Odsun sovietskych vojsk sa mal ťahať desať rokov

Ruské vojská musia opustiť našu krajinu tak rýchlo, ako sem prišli. Pred štvrťstoročím táto požiadavka zaznievala na mítingoch a demonštráciách po celom bývalom Československu.

17.02.2015 07:00
vojak, vojaci, rusko, armáda Foto:
Bojové jednotky, to bolo päť tankových divízií (jedna na Slovensku, ostatné v Čechách a na Morave), dve raketové brigády a pridružené jednotky.
122

Bola to však požiadavka nereálna, predpokladala odchod obrovskej armády s ťažkou technikou v priebehu jednej noci či niekoľkých dní. Medzitým diplomati v tajných rokovaniach hovorili o mesiacoch a vojenskí experti o niekoľkých rokoch.

Sovietski generáli trvali najprv na desiatich rokoch. Ako k tomuto číslu dospeli? Chceli viazať postupný odchod svojich vojsk na viedenské rokovania veľmocí o vzájomnom znižovaní konvenčných zbraní v Európe. Predpokladalo sa redukovanie vtedajšieho stavu o päť percent ročne. V takom prípade by naozaj odchádzali desať rokov.

Ale po tom, čo v decembri 1989 aj oficiálna Moskva uznala vtrhnutie svojich vojsk do ČSSR v auguste 1968 za chybu, Praha označila vtedajšiu dohodu o "dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk za neplatnú. Časový horizont ich odchodu sovietska strana potom znížila na päť a vzápätí na tri roky. Václav Havel prišiel vtedy s kompromisnou formulkou "do roka a do dňa“.

Revolučne naladení politici najmä v Prahe však požadovali odchod väčšiny jednotiek už do prvých slobodných volieb, teda do konca mája 1990. Mali obavy, že prítomnosť sovietskych vojsk môže ovplyvniť časť voličov nežiaducim spôsobom.

Prahu vtedy vyzýval k istej zdržanlivosti aj Washington. „Od Američanov a Angličanov sme dostávali také jemné signály – prosím vás, len nie tvrdo, nechceme podkopať pozíciu Gorbačova v Moskve,“ spomína Jaroslav Šedivý, vtedajší poradca ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera a zástupca vedúceho vyjednávacieho tí­mu.

V sobotu 10. februára 1990 už bolo zrejmé, že sovietska strana je pripravená začať sťahovať svoje vojenské jednotky možno aj do konca mesiaca, ale s podmienkou, že celý proces potrvá do budúceho roka. V Moskve sa práve skončila prvá časť druhého kola dvojstranných rokovaní. Na záver sa konala tlačová konferencia, autor týchto riadkov bol ako stály spravodajca Pravdy v ZSSR na nej, a tak si poznamenal: "Sovieti sú ochotní začať odsun vojsk ešte pred podpisom príslušnej dohody a ,podstatnú' časť svojich bojových jednotiek stiahnuť do 30. mája tohto roku. A zvyšok? Do roka a do dňa?“

To už Ivan Aboimov, námestník ministra zahraničných vecí ZSSR a vedúci sovietskej delegácie, na tlačovke nespresnil. Vedúci československej delegácie Evžen Vacek (ináč, námestník ministra Dienstbiera) takisto nie, návrh sovietskej strany však označil ako "veľmi významný“. Bojové jednotky, to bolo päť tankových divízií (jedna na Slovensku, ostatné v Čechách a na Morave), dve raketové brigády a pridružené jednotky. Vraj už treba len dopracovať detaily prípadnej dohody o ich odsune, čo si ešte vyžiada isté úsilie vojenských expertov a právnikov. A, samozrejme, bol potrebný súhlas oboch vlád. Obe vlády však napodiv s dosiahnutým kompromisom súhlasili…

Vyjednávanie viedol bývalý špión

Neskôr sa tradovalo, že sovietske vojská dostal z republiky rocker Michael Kocáb. Ten viedol parlamentnú komisiu pre dohľad nad ich odchodom, ktorá však vznikla až koncom marca 1990. Vyjednávania o zmluve a garanciách odchodu týchto jednotiek viedol niekto iný, začali sa o tri mesiace skôr a boli veľmi zložité.

Málo sa vie a zriedka pripomína, že Evžena Vacka vymenoval za šéfa vyjednávacej komisie ešte posledný komunistický minister zahraničných vecí ČSSR Jaromír Johanes. Stalo sa tak už 5. decembra 1989. V tom čase bol predsedom federálnej vlády ešte komunista Ladislav Adamec a prezidentom – Gustáv Husák. O päť dní neskôr bol už premiérom Marián Čalfa, odstúpil Husák a koncom roka ho nahradil v najvyššej funkcii Václav Havel. Vacek však zostával na čele vyjednávacieho tímu až do skončenia rokovaní.

Zostával, hoci sa už vedelo o jeho minulosti, predovšetkým o dlhoročnom pôsobení v československej rozviedke a o niektorých aktivitách proti Charte 77 (to už bol námestníkom ministra zahraničných vecí). Ako je to možné? Podľa spomienok Dienstbiera i Šedivého bol Vacek síce považovaný za "starú štruktúru“, ale prejavil sa ako dôrazný a schopný vyjednávač. "Sovietski predstavitelia Vacka už poznali, čo umožnilo začatie vecných spoločných rozhovorov,“ upozorňuje ďalší člen tímu Luboš Dobrovský, neskorší minister obrany ČSFR. Vackovi dokonca sľúbili veľvyslanecký post, ak sa rokovania skončia úspešne, čo sa aj stalo. V roku 1991 sa vrátil do Afriky ako šéf zastupiteľského úradu ČSFR v Nigérii (po rozdelení federácie však musel odísť z českej diplomacie).

Aboimov odišiel do dôchodku v roku 2001, medzitým bol ruským veľvyslancom v Maďarsku, vo Fínsku a na Ukrajine. Za najzložitejšie obdobie vo svojej diplomatickej kariére však považuje prvý kvartál roku 1990, keď viedol sovietsku delegáciu na rokovaniach o odchode vojsk z Československa a Maďarska. "Keď sme začali v Prahe 15. januára prvé kolo rokovaní,“ spomína, "na námestí pred Černínskym palácom skandoval dav: "Choď domov, Ivan!“ Upozornil som hostiteľov, že sám sa volám Ivan a že ak ich pomocníci za múrmi paláca s tým neprestanú, okamžite odchádzam a so mnou celá delegácia. Do hodiny vonku všetko stíchlo.“

Sovietski diplomati pricestovali do Prahy s dvadsiatimi vysokými dôstojníkmi armády, ktorí sedeli za ich chrbtami. Jeden z generálov zrejme nepochopil, ako sa Európa mení (a ešte len zmení!), lebo vyhlásil: "Raz nás ešte budete prosiť, aby sme sa vrátili, pretože budete mať strach z Nemecka!“

Podľa Aboimova boli rokovania v Prahe pre sovietsku delegáciu ťažšie, ako paralelne prebiehajúce rozhovory o odsune vojsk z Maďarska, ktoré viedol v Budapešti. "Maďari žiadali na začiatku odchod do roka, my sme odpovedali, že potrebujeme dva roky, rýchlo sme sa však dohodli na roku a pol. Zatiaľ čo Čechoslováci dosť dlho trvali na deviatich mesiacoch a nemienili ustúpiť.“

Predĺženie dohodol Gorby s Havlom

Muselo nasledovať druhé kolo rokovaní v Moskve, ktoré sa začalo 6. februára 1990. Sovieti sa cítili na domácom ihrisku istejšie a o svojom návrhu na termín začatia a trvanie odsunu nechceli diskutovať. V jednej chvíli Aboimov dokonca pohrozil, že rokovania môžu stroskotať. "Velenie Sovietskej armády je znepokojené ich priebehom a vyvíja obrovský tlak na politické vedenie,“ vysvetlil. "Je nebezpečenstvo, že pod týmto tlakom sovietska strana rokovania nadlho preruší.“ O tejto kríze sme my novinári akreditovaní vtedy v Moskve ani netušili, nik sa o nej nezmienil ani na tlačovke 9. februára. Vo svojich memoároch píše Šedivý o roztržke, ktorá mohla mať fatálne dôsledky. Nebol to však iba šikovný taktický ťah sovietskych vyjednávačov? Najskôr nie, Gorbačovova perestrojka sa už v tom čase dostávala do slepej uličky a opozícia zľava i sprava prechádzala do ofenzívy.

V nedeľu 4. februára 1990 sa konala v Moskve 200-tisícová demonštrácia jeľcinovcov na podporu radikálnych reforiem. Zároveň vrcholili prípravy na zasadnutie ústredného výboru komunistickej strany, kde podľa niektorých analytikov mohlo prísť k pokusu o zosadenie Gorbačova z funkcie generálneho tajomníka konzervatívnym krídlom.

Rokovania o odchode sovietskych vojsk sa dostali z mŕtveho bodu až po tom, čo sa Gorbačov obrátil na Havla s písomnou žiadosťou, aby odsun jednotiek z územia Československa prebiehal v niekoľkých etapách… Sovietsky líder to zdôvodnil humanitárnymi príčinami, predovšetkým nedostatkom bytov pre dôstojníkov s rodinami. Aboimov tvrdí, že návrh žiadosti sformuloval po konzultácii s Lubošom Dobrovským on sám a poprosil ministra zahraničných vecí Eduarda Ševardnadzeho, aby ho odovzdal Gorbačovovi (Aboimov považuje aj s odstupom času za kľúčovú postavu československej delegácie na rokovaniach nie Vacka, ale Dobrovského, o ktorom vedel, že má blízko nielen k Dienstbierovi, ale aj k Havlovi).

S nápadom však prišiel Dobrovský, ktorý bol ochotný okamžite letieť z Moskvy do Prahy a dôverne zoznámiť Havla s dôvodmi sovietskej strany, ak Aboimov a Ševardnadze "spracujú“ Gorbačova. Súčasťou jeho žiadosti o posunutie termínu mala byť (aj bola) ponuka, že za tento ústretový krok sa sovietska strana vzdá nároku na odškodnenie za budovy, ktoré na území Československa pre svoje vojská postavila. "Bolo to odo mňa trúfalé, lebo na podobné konanie som nemal mandát,“ priznal po rokoch Dobrovský, "ale zastavenie vzájomných rokovaní by nás mohlo poškodiť oveľa viac.“

Gorbačov žiadosť podpísal, Havel na tento "obchod“ pristúpil a rokovania sa mohli dostať do finišovej rovinky. Podľa vtedajšieho ministra obrany ČSSR Miroslava Vacka Havel našiel spoločnú reč s Gorbačovom aj vďaka svojmu vyhláseniu, že Československo zostane naďalej členom Varšavskej zmluvy. Okrem toho sa vtedy ešte prihováral za postupné rozpustenie oboch vojenských blokov, ich nahradenie novými štruktúrami európskej bezpečnosti. To muselo konvenovať priekopníkovi "nového myslenia“ a autorovi projektu "spoločného európskeho domu“.

„Už sme im išli na nervy“

Text zmluvy dokončili právnici 22. februára 1990, ale ešte deň predtým o jej jednotlivých ustanoveniach vášnivo diskutovali vojenskí experti. Na ich záverečných rokovaniach sa zúčastnil už aj generál Svetozár Naďovič, krátko predtým ustanovený ministrom obrany za náčelníka Správy pre zabezpečenie odchodu sovietskych vojsk z ČSSR. "Sovietski experti sa zrejme do poslednej chvíle snažili oddialiť odchod,“ spomína Naďovič, "a požadovali napríklad 110 prepráv pre jednu divíziu. Dokázali sme im však, že aj podľa tabuliek platných vtedy v celej Varšavskej zmluve stačí 53 prepráv, čiže ani nie polovica.“

Generálporučík Leonid Ivašov bol v roku 1990 náčelníkom správy Ministerstva obrany ZSSR, ktorá mala na starosti materiálno-technické zabezpečenie Sovietskej armády. Dnes je v Moskve viceprezidentom Akadémie geopolitických záležitostí a stále tvrdí, že na odsun jednotiek zo strednej Európy potrebovali aspoň štyri-päť rokov, aby im na území Sovietskeho zväzu vytvorili aké-také zázemie.

V prípade Československa išlo najmä o 11-tisíc dôstojníkov a práporčíkov s rodinami a okolo 10-tisíc školopovinných detí. "Potrebovali sme pre nich postaviť byty a školy v miestach novej dislokácie,“ prízvukuje Ivašov. Podľa neho vtedajší minister Dmitrij Jazov na to Ševardnadzeho i Gorbačova viackrát upozorňoval, rozhodli však bez neho, ani si vraj nepreštudovali podklady, ktoré im pripravil. Pre Ivašova je dôvod takéhoto správania oboch bývalých sovietskych politikov jasný – sľub daný americkým partnerom na Malte ešte začiatkom decembra 1989.

Podľa spomienok vtedajších pomocníkov a poradcov Gorbačova, napríklad Anatolija Dobrynina, vývoj v krajinách varšavského bloku v tom čase takmer nezaujímal. „Sústredil sa na vzťahy so Západom a na získanie pôžičiek, keďže sovietska ekonomika začínala kolabovať.“ "Idú nám už na nervy a my im zrejme tiež,“ vyjadril sa „Gorby“ o bývalých satelitoch v dôvernom rozhovore s Helmutom Kohlom.

V tejto atmosfére sa teda v Moskve podpísala zmluva o odsune sovietskych vojsk z Československa a súčasne z Bruntálu odštartoval prvý transport s jednotkami 31. tankovej divízie.

Štyri súpravy denne

Hlavná ťarcha odsunu spočívala na železnici a tam bol úzkym hrdlom Čop. Do júna 1990 – a teda do parlamentných volieb – malo odísť 360 vlakov, štyri súpravy denne. Ale už 28. februára Naďovič zistil, že za prvé dva dni sťahovania prešlo štátnu hranicu iba šesť vlakov. Sovietska strana mala s prekládkou vagónov veľké problémy. A neskôr sa situácia ešte skomplikovala.

„Začiatkom apríla 1990 sa totiž začal odsun sovietskych vojsk z Maďarska a Sovieti viaceré nepreložené vlaky s materiálom a technikou od nás jednoducho odstavili,“ vysvetľuje Naďovič. Prestali s tým a zlepšili organizáciu práce až po jeho inšpekčnej ceste do Užhorodu. Železnici a Čiernej nad Tisou pomohlo aj 18 cestných presunov a zrýchlenie prepravy cez Poľsko.

Jednotky 30. irkutsko-pinskej divízie, rozmiestnené na území Slovenska, prišli na rad až 1. júna 1990. Potom však nastala pauza v ich odsune až do októbra. Už v máji však vznikla výbušná situácia vo zvolenskej posádke. Naďovič navštívil vtedy tamojšie sídlisko obývané sovietskymi dôstojníkmi a ich rodinami. „Najmä mladí dôstojníci boli agresívni a odmietali sa sťahovať,“ zistil generál. „Vôbec nechápali, prečo musia opustiť prostredie, na ktoré si aj s rodinami očividne zvykli, a vrátiť sa domov, kde ich vtedy nič dobré nečakalo.“ Výsledkom vzdoru revoltujúcich dôstojníkov boli totálne zdevastované byty na zvolenskom sídlisku.

Odchod vojsk z Československa sa pokúšali zastaviť niektorí sovietski „jastrabi“, a neboli to len generáli. V lete 1990 pricestovala sovietska parlamentná delegácia, ktorú viedol šéf branno-bezpečnostného výboru Viktor Ovčirin. "Trval na tom, aby sa odsun organizoval komplexne, vrátane predchádzajúceho vytvorenia primeraného zázemia v Sovietskom zväze,“ približuje Ovčirinovu misiu Naďovič.

Napokon však všetko dobre dopadlo a celá akcia sa skončila odchodom posledného transportu z Československa 20. júna 1991. Celkove za 16 mesiacov odišlo 73 500 dôstojníkov a vojakov, takmer 40-tisíc rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 505 bojových vozidiel pechoty.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
122 debata chyba
Viac na túto tému: #armáda #Československo #vojská #okupácia #odchod vojsk