Časť obyvateľstva podľa prieskumov naďalej pociťuje aj značnú nostalgiu za bývalou menou, každý tretí z opýtaných by sa najradšej vrátil k slovenskej korune. Ale nie je to nič nové pod slnkom. Naši predkovia pred vyše storočím si ešte ťažšie zvykali na vtedy nové koruny a smútili za "starými dobrými“ zlatkami.
Iste, vtedy ešte nepôsobili agentúry na výskum verejnej mienky, niečo sa však dá aj spätne vypozorovať z dobovej tlače a zo súkromnej korešpondencie osobností verejného života.
"Pripojujem 5 zl. predplatkom na Pohľady,“ oznamuje Pavol Országh Hviezdoslav literárnemu kritikovi Jozefovi Škultétymu, ktorý vtedy redigoval Slovenské pohľady. Všimnime si – päť zlatých, a nie korún, hoci list napísal básnik v decembri 1900 a novú rakúsko-uhorskú menu zaviedli už pred ôsmimi rokmi, v auguste 1892.
Iný príklad: V čulej korešpondencii známeho bibliografa Ľudovíta V. Riznera a etnografa, archeológa Andreja Kmeťa z roku 1904 obe menové jednotky vystupujú, akoby boli rovnocenné. Napríklad v jednom liste Kmeť kritizuje spôsob uverejňovania darov v Národných novinách a píše: "Tým je všetko jedno, či unica knižníc, či šalabachtre, ktoré na kilá po 4 krajc. predávajú: či grešle, či vzácne mince kus po 20 – 30 korún…“ (Na vysvetlenie: "krajc.“ – to boli grajciare, 1 zlatý = 100 grajciarov).
Podľa Zbyška Šusteka, ktorý vedie Slovenskú numizmatickú spoločnosť, vtedajší ľudia, vrátane vzdelancov, boli na tom s počítaním peňazí možno ešte horšie ako dnes my. Okrem zotrvačnosti myslenia a diktátu zažitej skúsenosti pôsobilo rozvrhnutie menovej reformy na dlhé obdobie. Veď takmer jedno desaťročie obiehali v Rakúsko-Uhorsku dve meny súbežne.
"Iba v roku 1900 vyšlo nariadenie o povinnom počítaní na koruny,“ približuje Šustek. "A iba v nasledujúcich dvoch rokoch sa dostali do obehu okrem mincí aj korunové bankovky. Ale zvyk preratúvať všetko na zlatky a grajciare sa udržiaval medzi obyvateľstvom ešte dlho potom.“
Tak dlho, že významný český ekonóm a budúci minister financií ČSR Karel Engliš si ešte aj v roku 1917 posťažoval: "Dvadsaťpäť rokov u nás stále počítame na zlatky, zatiaľ čo vo Francúzsku alebo v USA našinec okamžite počíta na franky alebo na doláre…“
Obiehali tu dukáty i bankocetle
Zrejme ťažko si naši predkovia zvykali aj na dukáty, ktoré sa v Uhorsku razili od roku 1330, mimochodom, už vtedy v Kremnici (!), ako aj na menšie menové jednotky, drobné mince denáre.
Najprv sa na 1 dukát počítalo 84 alebo 90 denárov, neskôr sa vymieňal za 100 denárov. Ale o tom, ako si s týmito počtami poradili bežní ľudia, sa dochovalo málo správ.
O nič jednoduchšie, skôr naopak, to nemal našinec o storočie neskôr s obdobou dukátov zlatkami, či správnejšie, zlatými (v Uhorsku oficiálne nazývané florénmi). Spomínajú sa už koncom 15. storočia, zlatý tu teda slúžil štyri storočia, ale v rôznych podobách.
Foto: Numizmat.sk
Napríklad od roku 1620 obiehal na území Slovenska tzv. vidiecky florén v hodnote 49 a pol grajciara, krátky florén – 55 grajciarov, ťahaný – 52 grajciarov (alebo 3 mariánske groše) a rýnsky či nemecký florén v hodnote 60 grajciarov (miestami sa však počítalo 100 – 120 denárov).
Kto sa v tom mal vyznať? Až v roku 1857 zaviedli razenie zlatého v hodnote 100 grajciarov, čím sa zrejme uľahčilo aj počítanie.
Akoby toho nebolo dosť, od júla 1762 za panovania Márie Terézie začali v habsburskej monarchii obiehať okrem mincí aj prvé papierové platidlá, tzv. bankocetle (z nemeckého Banco-Zettel – bankové cedule). Šustek však upozorňuje, že tieto cedule či listy ešte nemali charakter dnešných bankoviek.
"Boli to nekryté nezúročiteľné štátne dlhopisy, ktoré nikto, kto nechcel, nemusel prijímať,“ vysvetľuje. "Štátne pokladnice a úrady ich však prijímať museli. Po navrátení do banky sa úradne ničili. Ich vydaním si rakúsky štát riešil problém deficitného rozpočtu.“
Bankocetle aj vyzerali ako vtedajšie dlhopisy: vytlačené kaligrafickým písmom, vybavené tlačenými ručne písanými podpismi a suchými pečaťami Viedenskej mestskej banky a mesta Viedne.
Za 44 rokov vydal tento peňažný ústav šesť emisií bankocetlí, posledné tri však už mali v dôsledku napoleonských vojen výrazne inflačný charakter. Napokon, pred vyše 200 rokmi vyústila vážna hospodárska kríza v monarchii do katastrofálneho finančného znehodnotenia peňažného obehu.
Koncom roku 1810 sa platilo už 1 240 zlatých v bankovkách za 100 zlatých v strieborných minciach. Obyvateľstvo držalo doma mince zo striebra a zlata a kto mohol, kupoval nehnuteľnosti, aby sa papierových peňazí zbavil skôr, ako úplne stratia hodnotu.
Keď Rakúsko prehralo ďalšiu, v poradí už piatu vojnu s Napoleonom, jeho štátny dlh narástol do astronomickej výšky – 1,060 miliardy zlatých. A na základe Schönbrunnského mieru malo platiť Francúzsku 83 miliónov frankov vojnových reparácií. Nič nepomáhalo – ani vytvorenie burzovej polície, ani dohľad nad trhmi, ani tvrdé postihy úžery. Financie rozvrátené rastúcim štátnym deficitom, ktorý bol dôsledkom vysokých výdavkov na armádu, sa nedarilo stabilizovať.
Foto: Starhuttech.blogpost
Musela nasledovať šoková terapia, ktorá dostala pomenovanie Wallisova peňažná reforma. Na návrh prezidenta dvorskej komory, dnes by sme povedali ministra financií, grófa Wallisa podpísal cisár František I. vo februári 1811 patent o menovej reforme. O mesiac neskôr vyhlásilo Rakúsko štátny bankrot. A hoci príslušné opatrenia sa pripravovali v prísnom utajení, veľká časť obyvateľstva, ako to už býva, ich napriek tomu očakávala. Málokto však predpokladal, že zasiahnu do života miliónov s takou krutosťou.
Patent nariaďoval výmenu doterajších bankoviek i mincí v pomere 5:1, čiže devalváciu na pätinu ich nominálnej hodnoty. Namiesto bankocetlí sa vydávali zmenkové listy a do peňažného obehu sa zavádzala nová viedenská mena, ktorej typickým predstaviteľom sa stali papierové „šajny“ . Štát sa tak zbavil štyroch pätín svojich dlhov tým, že ich z 80 percent presunul na obyvateľstvo.
Mnohé bohaté rodiny schudobneli a chudobní sa stali ešte chudobnejšími. Dôsledky bankrotu sa prejavovali až do konca 19. storočia. Ako napísal o sto rokov neskôr historik Július Botto vo svojej fundamentálnej práci Slováci, vývin ich národného povedomia: „Chudoba pocítila stratu v najväčšej miere, lebo utratila svoj posledný mozoľný groš.“
Finančnú a menovú katastrofu v habsburskej monarchii zažehnalo v poslednej chvíli až šťastné ukončenie napoleonských vojen. Vojnovú náhradu 47 miliónov zlatých v striebre musel nakoniec platiť Paríž Viedni, a nie naopak.
Podľa Petra Šoltésa z Historického ústavu SAV prinieslo finančnú stabilizáciu až založenie centrálnej Rakúskej národnej banky v roku 1816, ktorá mala ochrániť krajinu od podobných katastrof a dohliadať nad peňažným trhom. Krátko predtým totiž musel štát vyhlásiť ďalší bankrot. Z trhu sa stiahlo nekryté obeživo a hodnota viedenskej meny klesla približne o 60 percent. Ľudia si nestihli na "šajny“ ani zvyknúť.
Kríza: dve zlatky za večeru
Centrálna banka začala vydávať emisie nových bankoviek, už nielen krytých, ale aj vzhľadovo krajších. Šustek považuje v tomto ohľade za zlomový rok 1841, keď sa na tunajších papierových platidlách prvýkrát objavujú premyslene komponované obrazy, napríklad panoráma hlavného mesta monarchie.
Neskôr doplnia výzdobu nových bankoviek rôzne mytologické postavy a výjavy. Výtvarná stránka týchto peňazí fascinuje aj súčasných numizmatikov. "Nízky reliéf čiar a bodiek, jemná rytina a čierne farbivo vyrábané zo sadzí dodali bankovkám tých čias neopakovateľne krásne dymové odtiene,“ vysvetľuje Šustek. "Dýcha z nich mimoriadne pokojná atmosféra.“
Prišiel revolučný rok 1848. V Uhorsku vtedy krátko obiehali aj bankové cedule zvané "košútovky“ (podľa mena vtedajšieho ministra financií), ktoré vydala a spravovala Peštianska obchodná banka, ale platilo sa naďalej predovšetkým zlatými.
Platil nimi aj Ľudovít Štúr a jeho družina, celá Slovenská národná rada, keď zháňala zbrane pre oddiely slovenských dobrovoľníkov. „Vedenie povstania malo k dispozícii asi šesťdesiattisíc zlatých,“ píše Marián Tkáč v knihe Národ bez peňazí, "čo by nestačilo ani na Arpádovu sochu, ktorú onedlho postavili v Budapešti.“ Z toho 10-tisíc bolo od srbského kniežaťa Michala Obrenoviča.
Na porovnanie: Uhorský snem, ktorý sa v tom čase postavil proti cisárskej Viedni i slovenským povstalcom a bojoval za maďarský národný štát, odhlasoval na vyzbrojenie jeho 200-tisícovej armády 42 miliónov zlatých.
Foto: Cs.wikipedia.org
Keď sa o 14 rokov neskôr robila zbierka na založenie Matice slovenskej, zozbieralo sa 50-tisíc zlatých. Cisár František Jozef poskytol Slovákom, ktorí ho počas revolúcie podporili, na tento účel tisíc zlatých…
Akú kúpnu silu mal vtedy zlatý? Určitú predstavu si možno urobiť na základe vtedajších ročných platov. Vyšší úradník si prišiel na 500 až 700 zlatých, učiteľ na 120 až 130 zlatých. Ročná mzda robotníka sa pohybovala v rozmedzí 100 až 200 zlatých v závislosti od odvetvia priemyslu, ale aj regiónu.
Budúci botanik a etnograf Jozef Ľ. Holuby začal v roku 1860 študovať na bohosloveckej fakulte vo Viedni. Ako neskôr spomínal, študenti sa stravovali v hostinci U čierneho orla, kde za mesačných 6 zlatých mali slušný obed "záležajúci z polievky, mäsa a prívaru a jedného chleba“.
V roku 1867 prišlo rakúsko-uhorské vyrovnanie. Obe časti monarchie mali odvtedy spoločného už len panovníka v osobe cisára (ktorý bol na území Uhorska kráľom) a tri ministerstvá. Pešť sa však márne usilovala zriadiť vlastnú ceduľovú banku so svojou menou, rezort financií totiž naďalej spravovala Viedeň.
Tá Viedeň, ktorá v máji 1873 usporiadala veľkolepú svetovú výstavu, čo prilákala oveľa menej návštevníkov, ako sa predpokladalo. Skončila sa s deficitom 15 miliónov zlatých a bankrotom desiatok spoločností, ktoré sa na výstave podieľali. Viedlo to až ku krachu viedenskej burzy a k ekonomickej recesii, ktorá postihla prakticky celý svet.
O tri roky na to cestoval spisovateľ Ondrej Seberini z Pešti do Nitry a vo svojom cestopise, ktorý na pokračovanie uverejňovali Národnie noviny, opísal aj vtedajšiu drahotu. "Hospoda v Pešti činí 2 zlatých a 50 grajciarov, denný výdavok aj s kočiarom k Dunaju 5 zlatých, večera na lodi 1 zlatý 95 grajciarov.“
Človek má však sklony spomínať predovšetkým na to dobré, a nie na zlé, čo zrejme v plnej miere platí aj o nostalgických spomienkach na jednotlivé meny.
Tí, čo by sa dnes vrátili ku korune, majú spravidla na pamäti korunu s najväčšou kúpnou silou, a nie korunu oslabenú rôznymi menovými reformami, hospodárskymi krízami, vojnami i politickými prevratmi. Ľudia v 20. storočí, a na našom kúsku zeme zvlášť, ich zažili skutočne viac ako dosť.
Zlatá koruna – zlatý vek?
Dve koruny za jednu zlatku, v takomto pomere prebiehala výmena peňazí po menovej reforme. Prvé korunové bankovky z rokov 1901 a 1902 nielenže už boli kryté zlatom, ale mali aj ochranné podtlačové rastre a celoplošnú farebnú tlač.
Jedna strana bankovky bola v nemčine, druhá v maďarčine. Aj týmto spôsobom sa prejavilo rakúsko-uhorské vyrovnanie. Po výtvarnej stránke však nové peniaze neznamenali podľa Šusteka pokrok, skôr úpadok. Ale boli aj výnimky, napríklad 50– a 1 000-korunáčka z roku 1902 boli ovplyvnené secesiou.
Foto: Starhuttech.blogpost
Pre bežných ľudí však bolo dôležitejšie, že "zlatá koruna“ priniesla v prvom desaťročí 20. storočia vytúženú stabilitu aj určitú prosperitu. "Životná úroveň, a to nielen vyšších vrstiev, vzrastá a zvyšujú sa aj úspory vrstiev nižších,“ opisuje situáciu v habsburskej monarchii na prelome storočí známy nemecký historik Franz Herre.
"Bol to zlatý vek istoty,“ zaspomína si po rokoch spisovateľ Stefan Zweig, viedenský rodák, "viery v dobové náboženstvo pokroku, ktorý prinesie blaho v ,najlepšom svete zo všetkých svetov'.“
V skutočnosti však už čoskoro prinesie veľkú vojnu. Päť mesiacov po jej skončení v marci 1919 zažijú aj Slováci prvýkrát menovú odluku a kolkovanie rakúsko-uhorskej koruny.
Na výmenné miesta museli totiž priniesť všetku svoju hotovosť a len polovičku im vrátili v okolkovaných bankovkách, zatiaľ čo zvyšok museli upísať ako zúročiteľnú štátnu nútenú pôžičku. Štát ju potom postupne uvoľňoval.
Pri výmene vznikali najmä na chudobnom Slovensku početné incidenty. "Je predsa rozdiel, či vám vrátia polovičku z tisíc korún, alebo z päťkorunáčky,“ približuje Šustek. "Mnohým pritom štát zobral naozaj takmer posledné peniaze.“
Koruna sa potom aj na našom území začala volať československá, cez druhú svetovú vojnu však zmenila názov na slovenská. Kolkovali ju aj v roku 1945, keď sa vrátila k starému prívlastku, ale aj začiatkom roku 1993, počas poslednej menovej odluky. Vtedy sa opäť stala slovenskou. S týmito i ďalšími peripetiami tu však vydržala ako koruna 116 rokov!
Čo je to proti piatim rokom eura?