Útek dvoch Slovákov z pekla

, 07.04.2014 06:00
kremácia, osvienčim, koncentračný tábor,...
Kremačné pece v koncentračnom tábore Osvienčim. Autor:

Dvaja mladí slovenskí Židia – mená teraz nemôžeme prezradiť v záujme ich vlastnej bezpečnosti – mali veľké šťastie.

Tak sa začína správa, ktorou obaja korunovali svoj úspešný "útek z pekla“ pred 70 rokmi. Tento 32-stranový dokument sa postupne stal jedným z najvýznamnejších svedectiev o masovom vyvražďovaní ľudí v nacistických továrňach na smrť.

Hlásenie veliteľa tábora SS Sturmbannführera Friedricha Hartjensteina Hlavnému ríšskemu bezpečnostnému úradu (RSHA) obsahovalo, samozrejme, aj osobné údaje utečencov: "Židia v zaisťovacej väzbe Walter Rosenberg, nar. 11. 9. 1924 v Topoľčanoch, a Alfred Wetzler, nar. 10. 5. 1918 v Trnave, ušli 7. 4. 1944 z koncentračného tábora Osvienčim II, stavebný úsek IIA a IIB. Pátracie akcie, ku ktorým sme okamžite pristúpili, sú tu zatiaľ bezvýsledné. Prosíme Vás ihneď zariadiť ďalšie pátranie…“

Tak to stálo v telegrame do Berlína. S poznámkou, že "zavinenie stráže nebolo doposiaľ zistené“. Telegram však centrála Himmlerovho úradu dostala 9. apríla 1944, v čase, keď sa obaja väzni ešte nachádzali na území koncentračného tábora! Ako je to možné?

Išlo o súčasť dobre premysleného plánu úteku, na príprave ktorého sa podieľali ďalší väzni – členovia táborového hnutia odporu. V jej rámci vybudovali tajný podzemný úkryt, akúsi jamu pod haldou stavebných dielcov v rozostavanej časti tábora (väzni ju nazývali Mexiko). Dosky a ďalší drevený materiál napustili zmesou benzínu a tabaku z cigaretových ohorkov, aby dezorientovali pátracích psov. Wetzler a Rosenberg si postupne zadovážili civilné oblečenie a obuv, ale aj ďalšie potrebné predmety – hodinky, baterku, britvu. Všetko dostali od spoluväzňov – členov odbojovej skupiny, ktorí konali službu v skladoch s vecami po zavraždených Židoch.

Termín úteku bol pôvodne stanovený na 4. apríla, ale museli ho o niekoľko dní odložiť. Do pripraveného úkrytu sa Wetzler s Rosenbergom schovali 7. apríla. Vzali si so sebou tri kocky margarínu, nejaký chlieb a vodu. Pod doskami potom strávili 80 hodín, až do večera 10. apríla. Dovtedy totiž trvala pátracia akcia vyhlásená velením tábora hneď pri apeli, keď sa zistilo, že dvaja Slováci chýbajú.

Stovky esesákov s pátracími psami medzitým dôkladne prehliadali táborové priestory a prečesávali aj tzv. vonkajšie trojkilometrové pásmo za hranicami tábora. Nadarmo, a tak velenie tábora prišlo k záveru, že útek sa väzňom podaril. Stráže boli stiahnuté späť do areálu tábora a Wetzler s Rosenbergom dostali od spoluväzňov signál, že vzduch je konečne čistý.

Opustili svoj dočasný úkryt a dali sa na pochod plný nástrah. Smer – Slovensko…

Prvá správa o vraždení cyklónom B

Podľa poľského historika Tadeusza Iwaszka sa o útek z Osvienčimu pokúsilo 667 väzňov, z nich 270 chytili a popravili. Našim dvom hrdinom trvala strastiplná cesta na Slovensko desať dní, pričom sa presúvali prevažne v noci.

Museli utekať horským terénom Beskýd a územím obsadeným nemeckým vojskom, boli však mladí (Rosenberg ani nie 20-ročný, Wetzler o šesť rokov starší), a tak úspešne prekonali všetky úskalia.

Alfred Wetzler
Alfred Wetzler Autor: Wikipedia.org, Holocaustresearchproject.org

V Bratislave žije Hilda Hrabovecká, ktorú do Osvienčimu deportovali ako 17-ročnú – spolu s tisíckou ďalších židovských dievčat – vôbec prvým transportom zo Slovenska. Pani Hilda poznala oboch utečencov a myslí si, že svoj cieľ dosiahli aj vďaka šťastnej kombinácii osobných vlastností: "Kým mladší Rosenberg bol prirodzene odvážnejší a impulzívnejší, Wetzler ho dopĺňal pokojom a rozvážnosťou.“

Hranice prekročili 21. apríla 1944. Najskôr sa ukryli u roľníka v Skalitom, neskôr u jedného lekára v Čadci, odkiaľ sa o pár dní dostali k predstaviteľom židovskej obce v Žiline.

To už mali falošné osobné doklady pre dvoch študentov. Walter Rosenberg si meno Rudolf Vrba ponechal po vojne už navždy. V Žiline napísali o niekoľko dní správu o vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau, čiže Osvienčim-Brzezinka. Svet ju spoznal najprv pod názvom Osvienčimské protokoly, v súčasnosti je známejšia ako Správa Vrbu a Wetzlera.

Podľa slovenského historika holokaustu Ivana Kamenca táborová odbojová organizácia si vybrala práve týchto dvoch slovenských Židov na takýto riskantný podnik vôbec nie náhodou. Jednak Slovensko ležalo relatívne blízko (z Osvienčimu do Žiliny je nejakých 140 km) a jeho územie ešte nebolo priamo okupované nacistickými jednotkami.

"To dávalo utečencom nielen nádej na vlastnú záchranu,“ pokračuje Kamenec, "ale aj na splnenie ich hlavného poslania: nadviazať kontakty s ľuďmi, ktorí mohli prijať, vyhodnotiť a šíriť nimi prinesené údaje, oboznámiť s nimi vhodné osobnosti na Slovensku, prepašovať ich do neutrálneho zahraničia a odtiaľ do štátov antihitlerovskej koalície.“

Rosenberg (Vrba) a Wetzler boli pri prameni viacerých informácií, ktoré tento dokument obsahuje. Do tábora sa dostali v roku 1942 (až tam sa vlastne aj spoznali), a za dva roky získali o jeho zničujúcej mašinérii dobrý prehľad (naposledy pracovali ako blokoví pisári v evidenčnom oddelení). K niektorým údajom však nemali prístup, dostali ich od spoluväzňov. Správa bola preto kolektívnym dielom.

Rudolf Vrba
Rudolf Vrba Autor: Wikipedia.org, Holocaustresearchproject.org

Týka sa to najmä tej jej časti, ktorá vlastne prvýkrát oboznámila ostatný svet s mechanizmom priemyselného zabíjania ľudí, s osvienčimským vyhladzovacím zariadením.

Autori do najmenších podrobností opísali celý proces zabíjania "vyselektovaných“ väzňov v Osvienčime-Brzezinke jedovatým plynom, počnúc ich odvádzaním do údajných prezliekarní a "sprchární“ – v skutočnosti išlo o plynové komory – cez spôsob použitia granulovaného cyklónu B až po následné spaľovanie mŕtvol v kremačných peciach.

Tieto detaily nemohli Vrba s Wetzlerom poznať z vlastnej skúsenosti, informácie im však poskytol člen tzv. sonderkomanda a zároveň odbojovej organizácie Filip Müller, ináč rodák zo Serede a Wetzlerov priateľ z mladosti.

Müller patril do skupiny väzňov otrokov, ktorí obsluhovali plynové komory a krematóriá. V tábore bolo verejným tajomstvom, že aj členovia sonderkomanda sú odsúdení na smrť, akurát pomalšiu. Museli otročiť tak dlho, dokiaľ sa v tejto práci fyzicky a psychicky nezničili.

Dobre o tom vedel aj Müller, ktorý utečencom odovzdal zoznamy s počtom zabitých väzňov, ba aj etiketu z plechovky s cyklónom B.

Bombardujte krematóriá v Osvienčime!

Prvá všestranná analýza Osvienčimu, ako nazýva Wetzlerovu a Vrbovu správu americký výskumník holokaustu John C. Zimmerman, dostala teda konečnú podobu v Žiline niekedy okolo 28. apríla 1944. Wetzler neskôr českému historikovi Miroslavovi Kárnému opísal, ako na nej pracovali a stále ju dopĺňali. Okrem oboch autorov bol pri tom starosta oficiálnej Ústredne Židov Oskar Neumann a dvaja členovia ilegálnej "Pracovnej skupiny“ – Ervín Steiner a Oskar Krasňanský. Pôvodný text bol písaný v slovenčine, Krasňanský ho preložil do nemčiny.

V tom čase sa schyľovalo k deportáciám Židov z Maďarska, kde v posledných rokoch hľadali útočisko aj mnohí Židia zo Slovenska. Preto prvú kópiu Vrbovej a Wetzlerovej správy dostal už 28. apríla predseda Komitétu pre záchranu maďarských Židov Rezső Kasztner.

Ale neostalo iba pri tom. Duchovný otec "Pracovnej skupiny“, rabín Michael Weissmandel sa po prečítaní správy obrátil na kontaktné osoby vo Švajčiarsku so žiadosťou, aby spojenci okamžite "bombardovali všetky železničné trasy z východného Maďarska do Poľska“ a "haly smrti v Osvienčime“. Ďalšie kópie správy sa tajnými cestami doručili do Istanbulu a Ženevy. Jednu kópiu dostal osobne v Bratislave pápežsky nuncius Giuseppe Burzio, ktorý ju 22. mája 1944 poslal do Vatikánu kardinálovi Luigimu Maglionemu.

Reakcia z Vatikánu prišla už v polovici júna. Burzio mal dohodnú schôdzku s utečencami pre legáta pápežskej nunciatúry vo Švajčiarsku Maria Martilottiho, ktorý preto pricestoval z Bernu do Bratislavy. Na schôdzke, ktorá sa konala 20. júna 1944, sa okrem Vrbu zúčastnili aj ďalší dvaja svedkovia masakrov v Osvienčime – Slovák Arnošt Rosin a Poliak Czeslaw Mordowicz, ktorým sa medzitým tiež podarilo ujsť z prísne stráženého tábora. Na rozdiel od Vrbu s Wetzlerom už mohli svedčiť aj o osude deportovaných maďarských Židov z transportov, ktoré od polovice mája začali prúdiť do továrne na smrť.

Dá sa však predpokladať, že Vrbovi a Wetzlerovi mimoriadne ležal na srdci osud československých Židov z Terezína, ktorí od jesene 1943 čakali v tzv. rodinnom tábore v Brzezinke na "konečné riešenie“. V noci z 8. na 9. marca išlo do plynu 3 792 terezínskych väzňov zo septembrových transportov, teraz – presne po pol roku – mal rovnaký trest postihnúť tých, ktorých deportovali do Osvienčimu v decembri 1943.

Jedna kópia správy Vrbu a Wetzlera preto putovala tajnou kuriérnou poštou do rúk Jaromíra Kopeckého, ktorý v Ženeve zastupoval československú exilovú vládu. Podstatný výťah z nej Kopecký poslal vzápätí do Londýna s varovaním: pozor, už 20. júna sa v Osvienčime-Brzezinke môže opakovať 8. marec! Čakalo sa na to, ako zareagujú štáty protihitlerovskej koalície…

Transport maďarských Židov na rampe v...
Transport maďarských Židov na rampe v Osvienčime. Správa Vrbu a Wetzlera pomohla tieto transporty zastaviť. Autor: Yadvashem.org

Zachránili 120-tisíc ľudí

Dodnes sa vedú spory o tom, prečo vlády Spojených štátov a Veľkej Británie neposlali na základe Vrbovej a Wetzlerovej správy diverzné výsadky do okolia Osvienčimu. Alebo prečo nedali príkaz bombardovať aspoň dopravné uzly na trase transportov, ktoré viezli ďalšie tisíce ľudí do plynových komôr.

"Mali sme to rozbombardovať,“ povedal údajne o tábore Osvienčim-Brzezinka v roku 2008 bývalý americký prezident George Bush počas návštevy múzea holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme. Agentúre AP to tlmočil jeho riaditeľ Avner Šalev.

Z nie tak dávno odtajnených archívnych dokumentov vyplýva, že vtedajší prezident USA Franklin Roosevelt sa o existencii koncentračného tábora v Osvienčime dozvedel už 8. decembra 1942 na stretnutí so zástupcami židovskej obce v Bielom dome.

A už v júli 1943 prijal vo svojej pracovni očitého svedka vyhladzovania Židov v nacistických táboroch a getách, mladého Poliaka Jana Karského. Žiadal amerického prezidenta o pomoc, najlepšie bombardovaním nemeckých cieľov na okupovanom území Poľska. Roosevelt však jeho rozprávaniu navidomoči neveril.

Správa Vrbu a Wetzlera mala zrejme svojou konkrétnosťou a naliehavosťou väčší účinok, ale ani ona nevyvolala špeciálnu vojenskú operáciu spojencov.

Martin Gilbert, známy historik a životopisec Winstona Churchilla, tvrdí, že britský premiér po tom, čo sa dozvedel o vyhladzovaní státisícov maďarských Židov, nariadil bombardovať železničné trate vedúce z Budapešti do Osvienčimu. Churchill mal 6. júla 1944 povedať: "Použite na to toľko kapacít z vojenského letectva, koľko sa len dá.“ Ale opäť zostalo len pri slovách.

Možno preto, že v tom čase sa záujem spojeneckého letectva plne sústredil na inváziu do Normandie. Alebo skôr preto, že v ten istý deň, 6. júla 1944 maďarská vláda pod zahraničným tlakom deportácie zastavila?

Alarmujúca správa od dvoch slovenských Židov sa totiž dostala do viacerých svetových médií. Už 18. júna odvysielala BBC podstatné časti správy v niekoľkých jazykoch. O týždeň neskôr apeloval pápež Pius XII. na Miklósa Horthyho telegramom, v ktorom ho žiadal, aby "ďalšie utrpenie toľkých nešťastných ľudí zastavil“.

Napokon prišlo aj na letecké útoky, aj keď s iným cieľom. V prvých dňoch júla 1944 zhodili anglické a americké lietadla bomby na Budapešť, niektoré pritom zasiahli aj vládne budovy. Horthy si to vraj vysvetlil ako odvetu za deportácie.

To však už vraždiaca mašinéria Osvienčimu stihla – za niekoľko týždňov! – splynovať a spáliť takmer 350-tisíc osôb z maďarských transportov. Iste, na druhej strane sa najmenej 120-tisíc osôb podarilo zastavením deportácií zachrániť. Niektorí historici to považujú za úspech aj – alebo predovšetkým – správy Vrbu a Wetzlera.

Čo sa týka Židov z Terezína, 20. júna sa nič neudialo. Zato v noci z 10. na 11. a v noci z 11. na 12. júla 1944 – po predchádzajúcej selekcii – išlo 3 850 osôb do plynových komôr. Tzv. rodinný tábor prestal existovať..

Svet nesmie zabudnúť

Medzitým sa Vrba s Wetzlerom ukrývali v Liptovskom Mikuláši a o dva mesiace sa obaja aktívne zapojili do Slovenského národného povstania.

Po vojne sa cesty Freda a Rudyho – ako ich volali priatelia – rozišli. Vrba vyštudoval vysokú školu, nastúpil dráhu výskumníka. V roku 1958 emigroval do Kanady, kde sa stal uznávaným farmakológom a neurológom. Svoje zážitky z Osvienčimu a z úteku opísal v beletrizovanej knihe, ktorá vyšla aj v češtine (Utekl jsem z Osvětimi, 2007).

„Nemali sme strach zo smrti, mali sme strach, že sa o tom, čo sa v Osvienčime deje, nikto nedozvie,“ spomínal. Zomrel pred ôsmimi rokmi vo Vancouveri.

Wetzler sa po vojne živil ako novinár, robotník a úradník. V čase politického odmäku v roku 1964 vydal pod pseudonymom Jozef Lánik román Čo Dante nevidel, v ktorom popísal svoje skúsenosti z Osvienčimu.

Bol taký skromný, že by knihu nikdy nenapísal, nebyť naliehania manželky Etely. A nedočkal by sa ani sociálnej dávky pre odbojárov (tzv. dvestopäťdesi­atpäťky), nebyť priebojnejších priateľov. "Až keď Ďuro Špitzer buchol do stola, tak sme ju dostali,“ spomínala pani Etela.

V roku 1970 odišiel Wetzler do dôchodku a o 18 rokov neskôr zomrel v Bratislave.

Správa Vrbu a Wetzlera dnes patrí medzi základné dokumenty dejín druhej svetovej vojny a 20. storočia vôbec. Popierači holokaustu ju síce neprestávajú spochybňovať, pričom sa chytajú najmä niektorých rozporných údajov o počtoch obetí, ktoré sa historikmi ďalej spresňujú.

Ako však prízvukuje Hilda Hrabovecká, podobné svedectvá majú dnes nezastupiteľnú úlohu aj ako varovanie do budúcnosti: „Osvienčim nesmie byť nikdy zabudnutý,“ upozorňuje, "aby sa holokaust raz nezopakoval, či už v takej, alebo inej podobe.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#holokaust #židia #Osvienčim #druhá svetová vojna #Walter Rosenberg #Alfred Wetzler
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

29,99
Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk