Prečo musel zomrieť Ľudovít Kukorelli

, 24.11.2014 12:15
Ľudovít Kukorelli, SNP, letec
Ľudovít Kukorelli (druhý zľava) v roku 1941 ako člen vojenskej letky so základňou v Piešťanoch. Autor:

Volali ho Martin. Cudzím sa predstavoval krycím menom Mlynarovič. Ešte aj najbližší spolubojovníci sa jeho skutočné meno dozvedeli až po tom, čo zomrel. A hoci od smrti hrdinu Povstania Ľudovíta Kukorelliho uplynulo v pondelok už 70 rokov, stále nad ňou visia nezodpovedané otázniky.

"Dodnes ho vidím, ako tam leží, v jame pri haburskom cintoríne,“ spomína bývalá partizánka Anna Daňová-Bergerová. "V krátkom koženom kabátiku… Vyzeral ako živý, až na tú ranu od guľky na ľavej strane čela.“

Pani Anna nemala ešte ani 15 rokov, a už robila spojku v partizánskom zväzku Čapajev. Posledné tri mesiace zväzok operoval v pohorí Ondavskej vrchoviny a v jeho radoch bojovalo takmer 1 500 partizánov. Svoj rozhodujúci boj zviedli pri prelome frontu medzi obcami Borov a Habura v Medzilaboreckom okrese.

Presun partizánskych oddielov z priestoru Závady cez chotáre obcí Korunková a Havaj smerom na Medzilaborce sa začal večer 21. novembra 1944. Organizoval ho a viedol nadporučík Kukorelli, náčelník štábu čapajevovcov. Samotný prechod frontu, ktorého cieľom bolo prelomiť tvrdú nemeckú obranu a vyjsť v ústrety útočiacim sovietskym jednotkám, sa začal ráno 24. novembra na dvojkilometrovom úseku. Partizáni pritom narazili na tvrdý nemecký odpor.

"Nepriateľ bol zaskočený nielen streľbou, ale aj silou hluku, ktorý vytváral dojem mohutnosti a početnosti útočníkov,“ približuje situáciu Helena Pažurová, autorka najnovšej monografie o partizánskom zväzku Čapajev (Múzeum SNP, 2014). "Lenže presné miesto prechodu nevedeli ani sovietski vojaci, a tak domnievajúc sa, že ide o útok protivníka, začali strieľať.“ Boj trval necelú polhodinu, straty na oboch stranách však boli obrovské. Rady partizánov decimovali aj mínové polia. Cez frontovú líniu sa prebila iba tisícka čapajevovcov, takmer tretina zväzku padla v boji.

O tom, či v boji padol aj Kukorelli, sú však dodnes vážne pochybností. Dôvod? Bol zastrelený zblízka guľkou zo zbrane, ktorú nepoužívala ani jedna z bojujúcich strán. Projektil kalibru 6,35 našli pri exhumácii telesných ostatkov Kukorelliho pol roka po jeho smrti. Aj ďalšie okolnosti nasvedčujú tomu, že hrdina SNP bol zavraždený. Prečo a kým?

"Vychádza to tak, že niekto z blízkeho okolia sa Kukorellimu chcel pomstiť,“ myslí si Jozef Skalka, vedúci Klubu vojenskej histórie Čapajev, ktorý sídli v Prešove. Ako už názov naznačuje, členovia klubu sa venujú rekonštrukcii partizánskych bojov na území Slovenska, pričom v popredí ich záujmu je aj činnosť čapajevovcov. Podľa jednej verzie treba aj za Kukorelliho smrťou hľadať ženu. Martin sa totiž tri týždne pred prechodom frontu oženil s ošetrovateľkou oddielu, čo mu údajne nevedel odpustiť sok v láske. Dôveryhodnejšie pôsobí verzia o zbavení sa nepohodlného svedka, ktorý mohol vypovedať o zlyhaniach nového veliteľa zväzku.

Nebezpečný burič

Ak sa chceme dostať ďalej, musíme sa najprv vrátiť do ešte vzdialenejšej minulosti. Budúci vojenský letec Ľudovít Kukorelli (jeho starý otec po meči bol Talian priženený na Slovensko) sa narodil 8. októbra 1914 v Tvrdošíne v rodine železničného traťmajstra a učiteľky. Vznik Slovenského štátu zastihol mladého poručíka v leteckom pluku v Piešťanoch. Najprv robí kariéru. V máji 1939 sa stáva pobočníkom veliteľa Náhradnej perute a v júni 1940 jej veliteľom. Medzitým ho povýšili do hodnosti nadporučíka letectva a napokon v októbri 1940 ustanovili iba 26-ročného Kukorelliho za pobočníka veliteľa leteckého pluku v Piešťanoch.

To je však v rozpore s viacerými tvrdeniami v prvých povojnových životopisoch. Napríklad vo výpravnej knihe Padli za slobodu od neznámych autorov, ktorú v roku 1954 vydal Ústav dejín KSS, sa možno o Kukorellim dočítať, že "povesť nebezpečného buriča“ získal už v rokoch 1938–1939: "Za útoku na Poľsko umele havaroval na letisku, aby nemusel splniť rozkaz a bombardovať poľské územie. Tým vzbudil proti sebe podozrenie, ktoré sa potom ešte väčšmi vystupňovalo, keď odmietol prijať z rúk ľudáckeho veliteľa povýšenie na stotníka. Gestapo a ÚŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti – pozn. red.) si ho začínali čoraz pozornejšie všímať a po nezdarenom pokuse o útek do ZSSR ho napokon aj zatkli…“

Zistenia Pažurovej nenechávajú z tejto znôšky výmyslov a poloprávd kameň na kamení. Na ťažení hitlerovského Nemecka a jeho slovenského spojenca sa Kukorelli nezúčastnil nie preto, že by nechcel, ale v septembri 1939 slúžil na leteckej meteorologickej stanici v Spišskej Novej Vsi. V Piešťanoch sa Kukorelli naozaj zapojil do protištátnej spravodajskej činnosti už v roku 1940. Skupina leteckých dôstojníkov vtedy nadviazala spojenie s juhoslovanským konzulom v Bratislave. Plánovali dokonca útek do Juhoslávie, a teda nie do Sovietskeho zväzu! Aj by sa oň zrejme pokúsili, nebyť prepadnutia balkánskeho štátu nacistickým Nemeckom začiatkom apríla 1941. Letci sa potom preorientovali na dodávanie informácií exilovej československej vláde v Londýne.

Do ZSSR Kukorelli síce letel, ale ako príslušník pozorovacej letky slovenských vzdušných zbraní v auguste 1941 počas ťaženia na východnom fronte. Zdržal sa tam len krátko, ale nie je ťažko si predstaviť, že po februári 1948, ak by bol prežil vojnu, by mu to nová moc spočítala. Nehľadiac na svoje neskoršie hrdinstvá v protifašistickom odboji by aj Kukorelli musel zrejme pykať za "titoizmus“, za prechodnú orientáciu na Londýn aj za tú krátku anabázu na východnom fronte. Svedčia o tom tragické osudy ďalších partizánskych a povstaleckých veliteľov v prvej polovici 50. rokov.

Život na úteku

Pred druhým uväzením sa Kukorelli zachránil len útekom cez okno WC na žandárskej stanici v Piešťanoch. Po vydaní celoštátneho zatykača musel zmeniť vzhľad a skrýval sa najprv u jednej vdovy v Piešťanoch, potom u druhej v Bratislave. Odtiaľ sa v jari 1943 dostal na východné Slovensko.

Partizánka Anna Daňová-Bergerová je dnes jednou...
Partizánka Anna Daňová-Bergerová je dnes jednou z posledných pamätníkov smrti Ľudovíta Kukorelliho (na snímke z roku 1937 ako absolvent leteckého učilišťa v Prostějove). Autor: FOTO ARCHÍV

Tam, v lesoch Vihorlatu už celý rok vznikali fingované "drevorubačské“ tábory, v skutočnosti bojové jánošíkovské družiny. Združovali predovšetkým rasovo prenasledovaných a neskôr aj sovietskych občanov – utečencov z nemeckého zajatia. Miestni ilegálni odbojári sa mladému dôstojníkovi potešili. Už totiž dozrel plán premeniť jednu z družín na ozbrojenú partizánsku jednotku. Po nevyhnutnej karanténe a krátkom drevorubačskom zácviku poverili Kukorelliho organizovaním tejto jednotky.

"Nevysoký mladý muž, trocha chudorľavý, s hustými svetlogaštanovými vlasmi, s jasnou, takmer detskou tvárou,“ takého si "Martina“ zapamätali ďalší "drevorubači“ z tábora v lesoch nad obcou Matiaška. Keď režisér Jozef Režucha zvažoval pred štyridsiatimi rokmi, koho obsadiť do úlohy Kukorelliho vo filme Život na úteku, rozhodol sa pre Milana Kňažka asi podľa tohto popisu.

Kukorelli sa ukázal ako šikovný organizátor. Dokázal pre jednu z prvých partizánskych jednotiek na Slovensku získať značnú morálnu, materiálnu a finančnú podporu od viacerých odbojových skupín. Z oddielu bola čoskoro brigáda a z brigády od 1. septembra 1944 – najvyšší organizačný zväzok v partizánskom hnutí. Z tridsiatich partizánov sa v lete 1944 rozrástla brigáda na takmer tristo.

V partizánskej republike

Prečo brigádu nazvali po Vasilijovi Čapajevovi, hrdinovi občianskej vojny v boľševickom Rusku? Lebo čoskoro v nej získali prevahu popri vojakoch z bývalej Východoslovenskej armády sovietski vojaci, ktorí ušli z nacistických zajateckých táborov. A pre nich bol Čapajev idol. Čapajevovci boli postrachom vládnej moci a neskôr i nemeckých okupantov. Svedčia o tom hlásenia viacerých okresných náčelníkov ministerstvu vnútra a ÚŠB. Rádius pôsobenia jednotky totiž obsiahol postupne až tri východoslovenské pohoria. Najdlhšie pôsobila v Slanských vrchoch, neskôr na Čergove a na záver operovala v Ondavskej vrchovine. Vtedy vytvorila partizánsku oblasť, po vojne ju nazvali "partizánskou republikou“. Obsiahla obce v trojuholníku Vranov nad Topľou – Humenné – Stropkov (neskôr až Medzilaborce).

Veliteľom oddielu, brigády a nakoniec zväzku Čapajev bol od apríla 1944 Ivan Baľuta, pôvodne sústružník zo Záporožia na Ukrajine. Do oddielu však prišiel ako utečenec z koncentračného tábora Dachau. S Kukorellim, ktorý viedol štáb jednotky, boli rovesníci. Pažurová upozorňuje, že čapajevovci spočiatku nepodliehali Partizánskemu štábu pri I. ukrajinskom fronte, ako niektoré iné partizánske oddiely na Slovensku. Mali spojenie len so slovenskými orgánmi protifašistického odboja. Až 1. septembra 1944 začal vo zväzku Čapajev pôsobiť major Červenej armády Viktor Kokin, v minulosti príslušník NKVD, ktorého Partizánsky štáb I. ukrajinského frontu vyslal na Slovensko s úlohou "preveriť miestne partizánske oddiely“.

Vo zväzku Čapajev však Kokin vystupoval ako vojenský poradca. Mal zrejme významné poslanie, keďže maršal Ivan Konev, veliteľ I. ukrajinského frontu, vo svojich memoároch uvádza, že 7. septembra 1944 poslal telegram o začiatku Karpatsko-duklianskej operácie nielen Baľutovi, ale aj Kokinovi. Telegram zároveň obsahoval príkaz "postupovať na sever s tým, aby hlavné sily partizánskych oddielov dosiahli 10. septembra slovenskú hranicu“ v určených miestach a aby poskytli "súčinnosť jednotkám Červenej armády“.

Všetko nakoniec dopadlo inak, ako predpokladal plán ofenzívy a medzi Kokinom a Baľutom prepukli rozpory, ktoré mali nešťastný koniec. Začiatkom októbra 1944 pristálo pri Závade lietadlo z Ukrajiny, ktoré odviezlo Baľutu nevedno kam. Čapajevovci predpokladali, že ho idú vyznamenať, ale veliteľ sa im už nikdy nevrátil.

Velením zväzku bol dočasne poverený Kukorelli a približne o mesiac priletel zo štábu 1. ukrajinského frontu nadporučík Volodymyr Tristan. Iba Kokin vedel, že ide o vyšetrovateľa NKVD s osobitným poslaním. Čoskoro boli piati sovietski občania – okrem iného komisár štábu a náčelník rozviedky štábu – obvinení zo špionáže. Všetkých podrobili vypočúvaniu s použitím fyzického násilia a keď z nich vynútili "priznanie“, poľný súd na čele s Tristanom ich odsúdil na trest smrti zastrelením. Poprava sa konala 18. novembra 1944 v katastri obce Rohožník pri Závade, hoci rozsudok sa mal pôvodne vykonať až po prechode frontu a spojení sa s jednotkami Červenej armády. Pokyn k poprave dal Kokin.

Ten sa pár dní predtým stal veliteľom zväzku. Podľa Pažurovej sa Kukorellimu spolupracovalo s Kokinom ťažko, pretože nebol presvedčený o vine popravených. Z tejto skutočnosti však niektorí pamätníci aj historici odvodzujú ďalekosiahle závery. Jeden z nich znie: Kukorelli bol 24. novembra zavraždený na priamy príkaz Kokina, "aby nemohol vypovedať o neslýchanej likvidácii štábu partizánskej brigády Čapajev“.

Kto mal na tom záujem?

Ľudovíta Kukorelliho pochovali najprv v Habure, o pol roka neskôr jeho ostatky preniesli do Košíc, kde vychodil gymnázium a začal vojenskú službu. V júli 1945 sa konal štátny pohreb v košickej katedrale. Záujem o tragický osud Kukorelliho v uplynulých desaťročiach klesal a opätovne stúpal. Vrcholky zaznamenal v polovici 60. a 70. rokov. Verziu o Kokinovi ako hlavnom vinníkovi jeho smrti najnovšie oživil najmä výskum mladého historika Štefana Balberčáka z Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Pažurová však namieta, že zatiaľ o tom nemáme jediný priamy dôkaz, sú iba indície.

Vyšetrovanie prípadu v 60. rokoch prinieslo rehabilitáciu všetkých obvinených a popravených za údajnú špionáž. Spravodlivosti sa v roku 1964 dočkal aj Baľuta, ešte vtedy žil… Kokinovi vyčítali popravu – bolo predsa treba počkať na prechod frontu, on sa však bránil tým, že mal obavy z úteku odsúdených. Vylúčili ho z komunistickej strany, ale trestné stíhanie sa proti nemu nikdy ani nezačalo. U nás vyšetrovala prípad generálna prokuratúra v Prahe, ktorá pritom spolupracovala s generálnou prokuratúrou ZSSR. Tá si prizvala na pomoc aj vyšetrovateľov KGB. Pažurová vo svojej knihe prvýkrát sprístupňuje širšej verejnosti závery tohto vyšetrovania. Sú dosť prekvapujúce.

Vyplýva z nich, že nepravdivé informácie o zväzku Čapajev a jeho veliteľoch podával do Kyjeva v roku 1944 spravodajský oddiel plukovníka Viktora Karasiova-Stepanova, ktorý vystupoval v nemeckom tyle pod legendou vlasovovskej jednotky. "Karasiov označil zväzok Čapajev v správe, ktorú podával svojmu riadiacemu orgánu, ako lžipartizánsky oddiel, vybudovaný zrejme Nemcami,“ uvádza sa v informácii vojenskej kancelárie prezidenta ČSSR z 28. novembra 1967 bratovi Kukorelliho Gabrielovi.

Kokin prilial olej do ohňa, keď v polovici novembra 1944 hlásil partizánskemu štábu v Kyjeve, že sa proti jeho osobe chystá atentát. Vtedy dostal príkaz zatknúť piatich partizánov – sovietskych občanov, ktorých dal o niekoľko dní popraviť. O možnej vražde Kukorelliho sa však v dokumente nedočítame nič. Nedávno vyšla v Rusku kniha Gennadija Mojsejenka Epocha víťazov. Je v nej rozsiahla kapitola o zväzku Čapajev. Smrť Kukorelliho považuje autor za "prirodzenú stratu v boji“, kde padlo toľko ďalších partizánov…

Na seminári v Hanušovciach sa minulý týždeň pýtali miestni odbojári Pažurovej, kto mohol mať záujem na smrti Kukorelliho. Odpovedala ako vo svojej knihe: "Okolnosti jeho smrti ostávajú neobjasnené. K uspokojivej odpovedi sa dopracujú hádam až mladí slovenskí, ukrajinskí a ruskí historici.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#SNP #partizáni
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku