Písal sa 2. november 1938. Vo Viedni v ten deň pokračovalo okypťovanie Česko-Slovenska, ktoré dva mesiace predtým odštartovala Mníchovská dohoda štyroch mocnosti.České pohraničie už bolo nemecké, prišiel rad na slovenský juh.
Viedenskej konferencii predchádzali síce bilaterálne československo-maďarské rokovania v Komárne, tie sa však po štyroch dňoch skončili krachom. Obe strany potom požiadali o rozsúdenie veľmoci.
Organizátori frašky označovanej za medzinárodnú arbitráž sa už tentoraz zaobišli bez Francúzov i bez Angličanov (hoci ich účasť predpokladal dodatok Mníchovskej dohody). Do Viedne síce pozvali čs. delegáciu (spolu s predstaviteľmi slovenskej autonómnej vlády) a zástupcov maďarskej strany, ale ich prítomnosť bola čisto formálna – mali si len vypočúť verdikt.
Hlavným arbitrom bol nemecký minister zahraničia Joachim von Ribbentrop, asistoval mu jeho taliansky kolega Galeazzo Ciano. Fašista Ciano zjavne nadŕžal pri tomto delení územia v dunajskej kotline Horthyho Maďarsku. A nacista Ribbentrop?
"Odporoval som požiadavkám Maďarov, ktoré Ciano veľmi ďalekosiahlo podporoval,“ bude tvrdiť o sedem rokov, už ako jeden z hlavných obžalovaných na norimberskom procese s nacistickými pohlavármi. A prečože odporoval? Lebo vraj dr. Tiso zapôsobil naňho, na Ribbentropa, "dobrým dojmom“ už pri predchádzajúcom stretnutí, v polovici októbra 1938.
Maďarská strana požadovala skutočne viac, robila si dokonca nárok na Bratislavu. Tú však odmietol prepustiť Maďarom sám Hitler, čím ich trestal za neochotu podieľať sa na vojenskom prepadnutí ČSR v čase, keď ešte nevedel, že západné veľmoci mu umožnia zmocniť sa Česka bez jediného výstrelu. Tiso však do poslednej chvíle dúfal, že zaliečaním sa Hitlerovi udrží na slovenskej strane hraníc aj Košice.
"Vzdávam sa predsedníctva vlády, lebo som zakázal evakuovať Košice,“ horekoval v sále Grandhotela. Celý výjav pozoroval poslanec Slovenského snemu Pavol Čarnogurský, ktorý to neskôr plasticky vykreslil vo svojich pamätiach. Proti Tisovej demisii sa vraj už vo Viedni čo najrozhodnejšie postavil člen slovenskej vlády Ferdinand Ďurčanský. "Dôvodil, že verdikt je len následkom zlej politiky predmníchovského štátu, Benešovej koncepcie, a tak isto nepriateľského protislovenského postoja Židov a svetového židovstva, “ spomínal Čarnogurský.
Denník Slovák to vo svojom spravodajstve z Viedne opisoval rovnako dramaticky: "Ortieľ nad Slovenskom bol nespravodlivý, krivda bila do očú každému, všetci sa ponáhľali preč z mesta, ktoré im pripravilo takýto nezaslúžený úder.“
Podľa pôvodných predpokladov mala arbitráž pri vytyčovaní novej hranice postupovať podľa etnického princípu. Slovensko (vtedy ešte aj Česko-Slovensko) malo prísť len o tie svoje južné obce a mestá na národnostne zmiešanom území, kde Maďari mali vždy prevahu. V skutočnosti však stratilo 779 obcí, z ktorých až 170 malo slovenskú väčšinu. Ako to svojho času podrobne zmapoval historik Ladislav Deák, išlo najmä o obce v okolí Nových Zámkov, Vrabľov a Hurbanova na západe, ako aj o viaceré obce pri Jelšave a najmä pri Košiciach na východe krajiny. "Zo 79 obcí v okolí Košíc len 8 malo maďarskú etnickú prevahu,“ zdôraznil Deák.
Čo je horšie, proti rozhodnutiu mocností sa nedalo odvolať. Navyše, rozhodnutie sa malo vykonať neodkladne a v priebehu niekoľkých dní. Od 5. do 10. novembra 1938 maďarské vojsko obsadilo stratené územie, ktoré tým prechádzalo pod cudziu vojenskú správu.
Ako sa Ribbentrop hádal s Cianom
Predstavme si mapu Slovenska bez Žitného ostrova, bez Levíc, Lučenca, Rimavskej Soboty, Rožňavy, Košíc…
Celkove pripadlo Maďarsku pred 75 rokmi územie s rozlohou 10 390 kilometrov štvorcových a s 854 000 obyvateľmi. Z nich okolo 250 000 sa v poslednom sčítaní pred vojnou hlásilo k slovenskej národnosti. S výsledkami arbitráže bola nespokojná najmä Bratislava, výhrady však mala i Budapešť. Veď Ribbentrop a Ciano sľubovali vytvoriť uzavreté etnické teritóriá, ale aj po vytýčení novej hranice zostávalo žiť na Slovensku viac ako 60 000 Maďarov (podľa niektorých zdrojov až 100 000).
Ribbentropov tlmočník Paul Schmidt vydal po vojne spomienky, v ktorých priblížil, ako Ribbentrop a Ciano ľahkomyseľne prekresľovali mapu sporných území. Raz jeden, raz druhý neustále menili silnými ťahmi ceruzky hranice. "Ministri pokračovali pomerne dlho v diskusii, počas ktorej vymazávali a znovu kreslili čiary, až ceruzky boli čoraz tupšie a hranice širšie,“ spomínal Schmidt. "Veď sa aj ukazalo, že konečná hraničná čiara vyšla niekoľko kilometrov široká.“ Ostré diskusie medzi nimi prebiehali počas Ribbentropovej návštevy Ríma 27. až 30. októbra.
Ciano vtedy chcel vyhovieť maďarskej požiadavke posunúť novú hranicu čo najviac na sever do slovenského etnického územia a teda pred Trianon. Ak už nebolo možné pričleniť k Maďarsku Bratislavu s jej predmostím, tak nech sa Maďarom prenechá Nitra s okolím, navrhoval. Ribbentrop bol však proti, a iste nie preto, že ho tak veľmi ovplyvnil Tiso, ale – ako upozorňuje historik Jan Rychlík – Nemecko nechcelo mať na svojej východnej hranici príliš veľké a silné Maďarsko, ktoré by sa vymklo jeho kontrole.
Preto Berlín vtedy súhlasil s pripojením Užhorodu a Mukačeva k Maďarsku – možno aj ako kompenzáciu za požadovanú Nitru s okolím – ale poslal Budapešti naliehavé varovanie, keď 18. novembra 1938 vyšlo najavo, že sa Maďari chystajú obsadiť väčšiu časť Podkarpatskej Rusi. A Mussolini okamžite cúvol…
Tiso zrejme do poslednej chvíle bojoval za Košice. Podľa Ďurčanského o to prosil Ribbentropa ešte aj popoludní 2. novembra vo viedenskom hoteli Imperial, kde mali krátky rozhovor. Nemecký minister mu však odpovedal zvýšeným hlasom: "Nežiadajte od nás, aby sme kvôli vám nechali padnúť os Rím – Berlín.“
Darmo slovenskí experti Ivan Krno a Branislav Varsik argumentovali, že podľa výsledkov posledného sčítania z roku 1930 mali vtedy 77-tisícové Košice viac ako 40-tisíc obyvateľov slovenskej národnosti. Budapešť cez Ciana presadila, že za základ sa vzalo sčítanie ľudu z roku 1910, hoci bolo zjavne zmanipulované.
Tiso bral viedenský verdikt ako osobnú porážku. Uplynul necelý mesiac od vyhlasenie autonómie Slovenska, od eufórie, ktorá ho sprevádzala, a zrazu toto… Podľa svedectva Pavla Čarnogurského sa premiér dostal do takej depresívnej nálady, že nechcel isť ani späť z Grandhotela do Belvedéru na oficiálne oznámenie výsledkov arbitráže. Nakoniec sa však dal prehovoriť Františkom Chvalkovským, ministrom zahraničia dožívajúcej ČSR. "Na slovenskom národe bola spáchaná krivda,“ konštatoval Tiso v rozhlasovom prejave po návrate z Viedne, zároveň však presviedčal seba i poslucháčov, že niet dôvodu k malomyseľnosti: "Očistení od cudzích živlov, zariadime si svoju krajinu po svojom.“
Za všetkým sú Židia!
Kto boli cudzí? Okrem Maďarov a Čechov predovšetkým Židia. Už večer 2. novembra, hneď po oznámení viedenského verdiktu sa v Bratislave konala veľká protižidovská demonštrácia. Cestou z Palisád cez Suché Mýto a Obchodnú ulicu rozbíjali mladí ľudia výklady židovských obchodov, vykrikovali heslá "Slovensko Slovákom, Palestina židákom!“
"Rozhorčenie slovenskej mládeže sa dá chápať,“ komentoval udalosť denník Slovák, "keď uvážime, že nespratný neárijský živel 20 rokov okrádal a ožobračoval Slovensko a bol jedným z hlavných pôvodcov najnovšieho okyptenia slovenského územia.“ Akcia však mala byť predovšetkým odpoveďou na oveľa menšiu demonštráciu, ktorú maďarská mládež zorganizovala v predvečer viedenskej konferencie za pripojenie Bratislavy k Maďarsku. Polícia vtedy zatkla 18 ľudí, medzi ktorými bolo niekoľko Židov.
Oveľa väčšie počty židovského obyvateľstva vyviezli jednotky Hlinkovej gardy za novú hraničnú čiaru na nákladných autách 4. a 5. novembra 1938, čiže ešte pred obsadením arbitrážneho územia Maďarmi. Historici uvádzajú až 7 500 vyvezených osôb, ktorí sa zrazu ocitli v "krajine nikoho“. Honvédi ich čoskoro začali vytláčať na slovenské územie, stovky takto šikanovaných ľudí, ktorých nechcela prijať ani jedna strana sa však dočasne ocitli v sústreďovacích táboroch (vznikli napríklad vo Veľkom Kýre a Miloslavove ). Pripomeňme, že sa to stalo takmer dva a pol roka pred prvými oficiálnym deportáciami slovenských Židov…
Budapešť rozhodnutie z Viedne oslavovala už večer 2. novembra. Podľa dobovej tlače tamojšie divadlá prerušovali predstavenia, spievala sa štátna hymna, zaznievali výkriky „Mindent vissza“ (Všetko späť) a „Éljen Magyarország“ ( Nech žije Maďarsko).
Bratislava, naopak, smútila. Pod vplyvom viedenského verdiktu obnovili sa dokonca úvahy o premiestnení hlavného mesta. Spomínala sa Banská Bystrica, Žilina, Martin… Bratislava totiž pôsobila na oklieštenej mape ešte viac excentricky voči ostatnému Slovensku. Okrem toho Slováci v meste stále tvorili menšinu.
Šaňo Mach, budúci minister vnútra, v tom čase šéf Úradu propagady a predstaviteľ radikálneho krídla v HSĽS (už vtedy to bola strana, ktorá mala na Slovensku mocenský monopol a vládla bez opozície) rojčil o úplnej revízii rozhodnutia z Viedne. "Hranice sú mŕtva čiara,“ tvrdil v rozhlasovom prejave 3. novembra. "Hranice boli už všelijaké a zmizli…“ Na druhý deň sa vybral do obce, kde sa narodil, do Slovenského Medera (Palárikovo). Prevahu tam mali Slováci, obec napriek tomu pripadla Maďarsku. Mach sa pokúsil rodákom dodať pred príchodom maďarských jednotiek trocha optimizmu: "I my zvíťazíme, ak nebudeme zúfať,“ presviedčal ich. "Zvíťazíme, ak bude väčšia naša viera, než je teraz sklamanie a bolesť.“
Dá sa predpokladať, že Tisov režim vstúpil o rok neskôr tak horlivo do vojny proti Poľsku po boku nacistického Nemecka aj preto, že si chcel vyprosiť prinavrátenie arbitrážneho územia, alebo aspoň jeho časti? A že v júni 1941 poslal z rovnakých dôvodov svoje vojsko na východný front? Ak áno, tak Tiso aj Mach uverili ilúziám. Nemeckí nacisti sa predsa sami zapojili do odkrojovania slovenského územia, keď si 24. novembra 1938 – už po viedenskej arbitráži – prisvojili Devín, symbol slovenskej národnej tradície.
Slzy bezmocnosti i šťastia
Medzitým mestá a obce prisúdené arbitrážou Maďarsku prechádzali pod maďarskú vojenskú správu. Na Slovensku ešte žijú ľudia, ktorí tie dni majú v živej pamäti a stále im pripadajú ako nočná mora.
V Bratislave býva napríklad Dušan Driensky. Mal desať rokov, keď do jeho rodných Levíc vstúpilo maďarské vojsko a začalo tam robiť poriadky. Otca hneď zatkli a obvinili z vlastizrady, lebo bol aktívnym členom Matice slovenskej. Odvliekli ho do Budapešti, kde ho držali vo väzení niekoľko mesiacov. Na dome im niekto porozbíjal okná. Matku s Dušanom vypovedali na slovenské územie. Podobne pochodili niektoré ďalšie slovenské rodiny v Leviciach.
V Komjaticiach sa ľudia vzbúrili proti maďarskej správe a žiadali opätovné pričlenenie obce k Slovensku. Takmer 2 000 sa ich 18. decembra 1938 zhromaždilo pred kostolom a ustúpili až pred bodákmi. Dvanástich zatkli a o týždeň prepustili na naliehanie grófky Lujzy Esterházyovej. Krvavý incident v Šuranoch na Vianoce 1938 je dostatočne známy.
Maďarské obyvateľstvo na národnostne zmiešanom území však príchod honvédov zväčša vítalo. Podľa zistení historika Jána Mitáča nechýbali pritom Horthyho obrazy, slávobrány, kokardy v maďarských farbách, posýpanie cesty kvetmi, ale aj slzy dojatia, veľké emócie.
Premenovávali sa hlavné ulice a námestia (zvyčajne Masarykovo alebo Benešovo na Horthyho), padali sochy a busty (napr. Štefánikova v Leviciach).
Do Košíc prišiel 10. novembra 1938 na čele okupačnej armády sám ríšsky správca Miklós Horthy a manželkou. Košickí Maďari ho vítali ohromným jasotom, sprievod zasypali kvetinami, samotné defilé maďarského vojska však bolo pre mnohých ľudí sklamaním. Jeho výstroj i výzbroj sa totiž nedala porovnať – čo do úrovne a kvality – s vybavenosťou odchádzajúcich česko-slovenských jednotiek.
"Dnes zasiahla Slovensko najťažšia rana,“ napísal denník Slovák na druhý deň. A ktože za to mohol? Samozrejme Beneš, Česi, slobodomurári a židoboľševici.
Ostatne, kto by sa v tejto chvíli opovážil niečo vyčítať Nemcom alebo Talianom, najbližším spojencom autonómneho Slovenska, ktoré už kráčalo v ústrety úplnej nezávislosti od Prahy a totálnej samostatnosti pod patronátom Hitlera?