Foto: www.tatranci.sk
Tohto roku uplynulo sto rokov od začiatku prvej svetovej vojny, nazývanej tiež veľká. Konali sa rôzne spomienkové slávnosti, ale aj vedecké konferencie, ktoré sa pokúšali pochopiť, prečo sa svet tak ľahkovážne pustil do zničujúceho konfliktu. Aby až po jeho skončení zistil, o akú vojnu išlo.
My sme prvú svetovú vojnu veľkou nenazývali, možno aj preto, aby nezatienila tú veľkú vlasteneckú, ktorá prišla po nej. Pri nedávnom sviatku Pamiatky zosnulých sa však stačilo pozrieť na pomníky padlých z rokov 1914–1918 a videli sme, že aj v malých slovenských dedinách na nich boli desiatky mien. Podľa ich počtu išlo aj pre nás o veľkú vojnu.
V Bratislave sa 12. novembra konala medzinárodná konferencia Stereotypy ako súčasť vojnovej propagandy. Ukázala, ako si národy nechajú nahovoriť tie najhoršie bludy o príslušníkoch iných etník. Za Taliansko sa na konferencii zúčastnil profesor Francesco Leoncini, ktorý sa na Univerzite Ca' Foscari v Benátkach štyridsať rokov venoval dejinám strednej a východnej Európy.
Priniesol so sebou knihu, ktorá vyšla v Taliansku v septembri a má názov Rímska dohoda a česko-slovenské légie (Il Patto di Roma e la Legione ceco-slovacca), s podtitulom Medzi veľkou vojnou a novou Európou (Tra Grande Guerra e Nuova Europa), ktorý naznačuje, že udalosti v Taliansku nemožno odtrhnúť od toho, čo sa dialo v ostatných krajinách kontinentu.
Foto: www.tatranci.sk
Kniha prináša množstvo poznatkov o formovaní česko-slovenských légií na území Talianska, o úlohe Kongresu utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal v Ríme v apríli 1918, a o talianskej politike voči národom Rakúsko-Uhorska v čase prvej svetovej vojny i tesne po nej. Podnetom pre jej napísanie boli udalosti, ktoré sa udiali 15. decembra 2012 v kartuziánskom kláštore svätého Vavrinca v Padule.
Odhalili tam tabuľu venovanú pamiatke vyše 10-tisíc českých a slovenských vojakov internovaných v zajateckom tábore v Padule v rokoch 1915–1918. Pri tej príležitosti sa konala aj vedecká konferencia a príspevky z nej spolu s textami historických dokumentov a dobovými fotografiami umožnili profesorovi Leoncinimu zostaviť spomínanú publikáciu. Štúdie v knihe sú pre nás zaujímavé, lebo objasňujú viaceré stránky zložitej situácie, v ktorej sa pohyboval Milan Rastislav Štefánik, keď ako diplomat a vojak pripravoval vznik légií.
Sebaurčenie, alebo Balkán?
V Taliansku v tom čase existovali dva prístupy k otázke o budúcnosti rakúsko-uhorskej monarchie a slovanských národov v nej. Jedna vychádzala z obrodeneckých myšlienok filozofa a politika Giuseppe Mazziniho a priznávala právo všetkých európskych národov na sebaurčenie. Druhá sa sformovala po zjednotení Talianska, keď v krajine prevládli imperiálne sklony podľa vzoru Bismarckovho Nemecka a Taliansko chcelo rozširovať svoje územie na úkor záujmov slovanských národov na Balkáne.
V roku 1914 zaujali talianske liberálne zoskupenia proslovanský postoj, kým nacionalisti boli naladení skôr protislovansky. Prejavilo sa to aj neskôr, roku 1917 vznikol Taliansky výbor za česko-slovenskú nezávislosť, kde prevažovali nacionalisti, ktorí boli za zničenie monarchie a podporovali hnutie Čechov a Slovákov v boji za nezávislosť, ale s cieľom zabezpečiť si česko-slovenskú podporu pri ovládnutí pobrežia Jadranu. Liberáli s mazziniovskými koreňmi však boli za obrodu a sebaurčenie všetkých utláčaných národov monarchie, teda aj Slovincov, Chorvátov a Srbov.
Aj pacifista a demokrat Tomáš G. Masaryk si uvedomoval, že na rokovaniach po vojne vždy veľmi zaváži, kto sa do bojov zapojil s vlastnými vojakmi. Hoci sme nemali štát, museli sme vytvoriť armádu, aj keď tieto inštitúcie vznikajú obyčajne v opačnom poradí. Dočasne sme si ju museli dávať dohromady na území štátov, kde na to boli podmienky. Medzi ne sa dostalo aj Taliansko.
Foto: www.wikipedia.org
Štefánik musel uplatniť všetky svoje diplomatické a organizačné schopnosti, aby prekonal nedôveru miestnych úradov. Tie poukazovali na to, že na západnom fronte nedezertovalo zďaleka toľko príslušníkov rakúskej armády ako na východe, že hrozí nebezpečenstvo infiltrácie špiónov a podobne. Za sebou mali aj verejnosť, ktorá o Čechoch a Slovákoch nevedela nič a všetkých vojakov na druhej strane frontu pokladala jednoducho za Rakúšanov.
Stretnutia medzi predstaviteľmi Česko-slovenskej národnej rady v Paríži a niektorými talianskymi politikmi situáciu postupne menili. Prispel k tomu aj vývoj na frontoch vojny. V júli 1917 sa pri Zborove vyznamenali v bojoch príslušníci légií, ktoré sa sformovali zo zajatcov rakúsko-uhorskej armády pochádzajúcich z Čiech a zo Slovenska. O česko-slovenskom hnutí sa začalo písať aj v talianskych novinách.
V októbri toho istého roku rakúske vojská prelomili front pri Caporette a talianske vojská utrpeli zdrvujúcu porážku. Do toho prišla októbrová revolúcia v Rusku a Brest-litovský mier, ktorý znamenal, že vojská z východného frontu sa presunú na západ a tlak na Taliansko sa ešte zvýši.
To už sa o Masaryka a činnosť Česko-slovenskej národnej rady začal zaujímať aj taliansky minister zahraničných vecí Sidney Sonnino, ktorý sa dlho staval proti zničeniu Rakúsko-Uhorska a pre právo Čechov a Slovákov na sebaurčenie nemal veľké pochopenie. Mnohí talianski politici však mali iný názor a už v decembri 1917 sa v parlamente objavil návrh na vytvorenie česko-slovenských vojenských oddielov aj v Taliansku (pár dní predtým vznikli vo Francúzsku).
Taliansko prvé uznalo česko-slovenskú vládu
V januári 1918 vznikol v Ríme výbor pre organizáciu Kongresu utláčaných národov Rakúsko-Uhorska. Pôvodne sa mal kongres konať v Paríži, ale prezieraví talianski predstavitelia liberálneho zoskupenia, najmä poslanec a novinár Andrea Torre, vyvinuli maximálne úsilie, aby bol miestom konania Rím. Tak sa aj stalo a na rímskom Kapitole sa v dňoch 8. až 10. apríla 1918 zišli predstavitelia nerovnoprávnych národov z Rakúsko-Uhorska so zástupcami dohody, aby potvrdili odhodlanie bojovať proti monarchii do jej definitívnej porážky. Slovákov zastupovali Štefánik, Rudolf Gabriš a Štefan Osuský.
Kongres nepochybne prispel k posilneniu postavenia Talianska medzi krajinami Dohody, napriek tomu sa jeho organizátori nestretávali s plným pochopením ani doma. Predseda vlády Vittorio Emanuele Orlando si uvedomoval, že po vystúpení Ruska z vojny sa rakúsko-uhorské vojsko na talianskom fronte posilní a môže ho prelomiť, preto je potrebné hľadať spojenectvo s národmi, ktoré sa chcú vymaniť z područia monarchie. Minister zahraničných vecí Sonino sa však nechcel vzdať svojich plánov s Dalmáciou a iba ťažko prijímal dohodu so Srbskom o povojnovom usporiadaní tejto časti Balkánu, ktoré sa na kongrese načrtlo len veľmi všeobecne.
Foto: www.buongiornoslovacchia.sk
Pre budúce Česko-Slovensko bolo dôležité, že hneď po kongrese vznikla dohoda o vytvorení česko-slovenských légií, ktorú 21. apríla podpísali taliansky predseda vlády Orlando a Štefánik ako predstaviteľ Česko-slovenskej národnej rady. Na rozdiel od podobnej dohody podpísanej s francúzskou vládou, v tejto sa hovorilo, že vzniknuté vojsko bude podliehať jurisdikcii Česko-slovenskej národnej rady. Taliansko takto de facto ako prvé uznalo česko-slovenskú vládu.
O mesiac neskôr, 24. mája 1918, sa v Ríme pred Oltárom vlasti, ako sa nazýva pamätník Viktora Emanuela II., konalo slávnostné odovzdávanie bojovej zástavy česko-slovenským légiám. Keď si však prečítame dokumenty súvisiace s rímskym kongresom, zistíme, že v Rímskom pakte, na ktorom sa dohodli účastníci stretnutia, Slováci medzi vymenovanými národmi – účastníkmi stretnutia chýbajú. A medzi členmi talianskej delegácie nájdeme aj meno Benita Mussoliniho.
V Ríme si Štefánik vypočul na svoju adresu veľmi lichotivé slová. V prejave k účastníkom kongresu premiér Orlando uviedol, aký hlboký dojem na neho urobil rozhovor s jedným z predstaviteľov prítomných národov, ktorý ho požiadal, aby umožnil jeho spoluobčanom bojovať v radoch talianskeho vojska.
Orlando sa však ohradil, že nemôže tým ľuďom dovoliť, aby sa vystavili nielen utrpeniu a nebezpečenstvám vojny, ale aj ďalšej, ešte väčšej a horšej hrozbe. Keď totiž vojaci pri plnení svojej povinnosti padnú do rúk nepriateľa, majú právo, aby s nimi zaobchádzal s rešpektom, aký prináleží vojnovým zajatcom. Ale ľudí tohto človeka čaká niečo iné: šibenica. Ako by to mohol dovoliť a nebral pritom na seba morálny záväzok, ktorý by sa vyrovnal takej nesmiernej obeti. Ten človek, teda Štefánik, mu odpovedal, že nechce nič, zbavuje ho každého morálneho záväzku a žiada od neho iba to, aby jeho ľudia zomreli za svoj ideál.
Orlando účastníkom pripomenul, že v tej chvíli bol predsedom vlády štátu s 36 miliónmi slobodných občanov a pred ním stál vyhnanec, tulák bez domova a bez vlasti, ale sám cítil, ako sa jeho duch skláňa s úctou pred človekom s morálnou veľkosťou, ktorá predstavuje najväčšiu silu na svete: silu idey.
Orlandove zábrany neboli len rečníckym zvratom. Na fronte príslušníkov česko-slovenských légií naozaj očakávala poprava. Najtragickejší prípad sa stal v polovici júna 1918, keď do zajatia padlo 25 legionárov a neďaleko Conegliana ich všetkých zastrelili alebo obesili.
Padula nie je Padova
O účasti vojakov česko-slovenských légií v bojoch na talianskom fronte sa toho vie pomerne dosť. Hovoria o nej talianske vojnové archívy a vďaka úlohe Štefánika sa o tieto udalosti zaujíma aj širšia slovenská verejnosť. Príchod vojakov na front je však výsledkom dlhého procesu, ktorý sa začal tri roky predtým v zajateckom tábore v Padule, o ktorom väčšina ľudí nevedela nič. Mnohí si toto mestečko mýlia s Padovou, ktorá je v súvislosti s légiami omnoho známejšia. Tým viac, že jedna z podôb mena mesta znie Padua.
Padula sa však nachádza v južnom Taliansku, v okrese Salerno, a o pobyte českých a slovenských vojnových zajatcov v tamojšom karteziánskom kláštore sa v tejto knihe dočítame viac v štúdii tamojšieho stredoškolského učiteľa a znalca histórie Vincenza Mariu Pinta. Dozvieme sa, že zajatci sa počas svojho pobytu zapájali aj do stavby ciest a opravy a údržby samotného kláštora. Vytvorili si orchester, ktorý mával koncerty a výťažok zo vstupného šiel na účet Česko-slovenskej národnej rady v Paríži. Mali aj divadelný súbor, ktorý neraz hrával aj dva razy denne. Uviedli tu napríklad Gogoľovho Revízora či Molièrovho Lakomca…
Na pomníkoch v našich dedinách sú mená Slovákov, ktorí padli v prvej svetovej vojne. Na spoločných cintorínoch sú už mená rôznych národností, ktoré sa na vojne zúčastnili, vrátane talianskych. V tejto knihe nájdeme zoznamy vojakov s nemeckými, českými, poľskými, maďarskými a slovenskými menami, ktorí sú pochovaní v južnom Taliansku.
Kniha zostavená z viacerých príspevkov a dobových dokumentov prináša mnohé konkrétne, doteraz často nepoznané skutočnosti z diania v rokoch 1914–1918. Ale aj myšlienky, ktoré nám pripomínajú, že to, čo sa berie ako začiatok vojny, napríklad atentát v Sarajeve, môže byť skôr vyvrcholením historického pohybu, ktorý sa začal omnoho skôr, vznikom zjednoteného Nemecka a jeho nasledujúcej politiky voči Balkánu, aj keď prostredníctvom predĺženej ruky Rakúsko-Uhorska.
Články a dokumenty z tejto publikácie by stáli aj za preklad do slovenčiny, lebo hovoria o veciach, ktoré patria do našej minulosti, hoci sme o nich nevedeli.