Nie sú prázdniny ako prázdniny. V minulosti bývali dlhšie a od tých dnešných sa líšili dosť výrazne aj svojím obsahom. Tradicionalistom by zrejme nepripadali až také „prázdne“, tým druhým – naopak.
Stojí za zmienku, že v našich končinách dostali prázdniny aký-taký právny rámec až na sklonku vlády cisárovnej Márie Terézie počas jej školských reforiem. Podľa zákona Ratio educationis z roku 1777 nesmeli byť prázdniny alebo vakácie, ako ich vtedy volali (z latinského vacationes), príliš často a trvať príliš dlho. Zaujímavé je, ako sa toto ustanovenie zdôvodňovalo. Vraj žiaci by si potom aj v dospelom veku nárokovali dlhé prestávky v pracovnej činnosti. O niečo neskôr, už za vlády cisára Jozefa II., sa zaviedla aj povinná školská dochádzka, ale len od 6 do 12 rokov. Na vychodenie základnej či ľudovej školy to však vtedy stačilo.
Okrem letných prázdnin ako hlavných bolo aj v tých časoch niekoľko ďalších, nazývaných „sviatkové“, čiže vianočné, veľkonočné a iné. Nehovoriac už o mimoriadnych prázdninách, vyvolaných živelnými pohromami a vojnami. Letné vakácie sa postupne vyprofilovali ako dvojmesačné, čo však dlho platilo iba v mestách. Na slovenskom vidieku ešte aj koncom 19. storočia trvali letné prázdniny aj štyri mesiace, ale nezriedka až do prvého snehu. Deti museli totiž rodičom pomáhať pri poľnohospodárskych prácach.
Zachovali sa denníkové záznamy známeho bibliografa Ľudovíta V. Riznera, ktorý celý život učil na ľudovej škole v Zemianskom Podhradí. „Dnes ráno som konečne mohol započať vyučovanie,“ zapísal si Rizner 13. novembra (!) 1889. „Došlo 112 detí, chybuje ešte vyše 20.“ Na dedine sa dlhšie prázdninovalo aj v čase sviatkov. „Deti školské dostali dnes 16-dňové prázdniny,“ stojí v Riznerovom denníku z 23. decembra 1890. A 9. apríla 1896 si zemianskopodhradský učiteľ zaznamenal: „Dnes započal som zase vyučovanie, sviatkové prázdniny trvali sedem dní. Mnoho detí už chybovalo.“ Veľkonočné prázdniny totiž nezriedka plynulo prechádzali do jarných prác na poli a v záhrade.
Vakácie iba pre zaslúžilých
Na prázdniny sa osobitne tešili stredoškoláci. Ich školy sa nachádzali v mestách, tam aj študenti bývali počas školského roka. Jeho koniec prinášal túžobný návrat domov.
Koncom júna lemovali ulice týchto miest latinské nápisy „Vacationes habemus“ (Máme prázdniny). Boli načmárané všade – na múroch, na plotoch, na bránach – a všetkým možným. Ulicami kráčali rozjarení študenti, ktorí volali „Vivat vacationes!“ (Nech žijú prázdniny!) a vyhadzovali do vzduchu klobúky. Tak to vyzeralo podľa spomienkovej prózy Terézie Vansovej napríklad v Banskej Štiavnici, kde sa vtedy nachádzalo známe lýceum.
Pravda, niektorí študenti vychádzali z budovy školy so zvesenými hlavami. Dôvod? Samozrejme, prepadli. A „vakácie sú pre tých, čo ich zaslúžili“. Ostatní sa budú musieť doučovať. Hrdina Vansovej prózy 14-ročný Paľko Šuška patril medzi dobrých žiakov, niesol vysvedčenie, „svedectvo, vyšpikované emonenciami (z latinského eminentes)“, čiže „výtečnými“ známkami. Vakácie pre vtedajších lyceistov alebo gymnazistov sa začínali cestovaním domov, ktoré vôbec nebolo jednoduché. Pravda, Paľko Šuška sa na "apíkovom“ kočiari dostal zo Štiavnice do Zvolenskej Slatiny raz-dva. Budúcemu botanikovi Jozefovi Ľ. Holubymu, ktorý v roku 1850 študoval na lýceu v Prešporku (dnešnej Bratislave), trvala však cesta do rodnej Lubiny pri Novom Meste nad Váhom (nejakých 120 km) konským povozom celé dva dni!
Doma to chlapcov ťahalo ku kamarátom z detstva, šantiť po okolitých kopcoch a potokoch. Rodičia ich však okamžite zavrátili. „Ty si študent, ty nemôžeš sa tu s dedinskými chlapci vodiť a kone pásť. Tuto máš knihy, uč sa!“ Takto okríkla Maťka Bencúra, budúceho lekára a spisovateľa s pseudonymom Martin Kukučín, vtedy však študenta kežmarského gymnázia, jeho mať už na druhý deň po príchode na vakácie do rodného Jasenova.
Študent bol v tých časoch, v druhej polovici 19. storočia, na slovenskom vidieku dedine „ktosi“, patril medzi dedinskú elitu a podľa toho sa mal aj správať. Doma teda študent dva-tri týždne oddychoval a potom hajde suplikovať. Toto dnes už zabudnuté slovo znamenalo „vyberať peňažné príspevky pre školy“, ktoré touto nevďačnou úlohou poverovali žiakov práve cez prázdniny. Holuby vo svojich spomienkach nazval „suplikačku“ pravým menom – žobranie milodarov pre školu.
Ale bez nich by žiadna škola nevyžila. Výnosy zo suplikácií išli okrem toho na chod alumnea, ako sa vtedy volala študentská stravovňa. Spisovateľ a publicista Michal Bodický, ktorý od roku 1864 navštevoval prvé slovenské gymnázium v Revúcej, nám zanechal svedectvo, ako také alumneum (študenti ho v svojom žargóne preinačili na „alumnia“) fungovalo: „Mali sme tam obed a večeru, o raňajkách, desiatej a iných novovekých výdobytkoch sme neslýchali. Na obed sme mali polievku s mäsom, prívar (bôb, hrach, zemiaky, kapustu), chlieb, na večeru to isté okrem mäsa. I toto bolo dosť za peniaze, ktoré sme platili za stravovanie.“
A koľkokože platili? „Najmajetnejší, a tých bolo málo, platili 30 zlatých na celý rok,“ vysvetľuje Bodický, „a potom podľa majetnosti a pilnosti išlo to nadol. Toľkých papajov (veľkých jedákov – pozn. red.) bolo možno len tak vychovať, že okrem suplikácií robili sa i v samej Revúcej i po okolitých obciach zbierky potravín.“
Ale zostaňme pri chodení po suplikáciách, ktoré zapĺňalo väčšine slovenských študentov značnú časť ich prázdnin.
Cestami-necestami suplikantov
Najmä pre chudobnejších študentov bola prázdninová "suplikačka“ obdobou študijnej cesty alebo cestovaním za skusmi. Okrem toho znamenala pre nich aj istý zdroj príjmov, tretinu vybraných peňazí mohli si totiž suplikanti ponechať. Škola im určila stolice (župy), ktoré majú navštíviť. Zároveň každý vyfasoval knižku, do ktorej mu donori zapisovali peňažné dary (čo nezapísali, to si suplikant tiež mohol nechať pre seba).
„Dostal som trinásť stolíc, od zemplínskej pozdĺž oboch brehov Tisy až po Dunaj,“ spomínal prozaik a pedagóg Albert Martiš, ktorý v rokoch 1873 – 1876 študoval na učiteľskej prípravke v Prešove. „Majúc sa v čom preberať, vyznačil som si popri železniciach väčšie mestá a moja stratégia sa mi tak vydarila, že som do knižočky nazbieral tristošesťdesiat zlatých a do vačku, bez podpisu, pre seba šesťdesiat zlatých.“ Čiže dovedna mu zostalo 180 zlatých, a to bol v oných časoch veľký peniaz.
Horšie pochodil cez jedny prázdniny Bodický, ktorý sa s priateľom vybral suplikovať na Dolnú zem medzi tamojších Slovákov. Vyzbierali síce spolu okolo 300 zlatých, no tú stovku, čo im prislúchala, vynaložili na cestovné a splatenie nejakých dlhov. Ale aj tak: „Boli to cenné skúsenosti a okrem toho, čo som vtedy, pravda, nevedel, vysuplikoval som si ženu, hoci som išiel pre ňu len o 11 rokov,“ napísal Bodický.
Boli však aj ďalšie zdroje prázdninových zárobkov, najmä pre prospievajúcich študentov. Volalo sa to korepetítorstvo a išlo vlastne o doučovanie slabších žiakov, ktorí v škole prepadli alebo z rôznych dôvodov zaostali. Známy člen Štúrovej družiny Ján Francisci, vtedy študent prešporského lýcea, bol tiež cez jedny vakácie v Levoči takýmto domácim učiteľom v bohatej rodiny Probstnerovcov – doučoval ich syna. „A to mi jestvovanie obľahčilo i zabezpečenejším urobilo,“ uviedol Francisci vo vlastnom životopise.
Repetítorstvom sa živil aj lekár a spisovateľ Jozef Zechenter-Laskomerský, ktorý v 40. rokoch 19. storočia vychodil banskobystrické gymnázium a potom študoval medicínu v Pešti i vo Viedni. Z jeho spomienok sa dozvedáme, že za jednu hodinu dostával 2 zlatky a 80 grajciarov. Okrem toho každú nedeľu bol pozvaný do rodiny na obed.
Našli sa však aj vtedy študenti, a nemuseli byť deťmi bohatých rodičov, ktorí si učenie zamieňali so zábavou a mali vlastne celoročné prázdniny. Peniaze si sústavne pýtali z domu, kým otca nepriviedli na mizinu. Ferko Urbánek má takúto postavu v poviedke Čudák. Keď sa starý Šurian po štvrtom roku štúdií konečne prvýkrát dočká príchodu syna Paľka domov na letné prázdniny, nespoznáva ho. Vrátil sa na smrť chorý kostlivec. A keď sa ho pýta, čomu všetkému sa za tie peniaze naučil, syn mu odpovedá: „Ničomu inému, len tomu, čo ste si žiadali, naučil som sa pána hrať. Pekne som sa šatil, na prechádzky chodil, víno, pivo pil, v karty hral, bavieval som sa s peknými panskými frajľami, jedným slovom, dňom i nocou som veselo po panský žil.“ Kým nepremrhal celý rodinný majetok…
Vojnové roky
Bývali však v slovenských dejinách roky s priam nekonečnými prázdninami, ktoré si zrejme žiaden študent, ani ten najlenivejší neželal. Napríklad vojnové roky. Alebo revolučný rok 1848. Začal sa síce ako „jar národov“, ale postupne prevzala iniciatívu reakcia a nakoniec sa všetko aj pre Slovákov skončilo veľkým sklamaním
"Zostali sme s bratom doma a pod dozorom otcovým učil som sa ďalej,“ spomínal na sklonku života Holuby. "Až v septembri roku 1849 zase sme boli odvezení do Modry k pokračovaniu v školách.“ V Modre bolo vtedy nižšie gymnázium.
Urobme teraz veľký prestrih a zaostrime na rok 1914. Uprostred letných prázdnin vypukla prvá svetová vojna. Peter Danišovič, budúci projektant a staviteľ priehrad, mal o mesiac nato nastúpiť v rodnom Boleráze do druhej triedy ľudovej. Vyučovanie sa síce začalo, ale… „čoskoro prestalo, lebo učiteľ musel narukovať“, porozprával nám profesor Danišovič, kým ešte žil, už ako storočný. „Potom školská správa poslala do Bolerázu maďarskú učiteľku, ktorá sa s nami nevedela dorozumieť. Po dvoch týždňoch odišla a vyučovanie prestalo.“
Letné prázdniny pokračovali a v ďalších rokoch sa to zopakovalo. Pre domáce gazdovstvo Danišovičovcov boli dlhšie vakácie vítané, pretože malý Peťko aspoň čiastočne nahradil otca a staršieho brata, ktorí museli odísť na front. Budúci projektant už ako desaťročný samostatne oral, kŕmil a ošetroval dobytok.
Preskočme ešte niekoľko desaťročí a ocitneme sa v letných mesiacoch roku 1945. Bolo krátko po druhej svetovej vojne a mnohí študenti na Slovensku mali, naopak, kratšie letne prázdniny. Maturanti v tom prvom povojnovom roku museli totiž dvakrát maturovať.
Najprv pred príchodom frontu (vo februári alebo v marci 1945) – to sa ešte maturovalo aj z nemčiny. A po oslobodení znovu (v júli 1945), ale opakovaná skúška dospelosti pozostávala namiesto jazyka nemeckého z ruštiny! „Nepoznali sme ani azbuku, učili sme sa preto naspamäť nejaké články, z ktorých nás potom skúšal jeden nedouk – telocvikár z Podkarpatska,“ spomínal Eduard Bednárik, známy športový novinár.
Zvláštny priebeh mali vtedy maturity na stredných školách s vyučovacím jazykom maďarským. Študenti museli najprv cez prázdniny absolvovať krátky kurz na osvojenie si slovenskej terminológie a až potom, niekedy v auguste 1945, ich pripustili na doplňujúce skúšky. Ak si, pravda, o ne sami požiadali povereníctvo školstva.
Niekto má rád dlhšie prázdniny, iný, naopak, kratšie. Dva mesiace by malo byť tak akurát, ale aj tu sa názory rôznia. „Bohužiaľ, veľmi nakrátko sú vymerané. Dva mesiace – to je pletka!“ napísal pred 150 rokmi buditeľ a básnik Daniel Maróthy. Kontroval mu v jednej básni jeho známejší vrstovník Andrej Sladkovič:
Veselo mi bolo trošku si oddýchnuť,
rád som bol, keď škola mala už utíchnuť,
ach, ale dlhý čas, dlhočizná chvíľa!
Kedyže sa nám už začneš, škola milá!