Ako je možné, že dovtedy zbabelé Slovensko napĺňalo novembrové námestia?

Osobnosť Novembra '89 Ján Budaj pokračuje tretím dielom rozprávania. Objasňuje okolnosti generálneho štrajku a čo stálo za rozpadom federácie.

, , 20.11.2014 06:00, aktualizované: 01.12.2014 17:00
Ján Budaj Foto: ,
Ján Budaj
debata (53)

V Bratislave sa začínali zjednocovať ľudia, ktorí boli proti režimu. Opozícia ešte nebola sformovaná, bola to skôr komunita rovnako zmýšľajúcich ľudí pobúrených bezohľadnosťou režimu. Počas novembra '89 už všade bolo cítiť nesúhlas so statusom spoločnosti, ktorý nastolili a udržiavali Miloš Jakeš či Gustáv Husák. Jasne bolo vidieť, že Jakeš, Honecker a Ceauşescu nemienili ustúpiť, naopak, smerovali k akémusi neostalinizmu.

Jakeš odmietol rokovať s Alexandrom Dubčekom, naopak, mal v úmysle zasiahnuť proti demonštrantom na námestiach pomocou armády, podobne, ako sa to odohralo v Číne. Miloš Jakeš bol po roku 1968 predseda Ústrednej kontrolnej revíznej komisie (ÚKRK). Bola to hrozivá inštitúcia, Jakeš bol v nej katom špičkových komunistov. Tých bežných, radových odstraňovali miestne organizácie, ÚKRK vylučovala Dubčeka a celú jeho elitu.

Preto s ním Jakeš nemal odvahu rokovať, a radšej pomýšľal na vraždenie demonštrantov, ako to teraz, na 25, výročie Novembra, priznal. Nedokázal ísť za Dubčekom a povedať „mali ste pravdu, tak nás teraz obeste alebo nám odpustite, ale v záujme krajiny poďme spolu hovoriť, ako ísť ďalej“. Komunisti nevedeli identifikovať, čo je záujem krajiny, a tak sa sami postavili na okraj politického prepadliska, kam sme ich my potom už len jemne postrčili.

Slováci sa zmobilizovali do generálneho štrajku

Potom sa začala karta obracať. Vedúca úloha komunistickej strany padla najprv na Slovensku, bolo to 26. novembra, v predvečer generálneho štrajku. Ten sa konal v pondelok od 12:00 do 14:00. Hučali sirény, ľudia sa na celom Slovensku zmobilizovali, prerušili prácu a priamo v zamestnaniach diskutovali o politike a budúcnosti našej krajiny. V prevádzkach, kde sa nedala robota prerušiť, či v nemocniciach, si zamestnanci aspoň dali na ruku pásku na znak toho, že sa pridávajú k štrajku.

Toto všetko teda svedčí o tom, že to bol nedeštruktívny štrajk. Pre nás všetkých znamenal veľký úspech. Za týždeň sa slovenská, takmer neexistujúca opozícia, premenila na úspešného organizátora štrajku.

Situácia v Česku bola iná. Tam sa v tom čase Občianske fórum ešte stále nedostalo do oficiálnych médií. Ľudia si stále nemohli byť istí, že sa neodohrá rovnaký masaker ako na pražskej Národnej triede či na pekinskom Námestí nebeského pokoja, kde dala čínska komunistická strana demonštrantov povraždiť na tisíce.

Je príznačné, že Miloš Jakeš sa práve pri tomto 25. výročí vyjadril, že jeho režim bol pripravený brániť svoju totalitu aj za pomoci armády, a že veľmi ľutuje, že sa aj u nás nešlo čínskou cestou. Po dvadsiatich piatich rokoch od revolúcie, na sklonku života, odhalil celú banálnu pravdu: naši komunistickí politici v roku 1989 dúfali v zásah Sovietskeho zväzu proti demonštrantom. Keď však neprichádzal, nemali odvahu vraždiť oni sami.

Konformné Slovensko povstalo…

Komunisti koniec-koncov ani neverili, že by z novovytvorenej opozície mohlo niečo byť. Slovensko bolo dlho vnímané ako krajina, ktorá nemá odporcov režimu. Vtedajší pohlavári registrovali, že sa tu odohrala jedna Sviečková demonštrácia, vedeli, že tu pôsobila Bratislava nahlas, no tieto skutočnosti nepovažovali za nejaké veľké nebezpečie a ohrozenie režimu.

Preto je pozoruhodné, že práve v takejto napohľad pasívnej spoločnosti sa za niekoľko dní vytvorila silná vlna túžby po zmene. A práve táto verejnosť, ktorú režim považoval za odpísanú, zbabelú a atomizovanú, zrazu dokázala napĺňať námestia po celej krajine. Výsledkom bolo odstúpenie slovenských komunistov od diktatúry, zakotvenej v ústave. Ako viete, bolo to o niekoľko dní skôr, než v Česku.

Napokon, keď sa celá slovenská komunistická strana verejne vyjadrila, že nepovažuje za správne to, že strana má vedúce postavenie zakotvené v ústave, českí komunisti už mohli iba kapitulovať.

Druhý zápas hnutia VPN bol boj proti informačnej hegemónii komunistov. Jasným dôkazom, že cenzúra je v ČSSR zlomená, bolo Štúdio dialóg, pretože v priamom prenose odvysielanom bratislavským štúdiom komunistickej televízie sa už nijaká cenzúra uplatniť nedala.

A, napokon, tretí pilier totalitného systému sme zlomili tiež na Slovensku. Udialo sa to formou pochodu proti Železnej opone, ktorý sa odohral 10. decembra 1989. Bola to posledná a asi aj najväčšia demonštrácia v tomto našom príbehu. Prišlo na ňu okolo 180-tisíc ľudí, prekročili sme spoločne hranice, rozstrihali sme drôty a odniesli si ich kúsky domov.

Tieto tri primáty treba v súvislosti v Novembrom 1989 bez nejakej prehnanej pýchy pripomínať. Nesúvisia s tým, že by v Čechách neboli aktívni alebo že by sa v Prahe neorganizovali skvelé a politicky významné demonštrácie. Ide však o to, že Komunistická strana Slovenska nebola na tie slovenské demonštrácie psychicky ani mentálne pripravená. Komunisti u nás naozaj verili, že poslušné slovenské obyvateľstvo stojí prevažne za nimi a že buričskí disidenti, agenti imperializmu platení zo Západu, sú len v Čechách.

V novembri sa zrazu ukázalo, že Slovensko má vôľu po zmene, že dokáže artikulovať požiadavky a že si za nimi stojí nielen na námestiach, ale že zvládne aj generálny štrajk. To bola pre nás všetkých veľmi ťažká úloha, pretože disidentské štruktúry neboli početné, ani u nás, ani v Prahe.

Vďaka hercom a študentom

Reálnym hnutím odporu počas totalitných časov disponovali iba Poliaci s ich Solidaritou. V Čechách boli povedzme jedna-dve tisícky chartistov, čo však tiež bola príliš malá skupina. V Bratislave bolo asi dva a pol tisíca ochranárov a v mnohých regiónoch boli aktivisti tajnej cirkvi. Ale v tej zlomovej chvíli nám skutočne pomohli najmä študenti a herci, ktorí sa masovo angažovali pri zmene režimu.

Záber zo zhromaždenia študentov na... Foto: Archív Pravdy
november 1989, Hviezdoslavovo námestie Záber zo zhromaždenia študentov na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.

Tieto dve, režimom dovtedy „rozmaznávané“ skupiny ľudí, mali pred sebou dobré kariéry. Dostať sa na pražskú DAMU alebo bratislavskú VŠMU bolo privilégium, boli to výberové fakulty. A práve títo mladí ľudia – budúce herečky, režiséri – stavili svoju existenciu a uverili, že nastal ten okamih, keď majú pomôcť zmene pomerov. Začali cestovať a robiť výjazdy do veľkých podnikov. A keď napríklad Zuzka Kronerová, či Laco Chudík alebo Andy Hric zastali na vrátnici fabriky, strážnici ich pustili dovnútra. Tam vystupovali už aj študenti a žiadali, aby sa zamestnanci zhromaždili a vypočuli si ich posolstvo: naše požiadavky a výzvu na generálny štrajk.

Aj keď teda Slováci v 80. rokoch zaostávali za stredoeurópskym pelotónom úsilia o slobodu, finále sme nakoniec celkom zvládli a piliere komunizmu sa lámali práve tu, v Bratislave.

Česko-slovenská nedôvera predznamenala rozpad republiky

Ani po páde komunistického režimu po Nežnej revolúcii však nenastal pokoj. Naopak, politický boj sa stupňoval a nadobúdal až dramatické črty. Nebol to už zápas s KSS alebo KSČ. Bol to politický boj medzi víťazmi, a predovšetkým boj medzi dvoma revolúciami – Zamatovou a Nežnou – ktoré prebehli v jednom štáte.

Vyvstávala otázka, v akom vzťahu budú dve centrá revolúcie a vlastne aj dve časti federácie. Ja som presadzoval, aby medzi nimi vznikla koalícia, čiže politické partnerstvo, ktoré bude rešpektovať demokratickú politickú kultúru, dohody a pravidlá, ako je to bežné dnes.

Na druhej strane som ale nenašiel vždy partnera, ktorý bol na takúto dohodu potrebný. Podstatnou črtou vývoja po roku 1989 sa stalo vzájomné nepochopenie a konfrontácia medzi novými českými a slovenskými elitami. Zhruba v druhej polovici decembra Občianske fórum de facto prestalo rešpektovať Verejnosť proti násiliu ako svojho partnera a začali sme v mnohých ohľadoch novým českým politikom prekážať. Občianske fórum si za svojho tichého koaličného partnera na istý čas vybralo KSČ.

To je ten dôvod, pre ktorý revolúcia nedosiahla prerušenie personálnej kontinuity od čias totalitného režimu. Veď normalizační ministri, dokonca priamo autor Obuškového zákona, sa stali potom hlavou federálnej moci a pre OF aj pre Václava Havla bol dotyčný bývalý totalitný politik váženejším aj vplyvnejším partnerom, než ktokoľvek z VPN aj po prvých slobodných voľbách.

Tieto udalosti, samozrejme, predznamenali vytvorenie nedôvery nových politických elít, ktoré prestali veriť v zmysluplnosť a udržateľnosť česko–slovenského partnerstva. A práve táto nedôvera politických elít bola už onedlho aj definitívnou a jedinou príčinou, ktorá spôsobila rozpad federácie. Nespôsobil ho ani konflikt obyvateľstva, ani ekonomické ťažkosti či spory o majetok – ale vzájomná skepsa, ba až nenávisť nových politikov.

Vnútorný rozkol v ŠtB?

Štátna bezpečnosť (ŠtB) marila všetky naše aktivity, ale jej postoj sa 17. novembra 1989 očividne zmenil. Nejaká frakcia v ŠtB sa, podľa mojej mienky, pokúsila o vnútrostranícky puč tým, že násilným rozohnaním povolenej manifestácie skompromituje Miloša Jakeša. A tohto nemožného politika, ktorého sa sami chceli zbaviť, mal nahradiť niekto, kto zachráni komunistický režim alebo aspoň jeho predstaviteľov.

Stretnutie zástupcov občianskej iniciatívy VPN... Foto: Archív Pravdy
november 1989, VPN, SSR, orezana Stretnutie zástupcov občianskej iniciatívy VPN s predstaviteľmi vlády SSR.

Ja som v novembri 1989 nebažil a ani dnes nebažím po politických väzňoch, ale je očividné, ze ŠtB aj KGB v tom procese hrali akúsi rolu a dnes by ju mali skúmať historici a mali by o nej otvorene hovoriť aj politici. A je rovnako zrejmé, že ich eštébácka hra bola poriadne pobabraná, lebo jej výsledkom nebol nikto schopnejší ako Jakeš, ale naopak – ešte neschopnejší – Karel Urbánek. S pánom Urbánkom, ako generálnym tajomníkom ÚV KSČ, sme ja a Václav Havel skúšali rokovať. Ale hneď sme pochopili, že tento človek už nie je spôsobilý dať komunistickej strane nejakú vážnejšiu rolu. Po tomto stretnutí sme definitívne prestali považovať Ústredný výbor Komunistickej strany Československa za partnera a stretávali sme sa už iba s federálnou vládou.

(Text prešiel autorizáciou Jána Budaja.)

© Autorské práva vyhradené

53 debata chyba
Viac na túto tému: #ŠtB #17. november 1989 #Miloš Jakeš #Ján Budaj #Verejnosť proti násiliu
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy