Krym blízky aj vzdialený

V čom to je? Azda nie v tom, že máme "spoločné“ Čierne more, s ktorým Slovensko spája Dunaj? Samo Bohdan Hroboň kedysi takto veršoval v Slovenských iskriciach:

Veje vietor sponad Krymu,
smutno povzdychuje,
o zabitých i zaviatych bratoch
poveduje.
Veje vietor od Dunaja
ako z cudza kraja,
oj, zle teší ten brat vietor
kozáka, šuhaja.

Verše vyšli knižne v roku 1857, autor používa okrem Krymu označenie Tauria, v antike však volali tento polostrov aj Tauris alebo Taurida. Hroboň narážal na starogrécky mýtus o kňažke Ifigénii, ktorá v Taurii – Tauride mala obetovať bohyni Artemis každého prichádzajúceho cudzinca a takmer zahubila vlastného brata Oresta (súrodenci sa po rokoch odlúčenia navzájom nespoznali). Príbeh sa stal predlohou slávnej Euripidovej tragédie.

Kde sa vzali Krymskí Tatári

Našim predkom slovo Krym dlho pripomínalo nájazdy krymských Tatárov do Uhorska, ktorí v tureckom vojsku (vojsku Osmanskej ríše) tvorili jazdu. Zničujúci pre dnešné územie Slovenska bol predovšetkým vpád Tatárov s Turkami pred 400 rokmi. Vtedy sa jeden prúd ich jazdy pod velením Ahmeda Giraja, syna krymského chána, vydal od Nových Zámkov smerom na Záhorie a spustošil ho až po Bratislavu. Potom zmenil smer a vyplienil južnú Moravu až po Brno.

Severný prúd zase raboval na Považí až po Čachtice a dnešné predmestie Trenčína. Stredoveké kroniky prinášajú otrasné svedectvá o výčinoch krymských Tatárov. Všade všetko pálili, lúpili, ľudí zabíjali alebo odvádzali do otroctva. Len z južnej Moravy takto odvliekli okolo 12 000 osôb. Na ich vykúpenie sa potom usporadúvali verejné zbierky. Koľko otrokov si vzali zo západného Slovenska, to si možno len domýšľať.

Do Bratislavy a Viedne sa Tatári nedostali, prístupové cesty chránilo cisárske vojsko, utáborené medzi dnešným Bernolákovom a Sencom. Sedliaci sa však museli sami vyzbrojiť tým, čo bolo poruke a brániť seba i svoje majetky proti cudzej presile.

Podľa vtedajších kronikárov však ľudia mali taký strach z Tatárov, že ich dokázal zahnať krik týchto krutých bojovníkov, akoby to ani neboli ľudia z mäsa a kostí, ale nejaké monštrá. Ale odkiaľ sa vzali Tatári na Kryme? Pred nimi polostrov obývalo germánske etnikum Ostrogótov a Gréci. V polovici 13. storočia tam však vpadla tatárska Zlatá horda, časť Džingischánovho vojska, ktoré prichádzalo z Mongolska.

O sto rokov neskôr prijali Tatári islamské náboženstvo a v meste Qirim (dnešný Staryj Krym) si postavili prvú mešitu. Začalo sa poturčovanie miestnych Tatárov. Predpokladá sa, že práve vtedy sa prestal používať názov Tauris, Taurida a uchytilo sa označenie Krym.

Obrovská ríša Zlatej hordy sa o ďalších sto rokov rozpadla na niekoľko menších celkov. Jedným z nich bol Krymský chanát, riadený chánom z Bachčisaraja, ktorý sa v roku 1475 stal vazalom osmanských Turkov a vymenoval ho sultán z Istanbulu, niekdajšieho Konštantínopolu.

Tak to trvalo ďalšie tri storočia, počas ktorých Tatári neprestajne ohrozovali nielen Rusko, Ukrajinu, Poľsko, ale – ako sme si už povedali – aj Uhorsko. Podľa niektorých historikov hlavným cieľom týchto nájazdov bol lov otrokov a obchodovanie s nimi na tureckých trhoch. Údajne takto predali do otroctva približne 2 milióny ľudí!

Cárovná Katarína vydala manifest

Druhá rusko-turecká vojna v júli 1774 ukončila nadvládu Osmanskej ríše nad Krymom. Mierová zmluva uzavretá pri obci Kücük-Kajnardži (dnes Kajnardža v Bulharsku) umožnila Rusom prístup k Čiernemu moru a postupne vybudovať na Kryme veľké pevnosti Sevastopoľ a Simferopoľ. Krym sa však na základe tejto zmluvy nestal ešte súčasťou Ruskej ríše. Ruský historik a publicista Konstantin Kudriašov prirovnáva jeho vtedajší štatút k "samostatnému chanátu pod patronátom Ruska“.

Jeho správcom sa stal knieža Grigorij Potemkin, ktorý v listoch nabádal cárovnú Katarínu Veľkú, aby polostrov anektovala. V opačnom prípade totiž bude svojím neurčitým postavením "pretrhávať naše hranice“ a naďalej pripomínať "bradavicu na nose“.

V roku 1783 panovníčka vydala manifest, ktorým pripojila Krym k Rusku, čím podľa Kudriašova "hrubo porušila“ podmienky Kücük-kajnaradžskej mierovej zmluvy. Ruská strana však už vtedy našla dostatok dôvodov na takýto postup. Turci vraj neplatia dohodnuté kontribúcie, bránia ruským lodiam v plavbe do Čierneho mora, robia agitáciu na Kryme, aby tam rozšírili rady svojich prívržencov atď.

Nasledovala triumfálna cesta cárovnej na Krym. Navštívila aj Sevastopoľ, kde už vtedy kotvila ruská čiernomorská flotila. Traduje sa, že Potemkin chcel panovníčku ohúriť a ukázať, ako polostrov prosperuje pod jeho správcovstvom. Ale všetko sa iba javilo ako dokonalé, za peknou fasádou vládla bieda a neporiadok. Práve vtedy vzniklo okrídlené slovné spojenie "potemkinovské dediny“.

Po návšteve Kataríny sa na Krym začali smelšie sťahovať Rusi a postupne tam vytvorili národnostnú menšinu, ktorá však prekročila 10-percentný podiel z počtu obyvateľstva polostrova až v druhej polovici 19. storočia.

Aj Tolstoj bránil Sevastopoľ

Ale najprv musela v rokoch 1853–1856 prebehnúť tzv. krymská vojna, najkrvavejší spomedzi šiestich rusko-tureckých ozbrojených konfliktov.

Jej cieľom zo strany Ruska bolo zničiť slabnúce osmanské impérium a ovládnuť úžiny spájajúce Čierne more so Stredozemím – Bospor a Dardanely.

Tým však Rusi narazili na strategické záujmy Anglicka a Francúzska, ktoré sa postavili na stranu Turecka. Bol z toho takmer celoeurópsky konflikt, ktorý viacerí vojenskí historici považujú za prvú modernú vojnu na našom kontinente.

Využili sa v nej niektoré technické novinky, napríklad prvýkrát aj fotografia a telegraf, vďaka čomu sa snímky priamo z bojiska dostávali na stránky novín.

V marci 1854 sa asi 55-tisíc Francúzov a Angličanov zo spojeneckého expedičného zboru vylodilo na západnom brehu Krymu a o pol roka neskôr sa pokúsili obkľúčiť Sevastopoľ. Obliehanie sprevádzali veľké straty na oboch stranách. Napokon prerástlo do dlhých zákopových bojov, ktoré predznamenali spôsob boja na frontoch prvej svetovej vojny.

Obrancovia Sevastopoľa kapitulovali až v septembri 1855. Mimochodom, bol medzi nimi aj poručík delostrelectva, budúci svetoznámy spisovateľ Lev Tolstoj. V tejto vojne získal látku pre svoje Sevastopoľské poviedky.

O pol roka neskôr bola v Paríži podpísaná mierová zmluva. Na jej základe sa obnovili predvojnové hranice medzi Ruskom a Tureckom a Turci museli súhlasiť s demilitarizáciou Čierneho mora i dolného toku Dunaja.

Medzi hrdinami krymskej vojny boli dvaja v bielych plášťoch. Na ruskej strane vojenský chirurg Nikolaj Pirogov, na britskej Florence Nightingaleová, považovaná za vojenskú zdravotníčku na svete. Obom sa podarilo zorganizovať profesionálnu ošetrovateľskú službu s využitím dobrovoľníkov.

Po tejto vojne, v 60. rokoch 19. storočia, sa začínajú písať dejiny krymského kúpeľníctva. Južná, a najmä juhozápadná časť polostrova sa vďaka svojim stredozemným klimatickým podmienkam mení na letovisko pre vyššie kruhy ruskej spoločnosti.

Vznikajú tam aj rezidencie ruských cárov. Napokon, prvý pozemok s cieľom zriadenia takejto rezidencie pre cára Alexandra I. kúpili blízko Jalty už v roku 1825. Alexandrov následník Mikuláš I. na ňom dal postaviť palác. Ten síce neskôr zničil požiar, ale po krymskej vojne začali budovať a v roku 1866 dokončili nádherný palác Livadia pre nasledujúceho cára Alexandra II.

Preskočme storočie a pripomeňme si, že práve v tomto paláci sa začiatkom februára 1945 konala Jaltská konferencia, na ktorej predstavitelia protihitlerovskej koalície Josif Stalin, Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill dohodli spoločný postup po skončení druhej svetovej vojny v Európe.

Práve v Jalte si víťazné mocnosti potvrdili povojnové rozdelenie sféry vplyvu. Obnovený spoločný štát Čechov a Slovákov sa dostal do tej sovietskej…

Čo má spoločné Bobrov a Krym

Ale vráťme sa späť do 19. storočia. Čo mali vtedy Slováci spoločné s Krymom? Podľa Jána Čaploviča, zakladateľa slovenskej etnografie, až na krymský polostrov (,,do Taurie“) cestovala so svojím tovarom skupina plátenníkov z hornej Oravy.

"Plátenníci z Bobrova zásobujú Bulharsko, Moldavu a Tauriu, Krym,“ zapísal si Čaplovič niekedy okolo roku 1830.

Nuž a dostali sa tam aj slovenskí drotári. Napríklad Jozef Belon z Veľkého Rovného mal v druhej polovici 19. storočia drotársku dielňu až v Baku a jeho "hauzíri“ predávali tovar vyrobený v tejto dielni aj v Odese, aj na Kryme.

Na prelome storočí, koncom roku 1901 vycestoval na Krym Dušan Makovický, slovenský lekár a spisovateľ. Navštívil tam Antona Čechova, Maxima Gorkého, ale predovšetkým Leva Tolstého, ktorý sa vtedy v Koreize dlhodobo liečil. O tri roky neskôr sa Makovický stane Tolstého osobným lekárom.

V liste Ivanovi Hálkovi do Žiliny 27. decembra 1901 prirovnával Makovický južný Krym k Dolnej zemi, je vraj rovnako bohatý a úrodný. "Krym je zaujímavý zmiešaním národností,“ pokračoval. "Alušta je tatárska a zároveň grécka obec, na pobreží však susedí s niekoľkými ruskými dedinami.“

Tatárske osídlenia zaujali Makovického čistotou, muži mu pripadali statní. Už to veru neboli tí barbari, čo pred stáročiami pustošili slovenskú zem, scivilizovali sa…

V tom čase však už podiel ruského obyvateľstva na Kryme prekročil 33 percent a do roku 1917 dosiahol 40 percent. Každý, kto v cárskom Rusku niečo znamenal, chcel mať v okolí Alušty, Jalty alebo Sudaku prinajmenšom "daču“. Budovali sa tam klimatické kúpele, liečebné ústavy.

Na Kryme sa však kedysi usadili aj Nemci, ktorí prispeli k rozvoju tamojšieho vinohradníctva a vinárstva. Už pred sto rokmi boli vo svete známe vína z Massandry pri Jalte. V roku 1890 tam dal knieža Lev Golicyn postaviť prvý vinársky závod svojho druhu v Rusku.

Občianska vojna, ktorá nasledovala po revolúcii boľševikov, premenila na bojisko aj tento polostrov. Krym niekoľkokrát v rýchlom slede za sebou zmenil svoj štatút i politický režim, prechádzal z rúk "červených“ do rúk "bielych“, a naopak.

Najprv však v novembri 1917 vyhlásilo miestne obyvateľstvo nezávislú Krymskú ľudovú republiku. V marci 1918 vznikla na jej mieste Sovietska socialistická republika Tavridy ako súčasť Ruskej federácie. Už o mesiac nato okupovali Krym Nemci, ktorí tam nakrátko zriadili krymskú krajskú vládu pod svojím patronátom.

V roku 1919 na Kryme niekoľko mesiacov vládli "červení“ a potom, až do novembra 1920, "bieli“ pod vedením generála Antona Denikina a baróna Piotra Wrangeľa.

V novembri Krym obsadila Červená armáda a nasledoval jeden z najväčších masakrov ruskej občianskej vojny. Podľa rôznych zdrojov sa obeťami teroru stalo prinajmenšom 20-tisíc osôb. Niektoré údaje však hovoria až o 120-tisícoch.

Slovenskí partizáni na Kryme

V októbri 1921 sa Krym stáva Krymskou sovietskou socialistickou republikou v rámci RSFSR. Počas prvých troch povojnových rokov však na Kryme zúril hladomor, ktorý si vyžiadal takmer 100-tisíc životov.

Vojnou a hladom zdecimované obyvateľstvo polostrova bolo treba dopĺňať presídlencami. Tým skôr, že za Stalinovej krutovlády sa na Kryme rozvíjalo nielen kúpeľníctvo, ale aj priemysel, vrátane hutníckeho a zbrojného (najmä v severnej časti) a poľnohospodárstvo s potravinárskym priemyslom (predovšetkým na juhu). Zároveň rástla vojenská základňa Čiernomorskej flotily.

Sťahovali sa tam najmä ľudia z ruských oblastí a Ukrajiny. Už v roku 1926 tvorili Rusi takmer polovicu zo 713-tisíc obyvateľov. Ukrajincov tam žilo 77-tisíc, krymských Tatárov takmer 90-tisíc, zvyšok predstavovali ďalšie národnostné menšiny. Tento pomer sa výraznejšie nemenil až do druhej svetovej vojny.

Od jesene 1941 do jari 1944 okupovali Krym vojská hitlerovského Nemecka a jeho spojenca kráľovského Rumunska. Vo februári 1943 sem nemecké velenie premiestnilo z Kaukazu aj slovenskú Rýchlu divíziu, ktorá však "rýchlou“ bola už len podľa názvu. Preto ju minister národnej obrany Ferdinand Čatloš onedlho dal premenovať na 1. pešiu divíziu.

Slováci totiž po stalingradskej bitke kryli v januári 1943 ústup nemecko-rumunských vojsk na Kaukaze, a pritom sa sami takmer dostali do sovietskych klieští.

Divízia mala síce len asi 5-percentné straty, musela však zanechať na Kaukaze všetku ťažkú výzbroj a techniku. Len tak mohli Nemci prepraviť slovenské mužstvo vzduchom na Krym. Podľa historika Petra Jašeka si vojaci mysleli, že divízia pôjde na prezbrojenie domov, preto keď im velitelia oznámili, že budú budovať obrannú líniu na Kryme, boli veľmi rozčarovaní. Divízia mala vtedy 6 860 mužov v zbrani, asi 500 koní a jediný tank (z pôvodne dvanástich). Nemci ich do prvej línie zatiaľ neposielali, po čiastočnom doplnení výzbroje im však dali brániť úžiny Prekop, Arbat a Selkov spolu s prístavmi Geničesk, Chorly a Sivaš.

Už vtedy dezertovalo k partizánom na Kryme 200 až 300 slovenských vojakov. "Jednotlivo sa ukazovali známky rozkladu, ktoré boli vyvolané ťažkou vojnovou únavou, panslavistickými myšlienkami a boľševickou propagandou,“ vysvetľovalo nemecké velenie neskoršie zlyhanie slovenskej divízie.

V októbri 1943 totiž divíziu nasadilo – napriek protestom slovenského ministerstva obrany – do bojov medzi ukrajinskými mestami Melitopoľ a Kachovka. Tam prešlo na stranu Červenej armády – sčasti dobrovoľne a sčasti nedobrovoľne – viac ako 2-tisíc slovenských vojakov a dôstojníkov. Zvyšok mužstva už potom Nemci nenasadzovali na fronte.

Slovenským partizánom na Kryme dnes venujú pozornosť už len ruskí a ukrajinskí historici. Pred piatimi rokmi vyšla kniha Vladimira Poliakova, rodáka z Alušty, podľa ktorého prešlo na stranu krymských partizánov okolo 230 Slovákov. V niektorých oddieloch I. partizánskej brigády boli výraznejšie zastúpení a stávali sa aj veliteľmi menších jednotiek.

Autor spomína bojovú skupinu Juraja Žáka, ktorá sa vyznamenala prepadmi nemeckých automobilových kolón z "pohyblivej zálohy“ na ceste medzi Simferopoľom a Feodosiou.

"Pri dedine Šuchmaj (dnes Zarečnoje) Žák utrpel ťažké zranenie, život mu visel na vlásku, podarilo sa ho však letecky prepraviť do nemocnice v Krasnodare, kde sa dostal z najhoršieho,“ píše Poliakov. Žák sa spoznal v nemocnici so zdravotnou sestrou Ninou, bola z toho láska a po vojne manželstvo.

Zaujímavo sa vyvíjal osud Pavla Lelka, ktorý pochádzal z okolia Zvolena. Po ťažkom zranení sa dostal do nemocnice v Nemcami okupovanom Simferopoli. Odtiaľ ho poslali do Bratislavy (!), po vyliečení však musel predstúpiť pred vojenský súd za dezertérstvo. Ale mal šťastie v nešťastí, na slobodu vyšiel už po niekoľkých mesiacoch počas Slovenského národného povstania.

Niektorí Slováci padli v partizánskych bojoch na Kryme. Tragicky sa vyvíjal najmä december 1943 – Poliakov uvádza mená Antona Lančariča, Cyrila Zorančíka, Jozefa Grmana a ďalších z oddielu Smrť fašizmu. Po vojne im miestni obyvatelia dali postaviť pamätník.

Dar od Nikitu Chruščova

Až v posledných desaťročiach sa v memoároch ruských odbojárov a v historickej literatúre môže publikovať pravda o partizánoch – krymských Tatároch, ktorí bojovali proti nacistickým okupantom so zbraňou v ruke. Boli ich stovky, ak nie tisíce. Mnohí v bojoch padli. Viacerých navrhol krymský štáb partizánskeho hnutia na rôzne vládne vyznamenania, nedostali ich však.

Stalin totiž dal po obsadení Krymu Červenou armádou 18. mája 1944 všetkých Tatárov (vrátane antifašistov a komunistov) z polostrova deportovať. Všetci vraj kolaborovali s nepriateľom!

Krátko pred vojnou žilo na Kryme – podľa oficiálnej štatistiky – takmer 219-tisíc Tatárov, po vojne – 0. Podobne však dopadli ďalšie menšiny Krymu: Arméni, Gréci, Bulhari. Tých vyviezli 26. júna 1944. Krymských Nemcov deportovali z polostrova takpovediac preventívne už v auguste 1941. Čo bolo ďalej? Koncom júna 1945 sovietsky parlament znížil štatút Krymu – z autonómnej republiky sa stala oblasť. O ďalších deväť rokov "daroval“ Nikita Chruščov Krym Ukrajine. Pri príležitosti 300. výročia Perejaslavskej rady, čiže pripojenia východnej Ukrajiny k Rusku.

Dnes sa však často zabúda na to, že "obdarovaná“ bola nie Ukrajina, ale Ukrajinská sovietska socialistická republika, organická súčasť Sovietskeho zväzu. Kde sa všetko podriaďovalo centru moci v moskovskom Kremli. Ešte aj druhý tajomník ústredného výboru komunistickej strany v národnej republike musel byť ruskej národnosti, aby kontroloval "prvého“. Autonómia i federácia v týchto podmienkach mohli byť len čisté formality.

Krym zostával naďalej "jednou z najcennejších perál“ a "najväčšou ozdravovňou“ Sovietskeho zväzu. Tak o ňom písali sovietski turistickí sprievodcovia. Zároveň sa tam neprestajne budoval ťažký priemysel, zbrojovky nevynímajúc.

Je napríklad zaujímavé, že ešte aj v čase Gorbačovovej perestrojky bolo najväčším útvarom krymského Oblastného výboru Komunistickej strany Ukrajiny "oddelenie obranného priemyslu“. Polostrov doslova obsadilo Ministerstvo obrany ZSSR. Povrávalo sa, že Krym mal vtedy iba o dve vojenské letiská menej ako celá Veľká Británia.

Letovali tam Stalin, Brežnev i Gorbačov

Krym bol zároveň vyhľadávaným letoviskom "verchušky“, už nie ruskej, ale sovietskej. Po vzniku východného bloku tam začali dovolenkovať aj najvyšší predstavitelia "bratských“ ľudovodemokra­tických a potom socialistických krajín. Bola to príležitosť, aby sa neformálne stretli a prerokovali rôzne citlivé otázky s momentálnym vládcom Kremľa v jeho krymskej letnej rezidencii.

Klement Gottwald sa takto stretol s oddychujúcim Stalinom na Kryme už v septembri 1948, pol roka po komunistickom prevrate v Československu.

Známe boli letné krymské schôdzky Gustáva Husáka s Leonidom Brežnevom (počas jednej z nich vraj hostiteľ nahovoril hosťa, aby sa druhýkrát oženil).

Až Michail Gorbačov začal porušovať túto tradíciu a v lete 1989 sa dokonca odmietol telefonicky baviť s dovolenkujúcim Milošom Jakešom, čo podľa niektorých historikov znamenalo začiatok konca vtedajšieho prvého muža v KSČ.

Paláce a priľahlé pláže pre najvyššiu stranícku nomenklatúru boli striktne oddelené od okolitého sveta a prísne strážené zo súše i z mora. Na Kryme však v tých rokoch a desaťročiach vyrástlo aj množstvo sanatórií, ozdravovní a liečebných ústavov pre bežných návštevníkov. Každoročne sa ich tam vystriedalo okolo 9 miliónov, takmer 4-krát viac, ako mal polostrov stálych obyvateľov.

Aj zo Slovenska tam pravidelne cestovali dovolenkovať odborári, ba Ústredná rada odborov prispela v 80. rokoch na výstavbu jedného moderného zariadenie pre dovolenkujúcich z Československa. Preto ho aj spoluvlastnila. Ozaj, čo sa s ním asi stalo po zániku ZSSR a ČSFR? Na Krym za socializmu vycestovalo každoročne zo Slovenska aj niekoľko desiatok detí. Smerovali na juh polostrova do Gurzufu, kde sa nachádzal medzinárodný pioniersky tábor Artek.

Pred časom sme o tom hovorili s Ladislavom Laukom, ktorý koncom 50. rokov šéfoval Ústrednému domu pionierov v Bratislave (dnes Prezidentský palác). On sám bol v Arteku v roku 1958 ako vedúci oddielu, v ktorom bolo 20 chlapcov a dievčat. "Odchádzali sme tam na celý mesiac úplne zadarmo,“ spomínal Lauko. Tento pobyt však štedro dotoval štát.

V neskorších rokoch, keď sa táborový turnus skrátil na tri týždne, vychádzal jeden pobyt na 20-tisíc korún a v posledných rokoch pred rozpadom východného bloku až na 40-tisíc. Rodičia detí už platili určité poplatky, boli však minimálne.

Žijúcou legendou vtedajšieho Arteku je Gennadij Rat, hlavný detský lekár tábora. „Deti, ktoré k nám chodievali, museli byť samozrejme osobitne vybrané a politicky preverené, čo museli potvrdiť svojím správaním, ale deti sú deti a niektoré na to rýchlo zabúdali,“ spomína Rat vo svojich pamätiach. Podľa Lauka bol výber skutočne prísny. Na Slovensku posudzoval návrhy republikový výbor zväzu mládeže, definitívne rozhodnutie však prijímal celoštátny výbor v Prahe.

História sa opakuje?

Autor týchto riadkov sa dostal na Krym ako novinár jediný raz – začiatkom jesene 1988. Perestrojka sa už prechýlila do svojej druhej, dramatickejšej polovice, ubúdalo počiatočnej eufórie, miestami až ošiaľu.

Napríklad čo sa týka "politiky triezvosti“, ktorá sa na začiatku perestrojky zmenila na bezhlavé preteky medzi regiónmi ZSSR v tom, kto premení viac liehovarov alebo pivovarov na sódovkárne. Na Kryme vtedy vyklčovali množstvo prvotriednych viníc. A teraz prichádzalo skutočné vytriezvenie…

Začali sa ozývať krymskí Tatári. V atmosfére "glasnosti“ si zakladali občianske združenia, písali žiadosti do Moskvy a do Kyjeva, chceli sa vrátiť do rodných miest, kde po stáročia žil ich národ.

Miestne úrady však tvrdili: "Nie sme na ich návrat z republík Strednej Ázie a zo Sibíri pripravení. Nemáme voľné byty, ani pracovné príležitosti.“ Medzitým však urýchlili výstavbu všetkého možného na pôde, ktorá by sa mohla prinavrátiť pôvodným majiteľom.

Onedlho sa na Ukrajine rozšírilo hnutie za nezávislosť. Krym odpovedal koncom roku 1990 vyhlásením referenda za autonómiu. Zúčastnilo sa na ňom 80 percent oprávnených voličov, z nich vyše 93 percent povedalo „áno“.

V tom čase už Rusi a poruštení Ukrajinci tvorili prevažnú väčšinu obyvateľstva polostrova. Ich predstavitelia pohrozili Kyjevu, že ak ich požiadavky odmietne, obrátia sa priamo na Moskvu (povedomé, však?).

Aj dejiny konca ZSSR sa začali písať na Kryme. Počas dovolenky Gorbačova v jeho novej letnej rezidencii vo Forose prepukol v Moskve pokus o puč. O niekoľko mesiacov neskôr, v decembri 1991 sa štát zahŕňajúci šestinu zemegule rozpadol.

Po vzniku samostatnej Ukrajiny získal Krym rozsiahlu autonómiu. Miestne ruskojazyčné obyvateľstvo sa však s podporou ruskej dumy viackrát pokúšalo o návrat polostrova pod správu Moskvy. A opätovne pokúša…

To však už nie je história, ale horúca prítomnosť. Alebo opakujúca sa história, ktorá sa Slovenska dotýka viac, ako si myslíme.