Aj americkí Slováci mali svojho Jánošíka

Volali ho Big John, Veľký Jano, hoci v skutočnosti sa menoval Ján Sedlár. Muselo to byť riadne chlapisko, keď si poradil so štyridsiatimi, čoby štyridsiatimi, s päťdesiatimi Írmi! A neboli to žiadne padavky, ale nebojácni robotníci - samý sval, ako náš Jano.

, 15.09.2013 10:00
36
Podobizeň Big Johna sa nezachovala, mohol však... Foto: Kongresová knižnica USA/LOC.gov
oceliar jánošík Podobizeň Big Johna sa nezachovala, mohol však mať črty slovenského oceliara z fotoštúdie Lewisa W. Hineho v r. 1909.

V jednej z temných uličiek si naň počkali, keď pôjde z roboty vo fabrike domov a prepadli ho. "Bolo ich veľa,“ píše Konštantín Čulen vo svojich Dejinách Slovákov v Amerike. "Jano videl, že je zle, ale utekať nechcel, hanbil sa. Vrátil sa pár krokov, náhodou sa mu tam naďabil poriadny kôl, a šiel.“ Ale čo s tým kolom? "Sotva prišiel medzi Írov, zhŕkli sa na neho z oboch strán,“ rozpráva ďalej Čulen.

"Jano sa prežehnal a začal sa krútiť, a to tak poriadne, že za niekoľko minút 27 Írov ostalo na mieste s dolámanými nohami, rukami a rozbitými hlavami. Ostatní sa naľakali a rozutekali sa. Jano zostal stáť nad zbitými ako hrdina.“ Vraj všetky záchranné vozidlá v Bridgeporte, dnes najväčšom meste štátu Connecticut, odvážali ranených do nemocnice. Všetci lekári museli nastúpiť do služby ako po nejakej prírodnej katastrofe.

A čo náš bridgeportský Jánošik? V Amerike ho neobesili, dostal sa síce pred súd, ale obžalovaného Johna Sedlára oslobodili. Ba čo viac, príbeh mal happy end v štýle kasových hollywoodskych filmov. Big John si neskôr zriadil v Bridgeporte krčmu. Odbavovali sa v nej takmer všetky slovenské svadby zo širokého okolia. Bolo ich vraj vyše 2 000 a zakaždým na nich vyhrávala slovenská kapela.

Čulen si musel zapísať túto historku ešte počas svojho prvého dlhodobého pobytu v Spojených štátoch, ktoré navštívil v roku 1935 ako člen matičnej delegácie. Aj po toľkých desaťročiach si príbeh o Big Johnovi rozprávali ľudia v slovenských osadách po celej Amerike.

V Čulenových Dejinách sa tento príbeh vyníma skôr ako legenda na dokreslenie postavenia Slovákov na začiatku prvej vlny masového vysťahovalectva do USA (začala sa pred 140 a skončila pred 100 rokmi). Prebúdzala v nich sebavedomie, posilňovala v ťažkom zápase o prežitie. Chýbajú tam však základné údaje o tomto – povedané dnešným jazykom – slovenskom Rambovi. Napríklad: koľko mal rokov, bol ženatý a kde vlastne pracoval? Odpoveď budeme zatiaľ márne hľadať aj v iných historických prameňoch. Navyše nezachovala sa jediná podobizeň Johna Sedlára…

U Čulena sa nedočítame ani o tom, kedy sa Big John do Ameriky prisťahoval a ako sa dostal do Bridgeportu. Z Janekovej nedokončenej Chronológie Slovákov v Amerike však vieme, že vznik slovenskej osady v tomto meste sa datuje rokmi 1877 až 1879. V tom čase sem začali prichádzať vo väčšom množstve prisťahovalci zo Šariša, Zemplína a ďalších slovenských žúp vtedajšieho Uhorska. Čulen si však Big Johna nevymyslel. Určite existoval, len si na jeho obraze dôkladne "popracovala“ ľudová tvorivosť. A opriadla ho mýtmi ako každého hrdinu, ktorý berie do vlastných rúk sociálnu spravodlivosť.

Poľovačky na Hunkov

Konflikty slovenských a írskych (škótskych, waleských) prisťahovalcov boli však v tom čase pomerne častým javom. Pritom obe komunity patrili medzi chudobnejšie, ale aj bieda má isté stupne: slovanskí prisťahovalci z Uhorska – predovšetkým Slováci a Rusíni – nemali na začiatku americkej anabázy často nič okrem svojich rúk.

"Obyčajne všetky našetrené groše zožerie dlhá cesta po suchu a na mori,“ opísal vlastné skúsenosti v časopise Obzor stolár Daniel Šustek z Chicaga. "Takže vysťahovalci vchádzajú do Nového sveta chudobní ako kostolné myši. Trvá vždy nejaký čas, kým si nájdu stálu prácu. Za ten čas žijú z milodarov dobrých ľudí, lebo prísny Američan zdravým žobrákom opovrhuje.“

Nemali žiadne peniaze a nepoznali jazyk. To Íri (ale aj Škóti či Walesania) sa dokázali v cudzom prostredí aspoň dorozumieť. Práve pre neznalosť reči však niektorí americkí zamestnávatelia prijímali do práce radšej Slovákov či Rusínov než Írov. Takíto pracovníci totiž nevedeli protestovať proti nízkym platom či nevyplateným peniazom.

Čoho sa rozhorčený Ír rezolútne domáhal, nad tým Slovák iba nechápavo alebo rezignovane mávol rukou. Napokon čo mu iné zostávalo? Domov nemohol odísť skôr, kým si nezarobil na spiatočnú cestu, a zarobiť si mohol len u tohto zamestnávateľa.

Podobným postojom však Slováci (ale aj Rusíni, Poliaci a ďalší slovanskí prisťahovalci z Rakúsko-Uhorska) zhoršovali životnú úroveň nielen sebe, ale aj tým Írom (Škótom, Walesanom a ďalším imigrantom zo západnej Európy), ktorí ich preto začali považovať za príčinu svojich problémov. S Írmi sa Slováci dostali častejšie do sporu možno i preto, že v Pittsburghu, Clevelande, Chicagu a ďalších mestách obsadzovali najchudobnejšie štvrte, opúšťané práve Írmi, ktorí sa medzitým zmohli na lepšie bývanie.

Zrazu ich však tí istí Slováci pripravovali o prácu a hrozilo, že sa prepadnú medzi nich – tam, kde už raz boli! Upozorňuje na to na základe vlastných výskumov súčasná americká výskumníčka slovenského pôvodu Liza Alzová.

Postupne sa do Ameriky sťahovali celé slovenské... Foto: Kongresová knižnica USA/LOC.gov
rodina žena Postupne sa do Ameriky sťahovali celé slovenské rodiny.

Boli to zrejme írski prisťahovalci, ktorí vymysleli Slovákom a vôbec imigrantom z Rakúsko-Uhorska, bez ohľadu na ich skutočný etnický pôvod, hanlivú prezývku "Hunkies“, Hunky. Označovala primitívneho, nevzdelaného a neohrabaného robotníka, spoliehajúceho sa iba na svoje svaly.

Čo na tom, že Slováci boli podobne ako Íri prevažne katolíckeho vierovyznania. Írski katolícki duchovní protestovali proti správaniu slovenských robotníkov, odborové zväzy, ktoré viedli Íri (Škóti, Walesania), nepúšťali medzi seba Slovákov a ďalších Slovanov.

Proti lacnej práci prisťahovalcov z východu, ochotných sa najímať za dampingové mzdy, opakovane vystúpila americká tlač a našla podporu medzi politikmi. "Slovanskí prisťahovalci hrozia zamoriť Ameriku,“ vyhlásil senátor Henry Cabot Lodge, tvrdý zástanca sprísnenia imigračných zákonov.

V takejto atmosfére zašli veci až tak ďaleko, že Íri chodili doslova poľovať na Slovákov. Prepadávali ich z úkrytov, mnohých zbili a niektorých aj zabili.

Keď sa Slovák zo Šariša do Ameriky koncom 19. storočia poberal, spieval si túto pesničku:

Kec še Slovak het do šveta poberal,

na valaľe pri jarečku zavolal,

zavolal on na valaľe po dvakrát:

Zbohom, ocec, zbohom maťi, šestra, brat.

Povedz mňe ti, moj valaľe široki,

či ce uzrem o dva abo tri roki, či ja budzem ešči vidzic moju mac,

či mňe budze moja mila milovac.

A čo polícia? A čo súdy? Ako uvádza Čulen, v Bridgeporte sa na to dlho nemalo zmysel žalovať, lebo tamojší sudcovia, policajti a šerifovia boli vtedy zväčša írskej národnosti. Čiže prostredie priam volalo po ďalších Big Johnoch.

Zmena nastala, až keď obyvatelia slovenskej osady chytili policajta Íra, ktorý okato nadržiaval "svojim“, a hodili ho z mosta do vody. Vyplával, ale odvtedy mal vraj pred Slovákmi rešpekt. Navyše za policajtov začali v tomto meste postupne prijímať aj Slovákov.

Agenti verbovali štrajkokazov

Áno, spočiatku neboli kvalifikovaní na prácu v hutníctve či baníctve, kde ich spravidla zamestnávali. Do Ameriky predsa prichádzali z agrárneho vidieka, kde o priemysle vtedy ani nechyrovali.

Väčšinou to boli maloroľníci, deputátnici, poľnohospodárski robotníci. Mnohým chýbalo základné vzdelanie, veľa bolo dokonca negramotných (podľa niektorých štatistík až každý štvrtý spomedzi východoslovenských prisťahovalcov nevedel písať ani čítať).

Ak to máme pochopiť, musíme si ozrejmiť príčiny prvej vlny masového vysťahovalectva zo Slovenska do USA. Za jej štart sa všeobecne považuje rok 1873. Bol to nešťastný rok. Rok krachu na viedenskej burze, rok epidémie cholery a rok veľkej neúrody. Ako už dávnejšie zistil historik Ján Hanzlík, roľník nemal čo predať a remeselník kde odpredať svoje výrobky, lebo v dôsledku cholery boli zakázané jarmoky. A nasledujúce roky neboli o nič lepšie.

Masové vysťahovalectvo však malo aj hlbšie príčiny. Viaceré slovenské župy sa dlhodobo preľudňovali, dôsledkom bol prebytok pracovných síl. V tom istom čase sa za veľkou mlákou začal prudko rozvíjať priemysel, bol tam doslova hlad po prisťahovalcoch.

V preľudnených oblastiach Uhorska začali vo veľkom pôsobiť oficiálni a nelegálni agenti, ktorí nezriedka aj podvodným spôsobom podnecovali záujem zbedačených ľudí o trvalé vysťahovanie sa do Ameriky. Dokonca boli ochotní zaplatiť za nich cestovné náklady (lístok na parník stál 83 zlatých, čo bol na tie časy veľký peniaz).

Záujemca si potom mohol cestovné odpracovať v USA , musel sa však zaviazať, že aspoň tri roky ostane v službách firmy, do ktorej bol týmto spôsobom zverbovaný. Americký kongres túto možnosť zrušil v roku 1885 na žiadosť odborových organizácií, podľa ktorých uvedené kontrakty sa využívali na dovoz štrajkokazov zo strednej a východnej Európy.

Potvrdzujú to aj zistenia Imricha Minára: "Americkí podnikatelia mali záujem na príchode vysťahovalcov aj preto, aby na trhu práce vytvárali prevahu ponuky nad dopytom a v nemenšej miere – prevahu neorganizovaného robotníctva nad organizovaným.“

Ale vráťme sa späť do východiskového roku 1873. Netrvalo dlho a hospodárska kríza sa zo Starého sveta prehupla cez oceán aj do Ameriky.

"Cena práce klesá zo dňa na deň, takže platy už klesli na polovicu,“ varoval Šustek tých na Slovensku, ktorí sa chystali vycestovať, zo stránok Obzoru i Národných novín. "Dobrá polovica tunajších robotníkov (v Chicagu) nemá už pol roka nijakú robotu.“

Už raz rozhodnutí opustiť vlasť však nedbali na žiadne výstrahy. Napokon mnohí nemali na výber, napríklad v Zemplínskej stolici hrozil hladomor, ako o tom informovali Národné noviny: "Dňa 10. mája 1880 zhromaždilo sa 800 robotníkov pred bytom slúžného a úpenlivo prosili o chlieb a prácu, a keď sa im to odoprelo, usadili sa na ulici v očakávaní, čo sa stane. Bieda ľudu je neopísateľná. Jestli vláda čím skôr odpomoc neposkytne, musí chudoba pomrieť alebo oddá sa na krádeže.“

Slováci z oceliarní v Pittsburgu pracovali na... Foto: Kongresová knižnica USA/LOC.gov
oceliarne Slováci z oceliarní v Pittsburgu pracovali na prelome storočí často v neznesiteľných podmienkach.

Možno sa potom ešte čudovať, že tí zo zemplínskych "prosebníkov“, ktorí získali kontrakt na prácu v Amerike, boli ochotní hrdlačiť v pensylvánskych baniach a železiarňach po 12 i viac hodín šesť dní v týždni? Hlavné bolo zachrániť rodinu pred konečnou záhubou.

V jednote je sila

Ale aj tolerancia slovenských prisťahovalcov mala svoje medze. Krčah trpezlivosti sa zvyčajne prelial, keď zištní zamestnávatelia prestávali vyplácať mzdy a stále odkladali ich výplatu. Alebo keď sa vo fabrike či bani hromadili pracovné úrazy, neraz smrteľné.

V januári 1891 otriasol baňou Frick v meste Mammoth (Pensylvánia), kde vedenie úplne zanedbávalo bezpečnosť pri práci, obrovský výbuch. Pri explózii zahynulo 130 baníkov, z toho 79 Slovákov. Presne na Nový rok 1891 sa vzbúrili robotníci v pittsburskej oceliarni, kde boli katastrofálne pracovné podmienky, a dobili vedúceho tamojšej prevádzky. Po vzbure obvinili aj 44 Slovákov, z toho dvadsiati sa dostali pred súd a z nich traja boli odsúdení na doživotie (nakoniec sa ukázalo, že neprávom, ale niekoľko rokov si odsedeli).

Bol to rok, v ktorom sa slovenskí prisťahovalci prvýkrát v masovejšom meradle zapojili do štrajkov organizovaných tamojšími odbormi.

Končilo sa obdobie živelného odporu proti svojvôli veľkopodnikateľov, obdobie charakterizované supermanmi typu Big Johna. Predchádzalo tomu poznanie, že v prostredí, kde platia zákony silnejšieho, sám človek veľa nezmôže.

Ale predchádzalo tomu aj združovanie Slovákov a slovenských osád do národných spolkov a podobných organizácií.

"Predseda únie (United Mine Workers) McBride pochopil dôležitosť slovenských haviarov,“ spomínal spoluzakladatateľ Slovenského národného spolku Peter V. Rovnianek, "preto vždy, keď zavítal do Pittsburghu, navštívil našu kanceláriu a žiadal nás o mravnú podporu.“

Zachovávanie, utvrdzovanie národnej identity išlo ruka v ruke s bojom za sociálne a občianske práva. Kým na začiatku masového vysťahovalectva prichádzala väčšina Slovákov do Ameriky s tým, že po dvoch-troch rokoch sa vrátia domov so zarobenými dolármi, teraz až polovica z nich ostávala tam natrvalo, Spojené štáty sa stávali ich novou vlasťou a oni nechceli v nej byť cudzincami, usilovali sa o rovnoprávnosť s ostatnými Američanmi.

Podľa neúplných štatistík v rokoch 1873 až 1913 odišlo za prácou do Ameriky viac ako pol milióna Slovákov. Len v jednom roku 1905 to bolo 52-tisíc prevažne mladých mužov a žien (také Košice mali vtedy o 10-tisíc menej obyvateľov).

Čo je nemenej dôležité, čoraz častejšie emigrovali aj vzdelaní ľudia, učitelia, duchovní, novinári, ktorých vyháňal z domoviny maďarizačný útlak. V Amerike zakladali slovenské noviny (prvé vychádzali v šarištine), v slovenských osadách školy a viedli farnosti, ktoré sa stávali strediskami národného života.

Uhorskej vláde pomerne dlho vyhovovalo masové vysťahovalectvo zo slovenských žúp a nič proti nemu nepodnikala. Veď "riešilo“ nezamestnanosť a posilňovalo dominantné postavenie maďarského národa v krajine.

Pešť sa zháčila až vtedy, keď sa kedysi preľudnené oblasti začali navidomoči vyľudňovať. A keď "Amerikáni“ spoza "veľkej mláky“ začali výraznejšie ovplyvňovať a sponzorovať emancipačný zápas Slovákov v starej vlasti.

Ale už bolo neskoro…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
36 debata chyba
Viac na túto tému: #Amerika #Jánošík #vysťahovalectvo