Bolo november 1914. Proti c.k. armáde vtedy stáli ruské vojská, ktoré na naše územie prenikali cez zasnežené priesmyky. Ale tak, že cez jeden sem vtrhli, cez druhý ich "naše“ divízie vytlačili späť za Karpaty, ale oni sa vám onedlho vrátili tretím priesmykom. Čiara dotyku medzi bojujúcimi stranami sa teda stále vydúvala (raz sem, raz tam) a zase sťahovala do pôvodnej polohy. Skrátka, bola ako z gumy.
Gummikrieg bola, samozrejme, súčasťou Veľkej vojny (tak volali vtedy prvú svetovú). Štyri mesiace po jej začiatku už bolo zrejmé, že sa neskončí tak rýchlo, ako pôvodne sľubovala štátna propaganda. Vlastenčeniu "maďarónov“, ktorí ešte v auguste 1914 manifestovali aj v uliciach východoslovenských mestečiek s fakľami a so skandovaním Éljen a háború! (Nech žije vojna!) bol už dávno koniec. Národnie noviny priniesli 24. novembra 1914 správu z dobré informovaných kruhov: "Vojna potrvá dlho.“ Deň predtým divízia pod velením generála Lavra Kornilova (budúceho vodcu protiboľševickej vzbury) obsadila Humenné a hrozilo, že ruské vojská sa začnú valiť do centrálneho Uhorska. Veď už nemali pred sebou väčšie prírodné prekážky.
V pondelok 23. novembra obsadili kornilovovovci Humenné a deň predtým Sninu. Dostali sa sem cez priesmyk Ruské sedlo. Ďalšie ruské vojská prenikli cez Lupkovský priesmyk do údolia Laborca a na Humenné postupovali z Medzilaboriec. O tom však nenájdeme vo vtedajších novinách jedinú zmienku ani 24., ani 25., ba ani 26. a 27. novembra. Vojenská cenzúra pracovala spoľahlivo, do tlače púšťala len informácie o víťazstvách "našich“ vojsk.
Až v sobotu 28. novembra priniesli Slovenské noviny, ktoré vychádzali v Budapešti, správu, že "našim čatám podarilo sa očistiť územie Šariša od Rusov, ktorí vtrhli do severných krajov stolice“. Odvolali sa pritom na prešovského podžupana Jozefa Tahyho, ktorý o tom informoval Uhorskú tlačovú kanceláriu ešte vo štvrtok 26. novembra. Išlo však o ruské jednotky, ktoré prenikali cez Užocký priesmyk. O situácii na hornom Zemplíne naďalej ani slova.
Rusov z Humenného sa totiž podarilo vytlačiť až 28. novembra po tom, čo sem Rakúsko-Uhorsko stiahlo uvoľnené jednotky práve od Užockého priesmyku. Ale v ten istý deň sa začal ruský útok v oblasti Duklianskeho priesmyku. O dva dni nato padol Zborov a na tretí deň aj Bardejov. Zdanlivo nepreniknuteľné Karpaty, prirodzená hradba Uhorska, boli zrazu deravé ako rešeto. A boli také až do mája 1915, takmer pol roka.
Smer Východné Karpaty
Je zaujímavé, že tri roky pred "gumovou vojnou“ precvičovali rakúsko-uhorské vojská aj možné boje vo Východných Karpatoch. V podduklianskom kraji sa vtedy konali veľké manévre a ich cieľom bolo odraziť predpokladaný útok Rusov od Haliče na územie Horného Uhorska. Manévrom velil František Ferdinand d'Este – áno, sám následník trónu, ktorého v júni 1914 zavraždili v Sarajeve, a tým odštartovali celosvetový ozbrojený konflikt.
Tri mesiace po atentáte na Ferdinanda a tri roky po spomínaných manévroch – 7. až 11. septembra 1914 – dosiahli Rusi svoje prvé veľké víťazstvo vo Veľkej vojne. Dobyli Halič aj s Ľvovom, armáda cisára Františka Jozefa I. prišla údajne až o 250-tisíc vojakov a ďalších okolo 100-tisíc ich skončilo v ruskom zajatí. „Mnohí Slováci sa nachodia v ruskom zajatí v Toboľsku a Omsku, medzi nimi aj mladý Dr. Markovič, direktor novomestskej banky,“ písal o mesiac neskôr Ján Dérer strýkovi Jozefovi Dérerovi (otcovi budúceho politika Ivana). "Tí to už majú asi vyhraté.“ Ofenzíva ruskej armády mnohých prekvapila, veď Rusko ešte neskončilo mobilizáciu a už zaútočilo na habsburskú monarchiu – Halič bola vtedy jej súčasťou – s asi 600-tisíc vojakmi. Po obsadení Ľvova si to ruské jednotky nasmerovali na vojenskú pevnosť Przemyśl a Krakov. Tuzemská tlač utešovala čitateľov predpoveďami, že pri Przemyśli si Rusi "istotne vylámu zuby“. Tak písali v polovici novembra aj Robotnícke noviny, ktoré vychádzali v Prešporku, čiže Bratislave. Rusi sa však predbežne uspokojili s obkľúčením Przemyślu a rýchlo postupovali k hrebeňom Karpát. A na Karpatoch sa nezastavili, ale zaútočili na priesmyky. Samozrejme, narazili na odpor, ale na dostatočný?
„Straty Rusov sú veľké, nepriateľ na každom mieste začal ustupovať,“ tvrdili Slovenské noviny, ale neuviedli žiadne fakty. V oblasti Dukly sa 8. armáde generála Alexeja Brusilova postavila 3. rakúsko-uhorská armáda Svetozara Boroeviča. Aké mala národnostné zloženie? Podľa zistení vojenského historika Mariána Hronského boli v nej Slováci výrazne zastúpení. Pochádzali prevažne z regiónov dnešného západného Slovenska, ale aj zo Šariša a Zemplína. V priestore dvoch karpatských priesmykov bojoval napríklad prešovský 67. peší pluk. Zima 1914/1915 ho zdecimovala. "Pluk mal na začiatku apríla 1915 už len 300 mužov (ledva pätinu) a museli ho doplniť,“ konštatuje vo svojej štúdii Hronský.
Velenie c. k. armády však dbalo na to, aby v jej jednotkách nemali Slovania prevahu. Všimol si to aj britský pozorovateľ na bojiskách východného frontu major J. F. Neilson, ktorý svojmu veleniu hlásil: "Všetci Slovania celkom prirodzene bojujú neochotne, ich sympatie sú na strane Rusov… (preto) vo vojenských jednotkách premiešavajú Slovanov s inými národnosťami, aby sa zabránilo dezerciám a aby ich donútili bojovať…“
Pozor, už idú Rusi!
V socialistickej škole sme sa kedysi učili, že obyvatelia východného Slovenska vítali ruských vojakov s otvoreným náručím. Ale bolo to naozaj tak? "Bolo to tak najmä tam, kde sa už pred vojnou presadila pravoslávna cirkev,“ odpovedá Dušan Kováč z Historického ústavu SAV. Pravoslávny klérus patril medzi najdôležitejších šíriteľov proruskej propagandy a kolportérov ruských letákov. "Rakúsko je už porazené,“ písalo sa v jednom z týchto letákov. "Nepočúvajte tých, čo vás prehovárajú bojovať proti Rusku. Nebude viac hranice medzi nami a Ruskom!“
V oblasti Karpát žilo veľa Rusínov, ale aj medzi nimi neboli iba rusofili. Platí to najmä o Rusínoch gréckokatolíckeho vierovyznania, ku ktorým sa doniesli správy, že ruská okupačná správa zavádza na obsadených územiach tvrdé opatrenia proti gréckym katolíkom a Židom. Ani Slováci neboli jednotní vo vzťahu k Rusku. Je však fakt, že národne orientovaná slovenská verejnosť a jej politickí predstavitelia spájali s príchodom armády nádeje na riešenie národnostnej otázky v Uhorsku. "Žili sme v úžasnom napätí, očakávajúc, kedy sa (ruské vojská) pohnú a obsadia Slovensko,“ spomínal po vojne Vavro Šrobár. "Slovenský ľud čakal kozákov ako spasiteľa z jarma maďarskej tyranie.“
Uhorské úrady o tom vedeli, a preto sprísnili perzekúcie proti tzv. panslávom. Vydali proskripčné listiny s menami nemaďarských národných činiteľov vrátane ich rodinných príslušníkov. Za mreže sa mohol dostať každý podozrivý z rusofilstva a sympatizujúci s myšlienkami slovanskej vzájomnosti. "Stali sme sa opatrnými,“ napísal o tom Šrobár, "o vojne sme sa nikdy nezhovárali v prítomnosti neznámeho alebo zastrašeného človeka.“ Rozmohlo sa totiž udavačstvo a pohon na údajných špiónov a "zapredancov Ruska“. Provládna propaganda šírila strach z "ruských barbarov“. Vojakom sa odporúčalo dať prednosť smrti pred zajatím – Rusi vraj zajatcov vešajú.
Už koncom októbra 1914 nastala panika najmä medzi majetnými ľuďmi a úradníkmi v Zemplínskej a Šarišskej stolici. Najprv poslali preč, do bezpečnejších južnejších miest, svoje rodiny a krátko pred vpádom ruských vojsk sa za nimi pobrali aj sami. "Mnohí sa dostali z Humenného iba v poslednej chvíli, zanechajúc všetok svoj majetok napospas zúriacej vojnovej nešetrnosti,“ zaznamenal miestny kronikár. "Naspäť sa vrátili až na Vianoce.“
Ani na juhu to nebolo totiž ako med lízať. Vojna už po štyroch mesiacoch zhoršila životný štandard aj v takej Bratislave (Prešporku). Prudko rástli ceny základných potravín, ceny vajec až o 100 percent. Historička Nadežda Jurčišinová z Prešovskej univerzity preskúmala viaceré kroniky obcí v oblasti, ktorú obsadili ruskí vojaci. Podľa nich sa "moskale“, ako ich tam volali, správali voči obyvateľstvu väčšinou korektne, aj keď sa to neobišlo bez prípadov rabovačiek. "Ubytovali sa zväčša v domoch utečencov, kde pobrali veľa vecí, korisť však vzápätí lacno predávali roľníkom z okolitých dedín,“ zhŕňa obsah kronikárskych záznamov historička. Utečencov považovali za "zásadných slovanských nepriateľov“, a preto vraj ich domy vyplienili. V obci Bardejovská Zábava, dnes časti Bardejova, však bezdôvodne zhabali potraviny rodine Gurských. Na sťažnosť gazdinej museli vinníci zaplatiť osem rubľov "odškodného“, ale za trest ich aj tak vyšľahali "troma viazanými prútmi po 5 – 10 úderov“. A vojaka prichyteného pri krádeži vo farskej pivnici zmlátil údajne sám generál!
Pravda, aj ruská armáda rekvirovala na obsadenom území kone, kravy, povozy, často bez akejkoľvek náhrady. Zdá sa však, že po prvom ruskom vpáde väčšie škody spôsobilo civilnému obyvateľstvu ustupujúce rakúsko-uhorské vojsko. Svidník podpálilo a aj v Ladomirovej zanechalo veľký požiar, ktorý zachvátil časť obce. Niekde sa aj rabovalo, vraj tak je to lepšie, akoby sa všetko dostalo do rúk Rusov, vysvetľovali šarišskému županovi vojenskí velitelia.
Foto: KVHBESKYDY.SK
Rozhodujúci úsek Veľkej vojny
Ako píše vojenský historik Matúš Korba, pred sto rokmi sa v oblasti východných Karpát "preťali osudy“ troch významných ruských generálov. Tým tretím bol Anton Denikin, ktorý neskôr, počas občianskej vojny v Rusku, patril medzi zakladateľov bielogvardejského hnutia, podobne ako Kornilov. V novembri 1914 velil Denikin 4. streleckej brigáde, nazývanej aj Železná, tá mala za úlohu dobyť Lupkovský priesmyk a postupovať na Medzilaborce. "Počasie strašné, mráz až 15 stupňov Romera, v horách bolo ešte oveľa chladnejšie, fujavica sťažovala postup a oslepovala,“ spomínal už po vojne bývalý veliteľ Železnej brigády. Nadával na cesty-necesty, pochválil však železnicu, ktorá viedla cez Medzilaborce a Lupkov až do Haliče a opačným smerom – do Humenného.
Denikinovým plukom sa podarilo obsadiť túto komunikáciu, strategickú pre celý východný front. Kornilov vzápätí dobyl Humenné, jeho divízia však nebola ničím krytá z východu. A tak čím ďalej prenikala na juh, tým viac jej hrozil zničujúci úder z boku a z tylu. To pochopil generál Sándor Szurmay, ktorý 25. novembra 1914 prevzal po generálporučíkovi Johannovi Kargovi velenie všetkých rakúsko-uhorských vojsk nachádzajúcich sa v tejto oblasti. Do protiútoku sa zapojila aj operačná skupina Krautwald, a práve ona oslobodila Humenné.
Mesto bolo do značnej miery zničené. Najväčšie škody na majetku spôsobilo ostreľovanie ruských pozícií rakúsko-uhorským delostrelectvom. Rusi sa totiž zakopali v meste, ale o tom sa vtedy ešte nemohlo písať. O inom sa písalo: "Od štvrtka jeden za druhým prichádzajú do Debrecína vlaky s ruskými zajatcami, ktorých zajali v Karpatoch,“ informovali Slovenské noviny. Boje to však museli byť urputné, keďže len 42 kilometrov vzdialené Medzilaborce boli oslobodené až o dva týždne, 11. decembra.
Z tých čias sa zachoval denník Octaviana Tăslăuana, autora, vydavateľa a rakúsko-uhorského dôstojníka rumunského pôvodu. Slúžil v 11. rote 22. pešieho honvédskeho pluku, ktorý koncom novembra 1914 bojoval medzi Stropkovom a obcou Havaj. "Na začiatku vojny v auguste mala rota 267 vojakov, do konca novembra prežili bez zranenia iba piati vojaci, ja som šiesty,“ zapísal si Tăslăuanu. Jedenásteho decembra sa už aj posledné ruské jednotky stiahli na severnú stranu Karpát. Bol to však, ako zdôrazňuje historik Korba, iba začiatok "epopeje karpatských bitiek“.
Na začiatku roku 1915 ruská ofenzíva v Karpatoch pokračovala. Vo februári Rusi opäť obsadili Medzilaborce a Bardejov, ďalej však už neprenikali. A tak to bolo až do mája 1915. Ťažké boje v Karpatoch ukončil prielom 11. nemeckej a 4. rakúsko-uhorskej armády. Vojnové operácie zasiahli šesť okresov súčasného Prešovského kraja. Podľa Korbu územie severovýchodného Slovenska vtedy nadobudlo "veľký strategický význam“ a na karpatskom úseku východného frontu sa rozhodovalo "o ďalšom priebehu prvej svetovej vojny“. Počas bojov padlo alebo v dôsledku zranení zomrelo 37 400 vojakov ruskej, rakúsko-uhorskej a nemeckej armády, ktorí sú pochovaní na 236 vojenských cintorínoch.
Autor týchto riadkov vyrastal v bezprostrednej blízkosti jedného z nich, na okraji Medzilaboriec. Dodnes neviem, a nik to nevie, kto vlastne v tých hromadných hroboch spí svoj večný sen. Rusi? Nemci? Maďari? Slováci? Česi? Rusíni? Jedni, druhí aj tretí? Ale je to až také dôležité? Pre niekoho nie, pre iného áno. V médiách sa nie tak dávno objavili správy o kšeftoch „s kosťami mŕtvych vojakov“ pri obnove tamojších nemeckých vojenských cintorínov. Žiaľ, aj takéto dozvuky má dávna "gumová vojna“…