nemôže povedať, či to bolo zlato Národnej banky Československej“.

Koncom mája 1939 – krátko po tom, čo tamojší reportéri prišli na stopu čudných obchodov ich centrálnej banky – prepukol v britskom parlamente škandál.

Winston Churchill označil v Dolnej snemovni odovzdanie zlata za 6 miliónov libier šterlingov "do rúk tých, čo rozbili a zničili Československo“ za "verejnú pohromu“ a neskôr za "druhý Mníchov“. Určite ich použijú na zbrojenie a na pravdepodobnú leteckú vojnu proti Británii, predpovedal. Zároveň zapochyboval o tom, že by britský systém nedokázal pre svoju ťažkopádnosť zastaviť podobnú bankovú operáciu.

Ale ďalšia časť československého menového zlata, ktorá mala v tom čase hodnotu zhruba 7,5 milióna libier, zostala v Bank of England na inom účte. Neskôr sa stala garanciou troch britských pôžičiek, určených na financovanie československej exilovej vlády a zahraničného odboja.

Pred desiatimi rokmi vyšla v Česku kniha novinára a publicistu Stanislava Motla, ktorá tieto finančné operácie podrobne opisuje. Vyplynulo z nej, že Česi a Slováci, ktorí sa s nasadením životov zúčastnili na Bitke o Anglicko, si museli všetku výzbroj a výstroj platiť. Britské vojnové pôžičky muselo totiž Československo po vojne splatiť, ináč nemohlo byť ani reči o navrátení menového zlata.

Tento zjavne protibritský a navyše citovo podfarbený názor (,,museli sme im platiť ešte aj za nami preliatu krv“) sa čiastočne ujal aj na Slovensku a prežíva dodnes. Nedá sa však nič robiť, ČSR predsa musela splácať aj úvery, ktoré jej v čase vojny poskytol Sovietsky zväz. Od začiatku roku 1942 sa z nich financovalo formovanie vojenských jednotiek, ktoré potom bojovali po boku Červenej armády na území ZSSR. (Mimochodom, aj povojnové finančné vyrovnávanie medzi ČSR a ZSSR sprevádzali značné problémy.)

Český historik Vít Smetana v tejto súvislosti hovorí, že oslobodenie štátu niečo stojí. A že naše zahraničné jednotky nebojovali len za Britániu alebo Rusko, ale boli súčasťou koalície, ktorá porazila hitlerizmus. Preto víťazné mocnosti nazerali na obnovujúce sa Československo ako na spojenca so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami…

Dlhý čas čakania

<A> Vojnový príbeh československého zlatého pokladu sa však tým nevyčerpáva. Časť zlata totiž zostala v Protektoráte Čechy a Morava. Začiatkom roku 1940 Berlín rozhodol, že všetky zlaté zásoby sa odtiaľ prevezú do Deutsche Reichsbank. Už v júni sa tam predisponovalo šesť ton zväčša zlatých mincí. V jeseni nasledovala ďalšia tona. Celkove získala takto Tretia ríša do svojej správy v rokoch 1939 – 1945 takmer 43 ton rýdzeho zlata.

A čo sa z toho ušlo Slovákom? Vojnový slovenský štát z niekdajších spoločných zlatých zásob nedostal vôbec nič. Preto s vytváraním vlastného zlatého pokladu začínal v roku 1939 prakticky od nuly. Najmä v prvých vojnových rokoch sa mu však hospodársky darilo, a tak koncom vojny dosiahli jeho zlaté rezervy, uložené prevažne vo švajčiarskych bankách, viac ako sedem ton.

Menšiu časť, ktorá zostávala doma, dal guvernér Národnej banky Imrich Karvaš uschovať v Kremnici. V osobitných debničkách sa tam nachádzal tzv. židovský depozit, cennosti nútene odovzdávané štátu po vládnom nariadení z roku 1940. Odvtedy mohli slovenskí Židia vlastniť iba majetok do 500 korún.

Všetko toto zlato zachránili povstalci v čase nemeckej okupácie Slovenska a prepravili ho do Moskvy. Hneď po vojne sa takmer celý slovenský poklad vrátil zo zahraničia domov a prispel k naštartovaniu ekonomiky obnovujúcej sa ČSR.

A čo sa podarilo získať späť z československých zlatých rezerv? Ešte pred definitívnymsu­končením vojny, začiatkom apríla 1945, našli Američania v soľnej bani pri obci Merkes v Bavorsku sklad nacistického zlata nazbíjaného v celej Európe. Okrem iného aj vrecia s pečaťou Národnej banky československej. Boli to však len štyri tony zlatých mincí. V budove Ríšskej banky vo Frankfurte potom spojenci zhromaždili 277 ton zlata. Parížska konferencia krajín víťaznej koalície vytvorila medzitým Tripartitnú komisiu, ktorá na sklonku roku 1945 rozhodovala o spôsobe rozdelenia tohto žltého bohatstva medzi 15 európskych ústredných bánk.

"Zo zlata, ktoré sa našlo v Merkese, stanovila komisia pre ČSR podiel o hmotnosti 24,5 tony,“ konštatuje Michálek. "Z neho v apríli 1948 previezli do Prahy 6,1 tony. Zostatok, čiže 18,4 tony, naďalej ležal v sejfoch britskej Bank of England a americkej Federal Reserve Bank.“

Tých šesť ton bola vlastne prvá záloha. Ostatné zlato však Briti a Američania zadržiavali ešte dlhých 34 rokov! Doktor Michálek (ináč riaditeľ Historického ústavu SAV) pátra po príčinách v pripravovanej knihe, ktorej predchádzal niekoľkoročný výskum v zahraničných archívoch.

Podľa jeho zistení zadržiavané zlato predstavovalo najmä pre Spojené štáty nátlakový kapitál, ktorým nútili Československo, aby súhlasilo s odškodnením za znárodnenie amerického majetku po vojne v ČSR.

"Zo strany USA išlo o diskriminačný postoj, nepochybne motivovaný nielen kompenzáciou, ale aj širšími politickými dôvodmi,“ pripúšťa historik. "Postupne sa však ukazovalo, že odmietavý postoj Československej republiky k spájaniu problému zadržiavaného zlata s otvorenými hospodárskymi otázkami bude neudržateľný.“

Za tie desaťročia sa uskutočnilo množstvo rokovaní, po ktorých nasledovali dlhé obdobia bez rokovaní a pritvrdzovanie amerických podmienok. Rozhodujúce vyjednávania prebehli v roku 1981 vo Washingtone a v Prahe. Mali päť kôl a Američania na ich začiatku požadovali vyše 113 miliónov dolárov. Napokon zľavili na 81,5 milióna. (Medzitým sa Praha s Londýnom dohodla na sume 24 miliónov libier).

Prezident Ronald Reagan podpísal zákon o československom zlate po schválení Kongresom koncom decembra 1981. Dva mesiace nato už bolo v Prahe, pričom všetky prevody uskutočnila bezplatne nám už dobre známa Bank of England. Hodnota vráteného zlata sa v tom čase blížila 250 miliónom dolárov.

Zlato je stále veľká istota

To, čo nasledovalo, je už najnovšia história. Po rozpade federácie sa jej zlaté rezervy delili medzi nástupnícke štáty v pomere 2 : 1. Česko-Slovensko v tom čase malo 102 ton zlata.

Česká strana však potom takmer sedem rokov zadržiavala viac ako štyri tony zlata zo slovenského podielu. Skrátka, zlatý poklad ČSR zrejme trpel až do konca sklonom k blokáciám svojich častí a stával sa rukojemníkom v obchodných a hospodárskych sporoch medzi štátmi. V tomto prípade sa riešenie našlo až po tom, čo sa Slovensko vzdalo práva vlastniť akcie Komerčnej banky a Česko – nároku na akcie Všeobecnej úverovej banky.

V roku 1997 Česko predalo takmer všetky svoje zlaté rezervy za nemecké dlhopisy. V tom čase sa zdalo, že zlato stráca význam, lebo jeho cena sústavne klesala. Slovenská republika sa správala prezieravejšie a menové zlato si ponechávala takmer v takom objeme, ako ho nadobudla po svojom vzniku pred 20 rokmi.

Dnes má Národná banka Slovenska vo svojich trezoroch okolo 32 ton žltého kovu…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #banka #Veľká Británia #Československo #zlato