Keď sa z rozhlasového éteru ozývalo "Mor ho!"

03.11.2014 11:00
rudolf viest, ctibor kováč, evanjelický spolok
Evanjelický spolok v Banskej Bystrici. Generál Rudolf Viest s režisérom Ctiborom Kováčom. Autor:

V druhej svetovej vojne sa nebojovalo len tankami, lietadlami a automatickými zbraňami. Znepriatelené strany nasadili zbraň, novú, propagandistickú: rozhlas. Povstalecký Slobodný slovenský vysielač sa ohlasoval od posledných dní augusta do konca októbra 1944.

Vysielania všetkých bojujúcich štátov povzbudzovali vlastných vojakov aj civilné obyvateľstvo. Prenikali i za frontové línie, aby narúšali bojové odhodlanie protivníka. Povstalecký Slobodný slovenský vysielač sa ohlasoval od posledných dní augusta do konca októbra 1944.

Výnimočné miesto v zápase o názory a postoje ľudí v čase druhej svetovej vojny zaujímali štyri rozhlasy, ktoré pracovali v obkľúčení na územiach okupovaných Nemcami, prípadne Talianmi. Ako prvý zasiahol v októbri 1941 do tejto neobyčajnej vojny partizánsky rozhlasový vysielač v oblasti Srbska, zvanej Užická republika, oslobodenej na niekoľko mesiacov od Nemcov.

Iná partizánska rozhlasová stanica fungovala po celú zimu 1941/1942 v Talianmi obsadenej Ľubľane. Malý vysielač, striedajúci pôsobiská v meste, šíril trikrát do týždňa v pätnásťminútových reláciách správy a publicistiku. Poľská Błyskawica (Búrka) prinášala základné informácie, výzvy a publicistiku počas Varšavského povstania na prelome leta a jesene 1944.

Výnimočné miesto v tejto štvorici patrí slovenskému povstaleckému rozhlasu. Ohlasoval sa ako Slobodný slovenský vysielač od posledných dní augusta do konca októbra 1944, teda v priebehu celého dvojmesačného trvania bojov o Slovensko.

Evanjelický spolok v Banskej Bystrici.
Evanjelický spolok v Banskej Bystrici. Autor: ARCHÍV AUTORA

Výzvu mali odvysielať z Bratislavy

Ilegálna Slovenská národná rada a dôstojníci z odboja pri prípravách Povstania uvažovali o uplatnení rozhlasového vysielania. Zámerom bolo odvysielať pred plánovaným ústupom z ťažko brániteľnej Bratislavy dohovorené heslo na ozbrojené vystúpenie armády a odbojové výzvy obyvateľstvu. S ďalším vysielaním hodlalo hnutie odporu pokračovať z Banskej Bystrice.

Pravda, na strednom Slovensku chýbalo rozhlasové štúdio, vysielač na kopci Laskomer nad Banskou Bystricou iba preberal a šíril programy bratislavského ústredia Slovenského rozhlasu a jeho prešovskej pobočky. Odbojárom prišlo vhod, keď v júli 1944 úrady nariadili presunúť z Prešova do Banskej Bystrice štúdiovú techniku a texty relácií pre potreby prešovského rozhlasu po jeho evakuácii pred očakávaným obsadením východného Slovenska Sovietskou armádou.

O evakuovanom zariadení, uskladnenom v banskobystrickom Evanjelickom spolku, sa dozvedel bývalý dramaturg bratislavského rozhlasu Gabriel Rapoš. Na jar 1944 ho ministerstvo vnútra ako politického odporcu zbavilo zamestnania a odvtedy bol v Banskej Bystrici poruke odbojovému vojenskému veleniu. Po zistení, čo sa v Evanjelickom spolku nachádza, mali odbojári otázku rozhlasového štúdia predbežne vyriešenú.

Nemci začali 29. augusta 1944 vojensky obsadzovať Slovensko skôr, ako boli prípravy na Povstanie zavŕšené, navyše v Bratislave organizátori odbojového vystúpenia konali váhavo. Tak sa stalo, že po nemeckom vpáde mikrofóny bratislavského rozhlasu poslúžili nie povstalcom, ale slovenskej vláde, už úplne podriadenej Nemcom.

Ešte večer 29. augusta minister obrany Ferdinand Čatloš v rozhlasovom vystúpení vyzval vojakov, aby nekládli odpor prichádzajúcim nemeckým vojenským jednotkám, ale naopak, aby im pomáhali. Vtedy už na severozápade slovenskí vojaci čelili Nemcom pri ich postupe Považím smerom na východ a viaceré lokality Slovenska ovládali partizáni. No ľudácky režim, hoci oslabený, ešte pretrvával, najmä keď nachádzal oporu v nemeckých vojskách umiestnených v západnom a severovýchodnom pohraničí. Ďalší rozvoj odboja zostával za tejto situácie otvorený.

Bystrica bola pripravená

V prospech rozvíjajúceho sa Povstania zasiahol rozhlas. V noci z 29. na 30. augusta odcestoval podplukovník Mirko Vesel spolu s dvoma ďalšími odbojovými dôstojníkmi na Donovaly, kde sa zdržiaval Vavro Šrobár. Dôstojníci požiadali politika, ktorý udržiaval kontakt so zahraničným odbojovým centrom v Londýne, o spoluprácu pri koncipovaní povstaleckých výziev v rozhlase. Do rána boli texty pripravené.

V tom čase už odbojári v Banskej Bystrici chystali rozhlasové vysielanie. Práce v Evanjelickom spolku viedol Gabriel Rapoš. Pod jeho dohľadom sa spolkové javisko a šatne menili na jednoduché rozhlasové štúdio. Aparatúru zapojil šéf banskobystrického vysielača Karol Dillnberger podľa telefonických pokynov Samuela Šubu z prešovského rozhlasu. Pomáhali technici Juraj Boháčik, Pavel Ertl a Augustín Varínsky z banskobystrickej pošty, presnejšie z tam umiestneného strediska obsluhy bratislavsko-prešovskej rozhlasovej telekomunikač­nej linky.

Krátko po 11. hodine predpoludním 30. augusta 1944 technici odpojili banskobystrický vysielač od bratislavského programu. Po ohlásení vysielania predniesol Mirko Vesel proklamáciu určenú vojakom a potom Jozef Styk prečítal proklamáciu adresovanú obyvateľstvu. Ako reprezentanti odbojového vedenia žiadali vojakov, aby sa postavili na odpor nemeckým okupačným jednotkám, a obyvateľstvo, aby podporilo boj povstaleckej armády a partizánov.

V priebehu poobedia obidve proklamácie spolu s ďalšími promptne skoncipovanými výzvami odzneli ešte niekoľkokrát. Pri mikrofóne sa uplatnili pedagógovia Ladislav Sára a Július Chovan aj ďalší ľudia, ktorí priniesli do provizórneho štúdia v Evanjelickom spolku svoje promptne pripravené texty. Július Chovan napísal úvodné upozornenia na vysielanie Slobodného slovenského vysielača, lebo prítomní tak spontánne pomenovali povstalecký rozhlas. Ladislav Sára recitoval štvorveršie z básne Sama Chalupku Mor ho!:

Hoj, mor ho, detvo môjho rodu,

kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu!

A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom,

mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!

Burcujúce štvorveršie štúrovského básnika povstalecký rozhlas používal ako motto vysielania aj v ďalších týždňoch.

Prostredníctvom bratislavského rozhlasu ešte večer 30. augusta 1944 odrádzali Slovákov od účasti v odboji prezident Jozef Tiso aj veliteľ dôležitých východoslovenských divízií generál Augustín Malár. Vystúpenia oboch mohli zapôsobiť demobilizujúco, lebo Tiso stále požíval úctu veľkej časti obyvateľstva a vojaci si generála Malára tiež vážili, dokonca sa o ňom preto uvažovalo ako o jednom z povstaleckých veliteľov.  

Slobodný slovenský vysielač hneď v nasledujúci deň poskytol odpoveď na oba mätúce prejavy. Dôležité bolo, že okrem opakovania proklamácií a výziev  začal uverejňovať Situačné správy 1. československej armády na Slovensku. Pre poslucháčov z takto titulkovaných informácií vyplývalo, že proti nemeckým okupačným jednotkám nestoja iba nejaké záškodnícke skupiny, o ktorých hovoril Tiso. Pochopili, že Nemcom čelí organizovaná ozbrojená moc. Hlásenia o bojujúcej armáde zároveň potláčali účinok Malárovho pokynu, aby vojaci nečinne zotrvali v kasárňach.

Technické zariadenie povstaleckého rozhlasu.
Technické zariadenie povstaleckého rozhlasu. Autor: ARCHÍV AUTORA

Vysielač na nákladiaku

Zverejnením proklamácií a výziev, správ o bojujúcej armáde aj textu Deklarácie Slovenskej národnej rady v deň jej prijatia 1. septembra sa Povstanie stalo realitou pre poslucháčov aj pre svet. Rozhlasové vysielanie jednoznačne potvrdzovalo, že Slovensko sa prihlásilo k obnovenej Československej republike a k protihitlerovskej koalícii.

Povstanie, ešte sa len rozvíjajúce, vďaka prirodzenej multiplikačnej vlastnosti rozhlasového vysielania nadobúdalo v predstavách poslucháčov na veľkosti a na význame. Ľudia, inšpirovaní vypočutými správami, prichádzali na oslobodené územie, podporili odboj a Povstanie sa tak aj s prispením rozhlasu stávalo rozsiahlou akciou.

Povstalecké rozhlasové vysielanie od prvých relácií z 30. augusta znepokojovalo nemecké okupačné velenie. Nemci si uvedomovali, ako rozhlas pomáha vzmáhajúcemu sa Povstaniu, ako získava obyvateľstvo pre odboj. Nemeckí letci dostali príkaz umlčať vysielač na vrchu Laskomer. Niekoľkokrát útočili bezvýsledne, no 2. septembra na obed jedna z bômb budovu vysielača zasiahla. Črepiny poškodili chladiace zariadenie a vyradili vysielaciu aparatúru z činnosti.

Armáda promptne poskytla náhradný vysielač, používaný na letisku Tri duby, inžinieri Karol Dillnberger a Imrich Ikrényi aparatúru pripravili na vysielanie a vojaci namontovali na nákladné auto, aby mohlo meniť stanovištia, a tak sa vyhlo nemeckým útokom. Výkon armádneho vysielača (1,5 kW) bol síce oveľa nižší ako výkon poškodeného banskobystrického, ale signálom predsa len pokryl zhruba územie ovládané povstaleckou armádou.

Prvým miestom, odkiaľ hneď na druhý deň po nasadení náhradného vysielača odzneli relácie povstaleckého rozhlasu, bol Zvolen, kde technici vztýčili vysielacie antény na zámku. Ďalšou lokalitou sa stalo Brezno, kde natiahli antény medzi kostolnými vežami.

Následne povstalci vysielali zo Slovenskej Ľupče, ale tam nastali komplikácie s prívodom elektrického prúdu, a preto vysielač putoval späť do Brezna. V posledných dňoch otvorených bojov koncom októbra 1944 ako stožiare pre vysielacie antény poslúžili továrenské komíny pri obci Dubová. Mobilný vysielač ešte ustupujúci povstalci na deň vrátili na vrch Laskomer a napokon presunuli na Donovaly. Tam natiahli anténu medzi vežou kostolíka a strechou Športhotela. Z Donoval sa 27. októbra povstalecký rozhlas ozval naposledy.

Amatéri i profíci, komunisti i občiansky odboj

Rozhlasové štúdiá boli do odsunu na Donovaly stále v Banskej Bystrici, až nato, že začiatkom septembra ich z tesných priestorov Evan­jelického spolku presťahovali do rímskokatolíckej ľudovej školy v strede mesta. (Pripomína to pamätná tabuľa pri vchode do dnešnej Základnej školy na Námestí Štefana Moyzesa.) V niekoľkých triedach bolo možné pohodlne umiestniť hlásateľňu, dve štúdiá, techniku aj pracoviská personálu.

V Evanjelickom spolku Gabriel Rapoš, poverený vedením Slobodného slovenského vysielača, sprvu disponoval iba nerozhlasákmi. Ako hlásatelia zasadali pred mikrofón po Júliusovi Chovancovi a Ladislavovi Sárovi študenti Štefan Sliuka, Dalibor Kulíšek a Dušan Brucháč, neskôr Ivan Ďurička.

Redakčné práce mal na starosti mladý dramatik Peter Karvaš, popri ňom Ján Mikleš, Pavol Hronec, Ján Štefánik, Ján Boor a František Oktavec, zväčša intelektuáli povolaní do vojenskej služby – v povstaleckom rozhlase potom pracovali v špeciálnom vysielaní pre vojakov a partizánov. Aparatúry obsluhovali technici, ktorí sa väčšinou v prvý deň zúčastnili na inštalácií štúdia a na jeho prepojení s vysielačom, ako aj ich kolegovia Elemér Lehotský a Rudolf Porubský.

K nerozhlasákom sa ešte pred sťahovaním do školy pripájali, alebo niektorých vymenili rozhlasoví profesionáli či ľudia s rozhlasovými skúsenosťami, zväčša takí, ktorí už predtým udržiavali kontakty s odbojovými kruhmi. Ich nástup viedol k zdokonaleniu tvorby relácií.

Zástupcom vedúceho rozhlasu sa stal Anton Hollý, predtým až do odstavenia od mikrofónu za ilegálnu prácu hlásateľ bratislavského rozhlasu. Techniku prevzal skúsený rozhlasový technik Jozef Vrabec, ktorému sekundoval ďalší bratislavský technik Augustín Guldán a Rastislav Špaňhel.

Administratívu zverili Jánovi Balaďovi, predtým šéfovi administratívy bratislavského rozhlasu, dávnejšiemu spolupracovníkovi vojenského odboja. Ako redaktori v ďalších týždňoch pôsobili Peter Karvaš a Milan Dudáš, neskôr Ctibor Štítnický, pre oblasť hudby Ján Hadraba a Tibor Andrašovan, v povojnových desaťročiach obaja známi návštevníkom hudobných podujatí – prvý ako operný spevák, druhý ako skladateľ. Režisérmi boli Ctibor Kováč, budúci vedúci pracovník rozhlasu, neskôr dokumentárneho filmu, a Ivan Teren, neskôr rozhlasový a televízny režisér, riaditeľ Slovenského národného divadla.

Keď povstalecký rozhlas 30. augusta 1944 začal z Banskej Bystrice vysielať, program bol skromný, vlastne o programe sotva aj možno hovoriť, išlo predovšetkým o opakované vysielanie proklamácií vedenia Povstania, určených vojakom a obyvateľstvu. Postupne však relácie pribúdali a od 21. septembra 1944 existoval každodenný program.

Základ vysielania predstavovali správy z povstaleckého zázemia aj zo zahraničia, najmä informácie o udalostiach na východnom a západnom fronte. Správy dodávala povstalecká Zpravodajská agentúra Slovenska (ZAS) – sídlila v tej istej budove ako rozhlas.

Podvečerné časy boli vyhradené komentárom. Autori sa zameriavali na vysvetľovanie zmyslu odboja, objasňovali poslucháčom, že odboj nie je zameraný proti slovenskej štátnosti, že povstalci vidia budúcnosť Slovákov ako rovnoprávneho národa s Čechmi v obnovenom česko-slovenskom štáte. Komentáre dopĺňali polemiky s protipovsta­leckými reláciami bratislavského rozhlasu. Pritom pri politických reláciách vedenie Slobodného slovenského vysielača dbalo na zachovávanie vyváženosti medzi názormi komunistov a prispievateľov z radov občianskeho odboja, medzi prívržencami československej vlády v Londýne a moskovského vedenia komunistickej strany.

Povzbudzujúco pôsobili relácie o úspechoch vojakov a partizánov v obranných bojoch, napríklad pri obci Telgárt na východe oslobodeného územia, alebo na výšine Ostrô v oblasti Biely Potok, kde povstalci niekoľko týždňov vzdorovali Nemcom útočiacim v smere na Banskú Bystricu od severozápadu. Povedľa publicistických relácií zaujímalo vo vysielaní dosť rozsiahly priestor umelecké slovo – poézia a literárne pásma. Aj v tomto prípade obsah korešpondoval s aktuálnym potrebami Povstania.

Publicistické aj umelecké príspevky písali známi aj začínajúci literáti Alexander Matuška, Jozef Felix, Július Barč-Ivan, Ján Bodenek, Zora Jesenská, Viera Čáslavská (neskôr Husáková), Dalibor M. Krno, Ján Marták, Fedor Jesenský, Andrej Kostolný, Andrej Plávka, Ján Trachta a ďalší, z rozhlasového personálu najmä Peter Karvaš, Gabriel Rapoš, Ivan Teren, Ctibor Štítnický.

Účinkovanie intelektuálov v povstaleckom vysielaní tiež vyvracalo tvrdenia bratislavskej propagandy o Povstaní ako záležitosti úzkeho kruhu sprisahancov, potvrdzovalo rozsiahlu, mnohovrstevnú účasť obyvateľstva na odboji.

Vo vysielaní absentovali reportáže a zábery z terénu. V Banskej Bystrici sa totiž nenachádzal – teda až na bežný gramofón – aparát na zhotovovanie a zhrávanie zvukového záznamu, všetky relácie sa vysielali naživo zo štúdia. Preto chýbal aj taký príznačný prvok vysielania, ako je zvučka.

Hudobný skladateľ, banskobystrický rodák Ján Cikker síce zvučku skomponoval, ale zámer dostať melódiu aspoň na gramoplatňu ostal nenaplnený. Jedinú možnosť, ako zvučku zaradiť do vysielania, poskytoval klavír, no pri takomto spôsobe interpretácie ťažko bolo možné dosiahnuť patričný efekt. Povstalecký rozhlas uprednostňoval ako svoj akustický znak spomenuté Chalupkovo štvorveršie a Cikkerova zvučka našla uplatnenie až v povojnovom rozhlase.

Napriek absencii reprodukčnej aparatúry povstalecký rozhlas vysielal tiež hudbu od ľudovej a zábavnej až po vážnu, a to takmer v takom rozsahu ako správy a publicistiku. Keďže nahrávacie zariadenie chýbalo, interpreti museli byť aj v tomto prípade pri vysielaní prítomní v štúdiu. Pri hudobných reláciách sa využívali gramoplatne, ale hojne účinkovali sólisti a malé vokálne či inštrumentálne skupiny.

Podplukovník Vesel prednáša Proklamáciu...
Podplukovník Vesel prednáša Proklamáciu vojenského ústredia. Autor: ARCHÍV AUTORA

Mor ho znelo 59 dní

Povstalecký rozhlas vysielal päťdesiatdeväť dní. Naposledy sa ohlásil ráno 27. októbra 1944 z horskej osady Donovaly, kam jeho personál spolu s mobilným vysielačom a obsluhou ustúpil z Banskej Bystrice, ohrozenej nemeckou presilou. Rozhlasoví pracovníci zničili vysielaciu aparatúru a potom pokračovali ďalej do hôr, kde sa pridali k partizánom.

Nie všetci unikli nemeckým oddielom, prečesávajúcim územie. Ladislav Sára, ktorý po prvých dňoch Povstania pôsobil na Povereníctve SNR pre školstvo a osvetu, pri ústupe padol do zajatia. O niečo neskôr, vo februári 1945 zahynul pri nálete počas transportu do koncentračného tábor. Podobne pri leteckom útoku na iný transport prišiel o život hlásateľ Ivan Ďurička.

Po vojne sa profesionáli z povstaleckého rozhlasu vrátili do štúdií v Bratislave, kde na nich čakali úlohy úplne odlišné od tých, ktoré im zverili za Povstania. Pomáhali vysielaním pri obnovovaní poškodeného hospodárstva a pri konsolidácii života obyvateľstva. Slobodný slovenský vysielač – vďaka dĺžke, nepretržitosti a obsahovej závažnosti vysielania, žánrovej pestrosti a autorskému nasadeniu – najvýznamnejší rozhlasový prostriedok európskeho hnutia odporu za druhej svetovej vojny, bol už uzavretou kapitolou rozhlasovej histórie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vysielanie #rozhlas #báseň #70. výročie SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

29,99
Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk