Kto by si však vtedy čo len pomyslel, že je to zároveň začiatok politického predjaria, ktoré vyústi do Pražskej jari roku 1968?
Občas pršalo alebo mrholilo, a keďže v januári 1964 Dunaj na niektorých úsekoch zamrzol, teraz v dôsledku výrazného oteplenia sa jeho ľadový pancier uvoľnil. Ale ľudí na južnom Slovensku vzrušoval v tom čase nielen ľadochod. Do platnosti vstúpila nová dohoda s Maďarskou ľudovou republikou o vzájomnom otvorení hraníc.
„Kým dovtedy sme mohli na druhú stranu hranice vycestovať iba na pozvanie, keď tam zomrel niekomu príbuzný alebo inému sa vydávala dcéra, odteraz sa dalo ísť kedykoľvek a bez víza, trebárs aj na dovolenku k Balatonu,“ spomína 79-ročný Jozef Slabák zo Štúrova, dlhoročný predseda Spoločnosti slovensko–maďarského priateľstva.
„Pre ľudí zo Žitného ostrova to bola významná vec,“ pokračuje, „veď druhá svetová vojna a udalosti po nej, predovšetkým výmena obyvateľstva medzi oboma krajinami, rozdelili rodiny, ktoré sa potom takmer dve desaťročia mohli navštevovať iba sporadicky.“
Len za prvý mesiac platnosti dohody využilo nové možnosti cezhraničnej turistiky okolo 60-tisíc občanov, vrátane tých, čo sa ponáhľali do Győru k „súkromníkovi“ kúpiť si vtedy módny šuštiak alebo rifle.
Sklamaní však boli všetci tí, čo naleteli „šepkande“ a mysleli si, že na hraničnom priechode stačí mať len občiansky preukaz. Nie, vyžadovala sa ešte tzv. cestovná príloha, taká ružová bumážka od orgánov ministerstva vnútra.
„Cestovať iba na občianske preukazy je nekontrolovateľné,“ vysvetľoval nechápavým kolegom vo vtedajšom československom parlamente poslanec Jan Janulík, „a my nechceme púšťať (von) recidivistov a ľudí s nedobrou povesťou, ktorí by zle reprezentovali ČSSR v ktoromkoľvek štáte.“
Bratislava sa otvorila Viedni
S Maďarskom to bolo aspoň obojsmerné, s Rakúskom sa spoločné hranice otvorili iba pre cudzincov. Už koncom roku 1963 zaplavilo Bratislavu cez víkend okolo päťtisíc Viedenčanov. Takmer 1 500 áut s tamojšími ešpézetkami parkovalo, kde sa dalo, mesto vtedy nemalo pripravené parkoviská na takúto inváziu motoristov spoza „železnej opony“.
Rýchlo sa však ukázalo, že rakúski turisti u nás nechávajú devízy, také prepotrebné na dovoz chýbajúceho tovaru zo západných trhov. „V poslednom čase sme mali z turistického ruchu v oblasti Bratislavy okolo 1 500 000 šilingov,“ informoval na zasadnutí parlamentu 30. januára 1964 poslanec František Dvorský.
V štátnom rozpočte sa potom vyčlenili investičné prostriedky na výstavbu prvých slovenských motorestov. Začal sa budovať Maják v Opatovej, Ranč pri Trenčíne, ale vznikali aj prvé autokempingy a rástla kapacita hotelov.
V apríli 1964 spustila Škoda Mladá Boleslav výrobu nového osobného vozidla MB 1000. „Socialistický človek má právo na luxus jazdiť do zamestnania automobilom,“ tak znela oficiálna smernica strany a vlády pre oblasť motorizácie. Na embéčku však bolo treba čakať v poradovníku aj niekoľko rokov a pri cene 45 600 (a priemernej mesačnej mzde 1 450) korún si ju nemohol dovoliť každý.
Zlaté šesťdesiate – tak pamätníci označujú jedno obdobie v dejinách spoločného štátu Slovákov a Čechov. Režim povolil svoje zovretie pootvorením hraníc. „Rozmrazovanie“ politických pomerov sa však priaznivo prejavilo aj v celkovej spoločenskej atmosfére. Prinieslo mimoriadne výkony v umení a vo vede, menilo život miliónov ľudí aspoň trocha k lepšiemu.
Začalo sa to pred polstoročím, trvalo však iba štyri roky. Rok 1964 bol prvým z nich – zlatých šesťdesiatych.
Poháňaní vidinou slobody
Bol to rok premiéry prvého československého filmového muzikálu Starci na chmelu. Nedávno založené Prúdy s Pavlom Hammelom vyhrali celoslovenskú prehliadku beatových skupín.
Vyhláškou ministerstva školstva sa ukončila prax prideľovania tzv. umiestneniek pre absolventov vysokých škôl. Už nemuseli nastúpiť do práce presne tam, kam ich poslal štát.
Skupina nadšencov založila v roku 1964 Slovenskú kybernetickú spoločnosť. O dva roky nato vznikne Ústav technickej kybernetiky (dnešný Ústav informatiky) SAV. Pri jeho zrode budú stáť Štefan Petráš, Baltazár Frankovič, Ivan Plander. A začnú s vývojom prvého riadiaceho počítača na Slovensku.
„Vďaka tomu som sa v rokoch 1965 až 1968 viac ráz dostal na Západ, prvýkrát aj do Spojených štátov,“ uviedol v našom rozhovore profesor Plander.
Slovenskí sociológovia a ďalší spoločenskí vedci sa začali podieľať na práci dvoch interdisciplinárnych tímov pod vedením Radovana Richtu a Pavla Machonina. Spolu s výskumným tímom Otu Šika vytvoria liaheň pre myšlienkové koncepty procesu obrody v roku 1968.
V roku 1964 vznikol tiež projekt bratislavského televízneho centra v Mlynskej doline s vtedy najvyššou, 28-poschodovou, budovou na Slovensku (prekonala ju až budova Národnej banky Slovenska v roku 2002).
Projekt bol odpoveďou na stupňujúcu sa kritiku zlého materiálno-technického vybavenia štúdia ČST v Bratislave. Ale aj na to, že čoraz viac Bratislavčanov si po určitých úpravách prelaďovalo svoje prijímače na vysielanie z Viedne.
„Signál z bratislavského vysielača je najhorší,“ napísal v pražských Literárnych novinách dramatik Peter Karvaš „Bratislavská televízia prehráva v súťaži s viedenskou aj preto, že ju ponechávame v etape televízneho stredoveku.“ Napokon v tom istom roku vláda rozhodla o výstavbe objektov pre prípravu majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní vo Vysokých Tatrách. Uskutočnia sa o šesť rokov neskôr na Štrbskom Plese…
Dubček, Lenárt, Husák a Novotný
Podľa politológa Juraja Marušiaka bol rok 1964 prvým rokom „reformujúceho sa posttotalitného režimu“. Predpoklady na to sa utvárali už koncom predchádzajúceho roka.
Krátko pred Vianocami 1963 Praha plne rehabilitovala tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov vrátane Gustáva Husáka, odsúdeného v zinscenovanom súdnom procese na doživotie. Vrátili mu členstvo v komunistickej strane a vo februári 1964 dokonca ponúkli funkciu námestníka ministra spravodlivosti. Odmietol ju.
Foto: OLSER.CZ
„Nechcel som robiť poskoka, úradníka,“ bude vysvetľovať Husák už ako politický dôchodca o štvrťstoročie neskôr. „Nedal som sa kúpiť.“
Ponuku pražského vedenia tlmočil Husákovi vtedy ešte pomerne čerstvý prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček, ktorý mal zásluhy na jeho politickej rehabilitácii. Sám Dubček však vnímal Husákovo odmietnutie ináč.
„Bolo mi jasné, že to nebolo pre neho dosť,“ napíše v pamätiach. „Husák namiesto toho zostal ďalej pracovať v Slovenskej akadémii vied a začal si vytvárať povesť liberála.“ (Zíde sa mu o štyri roky neskôr, keď sa počas Pražskej jari vráti do vrcholnej politiky.)
Najsilnejším mužom v strane i v štáte zostával Antonín Novotný, komunistický funkcionár spoluzodpovedný za zločiny režimu v prvej polovici 50. rokov a veľmi neobľúbený najmä na Slovensku. To o ňom koloval vtip: „Koľko je Novotných? O jedného viac ako treba.“
Novotný sa dlho nevedel zmieriť s rehabilitáciou slovenských „buržoáznych nacionalistov“. Ešte v júni 1963 na rýchlo zvolanom straníckom aktíve v Košiciach vyhlásil, že ich kritika v roku 1950 „bola v zásade správna“. Koncom januára 1964 na zasadnutí ÚV KSČ len tak medzi rečou prehodil, že na svojom košickom prejave nemení „ani čiarku“.
V snahe udržať si mocenské pozície musel však Novotný hodiť cez palubu zopár kľúčových súdruhov zo svojej „gardy“. Tak odišiel už v jari 1963 do ústrania stalinista Karol Bacílek (práve jeho vystriedal vo funkcii Dubček) a v jeseni aj Viliam Široký, predseda vlády ČSSR.
Hlavou štátu (a KSČ) bol Čech, premiérom sa musel opäť stať Slovák. Novotný si vybral vtedy ešte len 40-ročného Jozefa Lenárta, odchovanca Baťovej školy práce. Hovorilo sa o ňom ako o momentálne najmladšom predsedovi vlády v celej Európe. Do straníckeho aparátu sa dostal z postu riaditeľa obuvníckej firmy v Partizánskom a rýchlo stúpal hore k mocenským špičkám.
Vtedajší britský veľvyslanec v Prahe sir Cecil Parrott charakterizoval Lenárta ako typického technokrata a pragmatika, zatiaľ čo Novotného považoval za „neinteligentného, neinšpiratívneho a nekompetentného“ muža.
Československá ekonomika sa v tom čase nachádzala v takej zlej situácii, že Novotný potreboval na čele vlády predovšetkým schopného manažéra.
Tretia päťročnica sa rozpadla už na začiatku a československá ekonomika sa v roku 1964 – podobne ako v roku predchádzajúcom – rozvíjala podľa operatívneho jednoročného plánu.
Medzitým však vznikla komisia na prípravu novej sústavy riadenia národného hospodárstva, vedená ekonómom Otom Šikom, vypukli verejné diskusie o úlohe plánu a trhu, začalo sa s ekonomickým experimentovaním vo vybraných podnikoch.
Týždenník Kultúrny život si trúfol uverejniť úvahu Ernsta Fischera, vtedy popredného rakúskeho ľavicového intelektuála. Prihováral sa za užšiu spoluprácu vedcov z Východu a zo Západu a za „súťaž ideí“.
„Umenie a veda neznesú strohé hranice, potrebujú výmenu názorov, vzájomné impulzy,“ tvrdil Fischer a vyzýval: „Nech aj Slovensko podstatne prispeje k tomu, aby socializmus získal novú príťažlivosť!“
Slovákov kvárilo niečo iné
Rok 1964 bol zároveň rokom sporov o charakter reforiem. Aj preto sa niesol v znamení protirečení toho starého, odumierajúceho v režime a nového, nastupujúceho.
„Zmeny politického systému nemohli mať vo vtedajších podmienkach komplexnejší charakter, a preto ani nešli na podstatu veci,“ prizná s odstupom času Dubčekov spolupracovník Jozef Zrak. „Poučka o vedúcej úlohe komunistickej strany totiž platila ako nespochybniteľná dogma. V jednej verejnej debate som si dovolil poznamenať, že strana by mala pôsobiť v strede politiky, a nie na jej čele, ale už aj to sa považovalo za kacírstvo.“
Okrem toho sa začali prejavovať zásadné rozdiely v prístupoch Čechov a Slovákov k predpokladaným reformám. Počas Pražskej jari to vyústi do známej dilemy: Čo je dôležitejšie – federalizácia alebo demokratizácia?
Foto: IFOTOVIDEO.CZ
Slovensko totiž kvárili „trocha“ iné problémy ako Čechy a Moravu. Ústava ČSSR z roku 1960 obmedzila právomoci slovenských orgánov na minimálnu mieru. Nešlo len o Slovenskú národnú radu, ale, ako upozorňuje historik Jan Pešek, na 12. zjazde KSČ v roku 1962 vypustili z právomoci ÚV KSS riadenie krajských výborov strany na Slovensku. A tak sa skoro o všetkom rozhodovalo v Prahe.
Spor medzi Dubčekom a Novotným v nasledujúcich rokoch prebiehal najmä v tejto rovine, a už v roku 1964 sa podarilo, aj keď iba čiastočne, posilniť postavenie Národnej rady.
O rozporuplnosti režimu v národnostnej otázke svedčí aj prípad z konca februára 1964, keď do bytov dvoch pracovníkov povereníctva financií v Bratislave vtrhli príslušníci ŠtB a urobili tam domovú prehliadku.
Hľadali prvopisy listov, ktorými sa Ľudovít Brandobur a Jozef Smatana obrátili nielen na vrcholných predstaviteľov štátu, ale aj na sovietske veľvyslanectvo a osobne na Nikitu Chruščova. Sťažovali sa v nich na nerovnoprávne postavenie Slovenska v spoločnom štáte a žiadali federáciu.
„V liste Chruščovovi sme sa trocha posťažovali aj na Novotného, to ho asi najviac napálilo,“ spomenie po rokoch v našom rozhovore Smatana. Oboch autorov zatkli a odsúdili za „podvratnú činnosť proti republike“. Odsedia si však iba po 10 mesiacov, lebo už v máji 1965 dostanú aj oni prezidentskú amnestiu.
Najmä v porovnaní s 50. rokmi to bude ďalší dôkaz určitého uvoľňovania pomerov. Pravda, súdnej rehabilitácie sa Brandobur so Smatanom dočkajú až v roku 1968 po páde prezidenta Novotného. Federatívne usporiadanie štátu sa už vtedy stane súčasťou programu nového politického vedenia.
Namiesto záveru
Nostalgia prikrášľuje minulosť, zatiaľ čo bolestínstvo ju špatí. Pred štyrmi rokmi pripravilo Národné múzeum v Prahe výstavu pod názvom Zlaté šesťdesiate (Spomienky a realita), ktorú česká kultúrno-historická revue Dejiny a súčasnosť podrobila kritike.
Podľa recenzie sa autorom výstavy vôbec nepodarilo zobraziť politickú sféru, lebo ju redukovali iba na všadeprítomnú komunistickú propagandu, komunistické oslavy a posadnutosť režimu sledovaním občanov. „Položili si autori otázku, ako bolo možné, že tento posadnutý režim toleroval kultúrny a spoločenský rozmach, ktorý popisujú v iných častiach výstavy?“ pýtal sa recenzent.
A skutočne, bez odpovede na túto otázku mohol vzniknúť klamný dojem, že Pražskú jar a to, čo jej predchádzalo, si spoločnosť musela od KSČ vymôcť. V skutočnosti to bolo ináč – akékoľvek reformy alebo uvoľnenie režimu sa vtedy mohli zrodiť iba na pôde straníckych orgánov.
Nešťastie československého „predjaria“ spočívalo v tom, že sa začalo v čase, keď sa už končil politický odmäk v Sovietskom zväze. V októbri 1964 padol Chruščov a k moci sa dostal Leonid Brežnev, ktorému boli proti srsti všetci reformátori nielen doma, ale aj v krajinách-satelitoch. Ak sa sami neodmlčali, označil ich za revizionistov alebo priamo – za kontrarevolucionárov so všetkými dôsledkami.
Česi a Slováci sa o tom presvedčili už onedlho, práve na konci krátkej Pražskej jari.