Vojna, či už horúca, alebo studená, nie je žiadna „kojná“. Súčasný návrat k studenej vojne sa väčšinou spája s vyhlasovaním ekonomických sankcií. Studená vojna, to však nie je len obchodné embargo, horúčkovité zbrojenie, priama – zjavná či skrytá – účasť v lokálnych ozbrojených konfliktoch a intenzívna špionáž. Studená vojna, to je aj vojna slov, "vojna bez výstrelov“, biela, šedá i čierna propaganda, ideologické diverzie.
„Zničiť vôľu a bojový duch nepriateľa a zamedziť jeho spojencom, aby ho podporili,“ takto charakterizuje ciele psychologickej vojny francúzsky odborník Denis Boneau.
Historici studenej vojny medzi Východom a Západom, ktorá trvala 45 rokov, v nej nachádzajú momenty „na bode mrazu“ keď svet skutočne stál na pokraji „horúcej“, dokonca termonukleárnej vojny (napríklad v čase Karibskej krízy) a odmäky s uvoľnením napätia, ba s oživením spolupráce medzi protivníkmi (politika „détente“ v 70. rokoch).
Jedine psychologická vojna nepoznala prímerie. A hoci aj v nej bolo možné časom zaznamenať zmeny intenzity či dokonca istý útlm, nikdy úplne neprestala.
Pred šiestimi desaťročiami ešte nik nechyroval o satelitnej televízii, tobôž o internete. V bitkách o mysle ľudí na druhej strane železnej opony súťažili predovšetkým rozhlasové vysielače. Rádio Slobodná Európa (Rádio Sloboda) alebo Hlas Ameriky na strane jednej, Rádio Moskva alebo Rádio Praha na druhej strane.
Zatiaľ čo však vysielanie zahraničného rozhlasu ZSSR a jeho satelitov malo na Západe minimálnu počúvateľnosť, „štvavé vysielačky západných imperialistov“ – ako ich nazývala tunajšia propaganda – sa tešili značnému záujmu aj medzi Čechmi a Slovákmi.
Preto už v roku 1952 prijalo najvyššie vedenie KSČ „opatrenia proti nepriateľskému vysielaniu“, ktoré spustili rozsiahlu a investične náročnú bezpečnostnú akciu pod kódovým označením R-405. Vybudovalo sa sedem rušiacich stredísk, okrem iného v Bratislave a v Košiciach. Štátna bezpečnosť zriadila špeciálne oddelenie „rádioobrany“, rušenie čoskoro zabezpečovalo 357 zamestnancov a stále ich nebolo dosť.
Podľa zistení Michala Štefanského z Historického ústavu SAV dosahovalo rušenie vysielania Slobodnej Európy na stredných a krátkych vlnách v roku 1954 až 80 percent.
V tejto situácii sa rozhodol Národný výbor pre Slobodnú Európu (NCFE), vytvorený a financovaný americkou Ústrednou spravodajskou službou (CIA) pre kombinovanie rozhlasového vysielania s tlačenými letákmi, ktoré sa posielali do štátov východného bloku pomocou plastových balónov. Prečo práve pomocou balónov? To je otázka.
Letáky s malými náložami
Z dnešného pohľadu sa využívanie vodíkom plnených neriadených balónov na tento účel zdá nielen kuriózne, ale až bizarné. Prečo neposielali letáky či iné tlačoviny radšej klasickou poštou? Z jednoduchého dôvodu: poštové zásielky boli v čase vrcholiacej studenej vojny prísne kontrolované a ich „protištátny“ obsah okamžite zhabaný.
Ešte menej prichádzalo do úvahy prenášanie takéhoto kontrabandu v cestovnej batožine. Hranice rozdeleného sveta boli v polovici 50. rokov minulého storočia priam hermeticky uzavreté. Balóny umožňovali „prepašovať“ za železnú oponu obrovské množstvo propagandistického materiálu. Len v rámci operácie nazvanej Veto, rozbehnutej pred komunálnymi a parlamentnými voľbami v roku 1954, vypustili z územia Nemeckej spolkovej republiky nad Československo tisícky týchto balónov s takmer tromi miliónmi letákov.
Pre lepšiu predstavu: podľa hlásenia ŠtB zachytili v piatok 14. mája – dva dni pred voľbami – iba v Bratislave 170 balónov s 2 502 letákmi protikomunistického obsahu a na podporu tzv. ľudovej opozície.
„Išlo vlastne o polyetylénové vrecia štvorcového tvaru so stranami asi 1,4 metra,“ vysvetľuje Prokop Tomek z Vojenského historického ústavu v Prahe. „Spočiatku sa v jednom rohu tohto vreca upevnil zväzok s letákmi, ktorý zaisťovala schránka so suchým ľadom. Po jeho odparení sa letáky uvoľnili, rozptýlili a zniesli na zem.“
Neskôr začali využívať dômyselnejšie odpaľovacie zariadenie. Pod balón sa umiestnilo čosi ako kovové koleso, na ktorom boli do kruhu zavesené balíky s letákmi. Na ne sa pripojili malé nálože, vodičom spojené s časovačom, ktorý fungoval na batériu. Časovač postupne odpaľoval nálože a po ich výbuchu sa uvoľňoval celý balík letákov.
Balóny sa vypúšťali zo základní v Bavorsku neďaleko hraníc. Čakalo sa na priaznivý vietor a na základe údajov z meteorologickej stanice sa nastavoval časovač odhadom tak, aby sa letáky dostali na určené miesto.
„Veľkú ich časť mohli zničiť poveternostné vplyvy, mohli totiž spadnúť na neobývané miesta, kde ten papier vyšiel navnivoč,“ pripúšťa Tomek. Napriek tomu je presvedčený, že veľa týchto zakázaných tlačovín sa dostalo do rúk ľudí, ktorí si ich obsah prečítali.
Ako je potom možné, že tak málo letákov sa zachovalo až do našich čias? Ľudia sa ich zrejme rýchlo zbavovali, aby nemali „vytriasačky“. „Štátna bezpečnosť a všetky ozbrojené zložky mali nariadené hlásiť výskyt balónov a zabezpečiť, aby čo najmenej letákov ostalo medzi obyvateľstvom,“ potvrdzuje Štefanský. „Zatajovanie sa považovalo za trestnú činnosť.“ Navyše médiá varovali obyvateľstvo, aby sa k spadnutým balónom nepribližovalo, lebo v prípade explózie hrozí vážne poranenie. Nakoľko to však boli oprávnené obavy?
Prví na rane boli Rómovia
Spočiatku balóny malých rozmerov – skôr také balóniky – a so suchým ľadom zrejme nepredstavovali väčšie nebezpečenstvo. Situácia sa zhoršila približne od mája 1955, keď z Nemecka začali nad naše územie prilietať balóny s priemerom 15 metrov, s hmotnosťou 80–100 kilogramov a každý s obsahom okolo 50-tisíc letákov v balíkoch vybavených malými náložami. Pohraničná stráž vtedy zaregistrovala prelet až 600 takýchto balónov denne, vo výške asi 4-tisíc metrov. Americkí autori Brian Kannard a Herbert A. Friedman uvádzajú v tejto súvislosti aj pokusy československého vojenského letectva zastaviť alebo aspoň obmedziť túto „inváziu“. V jednom prípade mali na lietajúce balóny zaútočiť migy a dva z nich zostreliť…
Podľa Štefanského začali totiž balóny ohrozovať zdravie a životy ľudí. Od januára 1956 sa stávali aj vážnou prekážkou civilnej leteckej dopravy. Letecký úrad upozorňoval, že „balóny s priesvitným obalom sú vo vzduchu ťažko identifikovateľné najmä za hmly, v mrakoch a v čase súmraku“.
Český historik Karel Kaplan uvádza hlásenia úradov, podľa ktorých každú noc od 19. do 24. januára 1956 museli byť nad Československom zastavené lety civilných lietadiel pre „inváziu“ balónov.
Kritický však bol 18. január, keď v Levočských horách pri obci Torysky došlo k havárii lietadla ČSA. Stroj v hustej hmle narazil do vrchu Škapová. Bilancia: 22 cestujúcich a členov posádky mŕtvych, štyria ťažko zranení, stroj úplne zničený.
Vláda ČSR v protestnej nóte zaslanej vláde USA 24. februára 1956 uvádzala ako príčinu nehody zrážku lietadla s balónom. Zároveň požadovala od americkej strany náhradu škôd. Spojené štáty v odpovedi požadovali vyšetrenie prípadu medzinárodnou komisiou a vyžiadali si aj dokumentáciu katastrofy. Tej sa od Prahy nedočkali, čím sa podľa Kaplana spochybnili tvrdenia vlády ČSR o príčinách nešťastia.
Dôchodca Fabián Gordiak žil vtedy v neďalekej obci Brutovce a dobre si pamätá okolnosti tragickej udalosti. „Neverím, že to spôsobil balón,“ hovorí. „Osemnásteho januára popoludní zúrila víchrica, viditeľnosť bola nulová. Pilot mal pôvodne pristáť s lietadlom v Košiciach, ale tamojšie letisko tiež neprijímalo pre nepriazeň počasia, a tak vzal kurz na Poprad. Lenže pravdepodobne stratil spojenie a orientáciu.“
Autor seriálu Českej televízie Osudové okamžiky Miroslav Kačor sa venoval nešťastiu na vrchu Škapová takmer pred pätnástimi rokmi. Tvrdí, že balóny Slobodnej Európy bezpečnosť leteckej dopravy skutočne ohrozovali. Vzápätí však dodáva: „Naše tajné služby to využili a na miesto tragédie potom doviezli jeden takýto balón. Aby ju využili propagandisticky…“ Čo zase neznamená, že rovnako to bolo aj s ďalšími nešťastiami prisudzovanými „balónom slobody“.
V Mengusovciach pri Poprade dodnes nezabudli na 6. november 1955. „Skupina Rómov vtedy našla na poli za dedinou balón a niesli ho do osady,“ spomína starosta obce Milan Vechter, ktorý mal vtedy päť rokov. „V chatrči im vybuchol a ôsmich poranil.“ Traja boli popálení vážnejšie. Žije ešte bezprostredný svedok tejto udalosti Gejza Koki. Jeho brat a sestra boli medzi postihnutými. O necelé tri mesiace, 26. januára 1956 sa niečo podobné prihodilo skupine Rómov v Dobrej Nive pri Zvolene. „Balón im explodoval cestou do osady a šiestich poranil,“ približuje bývalý starosta Ján Paulíny. „Neskôr sa síce rozprávalo, že niekoľkí z nich zomreli, ale to nebola pravda. Popáleniny tam však boli…“
Foto: PSYWARRIOR.COM
Voľte ľudovú opozíciu!
Prinajmenšom otázna bola aj účinnosť tejto svojráznej metódy studenej vojny. Zoberme si hoci operáciu Veto, ktorá sprevádzala voľby do národných výborov v máji 1954.
Letáky vyzývali vetovať voľby tým, že voliči budú hlasovať za číslo 10 neregistrovanej „kandidátky ľudovej opozície“. Letáky zároveň obsahovali desať požiadaviek tejto "opozície“: odbory odborárom, viac peňazí, menej rečí, 40-hodinový pracovný týždeň, zrušiť povinné dodávky roľníkov štátu, zlepšiť zásobovanie tovarmi bežnej spotreby a pod.
Boli to prvé voľby do národných výborov po vojne, dovtedy sa ich členovia ustanovovali vymenovaním. Ľudia síce nemali možnosť výberu medzi viacerými kandidátmi, ale nový zákon o voľbách im umožňoval tajné hlasovanie s možnosťou preškrtnúť meno kandidáta (ale na to, aby neprešiel, muselo by ho škrtnúť viac ako 50 percent voličov). Letáky Slobodnej Európy nabádali ľudí využívať aj túto možnosť v čo najväčšej miere.
Volieb sa zúčastnilo takmer 97 percent voličov, z nich 93,6 percenta hlasovalo za jednotnú kandidátku Národného frontu, ktorý kontrolovala komunistická strana.
Na mnohých miestach v republike sa volilo manifestačne. Čo to znamenalo v praxi, približovala stranícka tlač: „Občania zoradení v sprievodoch pod zástavami, s hudbou a radostnou piesňou nastupovali jednotne do volieb.“ Volilo sa v nedeľu. Okolo poludnia mali mnohé obce už odvolené „na 100 percent“ a posielali o tom do okresných miest „čestné hlásenia“.
Historik Kaplan podrobne zdokumentoval aj prípady skresľovania, najmä „zaokrúhľovania“ volebných výsledkov. Bez ohľadu na to akcia na podporu „ľudovej opozície“ nemala úspech. Podľa Štefanského jej organizátori vychádzali pravdepodobne z mylnej predstavy o možnostiach a potenciáli opozície, ak vôbec existovala v podmienkach vtedajšej totality.
Predpokladalo sa, že rok po známej menovej reforme, ktorá znehodnotila úspory miliónov Čechov a Slovákov, sa prejaví väčšia nespokojnosť a len ju treba správne nasmerovať. Ľuďom však ešte zväzoval ruky strach, vyvolaný represívnymi opatreniami proti tým, čo sa na prelome mája a júna 1953 odvážili protestovať proti dôsledkom výmeny peňazí.
„Okrem toho ozdravné ekonomické opatrenia v nasledujúcich mesiacoch prispeli k zmierneniu vnútorného napätia a zabránili ďalším nepokojom,“ dodáva Štefanský. Vláda sa rozhodla pre politiku cukru a biča. S pompou ohlásila zrušenie lístkového systému a zníženie cien.
Podľa Friedmana mohli však za nízku efektívnosť operácie Veto aj autori letákov. Mnohé boli totiž veľmi rozvláčne a bežnému voličovi aj nejasné, ťažko zrozumiteľné. „V každom prípade sa stručnosťou, jasnosťou a názornosťou nemohli vyrovnať letákom zhadzovaným približne v tom istom období počas kórejskej vojny,“ tvrdí americký výskumník. Jednu z príčin vidí v tom, že autormi letákov v akcii Veto boli utečenci z Československa. „Mysleli si, že práve tento štýl a obsah bude pre čitateľov prijateľný.“
Zrejme sa mýlili. Po roku 1956 odišli „balóny slobody“ nenávratne do minulosti.
Pravda historikov. A politikov
Podľa niektorých vedcov bola celá studená vojna veľkým omylom. A podľa iných – veľkým nedorozumením. Tvrdí to napríklad profesor dejín diplomacie na univerzite v Antverpách Yvan Vanden Berghe, ktorý však jedným dychom dodáva: „Nedorozumenie sa týkalo širokých más, politické špičky totiž dobre vedeli, o čo ide. Sovietski i americkí predstavitelia využívali atmosféru studenej vojny na riešenie vnútropolitických problémov.“
Ibaže historikov treba brať s rezervou, lebo, ako učil Nikita Chruščov: "Historici sú nebezpeční ľudia, všetko dokážu prekrútiť. Potrebujú dozor.“