Obyvatelia pevninskej Číny – ak o pekinskej jari 1989 vôbec hovoria – hovoria o „masakri 4. júna“, prípadne „hnutí 4. júna“. Väčšina z tém a požiadaviek, ktoré demonštranti vtedy formulovali, je dodnes aktuálna. Čakajú na budúce generácie čínskych lídrov, aby sa s nimi vyrovnali.
Prodemokratické hnutie v Číne vnímali občania Československa najmä prostredníctvom domácich, štátom kontrolovaných a cenzurovaných médií. Pražské komunistické vedenie brutálny zákrok armády proti demonštrantom podporilo a možnosť „pekinského riešenia“ zvažovali Miloš Jakeš či Erich Honecker na jeseň 1989, keď sa im pred očami rúcali komunistické režimy v strednej a vo východnej Európe. Čínske hnutie iste inšpirovalo aj našu nežnú revolúciu, v ktorej sa rovnako dôležitou hybnou silou celospoločenského hnutia stali vysokoškolskí študenti.
Udalosti v Číne, ktoré sa spájajú najmä s Pekingom a jeho ústredným Námestím Brány nebeského pokoja (Tchien-an-men), ma zastihli na konci prvého ročníka štúdia sinológie na Univerzite Komenského v Bratislave. Informácie o udalostiach, ktoré som čerpal najmä z rakúskej televízie – v tom čase jedného z mála zdrojov slobodných informácií o dianí vo svete, ale aj u nás – mi ponúkali diametrálne odlišný obraz ako československá propaganda.
Zábery tankov a vojakov so samopalmi „čistiacich“ Námestie Tchien-an-men v noci z 3. na 4. júna 1989 názorne ilustrovali, že jeden z motívov môjho záujmu o štúdium čínskeho jazyka a kultúry sa definitívne stratil: Čínska ľudová republika v tej osudnej noci prestala reprezentovať prijateľnejšiu a liberálnejšiu verziu komunistického režimu, ktorý v porovnaní s Československom 80. rokov svojim občanom ponúkal oveľa širšie ekonomické možnosti (napríklad súkromné podnikanie), ale aj relatívne väčšiu intelektuálnu slobodu. Pre sľubne sa rozvíjajúce hospodárske spoločenské reformy 80. rokov sa stalo neprekonateľnými mantinelmi volanie po politických reformách. Pekinské vedenie – menovite Teng Siao-pching, šedá eminencia čínskej vrcholovej politiky postmaoistického obdobia – toto volanie odmietlo a na zachovanie svojho mocenského monopolu bolo pripravené nasadiť proti vlastným obyvateľom aj armádu.
Maova smrť a koniec dogiem
Demonštrácie z jari 1989 boli výsledkom dekády rozsiahlych reforiem, ktoré politické vedenie iniciovalo v roku 1979, tri roky po smrti Mao Ce-tunga, zakladateľa Čínskej ľudovej republiky. Jeho iracionálna hospodárska politika (napríklad počas Veľkého skoku vpred, 1958–1961) v kombinácii s posadnutosťou mocou, bojom proti vnútorným nepriateľom (Kultúrna revolúcia 1966–1976) a diktátorskými sklonmi mali na svedomí desiatky miliónov mŕtvych a hospodársky i spoločenský rozvrat štátu.
Maova smrť začiatkom septembra 1976 umožnila, aby sa k moci dostali pragmatickejší komunistickí lídri, ktorí si uvedomovali, že po takmer troch desaťročiach experimentov pomôžu Číne postaviť sa na nohy iba zásadné reformy. Teng Siao-pching, Chu Jao-pang, Čao C’-jang a ďalší predstavitelia formulovali rozsiahly – a na podmienky socialistického štátu pomerne liberálny – program reforiem, ktorých cieľom bolo v prvom rade pozdvihnúť životnú úroveň obyvateľov. Do Číny začali prichádzať zahraničné investície, roľníci si smeli prenajímať od štátu pôdu a hospodáriť na nej, štát umožnil v obmedzenom rozsahu súkromné podnikanie.
Komunistické vedenie si uvedomovalo, že svoju legitimitu už nemôže opierať o sprofanované a vyprázdnené marxistické floskuly, ale musí sa primárne postarať o životnú úroveň obyvateľov. Vládne reformy sa neobmedzili iba na ekonomiku: uvoľnenie nastalo napríklad aj v národnostnej a náboženskej politike. Čínski intelektuáli zažívali dovtedy nepoznané hranice slobody, ktorých súčasťou bolo aj literárne či filmové spracovanie tráum a tragédií Kultúrnej revolúcie (postava hlavného iniciátora Mao Ce-tunga však zostávala nedotknuteľná).
Uvoľnenie pomerov viedlo aj k tomu, že témy spoločenskej diskusie už nenastoľoval iba štát, ale začínala sa rodiť občianska spoločnosť, presnejšie vrstva kritických intelektuálov formulujúcich opatrné úvahy o tom, že súčasťou novej politiky by mali byť aj politické reformy.
Práve miera intelektuálnej slobody a pragmatické rezignovanie na niektoré marxistické dogmy (napríklad na odmietanie súkromného vlastníctva) sa však stali tŕňom v oku časti komunistického vedenia, ktoré sa ťažko vyrovnávalo s odklonom od maoistickej ultraľavicovej politiky.
Počas 80. rokov konzervatívne krídlo iniciovalo najprv kampaň proti „duchovnému znečisteniu“ a neskôr proti „buržoáznej liberalizácii“, ktoré boli príznakom silnejúceho vplyvu tejto skupiny v čínskom vedení a jej nevôle voči reformám iniciovaným Teng Siao-pchingom.
Teng sa usiloval udržať rovnováhu vo vedení a predísť dramatickým vnútrostraníckym konfliktom. Aj preto v januári 1987 dal odvolať generálneho tajomníka Ústredného výboru KS Číny Chu Jao-panga s povesťou liberálneho reformátora a nahradil ho Čao C’-jangom, od ktorého si sľuboval obozretnejší prístup.
Hlas námestí žiadal viac
V polovici apríla roku 1989 Chu Jao-pang, symbol nádeje na uskutočnenie zásadnejších spoločenských, politických i ekonomických zmien, zomrel. Jeho smrť odštartovala najväčšie prodemokratické hnutie v dejinách Čínskej ľudovej republiky, ktoré až dodnes predstavuje prvý (a zatiaľ posledný) pokus o vynútenie si kompromisov od vlády prostredníctvom masových demonštrácií širokých vrstiev spoločnosti.
Západný mediálny obraz toto hnutie redukuje na Peking a jeho účastníkov zužuje na študentov. Od apríla do začiatku júna sa však konali demonštrácie aj v mnohých hlavných mestách čínskych provincií, o ktorých vieme málo, keďže pozornosť novinárov sa sústreďovala na Námestie Tchien-an-men. Vysokoškolskí študenti boli naozaj prví, ktorí po 15. apríli 1989 začali prichádzať na námestie, aby si pripomenuli smrť Chu Jao-panga a žiadali jeho politickú rehabilitáciu. Ale čoskoro sa k spoločenskému pohybu pripojili ich pedagógovia, novinári, spisovatelia a umelci, štátni úradníci, mnohí kritickí členovia strany a ďalší obyvatelia Pekingu a postupne aj ďalších miest.
Protestujúci formulovali širokú škálu problémov čínskej spoločnosti – od tém, ktoré boli politicky neproblematické (podmienky na internátoch, rodinkárstvo, prístup k vysokoškolskému vzdelaniu), až po zásadné otázky fungovania Číny: slobodu zhromažďovania, slobodu prejavu, korupciu, politické reformy a najmä dialóg s vládou o týchto témach.
Študenti si zakladali autonómne organizácie. Robotníci podporili vznik prvých nezávislých odborov v Číne a štátne orgány strácali svoj monopol nad masovými spoločenskými organizáciami. Dokonca aj hlavný stranícky denník Žen-min ž’-pao, ktorý 26. apríla 1989 v úvodníku označil demonštrácie za „konšpiráciu“ a pokus „poprieť vedúcu úlohu komunistickej strany a socialistický systém“ (tento dogmatický text mal zásadný význam, keďže zmobilizoval odpor ešte širšej verejnosti), zažil v priebehu mája krátke obdobie slobody slova a jeho redaktori vyjadrili súhlas s požiadavkami demonštrantov. Prodemokratické hnutie získavalo čoraz širšiu podporu verejnosti a Peking zažil po prvý raz spontánne miliónové demonštrácie žiadajúce zmeny.
Euforická nálada protestujúcich a ich požiadavky na dialóg však narážali na odmietavý postoj vlády začať skutočný spoločenský dialóg o kľúčových otázkach. V najvyššom štátnom, straníckom i vojenskom vedení prebiehal intenzívny politický zápas. Generálny tajomník Čao C’-jang sympatizoval s protestným hnutím a bol pripravený nadviazať dialóg (19. mája 1989 ho fakticky odvolali z funkcie, zomrel v domácom väzení v januári 2005), ale konzervatívna časť vedenia aj s podporou Teng Siao-pchinga vnímala demonštrácie ako začiatok konca mocenského monopolu strany. Bola pripravená použiť všetky prostriedky na jeho potlačenie.
Stanné právo
Dňa 20. mája 1989 vláda vyhlásila stanné právo a do Pekingu povolala 250-tisíc vojakov. Armádne jednotky sa však dostali iba na predmestia Pekingu, kde ich postup zastavili vlastnými telami miestni obyvatelia a emotívne im vysvetľovali, že čínska Ľudová oslobodzovacia armáda má slúžiť ľudu.
Prvý pokus sa síce nepodaril, ale čínske vedenie bolo pevne rozhodnuté zakročiť silou – večer 3. júna vojsko dostalo rozkaz dobyť Námestie Tchien-an-men do rána nasledujúceho dňa a túto úlohu aj splnilo.
Pri postupe armády prišli o život stovky demonštrantov (presný počet nie je známy) i náhodných okoloidúcich. Štvrtého júna 1989 za svitania centrum Pekingu vyzeralo ako bojové pole. Nad mestom lietali vojenské helikoptéry, na námestí boli stovky vojakov, na širokých uliciach vedúcich k námestiu tleli vyhorené autobusy slúžiace ako barikády a prístup kontrolovali tanky a obrnené vozidlá. Štátne médiá v nasledujúcich dňoch oslavovali krvavé víťazstvo nad vlastnými občanmi a opakovane vysielali fotografie vodcov hnutia, „kontrarevolučných živlov“, po ktorých vyhlásili celoštátne pátranie.
Tisíce mladých Číňanov utiekli do emigrácie, stovky skončili vo väzení – 19 mesiacov strávil vo väzení aj Liou Siao-po, ktorý bol vtedy začínajúcim vysokoškolským učiteľom a aktívne podporoval prodemokratické hnutie. Jeho angažovanosť pokračovala aj po prepustení z väzenia a vyvrcholila prípravou Charty 08 v decembri 2008, manifestu čínskych intelektuálov hlásiacich sa k odkazu československej Charty 77 (ale aj k požiadavkám čínskeho hnutia 4. júna 1989) a žiadajúcich dodržiavanie ľudských práv i demokratické voľby.
V decembri 2008 Liou Siao-poa opäť zatkli a odsúdili na 11 rokov väzenia za „podnecovanie s cieľom zvrhnúť štátnu moc“. Za jeho politickú angažovanosť mu roku 2010 udelili Nobelovu cenu mieru.
Dobrý plat a pokoj?
Liou Siao-poov osud a väznenie ilustrujú nekompromisný postoj čínskych úradov voči svojim kritikom. Sloboda slova, sloboda zhromažďovania, dodržiavanie ľudských práv či požiadavky na demokratizáciu politického systému sú dodnes tabu. Štát od roku 1989 uplatňuje represívnu politiku voči aktivistom vystupujúcim s požiadavkami dodržiavania ľudských práv a nastolenia politických reforiem. Ich medializované prenasledovanie a väznenie je pre čínskych obyvateľov dostatočne odstrašujúcim príkladom, aby sa činností narúšajúcich „spoločenskú stabilitu“ (kľúčová mantra režimu, v skutočnosti ide o zachovanie mocenského monopolu jednej strany) vyvarovali.
Foto: SITA/AP, Jeff Widener
Prekvitajúce hospodárstvo s priemerným rastom HDP desať percent, masívnym prílevom zahraničných investícií a čoraz silnejším súkromným sektorom ponúka Číňanom možnosť na sebarealizáciu a zabezpečenie (najmä v mestách) pomerne slušnej životnej úrovne za cenu toho, že sa nebudú kriticky vyjadrovať o politike.
Rezignáciu na otvorenú politickú angažovanosť možno vybadať aj u študentov – keď som v septembri 1991 prišiel študovať na Pekinskú univerzitu, centrum študentskej časti prodemokratického hnutia z jari 1989, bolo pri treťom a štvrtom výročí vidno v univerzitnom areáli množstvo tajných policajtov a študenti si v geste tichého protestu pripomínali obete rozbíjaním fliaš, keďže v čínštine malá fľaša (siao-pching) znie rovnako ako meno Teng Siao-pchinga. Dnešná generácia študentov o svojich búriacich sa predchodcoch nevie takmer nič, jej cieľom je v prvom rade nájsť si dobre platené miesto a sústrediť sa na súkromný život.
Za 25 rokov, ktoré uplynuli od jari 1989, zaznamenala Čína obdivuhodný ekonomický rast. Životná úroveň obyvateľov sa zvýšila, krajina úspešne buduje infraštruktúru a modernizuje spoločnosť, investuje v zahraničí, nastolila správu nad Hongkongom (1997) i Macaom (1999), vyslala do vesmíru kozmonauta (2003), zorganizovala olympijské hry (2008) i svetovú výstavu Expo (2010), na Mesiaci pristál čínsky lunárny modul (2013).
ČĽR sa stala významnou regionálnou veľmocou i globálnym hráčom. Čoraz sebavedomejšie vystupuje vo vzťahoch (často komplikovaných) so susedmi. Podľa prognóz sa už roku 2015 stane najväčšou svetovou ekonomikou. Čína a jej obyvatelia zažívajú v moderných dejinách bezprecedentné obdobie stability a prosperity. Dynamický rast vyplývajúci z kombinácie trhovej ekonomiky a autoritárskeho systému jednej strany (v čínskej literatúre označovaný ako „socializmus s čínskymi špecifikami“) však prináša aj negatívne dôsledky: takmer neexistujúci sociálny systém, veľmi nerovnomernú distribúciu prosperity, devastáciu životného prostredia, ale aj potláčanie práv konkrétnych menšín, ktoré z času na čas eskaluje do prejavov odporu proti režimu (napríklad demonštrácia stúpencov náboženského hnutia Fa-lun-kung v apríli 1999 v Pekingu, masové protesty Tibeťanov na jar 2008, protesty Ujgurov v Urumči v júli 2009).
Na konkrétne ekologické problémy či zneužívanie moci na lokálnej úrovni reaguje obyvateľstvo v stovkách menších protestov, ale od jari 1989 sa už nikdy nepodarilo zmobilizovať také rozsiahle a celospoločenské protesty. Kombinácia možnosti participovať na čínskom ekonomickom zázraku vďaka dobrému zamestnaniu i slušnej (a rastúcej) životnej úrovni a tvrdej represie proti kritikom priniesla svoje úspechy.
Témy z jari 1989 sú však dodnes aktuálne. Od leta 1989 sa vo vedení ČĽR a KS Číny vystriedali (v približne desaťročných intervaloch) už tri generácie politických lídrov. Od marca 2013 je pri kormidle Si Ťin-pching, prezident a generálny tajomník Ústredného výboru KS Číny, ale ani táto generácia nemá ambíciu realizovať postupné politické reformy a posilniť dodržiavanie ľudských práv či vládu zákona.
Pritom verejná kontrola (ktorú napriek silnej štátnej kontrole a cenzúre do istej miery predstavuje v Číne internet) by mohla pomôcť aj pri jeho kampani proti korupcii (ďalšia z tém pekinskej jari 1989) v radoch straníckych a štátnych funkcionárov.
Dimenzie tohto neduhu ilustruje posledná kauza – od leta minulého roku stranícke orgány vyšetrujú Čou Jung-kchanga, bývalého člena najvyššieho deväťčlenného straníckeho vedenia a ministra verejnej bezpečnosti. V marci 2014 zhabala polícia majetok Čoua a jeho blízkych príbuzných či spolupracovníkov v celkovej hodnote vyše desať miliárd eur. Obohacovanie sa straníckych a štátnych funkcionárov na centrálnej i lokálnej úrovni a zneužívanie moci pre osobný prospech je aj podľa čínskeho vedenia jednou z vážnych hrozieb pre zachovanie legitimity režimu. Prepojenie biznisu a politiky ilustruje aj údaj o tom, že 90 percent Číňanov s majetkom väčším ako 100 miliónov eur sú deti a príbuzní vysokých funkcionárov.
Prechádzka po Námestí Tchien-an-men
Námestie Tchien-an-men sa spája s kľúčovými udalosťami novodobých čínskych dejín – 4. mája roku 1919 tam študenti protestovali proti rozhodnutiu západných veľmocí odstúpiť Japonsku čínsku provinciu Šan-tung, 1. októbra 1949 tam Mao Ce-tung vyhlásil založenie Čínskej ľudovej republiky, počas Kultúrnej revolúcie tam prejavovali oddanosť Maovi státisíce červených gardistov.
Keď som v septembri 1991 mal možnosť po prvý raz sa prejsť po tomto gigantickom námestí v srdci Pekingu, myslel som na tých demonštrantov, ktorých tu pred čosi viac ako dvoma rokmi zabili. A spomeniem si na nich pri každej návšteve Pekingu. Pri pohľade na Pamätník ľudových hrdinov, vysoký obelisk so scénami pripomínajúcimi revolučný zápas Číňanov koncom 19. a v priebehu 20. storočia, niekedy rozmýšľam nad tým, či sa na ňom niekedy objavia aj výjavy z jari 1989, keď sa stal akousi tribúnou, odkiaľ mladí ľudia prezentovali svoje požiadavky. Alebo či sa dožijem toho, že 4. jún sa stane pamätným dňom čínskeho boja za slobodu a ľudské práva.
Nemožno si nespomenúť na neformálnu skupinu Tchienanmenské matky, ktorú založila Ting C’-lin, bývalá profesorka filozofie na pekinskej Ľudovej univerzite, keď vojaci zastrelili v noci 3. júna jej 17-ročného syna. Skupina združuje matky a otcov zabitých študentov a napriek perzekúciám štátnych orgánov vytrvalo žiada o oficiálne prehodnotenie udalostí zo 4. júna a potrestanie vinníkov.
Zatiaľ však Námestiu Tchien-an-men dominuje mauzóleum Mao Ce-tunga a monumentálny portrét „veľkého kormidelníka“ na Bráne nebeského pokoja. Proces vyrovnávania sa s minulosťou aspoň čiastočne prebieha v Hongkongu, kde v apríli tohto roku otvorili Múzeum 4. júna. V samotnej Čínskej ľudovej republike vyzerá kultúra spomínania inak.
Represívne orgány v obavách pred individuálnymi prejavmi odporu pri príležitosti 25. výročia pekinskej jari začali preventívne už koncom apríla zatýkať aj tú pomerne malú hŕstku disidentov (napr. publicistku Kao Jü, advokáta Pchu Č’-čchianga, filozofa Sü Jou-jüa, blogerku Liou Ti), ktorí majú ešte stále odvahu prejaviť názor na túto udalosť.
Človek proti tanku
Veľké dejinné udalosti 20. storočia sú často ikonicky symbolizované konkrétnymi obrazmi. Aj tu je istá spojitosť medzi Bratislavou a Pekingom. Sovietsku okupáciu z augusta 1968 ilustruje fotografia Laca Bielika z bratislavského Šafárikovho námestia, na ktorej v dramatickom geste stojí pred hlavňou tanku muž v pyžame s odhalenou hruďou.
Podobný prejav občianskeho odporu proti brachiálnej moci symbolizuje aj fotografia Jeffa Widenera z 5. júna 1989, na ktorej v strede ľudoprázdneho bulváru Čchang-an neďaleko Námestia Tchien-an-men stojí Číňan v bielej košeli, čiernych tesilových nohaviciach, s dvoma nákupnými taškami v ruke a pokúša sa zabrániť v ceste tankovej kolóne. Tragický osud jednotlivca konfrontovaného s mocou komunistického režimu.
Napriek geografickej a kultúrnej odľahlosti Československa a Číny sme v rokoch 1949–1989 prežívali podobné osudy a na Čínu by sme nemali zabúdať ani dnes.