Foto: SITA
V rôznych obmenách sa znovu začal používať pred 20 rokmi na zrazoch slovenských skínov. „Cigánski príživníci!“ zaznievalo z reštaurácií a klubov, kde sa schádzali a hajlovali „holé lebky“.
Nič na tom nezmenila, samozrejme, ani kodifikácia slov „Róm“ a „rómsky“ Jazykovedným ústavom SAV. Naopak, roku 1993 dostal protirómsky extrémizmus krídla, a to vo väčšine bývalých štátov východného bloku.
Eskaláciu násilia proti Rómom zaznamenali v Česku, Maďarsku, Bulharsku i Poľsku. V septembri 1993 napadlo rómsku osadu Hadereni v Rumunsku okolo 750 „gadžov“. Po útoku zostali štyria Rómovia mŕtvi, desiatky bolo zranených, 17 chatrčí zničených, 130 osôb na úteku.
„Holubičie“ Slovensko zatiaľ akoby spalo, česká polícia však už vtedy zaznamenala účasť slovenských skínov na spoločných zrazoch v Brne i Prahe, kam prichádzali autobusmi.
Medzi Dunajom a Tatrami v tom čase kolovala nahrávka pesničky Cigánsky problém v podaní punkovej kapely Zóna A. Spieva sa v nej: „dôchodok invalidný poberajú za to, že tak hlúpo vyzerajú tebe strhnú hrubé dane, Cigán sa smeje a kradne žije z detských prídavkov, dosť bolo štátnych výdavkov“. Dnešný banskobystrický župan mal v čase vzniku pesničky (1990) iba 13 rokov, ale vyrástol zrejme na podobných textoch. Nemá od nich ďaleko ani na stretnutiach s voličmi, kde zvykne hlásať, že „cigánski paraziti žijú z našich daní“, a varuje pred tým, „aby sa zo Slovenska nestal rozkradnutý cigánsky štát“.
Koncom leta 1993 vznikla prvá štúdiová nahrávka skladieb skupiny Krátky proces, ktorá podľa experta na rasový extrémizmus Daniela Mila mala zásadný význam pre formovanie skinheadskeho hnutia na Slovensku. Refrén ich piesne Na prach! volá do ničivého útoku…
Ale aby sme všetko nepripísali na vrub skínom a „pankáčom“. Olej do ohňa prilievali aj vtedajší politici. Najprv Čech Miroslav Sládek, ktorý sa v júni 1992 dostal za Združenie pre republiku-Republikánsku stranu až do federálneho parlamentu. Už vtedy šokoval výrokom: „Cigáni by mali byť trestne zodpovední už od narodenia, lebo to je ich najväčší zločin.“ Predseda SNS Ján Slota ho neskôr nasledoval vyhlásením, že „Cigáni“ potrebujú „malý dvor a dlhý bič“, lebo vraj až 70 percent z nich patrí medzi kriminálne živly.
Bolo len otázkou času, kedy aj na Slovensku potečie krv.
Hľadal sa nepriateľ
Zlom v protirómskych náladách pred dvadsiatimi rokmi nastal aj v dôsledku zmenenej či absentujúcej politiky štátu vo vzťahu k problémom tejto menšiny.
Kým bývalý režim sa pokúšal o násilnú asimiláciu Rómov a direktívne usmerňovanie všetkých stránok ich života, nový ponovembrový ich síce uznal za národnosť, ale – ponechal samých na seba. V podmienkach „šokového“ prechodu na trhovú ekonomiku to znamenalo sociálny úpadok, depriváciu celých rómskych komunít.
Koncom roku 1993 sa krivka miery nezamestnanosti na Slovensku prvýkrát vyšplhala k hranici 15 percent. V niektorých regiónoch na východe a juhu republiky bol však už bez práce každý štvrtý človek (v obvode Tornaľa dokonca každý tretí) v produktívnom veku. Novinári oprášili dávno zabudnuté slovné spojenie „hladová dolina“.
Hľadal sa vinník a Rómovia boli vďačným terčom, hoci v procese transformácie patrili medzi prvé obete, prví sa ocitli na dlažbe. Po rozpade roľníckych družstiev s pridruženou výrobou, mnohých stavebných a komunálnych podnikov (pomocní robotníci) prišli o prácu aj tí spomedzi nich, ktorí skutočne chceli pracovať. Iste, mohli začať podnikať, ale na to nemali – okrem vzácnych výnimiek – žiadne predpoklady.
Aj rozdelenie spoločného štátu výrazne zasiahlo najmä rómsku populáciu. „Čechy a Morava predstavovali dovtedy pre Rómov zo Slovenska významnú možnosť pracovnej príležitosti a pravidelného zárobku,“ pripomína romista Arne Mann.
Obavy z masového exodu týchto ľudí z Česka späť na Slovensko sa síce nenaplnili, mnohí sa však predsa len vrátili, aby rozmnožili rady tunajších nezamestnaných a preľudňovali rómske osady.
Začiatkom septembra 1993 zavítal predseda vlády Vladimír Mečiar do Spišskej Novej Vsi, do okresu s 13-percentným podielom rómskeho obyvateľstva. „Znížením rodinných dávok je potrebné dosiahnuť pokles rozšírenej reprodukcie sociálne neprispôsobeného a mentálne zaostalého obyvateľstva,“ povedal premiér na stretnutí s predstaviteľmi štátnej správy a miestnej samosprávy.
Podľa odborníčky na otázky vývoja rómskej menšiny Anny Jurovej zo Spoločenskovedného ústavu SAV premiérovo „nešťastné vyhlásenie“ sa dalo vysvetliť ako predzvesť opatrení na obmedzenie nežiaducej populácie Rómov.
Navyše domáce i zahraničné médiá vnímali Mečiarove slová v kontexte s inou udalosťou, ktorá sa stala krátko predtým – v júli 1993. Mestské zastupiteľstvo v Spišskom Podhradí vtedy prijalo všeobecne záväzné nariadenie tohto znenia: „Vyhlasuje sa zákaz vychádzania pre občanov rómskeho pôvodu a iné podozrivé osoby v čase od 23.00 do 4.30 hod.“ Dôvod? Krádeže zemiakov a inej zeleniny v nočných hodinách. Vyhláška mala veľký ohlas a našla podporu na ďalších miestach so zvýšenou koncentráciou rómskeho obyvateľstva.
Do neznámeho spišského mestečka vycestovali televízne štáby z okolitých i vzdialenejších krajín. Ale 15. júla, keď opatrenie malo nadobudnúť účinnosť, Národná rada ho zrušila ako protiústavné, porušujúce základné ľudské práva a slobody. „Od začiatku sme vedeli, že je protiústavné,“ priznal na kameru jeden z členov mestského zastupiteľstva, „ale chceli sme upozorniť, že menšina tu má viac práv ako väčšina.“ Rómovia neskrývali, že sa občas uchyľujú k drobným krádežiam, jedným dychom však dodávali: „A čo máme robiť, keď sme prišli o prácu a deťom nemáme dať čo jesť?“
V októbri 1993 sa v Liptovskom Mikuláši konala medzinárodná konferencia pod záštitou Rady Európy. V záveroch zdôraznila potrebu vážne sa zaoberať problémami rómskeho etnika na Slovensku, zmeniť zásady vládnej politiky v tejto oblasti. Anna Jurová tvrdí, že v nasledujúcich mesiacoch Rada vlády pre národnosti vypracovala podklady pre novú koncepciu, ale na rokovanie vlády a do parlamentu sa nedostala. Ako to často býva, slovenská politika mala opäť plno problémov sama so sebou, ten „cigánsky“ musel počkať.
Vládna koalícia sa rozpadala, HZDS sa začalo štiepiť, časť poslancov SNS prebehla k opozícii. V marci 1994 sa všetko skončilo pádom druhej Mečiarovej vlády a vyhlásením predčasných parlamentných volieb. Postavenie rómskej menšiny sa medzitým dramaticky zhoršovalo, rástla „rómska“ kriminalita, zvyšovalo sa medzietnické napätie.
Spravodlivosť brali do rúk rôzne domobrany „gadžov“ a úderky skínov. Ale aj v rómskych osadách sa objavili samozvaní „ochrancovia“, ktorí organizovali „rómsku políciu“. Namiesto niekdajších vajdov tu boli zrazu rómski úžerníci ako najvyššie neformálne autority. Alebo rôzni tiežpodnikatelia s „červenou ortuťou“ a s ďalekosiahlymi ambíciami, ako napríklad Ján Farkaš, ktorý prebral „do správy“ budúce rómske geto, dnes úplne zdevastované sídlisko na Dúžavskej ceste pri Rimavskej Sobote.
Vhodný objekt útoku
Slovenské médiá roku 1993 ešte nevenovali rasizmu a xenofóbii väčšiu pozornosť ako iným oblastiam kriminality. Napokon, vtedy tu ešte nepôsobili ani odborníci na rasový či pravicový extrémizmus. Vedelo sa, že skinheadske hnutie sem preniklo cez Česko z Nemecka. Málokto však rozlišoval neonacistických skinheadov od tých ostatných, takmer nik nemal predstavu, čím všetkým sa líšia slovenskí skíni od českých. „Na Slovensku vznikalo skinheadske hnutie na nacionalistickej vlne, s odkazom na vojnový štát a s otvorenými neonacistickými prejavmi,“ vysvetľuje expert na túto problematiku Miroslav Mareš z Masarykovej univerzity v Brne.
Na čelo týchto skupín sa často dostali mladí primitívi, ktorí si mohli vybíjať agresivitu na komkoľvek, koho označili za nepriateľa. „Stačilo, že vyzeral z ich pohľadu cigánsky alebo židovsky a stával sa terčom útoku,“ dodáva Mareš.
Podľa Romana Džambazoviča, sociológa z Univerzity Komenského, ktorý sa zaoberá kriminalitou mládeže, väčšina týchto násilníkov bola nespokojná so svojou sociálnou a ekonomickou situáciou. Z prieskumov vyplynulo, že išlo spravidla o mladíkov so základným alebo stredoškolským vzdelaním, často nezamestnaných.
Viaceré skupiny skínov sa však postupne dobre zorganizovali a policajní experti nevylučovali ani ich prepojenie na legalizované štruktúry s pravicovoextrémistickým zameraním.
Niektorí slovenskí skíni sa rýchlo profesionalizovali a našli uplatnenie aj v zahraničí. Svedčí o tom prípad Košičana Igora Mižáka, ktorého polícia obvinila z propagácie fašizmu, a preto pred desiatimi rokmi ušiel do Írska. Podľa tamojšieho denníka Sunday World riadi tento 37-ročný programátor zo svojho úkrytu v Dubline medzinárodnú extrémistickú sieť a stojí aj za známym rasistickým webom White Media, ktorý hosťuje na DreamHost Webhosting v Kalifornii.
Čo sa týka „cigánskeho“ problému, web propaguje „jednoduché“ riešenie vyjadrené tromi „S“: selekcia, segregácia (rezervácie) a sterilizácia (rómskych žien).
Ale vráťme sa o dvadsať rokov späť. Protirómske útoky skínov sa museli opierať o vhodné podhubie. Prieskum zo začiatku roku 1994 ukázal, že zhoršené vzťahy medzi Rómami a Nerómami, ako aj narastanie rómskej chudoby vedú k skrytému rasizmu v celej spoločnosti.
Až 92 percent oslovených v tomto prieskume sa vyjadrilo, že by nechceli mať za suseda Róma. „Verejná mienka je naladená protirómsky,“ konštatovali sociológovia.
O rok a pol nato prepuklo rasové násilie na viacerých miestach Slovenska. Najznámejší bol prípad mladistvého Mária Gorala, ktorý sa 21. júla 1995 stal obeťou smrtiaceho útoku skupiny skinheadov v Žiari nad Hronom.
Foto: SITA
Je vôbec paradoxné, že najotvorenejšie prejavy rasizmu sa vyskytli v okresoch Prievidza a Žiar nad Hronom. V týchto regiónoch sú predsa Rómovia integrovanejší do väčšinovej spoločnosti, materiálne zabezpečenejší a je ich tam aj menej ako na mnohých iných miestach Slovenska…
Napriek tomu aktivita skínov práve tam viedla v tých rokoch až k dvom vraždám Rómov a roku 1996 aj k vražde príslušníka hnutia skinhead Jaroslava Bahnu. Mimochodom, na jeho pohrebe sa zúčastnil aj Ján Slota. Skínsko-rómske konflikty sa však postupne vyskytovali v ďalších regiónoch. „Pozabíjame vás!“ revali traja muži, ktorí sa vlámali do domu Rómky Anastázie Balážovej v Žiline. Balážovú a jej dve dcéry, ktoré v tom čase už spali, napadli bejzbalovými palicami. Matka o dva dni zomrela, dcéry napriek ťažkým zraneniam prežili.
To sa už písal rok 2000. Až po tomto útoku sa ministerstvo vnútra rozhodlo zriadiť komisiu na boj proti extrémizmu s operatívcami v každom kraji. Rasovo motivovaným trestným činom začala konečne aj polícia venovať zvýšenú pozornosť.
Kto zasial vietor
Príčiny rómskeho problému, jeho jadra, sa tým však neodstránili. Drvivá väčšina obyvateľov rómskych osád sa ocitla medzi dlhodobo nezamestnanými. Mladí Rómovia tam nemajú základné pracovné návyky. Mladé Rómky, nezriedka ešte maloleté, rodia rok čo rok, aby detské prídavky stačili na splácanie dlhov večným veriteľom – všemocným rómskym úžerníkom.
Počty analfabetov v týchto rómskych komunitách sa odhadujú na 20–30 percent. Práca sa nenájde pre tisíce kvalifikovaných „gadžov“, ako ju môžu dostať títo nevzdelaní „romáci“? Zvykli si teda na dávky.
Stačí sa pozrieť do niektorej z takýchto segregovaných osád – napríklad v Hermanovciach pri Prešove. Alebo do niektorého mestského geta – napríklad v Trebišove. Vo februári 2004 tam muselo pomáhať polícii vojsko pri potláčaní nepokojov po zmene v poskytovaní sociálnych dávok.
Vlády sa striedali, strany pred voľbami i po nich všeličo sľubovali, ale potom – keď sa usadili v mocenských orgánoch – bolo stále niečo prednejšie, dôležitejšie. Nanajvýš upravili dávky, sociálnu pomoc, s jadrom problému však nepohli. Ten sa ďalej nabaľuje ako snehová guľa.
Dušan Ondrušek z Centra prevencie riešenia konfliktov však už pred 15 rokmi varoval: „Možno dokonca očakávať, že niektoré nacionalisticky ladené politické strany vymenia svoju agendu a namiesto protimaďarskej karty začnú používať protirómsku kartu.“
Už dávnejšie je zrejmé, na ktorú z týchto kariet stavila Kotlebova Ľudová strana Naše Slovensko. A ešte raz Ondrušek: „Je možné očakávať, že sa vo zvýšenej miere začnú organizovať aj polofašistické alebo fašistické či skinheadske hnutia v jemnejšej i tvrdšej forme… Konanie týchto hnutí by viedlo k odpovediam zo strany rómskych hnutí – vytvárali by sa gangy s cieľom odpovedať násilným spôsobom… je celkom možné, že by občania začali žiadať zavedenie veľmi tvrdých opatrení proti Rómom.“
Autor tohto scenára ho vypracoval na roky 2010 – 2020 ako jeden z možných variantov. Sám ho vtedy, pred 15 rokmi, považoval za menej pravdepodobný. Ale čo ak sa už stáva skutočnosťou? Kotlebovci pochodujú mestami a mestečkami, kde sa množia konflikty s Rómami, a získavajú čoraz väčšiu podporu Nerómov.
Pritom zárodok súčasných procesov treba hľadať niekde tam, pred 20 rokmi. Keď sa mnohé zanedbalo, nedomyslelo, odkladalo na „lepšie“ časy. Keď sa sial vietor.
Kto zožne búrku?