Územie Slovenska bolo síce v tom čase už takmer celý mesiac oslobodené od nacistických okupantov, československá vláda a prezident Edvard Beneš sa však stále nachádzali v Košiciach. Tam prijali aj správy o pražskom povstaní a o tom, že k Vltave postupujú americké i sovietske vojská.
Piateho mája zvolal Beneš tlačovku. Novinári sa ho pýtali, aký vplyv na ďalší osud obnoveného štátu Čechov a Slovákov bude mať obsadenie západnej časti krajiny armádou Spojených štátov.
„Nijaký, lebo územie celého štátu krátko po jeho oslobodení prevezmeme do vlastnej správy,“ odpovedal prezident, ktorý sa len pred piatimi týždňami vrátil z takmer sedemročného londýnskeho exilu. Ale nebolo mu to jedno.
Keby totiž Prahu obsadili Američania, povojnové pomery v republike sa vyvíjajú ináč. Komunistický minister informácií Václav Kopecký neskôr spomínal, že Benešov osobný tajomník Prokop Drtina nosil prezidentovi stále čerstvé správy o postupe amerického vojska.
Keď 6. mája jednotky generála Georgea S. Pattona oslobodili Plzeň, Beneš mal podľa Kopeckého zjavne dobrú náladu, zatiaľ čo komunisti v jeho okolí prepadli „chmúrnym úvahám“.
V spomienkovej knihe z roku 1960 Kopecký uvádza: „To predsa nie je možné, aby Američania prišli do Prahy. Veď to by znamenalo, že Československá republika by zostala rozpoltená.“
Z dostupných informácií vyplýva, že už 4. mája poslal hlavný veliteľ spojeneckých síl na západnom fronte Dwight D. Eisenhower do Moskvy správu, v ktorej sa uvádzalo: „Sme pripravení, ak si to situácia vyžiada, postúpiť do Československa na líniu riek Vltava a Labe, aby sme vyčistili ich západné brehy.“
Na druhý deň však dostal odpoveď od náčelníka generálneho štábu Červenej armády Alexeja I. Antonova, v ktorej sovietske velenie žiada spojencov nepostupovať na východ od pôvodne zamýšľanej línie České Budějovice – Plzeň – Karlove Vary. Dôvod? „Aby sa predišlo možnému premiešaniu jednotiek.“
Eisenhower to vcelku bral, veď už v apríli prijímal správy o napadnutí amerických lietadiel, ktoré sa dostali príliš na východ, sovietskymi stíhačkami. Podobným konfliktom sa preto chcel vyhnúť.
Šiesteho mája 1945 stáli bojmi vyčerpané tankové jednotky generála Pavla S. Rybalka ešte v Sasku, kým jednotky generála Georgea S. Pattona mohli byť v Prahe o dve-tri hodiny. Samotného generála aj po rokoch veľmi mrzelo, že mu hlavný veliteľ nariadil zostať v Plzni. „Mali sme postupovať ďalej, a keby sa to Rusom nepáčilo, mali sme ich poslať do čerta,“ napísal Patton v pamätiach.
Foto: Cynthia Berry, Commandpost.com
Keď sa však Beneš a jeho sprievod vybrali 8. mája predpoludním z Košíc do Bratislavy, bolo už o všetkom rozhodnuté. Nielen o kapitulácii nemeckých ozbrojených síl, ale aj tom, kto na druhý deň obsadí Prahu.
Bystričania oslavovali už 7. mája
Cestou do Bratislavy sa Beneš a jeho sprievod zastavili ešte v Banskej Bystrici. Tam sa dozvedeli, že Bystričania oslávili koniec vojny a víťazstvo nad nacistickým Nemeckom už včera, 7. mája 1945. Pritom nemecké ozbrojené sily oficiálne kapitulovali až 8. mája.
Nemci totiž kapitulovali dvakrát. Prvá kapitulácia hitlerovských vojsk sa podpisovala vo francúzskom Remeši, kde vtedy sídlil hlavný stan generála Eisenhowera. Stalin si vzápätí vynútil zopakovanie tohto aktu v Berlíne, čiže v sovietskej okupačnej zóne.
Londýnsky rozhlas však predtým odvysielal správu o kapitulácii v Remeši. V Banskej Bystrici to bol dôvod na mimoriadne vydanie regionálnych novín Vatra, ktoré už podvečer toho dňa ponúkali kameloti na hlavnom námestí.
Koloman Zúrik vtedy navštevoval 3. ročník strojníckej priemyslovky. „Kameloti vykrikovali Nemecko padlo! Nemecko kapitulovalo, námestie sa čoskoro zaplnilo a tie noviny išli doslova na dračku,“ spomína dnes Zúrik – dôchodca. "V dave prevažovali najmä ľudia v uniformách, vojaci aj partizáni, ktorí o chvíľu strieľali zo všetkého, čo mali v rukách, nie však po sebe, ale od radosti do vzduchu.“
Málo sa vie, že 8. mája 1945 kapitulovali nielen nemecké ozbrojené sily, ale aj vláda slovenského vojnového štátu na úteku. V rakúskom Kremsmünsteri podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila americkému generálovi Waltonovi Walkerovi.
„Tento dokument možno považovať za formálny zánik Slovenskej republiky,“ tvrdí historik Milan S. Ďurica. Väčšina jeho kolegov však s tým nesúhlasí. „Už mesiac predtým, po vyhlásení Košického vládneho programu, prevzala moc na Slovensku celkom iná garnitúra,“ pripomína Dušan Kováč.
Vojtecha Tuku, Alexandra Macha a ďalších však nezachránilo vydanie sa do rúk Američanom. Už v októbri toho istého roku ich vedno s exprezidentom Jozefom Tisom odovzdali čs. úradom, aby neskôr predstúpili pred retribučný súd v Bratislave.
Kedy sa skončila najstrašnejšia vojna?
Denník Pravda, vychádzajúci opäť v Bratislave, informoval 8. mája 1945 palcovými titulkami na prvej strane: Najstrašnejšia vojna dejín skončila. Zároveň však priniesol správu o pouličných bojoch v Prahe.
Osmy máj bol utorok, bežný pracovný deň, v Bratislave sa už aj úradovalo. Napríklad na povereníctve vnútra sa konala porada o svojvoľnom vybavovaní si účtov medzi bývalými partizánmi a gardistami. Bolo to treba zaraziť.
V Petržalke, ktorá cez vojnu patrila do Tretej ríše, našli pri múroch tamojšie cintorína päť masových hrobov a v nich okolo 500 zastrelených väzňov tamojšieho koncentračného tábora. Cely máj prinášali noviny informácie o práci komisie, ktorá vyšetrovala tieto zločiny.
Na Morave a v Čechách sa však ešte bojovalo. So zvyškami ustupujúcich hitlerovských vojsk si musel poradiť aj 1. čs. armádny zbor, v jeho radoch bolo veľa Slovákov.
Ondrej Palička zo Slavošoviec si do svojho denníka zapísal: 4. máj – Vsetín. ("Mesto je slobodné. Nedá sa ani opísať radosť obyvateľov, ktorí nás vítali.“) 6. máj: Bystřice pod Hostýnem ("Prestrelky.“). 8. máj – Kroměříž…
O. Palička vojnu prežil, Arnošt Marcinko nie. Zomrel v deň kapitulácie nacistického Nemecka na následky ťažkého zranenia práve v nemocnici v Kroměříži. Nadporučík Marcinko, civilným povolaním bankový úradník z Trenčína, sa predtým vyznamenal počas bojov v Malej Fatre. Jeho vojaci dobyli zdanlivo nedobytný vrch Polom.
Českí historici sa naďalej sporia o tom, či je správne považovať práve 8. máj za Deň víťazstva nad fašizmom. Veď v Prahe sa bojovalo ešte aj 9. mája. A na sever od Brna dokonca 10. mája…